Pred takmer tridsiatimi rokmi založila Susan Hawthorne spolu so svojou partnerkou Renate Klein prvé feministické vydavateľstvo v Austrálii – Spinifex Press. Jej kniha Bibliodiverzita: Manifest nezávislej nakladateľky vyšla v roku 2018 aj v češtine vo vydavateľstve wo-men. Pri krste knihy v Prahe nám povedala, čím si za tri dekády v nakladateľstve prešla a čo pre ňu i dnes znamená byť feministickou vydavateľkou.
Ako vzniklo vaše nezávislé feministické vydavateľstvo Spinifex Press? Ak sa nemýlim, bolo to v roku 1991.
Pracovala som v austrálskej pobočke Penguin Books a veľmi mi prekážalo, ako fungovala, pretože po ekonomickej recesii sa také knihy, aké sa mi podarilo pretlačiť za posledné roky, zrazu už nedostávali na pult. S Renate Klein sme si kládli otázku, prečo nezaložiť vlastné vydavateľstvo. Renate vtedy učila ženské štúdiá na Univerzite Deakin v Melbourne. A tak sme ho založili. Nevedeli sme, kde začať. No mysleli sme si, že máme dostatočné vedomosti, keďže ja som už pracovala vo vydavateľstve a Renate pôsobila na voľnej nohe v publicistike. Ona poznala literatúru faktu a zahraničnú tvorbu a ja som mala prehľad v beletrii, poézii a domácej literatúre. Potvrdilo sa nám, že je to najlepšia kombinácia, ale aj tak sa ukázalo, že nevieme až toľko, koľko sme si mysleli. No učili sme sa za pochodu, museli sme. Ide o odvetvie, ktoré sa neustále mení. Vo svojom vyhlásení sme uviedli, že naším poslaním je publikovať inovatívne a kontroverzné feministické knihy s optimistickým vyznením. Pretože načo je to dobré, ak sa nemôžete zasmiať? A tiež, ak chcete byť aktivistkou, musíte byť optimistická, pretože inak neveríte v zmenu. Toto sme napísali v prvých týždňoch pôsobenia nášho vydavateľstva a stále to platí.
Aké boli najväčšie prekážky a problémy, ktorým ste čelili po založení vydavateľstva?
Snažili sme sa zistiť, čo vlastne robíme. Nevedeli sme nič o predaji kníh, pretože sme nikdy nepracovali v kníhkupectve. To bolo asi najťažšie. Oslavovali sme, keď sme vybavili prvú objednávku pre nezávislé kníhkupectvo v Sydney. Chvíľu nám trvalo, kým sme prišli na to, prečo nám nik neplatí. Povedali sme im, aby zaplatili hneď, no ukázalo sa, že sme boli bezvýznamné. Väčšie vydavateľstvá dostali zaplatené ako prvé. Nakoniec sme sa pridali k nezávislej distribučnej skupine. Tá zopár rokov celkom uspokojivo fungovala, avšak napokon sa rozpadla, ako to u distribučných skupín býva zvykom. Potom sme mali pár ďalších distribútorov, avšak dnes to už v rámci Austrálie zabezpečujeme radšej samy, pretože distribučná spoločnosť vám zoberie z výnosu z predaja veľmi veľa. Rozhodli sme sa, že budeme dávať väčšie zľavy kníhkupectvám a oplatí sa nám to viac než mať distribútora. Ale v Spojených štátoch a vo Veľkej Británii distribútorov máme, inak by sme to nezvládli. Odvádzajú skvelú prácu.
Predávate knihy aj online?
Áno, náš Spinifex Press bol prvým vydavateľstvom v Austrálii, ktoré malo webovú stránku, bolo to v roku 1995. Od roku 2006 sme boli prvým vydavateľstvom, ktoré na nej aj predávalo knihy. Problémom bola mediálna odozva. Hoci nám patrilo prvenstvo aj vo vydávaní elektronických kníh, médiá o nás nehovorili, lebo nemali záujem o naše témy. A v roku 2010, keď mnohé austrálske vydavateľstvá prešli na elektronické verzie, nás opäť neoslovili. Medializovali iba tie vydavateľstvá, ktoré ešte len prechádzali na tento knižný formát. Austrálske médiá sú dodnes jedným z našich najväčších problémov.
Povedali ste, že keď ste začínali s vlastným vydavateľstvom, mali ste dosť starostí s tým, ako vydavateľstvá a distribúcia fungujú. Čo konkrétne vám prekážalo?
Súčasťou nášho vyhlásenia bolo aj slovo „inovatívne“. Páčia sa mi diela, ktoré sú nezvyčajné – ak ich napísala marginalizovaná autorka alebo ak sú o veciach, o ktorých sa ešte nepísalo. Kým som ešte v prvých rokoch v Penguin Books mohla, pretláčala som do edičného plánu veľmi zaujímavé knihy. Knihy od Margaret Rogers, od pôvodných spisovateliek, lesieb, úžasných ľudí, ktorí experimentujú s jazykom. Jednou z našich najpredávanejších kníh a rozhodne najpredávanejšou knihou poézie je kniha s názvom Poems from the Madhouse; napísala ju autorka, ktorej v sedemdesiatych rokoch diagnostikovali schizofréniu. Jej text krásne plynie, je skrátka úžasný.
Prekážky vždy súviseli s touto našou pozíciou na okraji. Stáva sa, že publikujeme knihy desať až dvadsať rokov predtým, než sa ich témy stanú populárnymi. A potom niekto vydá mainstreamovú knihu, ktorá je zriedenou verziou tých našich, a všetci zrazu hovoria: aký skvelý nápad! Nezaobídete sa bez sebadôvery, lebo ak sa na vás niekto nahnevá, musíte byť pripravení sa za svoj názor pobiť. Musíte mať jasno vo svojej politike. Myslím, že nám s Renate veľmi pomohlo, že sme mali v sebe vzájomnú oporu. V prekonávaní problémov je pre mňa dôležité odhodlanie poskytovať príležitosti spisovateľkám, otvárať im nové dvere, nové možnosti a rôznymi spôsobmi podporovať ďalšie ženy vo vydavateľskom priemysle. Máme veľmi veľa stážistiek, mentorovala som ľudí, učila vydavateľské štúdiá, kreatívne písanie a podobne. Toto všetko ma poháňa ďalej.
Austrália má komplikovanú históriu, ku ktorej patrí zložitý vzťah k Britskému spoločenstvu národov, k Británii ako takej či k svojim pôvodným kultúram. Vy ste sa rozhodli publikovať mnoho minoritných hlasov, ktoré v minulosti neboli vypočuté. Aké na to boli odozvy v deväťdesiatych rokoch od čitateliek a čitateľov, respektíve aká bola cieľová skupina?
Mali sme dobrú odozvu, aj keď pravdupovediac, bolo to jednoduchšie než teraz. Naši čitatelia boli nadšení, že vôbec existujeme. Teraz sme tu približne tridsaťsedem rokov – nuda. Vydávali sme knihy, ktoré by v tých časoch inak ťažko našli vydavateľa. Bolo medzi nimi celkom dosť akademických titulov, ktoré mohli byť užitočné napríklad pre ženské štúdiá, a naďalej s tým z času na čas pokračujeme. Ženské štúdiá tu na okolí však už neexistujú, podobne ako v Maďarsku. Hoci v Austrálii ich priamo nezakázali, spolitizovali ich na rodové štúdiá namiesto ženských, a to je problém.
Kedysi bolo viac feministických kníhkupectiev. Keď sme začínali, v Kanade a Spojených štátoch to bolo niečo medzi jednou a dvoma stovkami. Prebiehala v nich živá diskusia a existovalo aj vyše tridsať feministických vydavateľstiev, čo znamenalo, že sme mali bezprostredne dostupný knižný trh. V Austrálii postupne vzniklo šesť feministických vydavateľstiev, ďalšie vo Veľkej Británii a na Novom Zélande. A potom prišli supermarkety ako Borders, ktoré v podstate zničili feministické vydavateľstvá. Ku kníhkupectvám pripojili kaviarne. Feministické kníhkupectvá na to nemali kapitál. Bolo to v časoch zavádzania výpočtovej techniky do predajní a väčšina feministických kníhkupectiev si ju nemohla dovoliť. Na konci deväťdesiatych rokov zostalo týchto feministických kníhkupectiev asi desať.
Čo pre vás znamená byť feministickou vydavateľkou?
Byť feministickou vydavateľkou je v prvom rade politický čin, a to so sebou nesie beh na dlhú trať. To je pre nás dôležité. Neznamená to, že všetko, čo publikujeme, je len odborná literatúra, vydávame aj beletriu a poéziu. No siahame aj po politicky angažovaných knihách. Zameriavame sa na feministické knihy. Tie prepájajú veľa tém vrátane ekológie, problémov pôvodného obyvateľstva, problémov s globalizáciou. Aj keď uvoľňujeme kritériá, naďalej vydávame len feministické knihy alebo knihy, ktoré sú nejakým spôsobom užitočné pre feministky a feministov.
Medzi témy, ktoré sa začali riešiť od začiatku deväťdesiatych rokov, patrí aj téma identity a problému, ktorým sa stala: Ja sa môžem identifikovať ako žena, ako Austrálčanka, ako poetka, ako beloška a ako lesba. Čo to však znamená, keď som rozsekaná na malé kúsky a nemôžem mať komplexnú identitu? Považujem to za veľmi problematické aj napriek tomu, že vychádzam z feminizmu sedemdesiatych rokov, ktorý bol o kolektivite, pozdvihnutí povedomia a revolúcii.
Naše noviny Kapitál sa hlásia ku Kódexu feministickej umeleckej inštitúcie, ktorý sa zaoberá aj vnútornými stratégiami inštitúcie. Pociťujete ako feministická vydavateľka zodpovednosť nielen k čitateľkám a čitateľom, ale aj k vášmu tímu?
Rozhodne. Pred vyše desiatimi rokmi sa uskutočnil prieskum niekoľkých vydavateľstiev. Dostala som spätnú väzbu, že naša štruktúra je príliš horizontálna. Nemali sme hierarchický systém a náš Spinifex Press bol jediným vydavateľstvom, ktoré vypísalo zoznam všetkých ľudí individuálne, zatiaľ čo ostatné vypísali iba pozície. Myslím, že je to zaujímavé, pretože to odráža časť z nášho feministického procesu. Spolu s Renate platíme účty, máme posledné slovo, ale niekedy sa rozhodujeme kolektívne. Nie je to náročné, pretože je nás len šesť. Nedávno sme vydali knihu, pre ktorú sme sa rozhodli nielen preto, že sa páčila mne a Renate, ale aj všetkým ostatným v tíme.
Určite je veľa zaujímavých textov, ktoré by ste rady publikovali. Ako vyzerá výberový proces?
Na začiatku sme prijímali nevyžiadané rukopisy, ale časom sa to stalo neúnosné. Oslovovali nás nevhodní ľudia a my sme im odpovedali, aby sa pozreli do katalógu a neposielali nám rasistické a sexistické texty. Vyžadovalo si to veľa práce. Tipy na mnohé knihy sa k nám dostali z počutia. Nedávno nám poslala svoj rukopis žena, ktorú som poznala, no nevedela som o tom, že píše. Prečítala som si ho a pomyslela som si: Toto je naozaj dobré! Inokedy mi napríklad zavolala poetka známa v Amerike. Povedala: „Nepáči sa mi spolupráca s vydavateľstvom W. W. Norton, mali by ste záujem o vydávanie mojich kníh?“ Áno! Navyše spolupracujeme s množstvom ľudí z rôznych oblastí. Vydali sme knihu s názvom Adani, Following Its Dirty Footsteps. Je o indickej baníckej spoločnosti, ktorá chce expandovať do Queenslandu a ťažiť uhlie po dobu šesťdesiat rokov v tesnej blízkosti Veľkého koralového útesu. Vzniklo proti tomu obrovské hnutie. Poznala som novinárku, ktorá sa mi zdala vhodná na knižné spracovanie tejto témy, a tak sme ju oslovili. Inokedy sa na nás samy obrátili vydavateľstvá z Francúzska, Indie či Turecka s tým, že pracujú na knihe a či by sme mali záujem o spoluprácu. Takže naše tituly prichádzajú veľmi rôznymi cestami.
Podporujete veľa spisovateliek, ktoré patria k skupinám pôvodného obyvateľstva, a máte aj ázijskú a pacifickú sekciu. Môžete nám o tom povedať viac?
Okolo rokov 1996 – 1997 nemali feministické vydavateľky v Ázii žiadnu webovú stránku, alebo ak náhodou aj mali, bola veľmi statická. Podarilo sa nám získať finančné zdroje a zamestnať jednu ženu z Indie, aby sme to rozbehli. Najprv sa zdráhala a tvrdila, že to nedokáže, že to nikoho nebude zaujímať. Ale my sme trvali na tom, aby pokračovala. A potom, v čase vianočných sviatkov, sa to skutočne rozbehlo. Bolo to úžasné, naozaj skvelé. Stránka už nie je aktívna, odrážala dobu. Niektoré z tých vydavateľstiev už neexistujú, iné majú veľmi dobré, aktívne vlastné stránky. Stálo to za to. Pár rokov predtým som viedla šesťdesiaty ročník Medzinárodného feministického knižného veľtrhu, ktorý sa konal v Austrálii. Témou toho ročníka boli spisovateľky a vydavateľky, ktoré patria k pôvodnému obyvateľstvu alebo pochádzajú z Ázie či Pacifiku. Vtedy sme do Austrálie priviedli veľa ľudí z tejto časti sveta.
Rád by som sa vrátil k vydavateľským stratégiám. Máte radu, ako bojovať s veľkými kníhkupectvami a vydavateľstvami?
Ľahšie je to s vydavateľstvami, to sa ukázalo už začiatkom deväťdesiatych rokov. Od roku 1984 po rok 1994 sme sa zúčastňovali na sérii podujatí Feministického knižného veľtrhu, čo nám umožnilo spoznať vydavateľky a vydavateľov v rôznych častiach sveta, robiť koedície, preklady a podobne. Od roku 2007 sme členkami Medzinárodného zväzu nezávislých vydavateľov a vydavateliek. Je to organizácia so sídlom v Paríži. Má viacero jazykových skupín: francúzsku, anglickú, perzskú, arabskú, španielsku, portugalskú. Mali sme stretnutia anglofónnych skupín vo Frankfurte, v Indii a Turecku. Vďaka nim môžeme nahliadnuť do procesu vydávania kníh v rôznych častiach sveta a získať predstavu o tamojšom dianí. Do Turecka pricestovalo mnoho vydavateliek a vydavateľov vrátane Iračana, ktorý nám priblížil zarážajúce špecifiká vydavateľského procesu v Iraku – začnete pracovať na knihe, ale neviete, či vôbec pôjde do tlače, alebo sa môže stať, že ju po vytlačení zakážu.
V porovnaní s veľkými vydavateľstvami je naším problémom aj náklad. Veľkým vydavateľstvám neprekáža, že musia šrotovať knihy. Ak sa titul nevypredá v priebehu šiestich mesiacov, jednoducho ho vyradia a potom vidíte štósy kníh na zošrotovanie naukladané pred kníhkupectvom. Ako malému vydavateľstvu sa nám nič nevracia, máme menší náklad. Berieme na to ohľad, šetríme papierom a vždy, keď môžeme, používame certifikovaný FSC papier (využívajúci ako surovinu drevo z lesov s trvalo udržateľným hospodárstvom).
A ako sa vám darí oslovovať čitateľskú verejnosť vo vašej krajine? Sami spolupracujeme s vydavateľstvami na Slovensku, takže táto otázka nás zaujíma aj z praktických dôvodov.
Súhlasím, oslovovať publikum je veľmi dôležité. Neexistuje však jednoznačný návod, ako bojovať s veľkými kníhkupectvami, pretože koniec-koncov závisí od nich, či si knihy objednajú alebo nie. Jediné, čo môžeme spraviť, je vydávať čo najlepšie knihy. My poskytujeme služby, ktoré spočívajú najmä v precíznej redakčnej práci so spisovateľkou. Niekedy to znamená, že vydanie knihy potrvá o trochu dlhšie, ale nakoniec sa to oplatí. Taktiež chodíme každoročne do Frankfurtu, takže predávame naše knihy aj v prekladoch. Neviem, či prekladanie kníh do viacerých jazykov je kritériom, ktoré si kníhkupectvá všímajú, ale je to jedna z vecí, ktorú môžeme o našich knihách povedať. Niekedy aj získajú ocenenie a to je dosť významné. Jedna z našich autoriek pred pár rokmi vyhrala hlavnú literárnu cenu v Austrálii, čo naozaj nik nečakal. Ide o vynikajúcu knihu, ktorú si ona sama tiež odprezentovala – zaspievala, porozprávala a úplne ich ohúrila. Kniha sa volá Locust Girl a autorkou je Merlinda Bobis z Filipín, a práve preto nebola považovaná za favoritku, keďže je „len Filipínka“. Je úžasnou interpretkou a skvelou spisovateľkou.
Malé slovenské vydavateľstvá oslovujú publikum organizovaním mnohých podujatí, autorských čítaní a snažia sa tým zblížiť s čitateľkami a čitateľmi. Možno aj to je cesta.
My organizujeme krst každej knihy, ktorú vydáme. No veľké vydavateľstvá sa tým už nezapodievajú, považujú to za stratu peňazí. Pre nás je to jeden zo spôsobov, ako sa o nás ľudia dozvedia, príležitosť, ako dostať do povedomia knihu a autorku. Áno, je to veľmi dôležité. Organizujeme vlastné podujatia, konferencie o našich knihách. Budúci rok budeme mať konferenciu o náhradnom materstve. Knihu na túto tému plánujeme vydať začiatkom budúceho roka. Volá sa Broken Bones a je to príbeh ženy, náhradnej matky, ktorá si prešla všetkým, čo s tým súvisí, a je to hrozné, príšerné. Konferencia potrvá deň a pol. Prídu rečníčky zo zahraničia, ale aj domáce, vrátane niekoľkých náhradných matiek.
Čo sa týka vašej vlastnej knihy, jej kľúčovým pojmom je „bibliodiverzita“. Môžete ho vysvetliť?
Poviem vám, ako som sa k nemu dostala. Prvýkrát som ho počula v roku 2007, keď sme sa pridali do Medzinárodného zväzu nezávislých vydavateľov a vydavateliek. Niekoľko rokov predtým som bola na doktorandskom štúdiu. Ukončila som ho v roku 2002 a napísala som článok Wild Politics: Feminism, Globalization and Biodiversity. Veľa som rozmýšľala o tom, čo biodiverzita znamená a akou je dôležitou súčasťou toho, čo robíme. Keď som započula slovo bibliodiverzita, hneď som vedela, čo znamená. Prišli s ním čilské vydavateľky a vydavatelia. Vymysleli ho v roku 2001. V tom čase sa v Južnej Amerike organizovali konferencie proti globalizácii, utváralo sa hnutie sociálneho fóra, obávali sa ničenia lesov. Tiež sa obávali ničenia kultúry vrátane vydavateľskej kultúry, tak vymysleli slovo v španielčine „bibliodiversidad“. Je to skvelé slovo, pretože vyzerá identicky v mnohých jazykoch. Obávali sa, že komerčný imperatív ničí vydavateľské možnosti malých a nezávislých vydavateľstiev. Bibliodiverzita je dôležitá pre prežitie kultúry, rovnako ako je biodiverzita dôležitá pre prežitie životného prostredia. Ak máte dynamickú rovnováhu v kontexte biodiverzity, nemusí to byť celé o najväčšej rastline, ktorá si podmaňuje životné prostredie. Vo vydavateľskom priemysle to presne tak funguje. Na svete je len šesť naozaj veľkých vydavateľstiev, ktoré vydávajú väčšinu predávaných kníh v anglickom jazyku. Avšak existencia nezávislých vydavateľstiev je podľa mňa naozaj dôležitá pre prežitie kultúry v zmysle biodiverzity. Kultúra je zdravá vtedy, keď počuť veľa rôznych hlasov.
Ako sa popri vydavateľstve starať aj o samu seba? Ako to všetko zvládate vyše tridsať rokov bez vyhorenia?
Niekoľkokrát sme už vyhoreli. V roku 2004 sme si mysleli, že skončíme, ale potom sme sa opäť rozbehli. Rozhodli sme sa, že už nepriberieme nové knihy, no vydávať neprestaneme. Médiá si v tom čase vytrhli z kontextu tú prvú časť a napísali: „feministické vydavateľstvo je mŕtve.“ Niekto sa nás vtedy opýtal, prečo nevydávame elektronické knihy. To sa mi zdalo ako skvelý nápad. Mali sme vtedy dosť času premyslieť si celý postup, lebo sme sa prestali sústrediť na neustálu produkciu. Nasledujúci rok sme všetko reštartovali, no nikdy sme Spinifex Press celkom nezastavili. V roku 2009 som si zobrala dovolenku, pretože som dostala grant na štvormesačný pobyt v Indii. Párkrát som si našla čas na vlastnú prácu, čo je veľmi užitočný spôsob, ako predísť vyhoreniu. Všetci by mali mať nárok na adekvátnu, dostatočne dlhú dovolenku, aspoň každých sedem rokov, podľa starého dobrého sabatikalu.
Na začiatku rozhovoru ste povedali, že čo sa týka vydávania kníh, ste optimistka. Platí to aj o osude nezávislých vydavateľstiev?
Áno, do istej miery. Som optimistická, čo sa týka spolupráce nezávislých vydavateľstiev. Funguje to veľmi dobre. Ďalším pozitívom nezávislých vydavateľstiev je, že sa poznáme osobne, a to je podľa mňa dôležité. Nejde ani tak o pracovné záležitosti, ako o priateľstvo. Rozvoj priateľských a dlhotrvajúcich vzťahov s vydavateľkami a vydavateľmi je dôležitý. Vzťahuje sa to aj na predaj – vytvoriť si dobrý vzťah s kníhkupectvami je tiež dôležité, avšak o niečo ťažšie. Pred pár rokmi sme v Čile natrafili na vydavateľstvo, ktoré takisto oslavovalo dvadsiate piate výročie. Mali sme úžasný rozhovor. Začínal: „Aj vy? Aj my!“ Pracujeme v úplne odlišnej krajine s odlišnými jazykmi a tradíciou, no máme podobné skúsenosti, a to považujem za veľmi zaujímavé.
Rozhovor viedli Tomáš Hučko a Zuzana Jakalová
Z angličtiny preložila Zuzana Miháliková
