Štyri stupne apokalypsy
O limitoch adaptácie na klimatické zmeny

Futuristické a ultraklimatizované mesto Dubaj hostilo začiatkom decembra 28. Konferenciu Organizácie spojených národov o zmene klímy (COP 28). Hlavným cieľom signatárov Parížskej dohody bola v tomto ročníku adaptácia na prebiehajúce klimatické zmeny. Francúzsko súhlasilo s tým, že je potrebné uvažovať o opatreniach v prípade naplnenia scenára s oteplením o 4 °C do konca storočia. To by však bola nočná mora.
Priemerná globálna teplota sa v roku 2022 zvýšila o 1,15 °C oproti predindustriálnej ére. Teplota sa zvyšuje najviac na pevnine a Francúzsko má čoraz väčší problém udržať oteplenie pod hranicou + 2,5 až 3 °C, čo zodpovedá svetovému priemeru + 1,5 až 2 °C. Vláda už verejnosti počas leta oznámila, že pripraviť sa treba na zvýšenie globálnej teploty o 3 °C a vo Francúzsku o 4 °C.
Z dostupných vedeckých dát a prognóz vyplýva, že takýto scenár nie zlúčiteľný so zachovaním pokročilých foriem života na Zemi. Už teraz sme svedkami extrémnych meteorologických výkyvov, ako sú suchá a obdobia horúčav, ktoré vedú k nekontrolovateľným požiarom a zlej úrode. Keďže sa na predpokladanom vývoji klímy nič nemení, môžeme očakávať, že sa tieto javy budú nezvratne znásobovať a zhoršovať. Ak nezavedieme drastické opatrenia proti zvyšovaniu skleníkových plynov, „oteplenie môže prekonať kritickú hranicu, keď sa teplota začne zvyšovať ešte viac a spustí sa domino, ktoré nebudeme vedieť zastaviť,” varovali špecialisti na klímu Will Steffen a Johan Rockström v roku 2018.1
Ak príjmeme tento scenár, môžu sa spustiť nezvrátiteľné procesy ako napríklad premena tropických pralesov na savany, ktoré už nebudú plniť funkciu „pľúc panéty”2. Urýchlilo by to roztápanie polárnych ľadovcov, zvyšovanie hľadiny oceánov a fatálne oslabenie morských prúdov, vďaka ktorým je v mnohých regiónoch sveta znesiteľná teplota. Francúzsko a Európa nemôžu ignorovať ani lokálne prejavy globálnych javov, akými sú (momentálne stabilizované) epidémie či problémy s migráciou.
Miliardy na „uhlíkové bomby”
Od Parížskej dohody o zmene klímy, ktorú podpísali skoro všetky krajiny sveta, sa očakávalo, že povedie k serióznemu zredukovaniu skleníkových plynov. Opak je pravdou. Iba málo krajín dodržiava svoje záväzky, a teda spoločný cieľ prestal byť reálnym. Spoločnosti, ktoré emisie spôsobujú, masívne navýšili investície do ťažby fosílnych palív a diverzifikácie výroby toxických chemikálií. Od roku 2016 sa v tomto odvetví investovalo viac ako 2 200 miliárd dolárov. Ešte väčšie investície sú naplánované do roku 2030: China Energy do ťažby uhlia, Total Energies a Saudi Aramco do ťažby ropy. Ich projektom sa začalo hovoriť „uhlíkové bomby”, pretože majú potenciál zdevastovať životné prostredie tak, že nebude vhodné pre život. Väčšina veľkých medzinárodných bánk – medzi nimi aj francúzske BNP Paribas, Crédit agricole a Société générale – významne prispievajú k financovaniu týchto aktivít, z ktorých aj profitujú. Tieto banky zabezpečujú finančné prostriedky pre masový humánny a ekologický zločin.
Verejné autority by si mali určiť ako absolútnu prioritu zastavenie konštantného zvyšovania skleníkových plynov a ďalších aktivít ohrozujúcich život, a nie sa pripravovať na adaptáciu, ktorá po zvýšení teploty nad kritickú úroveň nebude ani možná. Spoločnosti, ktoré sú zodpovedné za zvyšovanie emisií, musia byť aj postihované. Ešte stále je možné zvrátiť katastrofu a existujú riešenia:
- Spoločnosti by mali povinne do svojich účtovných uzávierok zahrnúť aj škody spôsobené na ľudskom zdraví a životnom prostredí. Odhalilo by to skutočnosť, že mnohé by práve po vyrovnaní škôd nemali žiadne zisky. Tieto spoločnosti rozdeľujú falošné dividendy, pretože ich škody3 podľa Medzinárodného menového fondu (MMF) presahujú 5000 miliárd dolárov ročne4, za čo by mali byť sankcionované.
- Je potrebné reštrukturalizovať verejné financie – systém odvodov a finančných podpôr – tak, aby prestali generovať škody a stali sa prostriedkom radikálnej redukcie emisií a nevyhnutnej adaptácie.
- Na inštitúcie, ktoré ohrozujú ľudské zdravie a prírodné zdroje, by sa mali vzťahovať rovnaké zákony ako pri kriminálnej činnosti (distribúcia drog, terorizmus a pod.).
- Musíme znižovať nerovnosti: 10 % obyvateľov planéty je zodpovedných za 60 % skleníkových plynov. Keďže pre nich nie je problém prispôsobiť sa zvýšeným finančným sankciám, prípadne ich obísť, je potrebné sa zamerať na ich najdôležitejšie privilégiá: príjmy, majetky a vplyv. Keď prednedávnom analytický inštitút France Stratégie publikoval správu5, v ktorej odporučil (dočasne a mierne) zvýšiť daňové sadzby, minister financií ju ihneď začal očierňovať. Je za tým zaslepenosť či skôr spolupáchateľstvo?
- Bohaté štáty, ktoré sú historicky zodpovedné za otepľovanie, by mali previesť masívné finančné balíky do rozvojových krajín, pretože tie budú prvými obeťami klímy6. John Kerry, vyslanec USA pre klímu, odhaduje potrebnú sumu na 3000 – 4000 miliárd dolárov ročne. Podľa odborných štúdií to môže byť až 6000 miliárd ročne7.
Odmietnuť scenár „adaptácie” na + 4 °C neznamená ignorovať prípravu na prebiehajúce otepľovanie a jeho dôsledky. Bez hlbokej reorganizácie príjmov a majetku však žiadne prispôsobenie nebude možné.
Niekoľko názorných príkladov nám ukáže, že nie všetky spôsoby adaptácie sú aj rovnako dobré. Poľnohospodári z Nebrasky používajú zavlažovacie systémy, ktoré privádzajú do každej parcely iba toľko vody, koľko rastlina potrebuje podľa nameraného stavu jej vlhkosti. Takto spotrebujú iba 20 % pôvodného objemu vody, zatiaľ čo ich kolegovia z Poitou-Charentes (región vo Francúzsku – pozn. red.) zavlažujú bez ohľadu na to, koľko vody steká do umelých vodných bazénov.
Americkí poľnohospodári síce vedia veľmi efektívne zavlažovať polia, ignorujú však ďalšie environmentálne dopady priemyselného poľnohospodárstva, ktoré zavádzajú. Pri ich spôsobe produkcie sa pôda obohacuje len dvomi veľkými skupinami chemických produktov: hnojivami a biocídmi. Spôsobuje to však obrovské znečistenie – nielen pôdy, ale aj spodných vôd, morských pobreží či ovzdušia (azoxid N2O je 280-krát toxickejší skleníkový plyn ako CO2). Z dlhodobého hľadiska je to neudržateľné.
Milióny indických poľnohospodárov svoju „zelenú revolúciu” a boj proti klimatickej kríze postavili na efektívnejšej variabilite v nadmernom používaní chemických látok. V štáte Ándhrapradéš na juhu krajiny sa (s podporou úradov) zas obracajú na agroekológiu. Sadia rastliny tak, aby udržovali fertilitu pôdy a znižovali výskyt škodlivých organizmov. Vysádzanie stromov medzi pestované plodiny zabezpečuje reguláciu vody a v prípade potreby zachytáva aj dusík z atmosféry, ktorý môžu rastliny využiť pre vlastný rast. Skupina európskych agronómov a ekonómov prišla so záverom, že je možné uživiť všetkých obyvateľov Európskej únie prostredníctvom agroekologického pestovania a zároveň uspokojiť ich spotrebné preferencie a konzumné návyky8.
Adaptačné inovácie majú svoje miesto aj v oblasti územného plánovania. V Holandsku začali namiesto stavania stále väčších hrádzí chrániť pobrežia pred rastúcou hladinou mora pomocou budovania špecifických ekosystémov (soľných močiarov, mangrovov, útesov s ustricami a slávkami), ktoré absorbujú značné množtvo energie prílivových vôd, ako aj naplavených sedimentov. Adaptácia na stúpajúcu hľadinu mora musí zahŕňať aj prípravu obyvateľov: za týmto účelom Rotterdam vybudoval výstražné systémy a vytvoril programy vzdelávania a vzájomnej pomoci.
Vyššie uvedené postupy možno použiť aj pri úprave povodia riek, ktoré môžu zosilniť alebo, naopak, spomaliť ničivé povodne spôsobené prívalovými dažďami. Musíme si všímať systém, akým tieto povodia fungujú. V malej verzii to už vyskúšali v britských Royal Botanic Gardens. Vyvinuli vodné nádrže, ktorých okraje hostia vegetáciu odolnú voči vysušovaniu a zároveň schopnú zadržať nadbytok vody a prepúšťať ho pomalým tempom. Toto je príklad (a nie ojedinelý) precízneho inžinierstva udržujúceho harmóniu s prírodou. Sú to indície, ktoré nám ukazujú, že existujú riešenia, aj keď sú ich výsledky zatiaľ iba skromné.
Podmienky pre život vo veľkých mestách sa budú zhoršovať (najmä počas horúčav), hoci v nich bude bývať väčšina svetovej populácie. Na Grenelle de l’environnement (environmentálna konferencia, ktorá sa konala vo Francúzsku v roku 2007 – pozn. red.) sa určila ako jedna z hlavných priorít energetická renovácia budov. Kvôli technickým a finančným problémom vlastníkov a nájomcov prebieha táto renovácia pomaly. Existujú však riešenia vo forme sklenených infrapanelov či integrovanej pestrej zelene v budovách, čo môže znížiť vnútornú teplotu o 8 až 10 °C.
Základom úspešnej adaptácie je spoločenská transformácia, vďaka ktorej budeme ako celok schopní prijať riešenia, aj keď budú zaťažovať niektoré krajiny viac ako iné. Zároveň si musíme navzájom vymieňať výsledky a poznatky. V čo môžeme dnes dúfať? Či skôr, v čo môžu dúfať tí, ktorí sa narodili v 21. storočí? Nemusíme zapojiť veľa fantázie, aby sme si vedeli predstaviť rýchlu deštrukciu podmienok pre život na planéte. Problém zhoršuje aj to, že bojovníkom za klímu hrozia súdne procesy. Stále častejšie sa používa proti protestujúcim (väčšinou mladým ľuďom) označenie „ekoteroristi”. Bývajú terčom útokov a niekedy dokonca aj zatýkaní len preto, lebo chcú zastaviť to šialenstvo, v ktorom žijeme. Stále sú však mnohí ľudia zodpovední za deštrukciu planéty rešpektovaní, prípadne dokonca vyznamenávaní. Zdravý rozum nám pritom hovorí, že by sme mali aktérov zodpovedných za najväčšie plienenie v dejinách ľudstva jednoducho odstaviť od kormidla.
Alain Grandjean
spoluzakladateľ poradenskej spoločnosti Carbon 4 a člen Vysokej rady pre klímu (Le Haut conseil pour le climat)
Claude Henry
fyzik, ekonóm, emeritný profesor na École polytechnique a na Columbia University v New Yorku a autor knihy Zvrátenie masového ekologického zločinu (Pour éviter un crime écologique de masse, Odile Jacob, Paris, 2023)
Jean Jouzel
klimatológ, bývalý viceprezident Medzivládneho panelu o zmene klímy, spoluautor knihy Klíma: neúnavný pioniér (Climat: Inlassable pionnier, Éditions Ouest-France, Rennes, 2023)
Preložil Peter Žiak
- Will Steffen, Johan Rockström et al., « Trajectories of the Earth in the Anthropocene », PNAS, vol. 115, n°33, 6. august 2018. ↩︎
- Crhis Boulton, Timothy Lenton a Niklas Boers, « Pronounced loss of Amazon rainforest resilience since the early 2000s », Nature Climate Change, vol. 12, Londýn, marec 2022. ↩︎
- « Transition énergétique : “La comptabilité des entreprises oublie le carbone” », Le Monde, 28. apríl 2023. ↩︎
- Ian W. H. Parry, Simon Black a Nate Vernon, « Still not getting energy prices right : A global and country update of fossil fuel subsidies », IMF Working Papers, Washington, DC, 24. september 2021. ↩︎
- Jean Pisani-Ferry a Selma Mahfouz, « Les incidences économiques de l’action pour le climat », France Stratégies, máj 2023. ↩︎
- Pozri infografiky: « Responsabilité historique des pays riches et délocalisation de la pollution », Le Monde diplomatique, november 2021. ↩︎
- Andrew Fanning a Jason Hickel, « Compensation for atmospheric appropriation », Nature Sustainability, n°6, Londýn, september 2023. ↩︎
- Michele Schiavo, Chantal Le Mouël, Xavier Poux a Pierre-Marie Aubert, « An agroecological Europe by 2050 : What impact on land use, trade and global food security? », Study, n°7, Institut du développement durable et des relations internationales, Paris, júl 2021. ↩︎