O živote a diele Audre Lordovej, jej aktivitách v Berlíne, ale aj o postavení ľudí afronemeckého pôvodu v Nemecku sme sa porozprávali s akademičkou a režisérkou Dagmar Schultzovou a spisovateľkou a aktivistkou Ikou Hügel-Marshallovou.
Kedy ste prvýkrát stretli Audre Lordovú?
Dagmar Schultz: Audre som prvýkrát stretla na jej prednáške na Svetovej ženskej konferencii Spojených národov v Kodani v roku 1980. Okamžite mi bolo jasné, že Audre Lorde musí prísť do Nemecka, aby ju počuli aj nemecké ženy. V tej chvíli som prirodzene nemala tušenia, akú úlohu zohrá pre čierne Nemky a Nemcov a čo to bude znamenať aj pre môj osobný rast. Na začiatku osemdesiatych rokov sa nezávislé ženské hnutie v západnom Nemecku začalo rozdeľovať na tie, ktoré sa prikláňali k novonájdeným duchovným a telesným aspektom ženského života; tie, ktoré sa zaviazali bojovať proti útlaku žien a konfrontovať inštitúcie umožňujúce tento útlak; a tie, ktoré sa zamerali na mierové hnutie. Rasizmu sa v Nemecku i v ženskom hnutí venovali ešte menej ako antisemitizmu. Kontakty so ženami z iných krajín boli obmedzené iba na pár konkrétnych spoločenských projektov. Žila som od roku 1963 desať rokov v Spojených štátoch, bola som súčasťou hnutia za občianske práva, protivojnového i ženského hnutia. Mojou výhodou teda bolo to, že som si uvedomovala dominanciu bielych žien v nemeckom ženskom hnutí a chcela som podnietiť kritickú reflexiu štrukturálneho a internalizovaného rasizmu.
Ako vydavateľka, učiteľka a aktivistka som sa hlboko angažovala vo feministickom hnutí. Dielo Audre Lordovej, ktoré sme vydali vo vydavateľstve Orlanda, a jej práca v Nemecku ma poháňali v mojej politickej aktivite. Z pozície odbornej asistentky na Inštitúte severoamerických štúdií Johna F. Kennedyho na Slobodnej univerzite v Berlíne som mohla navrhnúť, aby Audre Lorde bola u nás na semester hosťujúcou profesorkou. Do Berlína prišla v roku 1984.
Čo pre vás znamenalo jej dielo?
DS: S jej textami som sa zoznámila až po roku 1980. Intenzita a sila jej jazyka ma skutočne zasiahli a prinútili ma angažovať sa oveľa hlbším spôsobom v problémoch, ktoré boli a sú pre naše životy kľúčové: mocenské vzťahy, rozdielnosť, rasizmus a diskriminácia akéhokoľvek druhu, dusivé dôsledky mlčania, tvorivé využitie hnevu, posilňujúca moc a kreatívna energia erotiky.
Poviem vám príklad. V rozhovore, ktorý som s ňou robila, popisuje prepojenie medzi svojou osobnou skúsenosťou a svojím pohľadom na rozdielnosť: „Máme isté spoločné ciele, ktoré si musíme definovať, a takisto musíme skúmať naše rozdiely a spôsoby, ako ich tvorivo využiť na dosiahnutie týchto cieľov, na priblíženie budúcnosti, akú by sme pre seba chceli. Naučiť sa pracovať s našimi rozdielmi považujem za našu základnú úlohu, inak sa vždy obrátia proti nám. Musíme to otočiť naopak, netváriť sa, že neexistujú, ale využiť ich vo svoj prospech.“ Mlčanie bolo pre ňu paralyzujúce a vnímala ho ako najväčšiu prekážku v konštruktívnom premostení rozdielov.
Jedným z jej cieľov bolo prelomiť svojou tvorbou mlčanie o rakovine, konkrétne tabu o rakovine prsníka. Vo svojej knihe Rakovinové denníky hovorí o svojej osobnej skúsenosti, ale zahŕňa aj politický aspekt svojej choroby – príčiny, ktoré sú často environmentálneho charakteru (pracovné podmienky, chemikálie atď.).
Prínos Lordovej diela pre teóriu bol dlho podceňovaný. Koncept intersekcionality sa zvyčajne pripisuje Kimberlé Crenshawovej a Patricii Hill Collinsovej, ak je vôbec priznávaný čiernym autorkám. Ale bola to práve Audre Lorde, ktorá dávno predtým hovorila a písala o intersekcii rôznych foriem útlaku. To isté sa dá povedať o kritike bielych žien, o jej koncepte viacnásobných identít vrátane takzvaných „osôb s pomlčkou“ (napr. Afro-Germans či Afro-Americans, v slovenčine bez pomlčky, pozn. red.), o jej konceptoch moci a rozdielnosti. To, čo sa neskôr stalo módnym akademickým cvičením, bolo pre Audre skutočnosťou, ktorú zažívala a vyjadrovala i tým, ako sa pri čítačkách predstavovala: ako Afroameričanka, poetka, bojovníčka, lesba, socialistka, matka a žena, ktorá prežila rakovinu. Interakciu týchto rôznych identít považovala za svoju silu. Akákoľvek teória, ktorá nemala využitie v praxi, pre ňu nemala zmysel.
Vo vydavateľstve Orlanda Press (vtedy patrilo pod vydavateľstvo Sub Rosa Frauenverlag) som sa v roku 1983 rozhodla vydať knihu Macht und Sinnlichkeit (Moc a zmyselnosť) – zbierku básní a esejí Audre Lordovej a jej blízkej priateľky a kolegyne, židovskej poetky Adrienne Richovej. Táto kniha nielenže spustila sebakritickú analýzu rasizmu a antisemitizmu medzi bielymi ženami v Nemecku, ale pripravila ich aj na stretnutie s Audre Lordovou.
Čo znamenalo dielo Audre Lordovej pre nemecké ženy inej farby pleti než bielej?
Ika Hügel-Marshall: Audre som stretla v roku 1984. Jej prítomnosť bola pre čierne Nemky a Nemcov extrémne dôležitá. Do Nemecka prišla vyučovať, propagovať svoje knihy a podstúpiť naturopatickú terapiu rakoviny. Jedna z jej prvých otázok po príchode do Berlína bola: „Kde sú čierne Nemky a Nemci?“ Onedlho nadviazala blízke vzťahy s niekoľkými čiernymi ženami, ktoré navštevovali jej prednášky. Tak sa začalo politické hnutie a cesta za budovaním uvedomenia, ktorá trvala až do konca jej života. Audre bola pre toto hnutie katalyzátorom, povzbudzovala nás, aby sme medzi sebou nadväzovali vzťahy, aby sme si našli vlastné meno: Afronemky, členky celosvetovej komunity „ľudí s pomlčkou“.
V tomto období iniciovala práce na knihe Showing Our Colors: Afro-German Women Speak Out, ktorá vyšla vo vydavateľstve Orlanda Frauenverlag v roku 1986 a mala zásadný vplyv na vytvorenie čierneho hnutia v Nemecku a na vlnu transatlantických výskumných projektov o afronemeckých komunitách. Orlanda Frauenverlag vydalo aj jej biomýtografiu Zami, Rakovinové denníky, niekoľko jej esejí a básní vrátane dvojjazyčnej zbierky básní, ktoré napísala počas svojho posledného leta v Berlíne v roku 1992. Audre podnecovala najmä nás, čierne Nemky, aby sme písali o svojich skúsenostiach. Výsledkom bolo, že niekoľko autoriek publikovalo svoje texty, medzi prvými Katharina Oguntoye, May Ayim a ja. Za svoju knihu som získala aj literárnu Cenu Audre Lordovej. Všetky tieto knihy boli preložené aj do angličtiny a výrazne tak prispeli k medzinárodnému výskumu a kontaktom medzi Afronemkami a Afroameričankami.
Mladá čierna generácia má aj dnes vzťah k jej dielu, čítajú jej texty, organizujú premietania filmov o nej a chodia ich pozerať. Lordovej dielu sa dostalo celosvetovej pozornosti. Na podnet Strany zelených sa po nej bude v Berlíne volať ulica. V New Yorku je vyobrazená spolu s Jamesom Baldwinom na veľkej mozaike v metre na 167. stanici.
Prečo ste sa rozhodli natočiť o Audre dokumentárny film? Akú máte skúsenosť z tohto natáčania?
DS: Uvedomovala som si, že čas, ktorý trávim s Audre, je veľmi výnimočný nielen pre mňa, ale aj pre ľudí okolo nás, a mala som nutkanie zaznamenať z neho čo najviac. Sprevádzala som ju na všetkých podujatiach, kam išla rozprávať či učiť, a nahrávala som všetky jej prednášky, diskusie a rozhovory. Spoločnosť Third World Newsreel (TWN) mi poskytla materiál z návštevy Audre v Berlíne v roku 1989, ktoré iba čiastočne použili vo filme Litánie za prežitie. Život a dielo Audre Lordovej od Michelle Parkersonovej a Ady Griffinovej. Ja som spravila asi šesťsto fotiek a počas dvoch rokov, ktoré Audre strávila v Berlíne, som natočila asi sedemnásť hodín videa. Našťastie sa aj po dvadsiatich rokoch ukázalo, že to boli kvalitné videokazety! Robila som aj zvukové záznamy Audriných prednášok. To sa ukázalo ako kľúčové – bez týchto audionahrávok by film nevznikol.
Ďalším krokom bol prepis viac než tridsiatich pások z čítaní, diskusií, rozhovorov a prednášok, aby sa mi podarilo vykryštalizovať témy, ktoré boli súčasťou môjho času s Audre: ľudia afronemeckého pôvodu, rasizmus v Nemecku, vzťah bielych a čiernych žien vo feministickom hnutí, poézia ako zbraň, vzájomná láska žien, boj o prežitie a rakovina.
Potom som sa rozhodla natočiť ďalšie rozhovory so súčasníčkami v roku 2011. Uvedomila som si, že jej príbeh bude prerozprávaný najlepšie vtedy, ak sa na scenári budú podieľať ľudia, ktorí ju poznali. Tejto úlohy sa zmocnili dve moje afronemecké priateľky, moja partnerka Ika Hügel-Marshall a naša blízka priateľka Ria Cheatom. Aletta von Vietinghoff film zostrihala zo štyroch hodín na zvládnuteľných 79 minút. Jej profesionalita a kreativita bola pre film zásadná.
Ústredným motívom mal byť vzťah s jej partnerkou Gloriou Josephovou, ktorá ju v Berlíne často sprevádzala, a rakovina ako osobná skúsenosť, ale aj lekársky a politický problém, spojený s jej kritikou rasizmu a kapitalizmu. Audre nepopierala svoju chorobu, ale nerobila z nej stredobod svojho života. Vo filme je vidieť jej odvahu, strach, ale aj silné odhodlanie žiť napriek tejto chorobe radostný život.
Významnou časťou filmu je aj hudba od Corasón (Cora Leibowitz), skladateľky, speváčky a bubeníčky, ktorá Audre poznala a bubnovala na niekoľkých jej čítačkách. Poskytla nám tieto nahrávky z osemdesiatych rokov a tým nás zachránila – 40 sekúnd pesničky Pata Pata od Miriam Makebovej, na ktorú ľudia v jednej scéne tancujú, by nás stálo 5 000 eur!
S týmto projektom sa spájajú ešte dve archívne aktivity – všetky materiály o Audre, o filme, osobné i literárne, sa nachádzajú v „Archíve Audre Lordovej“ v knižnici Slobodnej univerzity v Berlíne. A v roku 2016 sme vytvorili webstránku/aplikáciu Audre Lorde in Berlin Online Journey, ktorá vás cez váš smartfón navedie spolu s fotografiami a videami na miesta v Berlíne, kde Audre žila a pracovala.
Vzťah medzi bielym a čiernym feminizmom bol jednou z kľúčových tém diela Audre Lordovej. Ako sa tento vzťah odvtedy zmenil?
DS: Audre sa opakovane pýtala bielych nemeckých žien, aké majú vzťahy s čiernymi ženami, prisťahovalkyňami a so Židovkami. Čím častejšie chodila do Nemecka – od roku 1984 do roku 1992 (okrem roku 1985) to bolo aspoň raz ročne –, tým viac ju zaujímal politický vývoj a konflikty medzi bielymi a čiernymi ženami, rovnako ako ťažkosti, ktoré mali čierne ženy, imigrantky a Židovky medzi sebou. Vždy bola ochotná stretnúť sa so ženami, rozprávať sa o ich skúsenostiach a podnietiť ich k spolupráci. Na jej prednáškach v NDR, vo Švajčiarsku, východnom Berlíne a v Drážďanoch si mnohé biele ženy uvedomili svoje privilegované postavenie a naučili sa zodpovednejšie využívať svoju moc.
Rasizmus a antirasizmus sú stále témou feministického hnutia, ale už nie takou silnou, akou by mala byť. Niekedy sa mi zdá, že hnutia žiaľ nevedia čerpať zo svojich minulých skúseností, z úsilia a náhľadov predchádzajúcej generácie. Musíme pestovať a zlepšovať medzigeneračnú spoluprácu. Je pritom veľmi povzbudzujúce, že pribúda organizácií mladých ľudí, ktoré sú multikultúrne a majú progresívny antirasistický obsah. No často práve projekty a organizácie bielych feministiek mávajú málo členiek inej farby pleti. Takisto ale existujú skupiny čiernych feministiek, ktoré sa neusilujú mať biele príslušníčky.
Ako sa zmenilo postavenie Afronemiek a Afronemcov?
IHM: Za posledných dvadsať rokov sa ich postavenie zmenilo k lepšiemu. Zlepšila sa naša viditeľnosť vo verejnom živote – v televízii vidíte čierne herecké a moderátorské osobnosti, fotky čiernych ľudí nájdete v tlačených periodikách, dokonca aj v katalógoch IKEA. Čierni ľudia sú v športe, máme vlastné filmárske, herecké, lekárske, právnické organizácie a v Bundestagu je aj jeden čierny zastupiteľ. Čierna mládež dokončuje stredné školy a pokračuje v štúdiu na univerzitách, čo v povojnovom Nemecku nebolo možné. Čierne učiteľky a akademičky publikujú svoje výskumy, ale čierne profesorky a profesori sú stále extrémnou minoritou. Z Nemecka sa stala multikultúrna spoločnosť, čo ale neznamená, že z nej zmizla diskriminácia.
Afronemecká komunita založila v roku 1996 Iniciatívu čiernych ľudí v Nemecku (ISD) a predtým ADEFRA (Afronemecké ženy) v roku 1986. V prvých rokoch boli lesbické aj heterosexuálne ženy z ADEFRA hnacím motorom rastúceho čierneho hnutia. ISD oslávilo v roku 2016 tridsiate výročie. Pád Berlínskeho múru so sebou priniesol stretnutie čierneho obyvateľstva západného a východného Nemecka a nárast v početnosti tejto skupiny viedol aj k zvýšeniu ich aktivity. Dôležitá bola nová sieť medzinárodných kontaktov, založenie medzikultúrnych akademických organizácií v oblastiach ako afroeurópske či postkoloniálne štúdiá a neskôr aj aktivistických organizácií ako Black Lives Matter.
Každoročne sa v Nemecku koná celonárodné stretnutie čiernych ľudí, ktoré trvá niekoľko dní. Súčasťou stretnutia je množstvo workshopov a zúčastňuje sa ho aj veľa detí. ISD sa snaží rozšíriť povedomie čiernych obyvateľov a obyvateliek, vystupovať proti rasizmu a podporovať prepájanie čiernych ľudí a ich organizácií. Angažuje sa v politických aktivitách a kampaniach, napríklad proti policajnej brutalite, rasizmu v učebniciach, organizuje Mesiac čiernej histórie, spolupracuje s utečeneckými organizáciami, podporuje iniciatívu OSN Medzinárodná dekáda ľudí afrického pôvodu a vytvára množstvo projektov pre čierne deti a mládež.
Akým ďalším aktivitám sa venujú čierni ľudia v Nemecku, aby posilnili povedomie o svojom postavení?
IHM: Mnohí sa angažujú v osobných i profesijných aktivitách spojených so zdravím, stravovaním, s jogou, fyzioterapiou. Pozornosť venujú zvlášť ochoreniam, ktoré zasahujú čiernu populáciu, najmä zvýšený krvný tlak či anémia. Výraznou témou sa stali aj psychologické aspekty, keďže rasizmus vedie nielen k fyzickým, ale aj psychickým ochoreniam a problémom. Medzi čiernymi mladými ľuďmi sa vyskytuje alarmujúce množstvo samovrážd, čo podnietilo úvahy o tom, ako pomôcť týmto ľuďom s depresiami. Obzvlášť šokujúcou bola smrť May Ayim, poetky, akademičky a aktivistky, kamarátky Audre Lordovej, ktorá si v roku 1996 vzala život ako tridsaťšesťročná.
Jednou zo zaujímavých iniciatív, ktoré ste pomáhali rozbehnúť, bolo aj združenie Ženské hnutie. Poviete nám o ňom viac?
IHM: Na vytvorení Ženského hnutia som spolupracovala v roku 1985 s učiteľkou bojových umení Sunny Graffovou. V tom čase sa asi dvetisíc žien každoročne stretávalo v ženskom mierovom tábore, aby protestovali proti raketovým základniam. Tam sa hnutie začalo organizovať. Cieľom bolo posilniť ženy, aby sa vedeli samy obrániť a zamedziť sexistickému a rasistickému obťažovaniu a násiliu, ktoré spozorujú vo svojej blízkosti. Ženské hnutie ponúkalo cvičenia a tréning ženám a dievčatám, aj tým s telesným či duševným znevýhodnením, viac než dvadsaťpäť rokov. Ja sama som pod vedením Sunny Graffovej dosiahla čierny pás v taekwonde. Špeciálna starostlivosť sa dodnes venuje imigrantkám a ich dcéram, ktoré často prichádzajú z moslimských komunít. Učíme, že je dôležité nevnímať samu seba ako „bezbrannú obeť“, ale uvedomiť si svoju silu.
Mnohé z týchto skúseností ste spísali aj v knihe Neviditeľné ženy. Aké reakcie vyvolala?
IHM: Moju autobiografickú knihu Neviditeľné ženy: Dospievanie čiernych žien v Nemecku vnímam ako dokument konkrétneho historického obdobia. Je čiastočne založený na mojich osobných skúsenostiach. Ukazujem v nej, aké bolo dospievanie čiernych detí v povojnovom Nemecku. Napriek všetkým opísaným skúsenostiam s diskrimináciou a rasizmom, čítanie tejto knihy vzbudzuje aj odvahu. Stretávam sa s tým, že dodnes z nej mnohí Afronemci a Afronemky čerpajú silu čeliť spoločnosti a požadovať od nej úctu. Čítala som z nej mnohokrát v Nemecku, Rakúsku, vo Švajčiarsku i v Spojených štátoch, mladšiemu i staršiemu publiku. Najmä čitateľky a čitatelia v Spojených štátoch boli prekvapení, že nikdy predtým nepočuli nič o afronemeckých dejinách. Snáď sa tieto informácie dostanú aj k ďalším generáciám.
Rozhovor viedol Tomáš Hučko
Dagmar Schultz
Od roku 1973 do roku 1986 vyučovala na Slobodnej univerzite v Berlíne v odbore ženské štúdiá. V období rokov 1991 – 2004 bola profesorkou sociálnej práce na Univerzite aplikovaných vied Alice Salomonovej v Berlíne. Je spoluzakladateľkou ženského vydavateľstva Orlanda Press. V roku 2007 koprodukovala dokument o poetke May Ayim, v roku 2012 natočila dokument Audre Lorde: Roky 1984 – 1992 v Berlíne.
Ika Hügel-Marshall
Vo svojej akademickej kariére sa venuje rodovým štúdiám a psychologickému poradenstvu. V osemdesiatych rokoch spoluzakladala organizáciu Ženské hnutie, ktorá učila ženy sebaobrane. Jej životopisná kniha Neviditeľné ženy: Dospievanie čiernych žien v Nemecku vyšla v roku 1998, v anglickom preklade v roku 2001. Podieľala sa aj na scenári k filmu Audre Lorde: Roky 1984 – 1992 v Berlíne.
