Vo svete bez peňazí, kde replikátory vyrobia čokoľvek, čo ľudia chcú a potrebujú, stále existuje ľudské úsilie, túžba po excelentnosti a hierarchia. Čo hovorí utopistická ekonomika Star Treku o našich ľudských túžbach a potrebách? Sú spoločenské aspekty Star Treku rovnakou utópiou ako jeho technologický pokrok?
Úvodná prednáška mikroekonómie sa vždy zaoberá rovnakým základným problémom: obmedzenosťou zdrojov. Neobmedzené ľudské túžby a potreby sú inherentne v konflikte s obmedzenosťou zdrojov prírodných. Štandardná ekonomická teória sa následne zaoberá alokáciou týchto zdrojov a v závislosti od ideológie na to existujú rôzne spoločenské nástroje; trhové mechanizmy či redistribúcia štátom.
Podľa tohto štandardného pohľadu chceme mať vždy viac než môžeme dostať. Z tohto konfliktu, ktorý pretrváva celé ľudské dejiny, vznikali vojny, nerovnosti a dnes prispieva k environmentálnej záťaži tvoriacej klimatickú krízu. Ale poznáme názory, podľa ktorých práve snaha „mať viac“ a mať lepší život poháňa vpred vývoj ľudstva vďaka vynaliezavosti a schopnosti zlepšovať sa. Filozofi Bernard Mandeville a po ňom Adam Smith to slávne opísali slovami, že trh „premení súkromné zlozvyky na verejné cnosti“.
Čo sa však stane, keď môžeme mať (takmer) všetko, čo by sme chceli? Zmení to podstatu a motiváciu ľudskej existencie? Majú ľudia vôbec dôvod o niečo sa usilovať, či dokonca v niečom excelovať, ak to nie je potrebné pre ich prežitie?
Tento text je pohľadom do ekonomiky Star Treku, ktorá prekonala problém limitovanosti zdrojov, no napriek tomu stále dokáže motivovať ľudí k produktívnej aktivite a snahe. No je aj pohľadom do možnej budúcnosti, v ktorej sa aj bez dosiahnutia warpového pohonu vieme priblížiť každodennejším realitám utopistického seriálu s ašpiráciami na lepšiu a férovejšiu spoločnosť, ktorá sa zrodila v srdci kapitalistickej ekonomiky na vrchole studenej vojny.
Prehodnotenie ľudskosti
Svet originálnej série Star Treku (TOS) bol svetom rastúcej Federácie, ktorú síce neformálne, ale predsa viedli ľudia. Ľudia rovnako nedokonalí ako tí, ktorí seriál v šesťdesiatych rokoch pozerali v Amerike zmietajúcej sa v kŕčoch boja za rovnoprávnosť Afroameričanov či v protestoch proti vojne vo Vietname.
Práve ľudskosť bola hybným motorom dejových línií množstva epizód v TOS: ale bola to omylná, iracionálna ľudskosť v kontraste s chladnou vulkánskou logikou či úplne odlišnými morálno-etickými nastaveniami mimozemských civilizácií a takmer „bohov“, s ktorými posádka vesmírnej lode Enterprise prichádzala do kontaktu.
Tvorcovia v obyvateľoch sveta dvadsiateho tretieho storočia zachovali ľudskosť aj napriek tomu, že vo fiktívnej dejovej línii sa ľudia už predtým snažili vylepšovať samých seba geneticky. V dôsledku toho sa na prelome dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia rozpútali vojny a následne sa práve z nich zrodila aj záporná postava viacerých sérií Star Treku superzloduch Khan Noonien Singh.
Táto ľudskosť je však vytvorená z častých stereotypov o „ľudskej náture“ a jej nedokonalostiach. Dejovým hýbateľom v pozadí je história vojen z konca dvadsiateho a polovice dvadsiateho prvého storočia, ktoré pomohli ľudstvu zomknúť sa a vydať sa ku hviezdam. Chamtivosť a neuspokojiteľnosť, teda často spomínané limity ľudskosti, sa vo svete Star Treku objavujú len u záporných postáv. Pašerák Mudd alebo už spomínaný Khan predstavujú práve staré ľudstvo, ktoré Federácia a Hviezdna flotila dávno prekonáva. Kapitán Picard to v jednej epizóde TNG charakterizoval tak, že už „vyrástli z detstva“.
Star Trek je výnimočný práve v odosobnení sa od bežných dogiem, ktoré ohraničujú „prirodzenú ľudskú náturu“ a ukazuje, že charakter je spoločensky a ekonomicky intenzívne definovaný a obmedzovaný. A tieto obmedzujúce dogmy sú práve veľkou limitáciou toho, aké zmeny spoločnosti bežný človek považuje za možné a predstaviteľné.
Napríklad pseudovedecká metóda rakúskej školy ekonómie, praxeológia, stavia svoje základné dogmy na analýzach ľudského správania, vychádzajúcich z dedukcie ľudského správania. Keďže táto škola odmieta empirickú metódu replikovateľného vedeckého výskumu, vždy dospieva k rovnakým záverom o motiváciách ľudí konať „ekonomickým“ spôsobom pre maximalizáciu vlastného prospechu cez konzum. Pritom takéto krátkozraké vnímanie ľudského správania, izolované od analýzy spoločenskej podstaty a alternatív, nikdy nemôže dôjsť k správnemu výsledku.
Keď už peniaze nemajú hodnotu
V dejovej línii Star Treku malo po tretej svetovej vojne a následnom chaose ľudstvo takpovediac šťastie, že vynálezca Zephram Cochrane dosiahol warpový pohon a následný stret s civilizáciou Vulkáncov priniesol ľudstvu technologický pokrok. Ako vidíme v sérii Enterprise, spojená Zem dvadsiateho druhého storočia je do veľkej miery podobná nastaveniu dvadsiateho prvého storočia našej reality, no s absenciou vojen, chorôb či hladu. Ľudstvo síce robotizovalo veľkú časť výroby, ale stále fungovalo na podobných hodnotových princípoch ako doposiaľ.
Federácia dvadsiateho tretieho storočia už nepoznala peniaze v klasickej forme, i keď kredity boli používané ako tokeny pre výmenu s externými obchodníkmi mimo Federácie – napríklad aj za romulanské pivo. Vďaka syntetizátorom jedla a automatizácii nudných činností prežitie už viac nemohlo byť len ľudskou motiváciou, ale skôr naplnením istej vízie o vlastnom živote a jeho zmysle.
V Novej generácii už dokázali replikátory vyrobiť čokoľvek, i keď sa často ukázalo, že kvalita niektorých výnimočných produktov, ako napríklad výnimočných vín, nie je úplne dokonalá. Replikátory taktiež nedokážu vytvoriť výnimočné prvky ako dilítium, ktoré poháňa warpový pohon a práve obmedzenosť zdrojov dilítia je dôležitým dejovým prvkom v sérii Deep Space Nine. No ak človek nepotrebuje lietať na druhý koniec galaxie alebo svoj žiaľ netúži utápať v romulanskom pive, ľudská námaha už viac nie je kľúčovou pre prežitie.
Napriek tomu v spoločnosti existuje hierarchia a ľudská snaha podávať výkon. Rôzne planéty majú svojich lídrov a ľudia sa venujú rôznorodým činnostiam – od vedy cez prieskum vesmíru až po tie najjemnejšie nuansy života. V seriáli vidíme ľudí nielen hľadajúcich sebanaplnenie v rôznych kariérnych a hierarchických organizáciách, ale aj ľudí hľadajúcich samotu na izolovaných planétach, kde sa venujú jednoduchým a každodenným činnostiam.
Bežné činnosti, odbremenené od nutnosti ich vykonávať pre prežitie, dostávajú absolútne iný význam. Predstava Hviezdnej flotily ako čisto vedecko-objaviteľskej organizácie sa nám môže zdať príliš naivná z pohľadu tohto storočia, no v rámci vízie dostatkovej ekonomiky, kde môže človek robiť čokoľvek chce, je samotná predstava excelovania v niečom takom fascinujúcom, ako je objavovanie nových častí galaxie, dostatočnou motiváciou na vynaloženie námahy. Navyše, s číro vedeckou činnosťou je spojený aj vyšší spoločenský status.
Trhová spoločnosť komodifikujúca medziľudské vzťahy či emócie môže vynakladanie námahy či podriadenia sa hierarchii bez vidiny odmien považovať za niečo, čo patrí do takzvanej „nevýrobnej sféry“. Z dnešného pohľadu teda do rodiny či domácnosti. Zdieľanie prostriedkov naprieč civilizáciou však rozširuje túto sféru aj medzi ľudí bez rodinného vzťahu a osvetľuje ľudské vzťahy ako základnú motiváciu v živote.
Star Trek nie je optimistický len z hľadiska výrobných prostriedkov, ale hlavne ukazuje víziu udržiavania harmonickej spoločnosti s hierarchiou napriek absencii potreby redistribúcie. Teda, že spoločnosť dokáže existovať koherentne aj vtedy, keď ju nepoháňajú nutnosti.
Nie úplne vedecký komunizmus
Problémom definície ekonomiky v Star Treku ako vedeckého komunizmu je okrem existencie intelektuálneho majetku a súkromnej sféry (ako napríklad reštaurácie otca kapitána Sisoka v Deep Space Nine) aj to, že v ňom zlyhávajú štandardné poučky o výrobných prostriedkoch. Je napríklad replikátor výrobný prostriedok alebo len technológia dovoľujúca manipuláciu energie a atómov pohybujúcich sa voľne vesmírom? Je to verejný statok alebo jednoducho technológia, ktorá nie je chránená patentom v rámci Federácie?
Keď v sérii Star Trek: Voyager cestuje vesmírna loď Federácie Kvadrantom Delta, posádka odmietne poskytnúť technológiu replikátora civilizáciám, ktoré na ňu ešte nedozreli. Ide o podobné uvedomenie si spoločenských následkov priskorého nástupu radikálnej technológie ako v Základnej smernici (Prime Directive), mimoriadne dôležitom pravidle Hviezdnej flotily zakazujúcom kontakt s civilizáciami, ktoré nedosiahli nadsveteľnú rýchlosť. Technológia replikátora teda nie je absolútna a všade dostupná mimo Federácie, vďaka čomu môžu naprieč galaxiou naďalej existovať aj menej egalitárne spoločenské štruktúry.
Vo svete dvadsiateho tretieho storočia navyše stále existujú všakovaké výmeny – žijú tu pašeráci, obchodníci či celé planéty plné zábavy mimo medzí zákona. Ľudia a iné mimozemské druhy často túžia po zakázaných veciach alebo po tých nedostupných. Zmena v ľudskom správaní oproti dvadsiatemu storočiu, ktorú sledujeme u hlavných protagonistov, teda nie je absolútna a ani fakt, že je vďaka replikátoru všetko prakticky dostupné, neznamená automatickú spokojnosť.
Ekonomický model Federácie Star Treku teda nevychádza len z dostupných technológií, ale je výsledkom zmeny ľudského vnímania spoločnosti a redistribúcie v rámci nej.
Najbližšie k obrazu ľudstva dvadsiateho storočia však majú v Star Treku Ferengovia, civilizácia obchodníkov a poskytovateľov služieb. Obchodujú nielen vďaka dopytu po veciach, ktoré replikátory nedokážu dokonale alebo vôbec vyrobiť, ale aj vďaka kultúrnej odlišnosti – ich „Pravidlá nákupu“ (Rules of Acquisition) sú takmer náboženským textom, ktorý dodáva aktu obchodovania spoločensko-etický kontext v rámci ich civilizácie. Aj Ferengovia sa však postupom času menia a pod vplyvom Federácie rozširujú svoje nazeranie na svet aj mimo medzí zisku.
Borgovia, naopak, predstavujú istú formu alegórie politického komunizmu Sovietskeho zväzu – technologický pokrok a zabezpečenie čohokoľvek, čo borgská civilizácia potrebuje, je v kontraste s absenciou osobnosti u jej obyvateľov či ich vlastného súkromia.
Svet Federácie aj bez warpu
Kým kontakt s mimozemským životom môže byť ešte veľmi dlho, ak nie navždy, fikciou, svet Star Treku nie je až taká utópia, ako by sa mohlo zdať. Ľudstvo dnes dokáže vyrobiť viac než skonzumuje a problémom nie je nutne nedostatok zdrojov, ale ich alokácia a taktiež prisudzovanie hodnoty. Výdobytky automatizácie a robotizácie výroby zatiaľ nie sú dostupné pre širokú spoločnosť, a preto sú mnohí skeptickí voči možnostiam spoločenského pokroku skrz technologický pokrok.
Problémy alokácie zdrojov však nie sú také neprekonateľné, ako by sa mohlo zdať. Štúdie v ekonomickej antropológii ako Ekonómia Doby Kamennej od Marshalla Sahlinsa, koncepcia morálnej ekonomiky od Jamesa Scotta alebo podobné štúdie nomádskych kmeňov bez usadeného poľnohospodárstva do veľkej miery ukazujú, že ľudská spoločnosť nie je a priori nastavená na nutnosť arbitrárne nerovnej výmeny, vykorisťovania alebo akumulácie. Ide o politické, mocenské inštitúcie, ktoré vytvárajú nerovnosti, a na vine nie je výrobná alebo inžinierska neschopnosť.
Ide práve o koncept peňazí, ktorý narúša štandardnú formu redistribúcií a výmen v rámci spoločnosti, čo predstavuje prekážku v dosiahnutí rovnosti. Už Karl Polanyi vo Veľkej transformácii hovoril o prirodzenosti redistribúcie a reciprocity viac než o trhových vzťahoch v spoločnosti. Spoločnosti založené na redistribúcii podľa potrieb nepotrebujú peniaze pre internú výmenu. Ľudská dôstojnosť je dostatočným argumentom pre spoločenské zabezpečenie prežitia.
Aj v spoločnostiach, ktoré fungujú na menej recipročných výmenách, ako to bolo napríklad v kmeni Tiv v severnej Nigérii, ktorý opísal Paul Bohannan, peniaze ako token univerzálnej výmeny dokážu narušiť štruktúru spoločnosti cez „zrovnoprávňovanie“ objektov výmeny, ktorých spoločenské funkcie a hodnoty si nemôžu byť rovné.
Ide práve o nastavenie pravidiel tokov týchto výmen, ktoré vytvárajú nerovnosti. Nastavenie prerozdeľovania hodnoty cez moderné trhové kapitalistické mechanizmy utvára pohľad, že tento spôsob a nerovnosť, ktorá medzi nami existuje, je jediná možná alternatíva, napriek množstvu dôkazov, že to tak nie je.
Pomaly sa tieto myšlienky dostávajú z antropologických seminárov a knižníc aj do konkrétnejších návrhov finančnej politiky. Moderná monetárna teória (MMT), ktorej podstatou je vnímanie peňazí ako verejného monopolu, stavia svoju teóriu fungovania modernej ekonomiky na uvoľňovaní peňazí od centrálnej autority pre potreby širokej spoločnosti. MMT ako jedna z prvých makroekonomických teórií v rámci trhovej ekonomiky posudzuje hodnotu peňazí ako vychádzajúcu z potreby naplniť spoločenské obligácie, a peniaze nevníma ako absolútnu hodnotu izolovanú od spoločnosti. Toto je dôležitý krok smerom k vytvoreniu trvalo udržateľnej ekonomiky zacielenej na ľudí a ich potreby.
Dôstojnosť nemôže závisieť od práce
Častou kritikou redistributívnych sociálnych systémov či konceptov ako nepodmienený základný príjem je, že ľudská dôstojnosť vychádza z práce, zo zaslúženia sa o vlastnú prosperitu. „Neexistuje obed zadarmo“ či „bez práce nie sú koláče“, definujú hodnotu len v produkcii nutnej pre prežitie. Star Trek ide proti tomuto konceptu a ukazuje budúcnosť, kde nie je človek definovaný len schopnosťou prispieť k fyzickému prežitiu spoločnosti.
Pritom koncepcia ľudskej dôstojnosti ako niečoho, čo by nemalo závisieť od práce, nie je ničím novým. Ako to opísala Hannah Arendt, po Aristotelovi už starí Rimania považovali osobu závislú od práce za „sluhu nevyhnutnosti“. Aristoteles považoval voľný čas za potrebný nielen pre rozvoj excelentnosti, ale aj pre službu spoločnosti. Kým v staroveku bolo predispozíciou pre toto živobytie bez práce otroctvo, v Star Treku, a nie tak vzdialenej budúcnosti, to môžu byť automatizované roboty, vykonávajúce nudnú a neatraktívnu ľudskú prácu.
Star Trek teda nie je len predstavou utopistickej spoločnosti, ktorá vďaka technológiám prekonala núdzu a dokáže poskytnúť svojim obyvateľom všetko potrebné na prežitie. Star Trek bol studnicou nápadov pre množstvo vedcov a vedkýň, ktorých nápady na niektoré vynálezy ako mobilné telefóny či tablety sa zrodili práve vďaka Star Treku.
Mali by sme sa naň však okrem technologického obdivu dívať aj ako na inšpiráciu nastavenia spoločenských vzťahov a pohľadu na ľudskú dôstojnosť, ktorá nie je založená len na práci, ale skôr na vlastnom sebazdokonaľovaní, objavovaní a snahe o všeobecné dobro. Táto paradigmatická zmena bude možno náročnejšia než tá technologická.
Autor je ekonomický antropológ
