Dejiny, kontext, súčasnosť
Slovenskú predstavu o odboroch formuje dominantne dedičstvo československého socializmu. Veľká časť z nás si odbory spája s rodinnými spomienkami na rekreačné zájazdy ROH. No a v prítomnosti sa zvyknú slovenské odbory najčastejšie spájať so stranou Smer-SD či so štrajkami učiteľov. V prachu dejín tak zapadla činnosť a význam slovenských kresťanských odborov, ktoré na Slovensku pôsobia aktívne aj v súčasnosti.
Odborové hnutia (vrátane toho kresťanského) na území dnešného Slovenska zapustili pevné korene až v období prvej Československej republiky. V časoch Rakúsko-Uhorska nebola spoločenská klíma úplne naklonená právam rôznych roľníkov či robotníkov. Nehovoriac o nízkej gramotnosti Slovákov, ktorú umocňovala maďarizácia školstva či volebné právo podmienené majetkom, ktoré na území Slovenska dávalo právo voliť len 5,4 percentám z jeho obyvateľov, a to prevažne tým neslovenskej národnosti. To však ale úplne nebránilo tomu, aby pomaly vznikali prvé združenia zamestnancov – na to boli nerovnosti, ktoré spôsobila industrializácia, príliš viditeľné. Väčším problémom bola nejednotnosť odborových skupiniek, ich priestorová rozptýlenosť a názorové nezhody, ktoré viedli k tomu, že sa nevyformovala žiadna veľká jednotná odborová organizácia.
Okrem komunistov a socialistov sa za zlepšenie pracovných podmienok občanov začala postupne zasadzovať aj katolícka cirkev. Koncom devätnásteho storočia začali pápežské kruhy viac reflektovať napredujúce spriemyselňovanie európskej spoločnosti a prichádzajú prvé encykliky (Rerum Novarum), ktoré vyzývajú sociálne mysliacich katolíkov, aby bojovali za práva pracujúcich.
Boj o robotníka medzi socialistami, komunistami a katolíkmi
Vznik demokratického Československa vytvoril vhodné podmienky na činnosť odborov. Dôležitým rysom odborového hnutia počas prvorepublikového obdobia bola jeho prepojenosť na konkrétne strany. Inými slovami, každá výrazná politická sila sa pokúšala vytvoriť svoje vlastné odborové hnutie, ktoré, samozrejme, prezentovala ako zo všetkých najlepšie a snažila sa nalákať do neho čo najviac zamestnaných ľudí. Patrilo by sa spomenúť, že v minulosti slúžili odbory nielen na vyjednávanie zlepšenia pracovných podmienok pre členov, ale do určitej miery suplovali sociálnu poisťovňu a z členských príspevkov vyplácali ľuďom napríklad podporu v nezamestnanosti či počas slovenského štátu aj podporu proti drahote pri vysokej inflácii. Angažovanosť v odborovom hnutí podporovala prestíž konkrétnych strán v očiach jej možných voličov.
Dominantná sila v slovenskej politike, Slovenská ľudová strana (SĽS), sa prepojila s dovtedy aktívnymi kresťansky ladenými odbormi v roku 1921. Začal sa vydávať časopis Kresťanský socialista, neskôr premenovaný na Slovenský robotník. Odbory napojené na SĽS sa prezentovali výrazne kresťansky, protižidovsky, protikomunisticky, protiateisticky, protikapitalisticky a brojili vlastne proti všetkým konkurentom v dobovom odborovom hnutí.
Vplyv kresťanských odborov však rástol len veľmi pomaly a výraznou silou sa stali až v druhej polovici tridsiatych rokov. Komunistické a socialistické spolky pracujúcich sa tešili omnoho väčšej popularite a vedeli lepšie predať svoje úspechy. Revolučné komunistické idey navyše v očiach ľudu pôsobili mimoriadne „príťažlivo“. Pre robotníkov bola dôležitejšia schopnosť konkrétnych odborových predákov vyjednať zlepšenie pracovných podmienok než otázka viery.
Krátka éra dominancie kresťanských odborov
Dôležitou osobou v dejinách slovenských odborov vo všeobecnosti bol Rudolf Čavojský (1901 – 1983). Práve on dokázal postupne svojou prácou zvyšovať celospoločenský význam kresťanských odborov. Počas éry slovenského štátu došlo k rozpusteniu všetkých odborových skupín okrem kresťanských a tie sa stali hlavnou odborovou organizáciou slovenských pracujúcich. Zároveň sa Čavojský spolu s ďalšími kolegami od roku 1935 angažoval ako politik v československom a neskôr slovenskom parlamente, v ktorom intenzívne loboval za práva slovenských pracujúcich. Jeho výrazná politická angažovanosť v slovenskom štáte ale nemala dlhú trvácnosť kvôli jeho protinacistickým postojom. Kresťanské odbory boli napokon na pokyn Tuku s Machom aj so svojimi stotridsaťštyritisícami členov v roku 1941 rozpustené a nahradené záujmovými združeniami. V nich boli pracujúci zaradení podľa stavov do konkrétnej skupiny a miešali sa v nich zamestnanci so zamestnávateľmi.
Pauza, ktorá sa ukázala byť len dočasnou
Po prevzatí moci komunistami v roku 1948 sa akákoľvek aktivita odborárov prepojených na kresťanskú cirkev stala nemožnou. Revolučné odborové hnutie úspešne zjednotilo všetkých pracujúcich a vtislo odborovému hnutiu komunistickú tvár. Kresťanské odbory a ich pôsobenie na Slovensku boli z dejín nenápadne vymazané.
Zmena politického systému v roku 1989 ale opätovne otvorila dvere k obnove kresťanského odborového hnutia. Tesne po rozpade federácie vznikajú Nezávislé kresťanské odbory (NKOS). Aktuálna prezidentka NKOS, doc. Ing. Ľubica Černá, PhD., tieto roky opisuje slovami: „Bolo to veľmi plodné obdobie. V archívnych materiáloch sa uvádza takmer desaťtisíc aktívnych členov.“ Ale aj napriek spolupráci s KDH nakoniec priestor v sociálnom dialógu medzi odborármi a vládami ovládla Konfederácia odborových zväzov Slovenskej republiky (KOZ SR), čo sa odrazilo v poklese počtu kresťanských odborárov. „Postupom času spolu so zmenou spoločenskej situácie, podobne ako v KOZ SR, počet členov klesal. Súviselo to jednak so stagnáciou vývoja ekonomiky, rastúcim počtom malých nezávislých odborových organizácií a nezáujmom o členstvo v odboroch a v súčasnosti aj s politickou situáciou. V súčasnosti zaznamenávame mierny rast členstva najmä v oblasti školských inštitúcií.“
Výzvy, aktivity, otázky do budúcna
Pani Černej som sa pýtal aj na hlavnú pracovnú náplň kresťanských odborov. Webová stránka pôsobí v tomto smere mierne chaoticky a historicky zameraná kniha od Milana Kaluninca o slovenských kresťanských odboroch sa venuje hlavne medzivojnovému obdobiu. „Na národnej úrovni podpisujeme kolektívne zmluvy vyššieho stupňa, venujeme sa riešeniu problémov na pracoviskách, kde pôsobia naše základné organizácie. Podporujeme vzdelávanie zástupcov zamestnancov (pracovné právo, BOZP a podobne). Vykonávame pracovné online poradenstvo aj pre nečlenov NKOS. Zapájame sa do informačných kampaní. Organizujeme každoročne európsky seminár, tento rok sa bude týkať implementácie duálneho vzdelávania a úlohy sociálnych partnerov v tomto procese. Na národnej úrovni napriek podpísanej zmluve o spolupráci s KOZ SR reálne nespolupracujeme. Súvisí to aj s tým, že KOZ SR je jediná odborová konfederácia, ktorá spĺňa podmienku reprezentácie a je v Hospodárskej a sociálnej rade SR a pre spoločenské rozhodovanie žiadne iné odborové organizácie k spolupráci a podpore reálne nepotrebuje,“ povedala Černá.
Z perspektívy Ľubice Černej je prostredie slovenských odborov vykrivené kvôli dominancii KOZ SR. „Ako najsilnejší subjekt medzi odborovými organizáciami KOZ SR veľmi úzko spolupracuje so Smer-SD (mali podpísanú dohodu). Iniciatívu v predkladaní návrhov malo ale ministerstvo práce na čele s ministrom Richterom (rast minimálnej mzdy, novelizáciu Zákonníka práce, zvýšenie mzdových zvýhodnení a podobne). KOZ SR v Hospodárskej a sociálnej rade SR hralo druhé husle. Chýba tu podpora zo strany štátu na rozvoj a posilnenie sociálneho dialógu a plurality odborov. Malé odborové organizácie žijú len z príspevkov členov.“
Tým hlavným, čo odlišuje NKOS od iných menších odborových hnutí, je orientácia na kresťanské hodnoty. Viera poháňa kresťanských odborárov v ich aktivitách ako druh „extra“ paliva, čo bol aj príklad už zmieneného Čavojského a platí to aj pre Černú. „Na činnosti NKOS považujem veľmi cenné to, že sa doteraz nezrieklo princípov Sociálnej náuky cirkvi a napriek problémom, ktorými sa musí boriť, nielenže stále funguje, ale sa rozvíja.“ Inou otázkou však je to, ako vnímajú úlohu viery v odborovom hnutí jej radoví členovia. Kresťanské hodnoty môžu byť teoreticky relevantné ako faktor pri výbere odborov pre učiteľov na cirkevných školách, ktorých nárast v NKOS zaznamenali v posledných rokoch.
Príbeh kresťanských odborov na Slovensku ukazuje, že odborové hnutie nie je ideologicky neutrálne a nadstranícke, ako má často tendencie o sebe deklarovať. Dejinný príklad kresťanských odborov ukazuje, že práve kresťanské, komunistické alebo iné myšlienky môžu byť silným palivom pre sociálnu angažovanosť v prospech práv pracujúcich. Tak prečo to popierať a žiť v ilúzii o apolitickosti odborov a združení zamestnávateľov?
Autor je doktorand na Ústave religionistiky FF MUNI v Brne
