Slobodná tvorba v neslobode 

Vnímanie okolitého sveta sa pre tých, ktorí sa ocitli za mrežami, výrazne mení. Spomalený čas sa meria režimom výdaja stravy. Priestor je obmedzený perimetrom ostnatého drôtu. Lenže človek nechce existovať ako farmársky dobytok. Pocit bezvýchodiskovosti a nudy u mnohých prebúdza vynaliezavosť a kreativitu, ktoré boli dovtedy skryté.

Pavlo Selezeň, rodák z Černihiva, si odpykával trest v nápravnej kolónii № 116 v meste Sumy. Tam sa naučil pracovať s drevom, stal sa nábytkárom. „Spolu so mnou si odpykával trest aj Saško Hresj. Nebol tu prvýkrát a vedel vyrábať nože,“ začína svoje rozprávanie Pavlo.

Nôž a kríž

Nože sa vyrábali v pracovnej zóne pod dohľadom dozorcov. Prinášať odtiaľ čokoľvek do obytnej zóny bolo zakázané. Pavlo si spomína, že v kolónii vznikalo všeličo: stará stolová hra backgammon i šach, šperkovnice, ikony, čotky aj ružence, cigaretové špičky i fajky. Každý z výrobkov bol nielen funkčný, ale aj esteticky príťažlivý.

Väzni pašovali svoje výrobky na slobodu alebo ich u dozorcov vymieňali za cigarety a čaj – typickú väzenskú „valutu“. Občas si niečo objednali aj samotní zamestnanci basy. „Raz istý dôstojník z kolónie priniesol Hresimu kozácku šabľu. Spýtal sa ho: ,Dokážeš takúto vyrobiť?’“ spomína Pavlo. Práve pripravovali honosný dar pre akéhosi generála, no väzeň súhlasil. A tak Saškovi zabezpečili jedlo, čaj i cigarety. A on za týždeň vyčaroval z automobilovej listovej pružiny dokonalú kópiu kozáckej šable.

A ako sa vyrábajú ružence a čotky? Na začiatok potrebujete miniatúrnu lampu. Do vrchnáka plastovej fľaše vložíte hliníkové hrdlo vyrobené z tuby od zubnej pasty, do ktorého nalejete olej a vložíte knôt. Takáto lampa sa potom používa na rôzne účely, najmä ako spájkovačka. „Chlapci roztavili obyčajné plastové fľaše na rôznofarebné guličky. Ihlou do nich spravili otvory a navliekli ich na šnúrku – a máme ruženec.“

Najdrahšie čotky (modlitebné pomôcky s predpísaným počtom uzlíkov alebo guličiek, pozn. prekladateľky) sú zo slonovinovej kosti. Odkiaľ ju väzni mali? Rozpiľovali biliardové gule, no zvyčajne využívali dostupnejší materiál. „Keď som ešte sedel v Černihivskej vyšetrovacej väznici, vyrábali sme čotky a dokonca aj backgammon z chlebového cesta,“ spomína Pavlo. Väzni z chleba modelovali aj rôzne figúrky: nindžu, prasiatko, Pannu Máriu.

V tesných celách a obmedzených priestoroch basy, kde sa denne vykonávajú takzvané osmičky (prehliadky), sa väzňom dokonca podarilo ukryť rituálne predmety. Napríklad ikonu maskovali obalom zápalkovej škatuľky. Disident Vasyľ Ovsienko sedel v sovietskych táboroch trikrát – ako člen Ukrajinskej helsinskej skupiny. Zavreli ho pre politické názory. Spomína: „V stiesnených podmienkach väzenskej cely nebolo ľahké vystihnúť moment, keď sa dalo ísť na parašu (väčšia nádoba umiestnená v rohu cely a určená na vykonávanie potreby, pozn. prekladateľky), lebo vždy niekto práve jedol alebo sa modlil“.

Od hracích kariet k Tutanchamonovi

Môj bratranec Jurko Havryk sa po vojenskej službe v Kazachstane v 90. rokoch minulého storočia vrátil na Ukrajinu do ťažkých pomerov: nedostatok peňazí a práce. Pridal sa teda k jednej bande a samozrejme, že časom skončil za mrežami. Medzi väzňami boli populárne nelegálne hazardné hry: kocôčky a karty. Vyrábali ich samostatne.

Jurko to opísal nasledovne. Hracie kocky (kocôčky) modelovali z chleba. Následne ich zafarbili čiernym voskom alebo krémom na topánky. Dierky vytlačili zápalkou a zaliali bielou zubnou pastou. Karty vyrábali z obyčajného poštového papiera, ktorý zliepali do niekoľkých vrstiev, aby mali potrebnú hrúbku. Fixkami nakreslili postavy. Balíček kariet po obvode prebrúsili kúskom hrubej látky. Základ pre ďalší spôsob výroby kariet predstavovali rozrezané zápalkové škatuľky. Papier bol síce pevnejší, ale rozmer kariet malý, čo nebolo pohodlné.

Jurko upozornil aj na ďalšie suveníry: svietniky, drevené pivné krígle, nadstavce na vychádzkové palice v podobe orla alebo tigra, vladárske klenoty, bociany, figúrky kozákov, matriošky… V mojej zbierke je zaujímavá drevená kompozícia: bulava položená na futbalových kopačkách. Možno tento artefakt vyrobili pre šampionát Euro 2012, ktorý sa konal v Poľsku a na Ukrajine.

Známeho ukrajinského režiséra Serhija Paradžanova odsúdili v roku 1974 na päťročné väzenie. Za mrežami vytváral koláže. Robil ich zo všeličoho: z kúskov látky, fólie, odpadkov, použitých hrotov čepelí, ostnatých drôtov, úlomkov rozbitého riadu, fotografií, výstrižkov z časopisov. Keď ho prinútili plátať vrecia, z vrecoviny zmajstroval figúrku faraóna Tutanchamona. Basa, kde režisér sedel, sa nachádzala v Perevaľsku v Luhanskej oblasti. Výsypky na Donbase mu pripomínali egyptské pyramídy a postavenie väzňov biblické otroctvo. Navyše, faraón znamená v tradičnom zlodejskom žargóne policajt, žandár.

„Mnohé z Paradžanových koláží vznikli vo väzení,“ spomína jeho manželka Svitlana Ščerbaťuk. „Odhaduje sa, že vo vyhnanstve vyrobil približne 800 koláží. Prosil, aby sme mu posielali materiál, s ktorým by mohol pracovať… Raz chcel biliardovú guľu.“ Načo? Lebo je zo slonoviny.

Serhij Paradžanov písal v listoch adresovaných manželke o táborových umelcoch, ktorí robia „vernisáže tetovaní na chrbtoch väzňov“. Obrazy na koži mohli vznikať aj vďaka tomu, že na ne nepotrebovali farby ani žiaden špeciálny materiál. Černidlo na tetovanie získavali spaľovaním podošiev. Vzniknutý popol sa zmiešaval s rozpúšťadlom, ktoré sa následne vpichovalo do kože.

Brutálny úžas

Pavlo Selezeň má na ľavom pleci Ježiša a na krku škorpióna. „Sedel u nás jeden nímand, robil tetovania. Ježiša skopíroval z akéhosi náboženského časopisu,“ približuje pôvod tetovania.

Za mrežami sú tetovania spôsobom sebavyjadrenia a sebapotvrdenia. Väzni vystavení neúprosnému tlaku zákazov sa potrebujú vymedziť aspoň na cele, kde sa zakaždým rozprúdi nadšenie, keď sa im to podarí. Podľa modrých hviezdičiek vytetovaných na tele dokážete rozlíšiť kriminálnikov na zlodejov, vrahov, lupičov. Pavúk alebo netopier zas symbolizujú zlodejské „remeslo“. Populárna je tiež náboženská tematika: siluety chrámov, Bohorodička, Ježiš, kríž. Žiadané sú aj symboly patriotizmu: trojzubec, portrét Banderu, kozáci.

Niektoré tetovania sú veľmi groteskné, iné cynické. Tetovanie „pekelný kurič“ sa robí na zadok. Zvykne sa maľovať čert s lopatou v hornej časti zadku. Keď potom človek chodí, čert sa hýbe spôsobom, akoby hádzal uhlie do konečníka.

Čert je predlohou mnohých väzenských tetovaní. Starší väzni majú vytetovaného čerta s podobizňou Lenina. U mladších čert sprisahanecky objíma nahú ženu. Niekedy aj s nápisom: „Lásky je hodná iba matka“. Aj písmená vytetované na tele môžu mať hlbší, skrytý význam. „Ira“ nie je meno milenky, ale hrozba „Iď rezať aktívnych“, teda trestať tých, ktorí spolupracujú s vedením väznice.

Väzni majú negatívny postoj nielen k dozorcom – „vertuchajom“, ale aj k štátu, ktorý väzenský systém udržiava. Drsnosť imponuje dobrodruhom, kriminálnikom. Umenovedci pripomínajú, že jedným z psychologických mechanizmov tvorivosti je „prekračovanie“, túžba prestúpiť bežné hranice a limity, prelomiť zavedené tabu. Pri sociopatoch, ktorých je medzi kriminálnikmi mnoho, vychádza delikventné správanie z pocitu bezhraničnej slobody, a práve sloboda im imponuje v umeleckých prejavoch. Ak má človek zdeformované etické normy, potom aj estetické predstavy budú svojské.

Režisérovi Serhijovi Paradžanovi patria nasledovné slová: „Hoci moje umenie nie je profesionálne, som naň hrdý“. Podčiarkujú práve slobodu kreativity, ktorá je prvotná a ktorú nemôžu nikomu vziať. Odborníci používajú špeciálny termín na  označenie artefaktov vytvorených neprofesionálnymi umelcami: art brut – drsná, surová tvorba. Výstižný je i  termín outsiderské umenie. Napokon kým sú väzni, ak nie sociálni outsideri? Samoukovia, samozvaní umelci – pôsobiaci mimo galérií a akýchkoľvek umeleckých inštitúcií. Materiál, ktorý používajú, predstavujú spravidla odpadky, nepotrebné haraburdie.

Túžba po tvorbe, kreativita sú človeku prirodzené. Sú v nás hlboko zakódované – ako inštinkt. Väzenské umenie vzniká spontánne, akoby samo od seba, vo vyhrotených emočných chvíľach: počas panických atakov, nespavosti, paranoidných útokov, schizofrenických záchvatov či manických epizód. Vo chvíľach emočnej krízy. Nenormálny stav umelcovej psychiky je impulzom, keď sa na slobodu vyrve podvedomie a umožní dosiahnuť efekt úžasu.

Pegas na palandách

Ľudia na miestach zbavených slobody čítajú viac ako zvyčajne. Tiež veľa píšu: listy, prosby, básne. Filmový režisér Oleh Sencov sa v roku 2014 dostal do ruskej okupačnej väznice, kde si odsedel päť rokov. Za ten čas napísal cyklus poviedok. V samozvanej Doneckej ľudovej republike sedeli vo väzení religionista Ihor Kozlovskyj (muž označovaný za väzňa slobody a tvár ukrajinského Donbasu zomrel v septembri 2023 vo veku 69 rokov, pozn. prekladateľky) a novinár Stanislav Asejev. Obaja neraz spomínali, že literatúra, hoci len písanie poznámok na útržky papiera – im pomáhala udržať si silu ducha i rozumu.

Sloboda je voľba, aj keď je obmedzená, stále ostáva sloboda ducha. Uväznení majú veľa času, aby tvorili, rozprávali si vtipy alebo písali básne. Ovládanie zločineckej fene (zločinecký argot vznikol z tajného jazyka stredovekých obchodníkov pôsobiacich v moskovskej oblasti), väzenských výrokov, piesní sa medzi väzňami cení. Folklórnu a amatérsku väzenskú poéziu zbieral básnik Taras Lipoľc, autor knihy Kriminálne príbehy (Kyjiv, 1998). Zozbieral príslovia, básne, hanlivé kolomyjky a vtipy „spoza ostnatého drôtu“. Zaraďoval to do „kontrakultúry“. V týchto miniatúrach je neustále prítomná pre väzňa aktuálna tematika. Predovšetkým nedobrovoľná sexuálna zdržanlivosť.

Padá sniežik na svahy,
biele šaty ušil.
A môj chuj sa postavil
jak zajačie uši. 

Tých, ktorí si odpykávajú trest, zaujíma aj prepojenie zločinu a trestu.

Teba bili vedľa školy,
kde si pil pálenku.
A mňa bili pri kostole –
kde som jebal dievku.

Niekedy sa žartovné básne prednášajú s „hudobným sprievodom“ primitívnych, vlastnoručne vyrobených hudobných nástrojov – drumblí a píšťaliek.

Ďalším obľúbeným väzenským žánrom sú príslovia. „Kto pochopil život – ten sa neponáhľa, lebo musí ešte dlho sedieť.“ „Dostal si sa do basy – vymeň manželku,“ teda neočakávaj vernosť svojej ženy, ktorá sa s tebou pravdepodobne rozvedie. Alebo napríklad príslovie, ktoré zhŕňa svojskú filozofiu kriminálnikov a ich hazardérsky postoj k životu: „Život je ako kartová hra a sloboda je tromfom.“

Vreckovky spoza mreží

V ženských väzniciach sú najdôležitejším vlastnoručne vyrobeným artefaktom takzvané známky, v origináli maročky – darčekové vreckovky s romantickými farebnými obrázkami a nápismi. V nápravnovýchovných kolóniách existujú krajčírske dielne, ktoré vytvárajú podmienky pre ich vznik najobľúbenejších prejavov kreativity medzi väzenkyňami.

Známky sa vyrábajú z hotových vreckoviek alebo narezaných kúskov posteľnej plachty. Na látku sa vyšívajú alebo fixkami či farebnými guľôčkovými perami maľujú romantické obrázky: rôzne kvety, škriatkovia, mačiatka, plachetnice, palmy, amori a Kupidoni, srdcia a šípy. Jedným z najpopulárnejších väzenských vtákov je labuť – symbol panenstva, nevinnosti a vernosti. Samozrejme, často sa vyskytujú aj Bohorodička a Boží Syn – ako pripomienka hriechu a väzenského pokánia. Väzenkyne dokonca ovládajú techniku, vďaka ktorej sa obrázky nerozpustia ani počas prania, ani keď ich niekto pokropí slzami.

Na známkach zvyčajne zobrazujú monogramy milovaných, detí a priateľov – tých, komu ich darujú. Následne vreckovku pokropia voňavkou a vložia do obálky spolu s listom v znení: „Čoskoro budú sviatky a ja sa tu budem nudiť a bude sa mi za vami cnieť. Neexistuje v mojom živote šťastie. Zrejme taký je môj osud…. Keď pozerám cez zamrežované okno, premýšľam len o jednom: kedy sa konečne dostanem na slobodu. Syn je práve vo veku, keď ma potrebuje. Obávam sa jeho cesty za priateľkou, lebo na dedine je veľa násilníkov […] Do každého listu mi vkladajte čistú obálku so známkou, aby som mohla poslať odpoveď.“ Vreckovky sú presne také veľké, aby sa zmestili do štandardnej obálky, a nie je zakázané posielať ich poštou. Zrejme odtiaľ pramení ich názov – známky.

Väzenské umenie je zvyčajne anonymné. Väznica vyrovnáva status svetovo známeho umelca a samouka. Preto umelecké meno ženy, ktoré vyšila na vreckovku – známku (Biela mačička), je skôr dekoračným prvkom ako umeleckou značkou.

Návrat do spoločnosti

Keď sa v roku 2010 stal ukrajinským prezidentom Viktor Janukovyč, dvakrát odsúdený zlodej, Štátna väzenská služba Ukrajiny prišla s biznis plánom: systematicky a na pravidelnej báze obchodovať s umeleckou tvorbou väzňov a väzenkýň. Po celej krajine otvorili sieť predajní s názvom Lavica majstra. V niektorých mestách, ako napríklad vo Vinnycii, zriadili obchod hneď vedľa väznice. Po čase jednako komercia vytlačila umenie. Dnes nájdete v obchodoch Lavici majstra aj pracovné odevy, stavebniny, nábytkárske doplnky – všetko vyrobené väzňami. А šach, backgammon či šperkovnice si môžete kúpiť na špecializovaných weboch alebo na blších trhoch.

V bývalom Sovietskom zväze, kde minimálne jeden člen z každej rodiny prešiel komunistickými pracovnými tábormi, vzbudzovalo amatérske väzenské umenie rešpekt. Na Ukrajine sa v súčasnosti konajú výstavy umenia väzenstva – spravidla za podpory nielen väzenského systému, ale aj rôznych náboženských denominácií. Najmä v posledných rokoch sa väzenské vernisáže uskutočnili v Kyjeve pri múzeu Šolom-Alejchema či napríklad v Kyjevsko-Pečerskej Lavre.

Väzeň je zbavený mnohých práv. Až za mrežami zrazu začína vnímať, že existujú hodnoty, ktoré mu nikto zobrať nemôže. Článok 27 Všeobecnej deklarácie ľudských práv hovorí: „Každý má právo slobodne sa zúčastňovať na kultúrnom živote spoločnosti, mať potešenie z umenia a zúčastniť sa na vedeckom pokroku a jeho výdobytkoch.“ Toto je v skutočnosti deklarácia tvorivej slobody. A v neposlednom rade vysvetlenie, prečo sa uväznení jedinci s pokrivenou morálkou stávajú umelcami, rezbármi, začínajú hrať na ústnej harmonike či drumbli, písať kolomyjky. Ich umenie je bezprostredné, naivné. Čo sa dá očakávať od ľudí roztrhaných životom! Skvosty sa nájdu len zriedka. Jednako má zmysel podporovať tvorbu väzňov a väzenkýň, ktorej zmysel tkvie v humanizme: napokon umenie zušľachťuje. Zároveň sme svedkami, že umelecká tvorba a kreativita pomáhajú väzenstvu v jeho sociálnej rehabilitácii.

V súčasnosti patrí Ukrajine jedno z popredných miest v počte odsúdených medzi členskými štátmi Rady Európy. Takže o nevšednom umení väzňov ešte budeme počuť a určite uvidíme jeho ukážky aj v bežnom živote.

Autor absolvoval Kyjevské kolégium komunikácie, slúžil v armáde. Po demobilizácii nastúpil na Filologickú fakultu Kyjevskej univerzity T. Ševčenka, na ktorej promoval v roku 1988. V máji 1986 navštívil Černobyľ. Je autorom siedmich kníh, členom Zväzu spisovateľov Ukrajiny, laureátom Ceny Garetha Jonesa (2011).

Preložila Valéria Juríčková

The text was written as part of a Rozstaje scholarship. The project is co-financed by the Governments of Czechia, Hungary, Poland and Slovakia through Visegrad Grants from International Visegrad Fund. The mission of the fund is to advance ideas for sustainable regional cooperation in Central Europe. 

With support of the following partners: Stichting Global Voices, Bázis – Maďarský literárny a umelecký spolok na Slovensku, Fiatal Írók Szövetsége, Česká asociace ukrajinistů,  Kolegium Europy Wschodniej and Sensor.ua.