Divadlo Jána Palárika v Trnave ukončilo jubilejnú, 50. sezónu titulom Maryša v réžii Matúša Bachynca. Po rôznych experimentoch (Filip, Zmeškané rozhovory) dávalo nasadenie „klasiky“ a oslovenie režiséra psychologického realizmu zmysel. Kreatívny tím však látku neuchopil tradične – rozhodli sa Maryšu vyrozprávať od konca, čiže od momentu, keď Maryša otrávi svojho muža Vávru.
Keďže som sa s Maryšou počas štúdia dramaturgie stretla, neviem odhadnúť, aký účinok malo toto rozhodnutie na diváčky a divákov, ktorí tento „plot twist“ vopred nepoznali. Je možné, že u nich zámer vystavať hru od pointy fungoval a navodil detektívno-hororovú atmosféru. Vražda sa zopakuje trikrát a dej sa vždy o kúsok posunie. Bachynec pracoval s konceptom live-cinema: scénografiu tvorí biela „kocka“ a cez kameru, ktorú majú na sebe deti (členovia a členky detskej divadelnej akadémie), sledujeme dej vo vnútri „domu“ – obraz sa premieta na biele steny. Princíp opakovania sa uplatnil len pri vražde, potom už dej plynie v spätnej chronológii. Časovú postupnosť zachytávame vďaka Maryšiným vlasom – ako manželka má prísny drdol s ihlicou, ako nevesta veľkú korunu z vrkočov a ako dievčatko pred svadbou dva zapletané copy až po zem. Herectvo je expresívne, dalo by sa nazvať až ukričaným. Väčšina postáv hrá buď nasrdenosť alebo opitosť, alebo medzistupeň spočívajúci v akejsi potláčanej agresivite. Úroveň zrozumiteľnosti je veľmi nízka a prejav inak skvelej Dany Droppovej sa zužuje na dva výrazy – šialenstvo, keď vraždí, a nahnevanú odmeranosť celý čas predtým. Záblesk niečoho iného máme možnosť zachytiť na konci, keď je chvíľu dievčatkom, čo o svadbe ani nechyruje. Táto pasáž však trvá prikrátko na to, aby zobrazila – hoci spätne – prerod od dievčaťa k vrahyni.
Za ústrednú tému možno považovať násilie na ženách, respektíve domáce násilie. Vávra je na Maryšu agresívny, vidíme aj scénu pokusu o znásilnenie, zároveň sú do replík opakovane vsunuté ľudové porekadlá o tom, ako by sa mal muž správať k žene: žena ako roľa, ktorú treba obrábať, žena ako úroda obilia, ktoré treba vymlátiť, a podobne. Motív ľudových porekadiel sa zopakuje aj v hudobnom motíve, kde funguje skvele a prichádza v správnom momente; dokresľuje situáciu a dáva celej inscenácii pointu. Teda, malo by to tento efekt, keby neboli zhudobnené porekadlá predtým pomerne nasilu vsunuté do replík a neopakovali sa až ad absurdum.
Treba dodať, že inscenácia nie je bez funkčných nápadov – kostýmy, štamprlíkové etudy, fungujúce momenty medzi Franckom a Maryšou. Avšak nedokážem Maryšu zosumarizovať inak, než že ide o sled zvláštnych rozhodnutí; od samotného preskupenia textu cez režijné vedenie hercov a herečiek až po (nedá sa to inak nazvať) vlečúce sa scény pred svadbou a v krčme. Inscenácia Maryše je, žiaľ, krokom vedľa v inak zaujímavo sa prezentujúcom divadle.
Podľa A. a V. Mrštíkovcov: Maryša, réžia: Matúš Bachynec. Divadlo Jána Palárika v Trnave, premiéra: 22. 3. 2024
Laura Fedorová
