Slečna Ema iba spí

V rubrike Fajront vám raz mesačne prinášame texty v spolupráci s literárnou platformou Medziriadky. Táto iniciatíva neformálne vzdeláva a zviditeľňuje mladých autorov do dvadsaťšesť rokov. Zároveň propaguje ich tvorbu počas celého roka autorskými čítaniami a publikovaním ich textov v rôznych periodikách. Na našom webe nájdete každý mesiac ukážku z prózy či poézie od týchto talentovaných mladých spisovateľov a spisovateliek.

“Počujte slečna, urobte mi portrét,
keď už celé noci nespím, nech mám aspoň živé sny”

Portrét, Dorota Nvotová (P+L)

Prichádzajú sporadicky, vždy sa však objavia, skôr alebo neskôr. 

Vidiny či prízraky, všetky možné životy a verzie Emy, v ktorých je šťastnejšia alebo smutnejšia, podľa toho ako sa rozhodla na križovatke života a ktorým smerom zabočila. Mátajú ju a nedajú pokoj, až kým neudusí svoj plač vankúšom. Steny nasávajú tlmené vzlyky. 

Ráno je milosrdné, vtedy Ema vždy zabudne na svoj smútok; utopí ho v rannej šálke kávy. 

Je pondelok, 7:28.

Ema je opretá o kuchynský drez, ospalo popíja ranné latté s ovseným mliekom. Poháre sú dizajnové, nepila by len z akej-takej šupáckej šálky. Kúpil ich jej frajer Bas, národnosťou holanďan. Multikultúrnosť v ich vzťahu nie je problém, ide hlavne o dobrý sex, dôvod na inkluzivitu sa potom hneď nájde aj sám. Pozná už aj Basových rodičov, tí ich vzťah vnímajú ako hotovú vec. Na Vianoce od nich dostali dreváky, vraj ako symbol pokojného života. Ema si to vygúglila, v niektorých južnejších regiónoch Holandska si ich dávajú na znak blížiacich sa zásnub. Históriu prehliadača vymazala a odvtedy ticho čakala. Nezabúdajme však na Emin slovenský pôvod. K tomu treba povedať len nasledovné:

Ema sa na Slovensko nechce vrátiť, hoci sa tam narodila a rodičia ju občas citovo vydierajú. Nemôže si pomôcť, vždy keď ide v Holandsku po ulici, automaticky vie, kto je zo strednej Európy, vie to vyčítať v akejsi zvláštnej melanchólii, ktorá ide týmto ľuďom z očí. Väčšinou sa k tomu pridruží aj cigareta, ručne šúľaná, lebo v Holandsku si krabičku môže dovoliť len málokto. A potom sú tu Emini rodičia: Emina mama chce vnúčatá, Emin otec chce jej blízkosť. Čo vlastne chce Ema samotná, nikoho v tejto rovnici nezaujíma.

Keď odchádza do práce, všimne si, že stena v spálni má na sebe jemnú pokrývku plesne. Nie všade, našťastie len na jednom úzkom páse vedľa ich postele. Skoro ako keby nasávala vlhkosť. Ema pokrúti hlavou a na zoznam vecí, ktoré dnes musí vybaviť, pripíše KÚPIŤ KONCENTRÁT NA PLESNE. Netrvá dlho a na ranné rozhorčenie zabudne, stratí sa v rannej hmle, ktorá v jarných mesiacoch obklopuje mesto. Chvíľami jej Holandsko pripomína Slovensko, spravidla však len skoro zrána alebo neskoro večer, tesne predtým ako zaspáva. Pracuje v umeleckej firme, kde spracováva individuálne objednávky na keramické vázy. Sporadicky vyrába aj krehučké prstene zo skla. Ale len pre špeciálnych zákazníkov. Keď sa večer vráti domov, stenu v spálni postrieka hypermoderným likvidátorom plesní. Krásny úspešný deň je tým pádom ukončený. Teda, aspoň tak ho podáva svojim rodičom, cez pravidelné telefonáty ilustruje mladosť, úspešnosť a bohatosť jej nového života. Koho zaujíma, že realita je odfarbená ako vlasy jej klientely?

Ema vyrástla v malom meste v strede Slovenska, vždy túžila vyčnievať z radu, chodila odmala na krúžok tvorivého písania aj na výtvarnú výchovu. Keďže sa neočakávalo, že najstaršia dcéra z rodiny bude mať kariéru umelkyne, rodičia sa ju snažili od akýchkoľvek podobných móresov odradiť. A tak Emin otec potajomky schovával jej plátna do garáže a pripravoval sa na Emin rev, keď sa vráti zo školy, zatiaľ čo Emina mama odušu lámala pastelky a potom sa vyhovárala na zlých susedov, ktorí občas k Eme chodili na návštevy. Tento malý zločin zavinil to, že sa Ema prestala stretávať s deťmi zo susedstva a trávila čoraz viac času vo svete fikcie, svete invenčnom a krásnom, aj keď umelom a vyfabrikovanom. Rodičia si potom večer tajne mädlili ruky v obývačke a tešili sa, ako z Emy bude jedného dňa vážená pani doktorka. A keby ju to náhodou aj ťahalo do humanitných vied, dajsamisvete! Bude z nej pani doktorka – tentokrát práv!  

Čitateľa možno poteší, že majstrovský plán Eminých rodičov napokon nevyšiel. Z Emy nevyrástla doktorka, ani doktorka práv, ba ani ešte ako-tak akceptovateľná inžinierka. Napriek vytrvalým snahám rodičov zabrániť jej ísť smerom umelca sa Ema prihlásila na katedru Výtvarného umenia v Rotterdame, špecializácia v tvorbe z kovu, skla, a keramiky.  Keď ju prijali, slová útechy, že predsa aj s týmto titulom bude pracovať s kovom, len trochu iným ako chirurgická oceľ, nechali Eminých rodičov pomerne chladnými. S prvým vánkom jesene si preto pobalila kufre a išla smerom Nederland. Na prestupnej stanici vo Vrútkach si aj poplakala, ale nič vážne, nič prílišné. Dávať emócie najavo, to sa predsa nehodí, tak ju to naučili. A potom by sme mohli napísať epopeju o tom, ako spoznala Basa, ako skončili spolu v jednom apartmáne, varili si v jednej u kuchyni a zaspávali v náručí. A potom už nie tak celkom. Bas si začal privyrábať v 3 brigádach, veď je predsa muž a treba nosiť chleba na stôl, kam sa podela inkluzivita, holandskí muži sú na konci dňa predsa len slovenskí, radi pijú pivo a čakajú na večeru od partnerky. Možno sú o pár centimetrov vyšší a menej bijú ženy, aby sme im nekrivdili. V hĺbke srdca sú však tým istým: malomešťanmi, zabudnutými niekde na prelome storočí. Ema si na to nikdy nezvykla, v ideálnom svete vždy očakávala intelektuálne diskusie a vášnivé noci, čo z toho, keď sa Bas vždy unavený vrátil zo šichty a okamžite zaspal? Občas snívala o kyticiach kvetov, tie dostávala kedysi na začiatku vzťahu. Teraz na prázdnu vázu v kúte skrine padal prach.

Ešte sme zabudli povedať: Ema má dve malé mačičky. 

Hoci im ako dobrí majitelia kúpili Ema s Basom fontánku, granule s vitamínovým koncentrátom aj celý mačací strom so škrabadlom, micičky najradšej obštievajú ich spoločnú posteľ. To by samo osebe nebolo až tak poburujúce, ale cicušky si vždy počkajú až na moment, keď v tej posteli spia. Koťátka sú k Eminej poteche emancipované feministky: občúravajú len Basa, na ňu si zatiaľ netrúfli. Úprimne, už nevedia kam z konopí. Takéto mačiatka ani nemôžu vyfliaskať ako sa patrí, lebo boli príliš drahé (500 eur jedna! Ema o tom diskutovala s rodičmi; zase musí uznať, že ich neplatila ona), a ešte by ich susedia nahlásili na slobode zvierat, ak by začuli mraučanie. 

Milí čitatelia, ste teraz asi pobúrení, a možno aj kúsok zmätení: ako si Ema, ktorá má perfektný život, stabilný vzťah a ešte aj milé micičky, môže dovoliť byť nešťastná? Prečo je vlastne nespokojná? Veď má, čo chcela. Dokonalý život, všetko zlé zanechala kdesi za sebou, niekde v krajine, ktorú si všetci dodnes mýlia so Slovinskom (v istom bode prestala opravovať ľudí). A predsa, keď sa nikto nepozeral, na úplnom sklonku dňa, tesne pred tým, ako jej mozog odpájal synapsy k tak zaslúženému spánku, počula tenulinké praskanie steny kdesi nad ňou. Okamžite otvorila oči a zvuk okamžite ustal. Nahmatala svetlo a napriek Basovmu nariekaniu zažala. Zdroj zvuku napriek všetkej snahe nenašla. Bola by odprisahala, že prasklina v stene sa o kúsok rozrástla.

Prešiel istý čas a Ema spravila to, čo je najľudskejšie: v príleve vnemov, zákaziek a informácii vypustila prasklinu v stene úplne z hlavy. Cicuše rástli jedna radosť a kuchyňa sa im rozrástla o niekoľko krásnych moderných spotrebičov. Cez leto boli na dovolenke na Mallorce a potom pozrieť Basových rodičov na juhu Holandska. O to väčšie bolo Emino prekvapenie, keď sa jedného dňa vrátila do štúdia, ktoré si s Basom prenajímala, a v strede ich spálne bola obrovská prasklina v stene, začínala sa nad posteľou a končila takmer v rohu izby. V panike zavolala Basovi, ten prišiel na jej naliehanie o dve hodiny skôr z práce (čo jej aj patrične dal najavo), ale prasklinu v stene nebral vôbec tragicky. Prelepil prasklinu páskou a Eme s pokojnou tvárou povedal, že ak by sa náhodou zväčšovala, nech mu dá vedieť. Čo nasledovalo z Eminej strany by sa diplomatickým pozorovateľom dalo nazvať aj výbuch hnevu. Táto výmena názorov vyústila do príchodu murára hneď na ďalší deň a vyrovnanou stenou na konci. Ema znova zaspávala spokojná. Ale predsa, niekedy, keď prestala dávať pozor, akoby počula tichý škrabot kdesi v útrobách bytu. Pri telefonáte o najnovších veciach v živote s jej mamou stenu ani náznakom nespomenula. Namiesto toho hovorila v superlatívoch o najnovšom kávovare a tom, že jej posledné zákazníčky nechali štedré príplatky za prácu. Emina mama na druhej strane linky spokojne prikyvovala. Síce nemá dcéru doktorku, ale aspoň sa bohato vydá, a to je hlavné. A ešte je aj šťastná, to sa len tak v dnešnej dobe nevidí!

Dodajme preto ešte nasledovné:

Prišiel november a nemusíte Emu poznať dobre, aby ste vedeli, že má vtedy narodeniny. Veľmi sa na túto udalosť tešila, pozvala na párty aj výsek svojich priateľov. Kamarátka z detstva Rozária sa dušovala, že ju konečne musí ísť do toho Amsterodamu či kde-to-krucinál býva pozrieť! Ema sa nevedela dočkať, ako im všetkým ukáže svoj nový život. Pred oslavou urobila zopár kontrolných opatrení, menovite:

1. Basa opakovane upozornila, nech sa láskavo nespije pod obraz boží, lebo to sa na jej oslave nepatrí!
2. Obmedzila Basovi počet holandských kamarátov na 2 najlepších, Larsa a Tobiasa,
3. Oznámila všetkým susedom, že budú mať mimoriadnu (toto slovo špecificky zdôraznila) oslavu, to len aby na nich nezavolali policajtov. 

Potom prišiel deň D. Ema všetkých nakŕmila karamelovými wafľami, z darčekov sa najviac potešila kulme na vlasy a turbo vysávaču Dyson. Od Basa dostala žehličku, od Tobiasa zásteru. Celkovo bola oslava príjemná, až do bodu, kedy sa Bas neopil a začal na ňu vykrikovať, aby mu doniesla ďalšie pivo. Ema ochotne chodila, k nevôli všetkých hostí (veď je predsa oslávenkyňa!), až kým nevyliala tretiu odzátkovanú fľašu na koberec. Celá chodba zrazu nasmradla pachom kvasníc. Márne sa snažila, koberec nasával tekutinu rýchlejšie ako špongia. Dvestoeurový koberec, ktorý kúpil Bas z najnovšej výplaty. 

Ema sa z oslavy vypýtala, vyhovorila sa na akúsi nevoľnosť. Potom celú noc revala do vankúša, zatiaľ čo steny apartmánu sa otriasali holandským rapom. Mohla by odprisahať, že v útrobách bytovky sa čosi pohlo, ale pravdupovediac, podľa zvuku to mohol byť aj len silnejší poryv vetra. 

Ráno sa Ema zobudila na pocit, že sa nemôže nadýchnuť. Ale to si len micička 1 pomysela, že chce spať na jej hrudi a chlpy jej upchali dýchacie cesty. Rýchlo sa vystrela a kočica s nespokojným mraukotom zoskočila z postele. Ema sa ponaťahovala a pomaly sa zošuchla z postele, jemnou motorikou si ponaťahovala všetky časti tela. Potom skoro spadla z nôh. Prasklina na stene sa nielenže vrátila, ale rozšírila sa na abnormálnu veľkosť. Na druhej strane akoby niečo bolo. Ema chvíľu premýšľala, potom sa pozrela na spiaceho Basa. Potom prešla cez prasklinu. 

Na druhej strane ju čakal neznámy hlas. “Vitaj!” 

Zvláštne, pomyslela si Ema, vždy som si myslela, že hovorím o trochu hrubším hlasom. Pred ňou stála Ema, ona sama, ale akýmsi spôsobom iná – spokojnejšia? Mala nakrátko ostrihané vlasy a evidentné ráno aj čas na maskaru, fascinujúce! Z hlasu jej sršala sebaistota. V pozadí zrkadlový odraz ich spálne, spiaci Bas. Všetko tak, ako má byť, pokojná harmónia. Ema si neisto prekrížila ruky vbok. “Kde to som?”

Druhá Ema sa spokojne zasmiala. “Už som si myslela, že sa ma to nikdy nespýtaš. Si v novom svete, mojej malej utópii, ak chceš. Žijem na druhej strane steny, tam, kde ty vzlykáš, ja sa radujem, je to svet protipólov. To chvenie v noci, ktoré počuješ, vtedy som pri tebe najbližšie. Ale už sa nedokážem pozerať na to, ako sa trápiš. Preto mám ponuku.”

“No počúvam. Akú ponuku?”

“Zostaň tu so mnou. Navždy. Bas sa poteší, a ja tiež, budeš mi robiť spoločnosť, môžeme sa meniť v práci. A vlastne ani nikoho nepodvedieš. Ako by si ho mohla podviesť s ním samotným?”

Ema neisto pokročila o krok vpred, aby dovidela na koniec izby. Cez dvere videla presvitajúcu obývačku aj kúsok kuchyne. Všetko postarom. Druhá Ema sledovala každý jej krok.

“Ak ťa to poteší, Bas sa ku mne chová v tomto svete lepšie. Občas aj vynesie smeti. Nie je to ideál, ale vo varení sa striedame.”

Ema sa pootočila a pozrela sa svojmu duplikátu do očí. Rovnako ako predtým než prešla stenou, zaváhala len chvíľu, kým sa rozhodla.

---

Ráno Bas lomcoval Emou, ale tá sa nezobúdzala. Pulz srdca a červeň v lícach nasvedčovali, že žije, ale akoby bola v kóme. Bas si na chvíľu škriabal hlavu, ale potom pokrčil plecami, zavolal rodinke, že napokon predsa len neprídu na nedeľný obed a išiel do práce. 

A Ema spala a spala a nevyzerala, že sa v dohľadnej dobe chystá zobudiť. Iba jemný náznak úsmevu v kútiku pier naznačoval, že je asi na nejakom lepšom mieste.