Sláva Daubnerová: Magda Husáková-Lokvencová bola pre mňa kľúčová

Mário Drgoňa16. júla 20231734
Fotografia z inscenácie Slávy Daubnerovej: M.H.L., 2009, Štúdio 12, Foto: Katarína Smíková, Samo Trnka

Sláva Daubnerová pochádza z Prievidze. Vyštudovala kulturológiu na Univerzite Komenského v Bratislave, následne absolvovala postgraduálne štúdium na Katedre divadelných štúdií VŠMU. Na Slovensku pôsobila najmä ako performerka a autorka, bola kľúčovou osobnosťou pri zrode a rozvoji domácej nezávislej scény, ako ju poznáme dnes. Vo svojej tvorbe reflektovala život a dielo ženských umelkýň, medzi inými aj Magdy Husákovej-Lokvencovej. Momentálne sa venuje najmä opernej réžii v zahraničí. 

Naposledy s tebou pre Kapitál robil rozhovor Tomáš Procházka vo februári 2021. Vtedy si povedala, citujem: „Moja potreba tvoriť bola vnútorná túžba po sebadefinovaní. Bola tam čistota toho, že som to robila naozaj akoby pre seba. Nemala som nijakú ambíciu ani niekam patriť, ani niečo dosiahnuť.“ Ako to vnímaš teraz? 

Snažím sa k tomuto nastaveniu vždy vracať. To je pre mňa asi jediná forma, ako prežiť v štruktúre, v ktorej sa už tvorbou živíš, keď už sa stane tvojou prácou. Je dôležité mať v tom celom nejaké zdravé nastavenie. Snažím sa tam vždy vrátiť. Aby motivácia v tom úplnom základe bola o tomto. Úprimne, nejaké ambície už nemám.

A mala si? 

Určite som v rámci réžie chcela niečo dosiahnuť. Ale kľúčovou v uvedomení si, že je dôležité nerobiť to len pre pre naplnenie vlastných ambícií vo vzťahu k okoliu, bola pre mňa Magda Husáková-Lokvencová. V istom momente som mala potrebu sa ako žena, umelkyňa, presadiť aj v oficiálnych štruktúrach, lebo je to dôležité. Človek tým dáva signál smerom von. Chcela som vykročiť zo svojej komfortnej zóny, v ktorej to robím pre seba. Je však potom ťažké udržať si tú správnu motiváciu. Prešla som si vyhorením. Na nezávislej scéne aj vo veľkých divadlách. A jedine táto veta, ktorú sme spomenuli na začiatku, mi vždy pomáha vrátiť sa k podstate – robiť to pre seba, aby to mne dávalo zmysel, aby to mňa napĺňalo. Je úplne jedno kde. Veľké divadlo, malé divadlo, na Slovensku či vo svete. Skrátka tam musí byť nejaký „vnútorný prístav“.

V septembri 2020 si sa inscenáciou Masterpiece rozlúčila s kariérou performerky. Ako sa na toto rozhodnutie dívaš s odstupom bezmála troch rokov? 

Bola to pre mňa dosť traumatická skúsenosť poznačená aj vonkajšími okolnosťami. Vďaka Covidu som Masterpiece najprv nemohla odpremiérovať. Napriek tomu, že som na inscenácii pracovala dva roky, mala päť repríz. Covid tomu skrátka preťal život. To rozhodnutie bolo jednoducho racionálnou otázkou prežitia. Uvedomila som si, že s tým, čo robím, nemám šancu prežiť. Musela som si spomedzi tých dvoch vecí, ktorým som sa venovala, vybrať. Bohužiaľ, neboli to sóla, ktoré boli pre mňa bytostné. Samozrejme, chýba mi to; aj s odstupom troch rokov si čoraz intenzívnejšie uvedomujem, akú to pre mňa malo dôležitosť. Vždy ju to malo.

Spomenula si už aj operu. Aká je momentálne tvoja pozícia v tomto svete? 

O mojej opernej kariére sa možno až tak veľa nevie, keďže sa rozvíjala v zahraničí, aj keď paralelne s mojimi domácimi sólami. Etablovať sa v zahraničí je beh na dlhú trať, trvá to niekoľko rokov, kým si vybuduješ určitú pozíciu, meno, dostávaš opakovane ponuky. Cítim, že som stále na začiatku a netrúfam si tvrdiť, že sa mi to už podarilo. Všetko ukáže čas.

Aké rozdiely vnímaš pri tvorbe doma a v zahraničí?

Cítim sa tam oveľa slobodnejšie. Čo sa týka niektorých tém, ktoré sú u nás oveľa tabuizovanejšie, nemusím si lámať hlavu nad tým, či je na ne obecenstvo pripravené. Určite nie v Nemecku. Mám pocit, že sa môžem oveľa slobodnejšie rozvíjať v konceptuálnom uvažovaní. A že sa odo mňa, naopak, očakáva istá dávka progresivity alebo novátorstva. Títo ľudia nie sú zvedaví na to, čo bolo povedané stokrát predtým. Majú vyložene záujem o to, čo ty nájdeš v tej látke, čo ty prečítaš v tej partitúre, kam to celé posunieš, a to ma na tom baví.

To sa týka tvojej skúsenosti s operou. A ako to máš s potrebou tvoriť činoherné inscenácie? 

Budúcu sezónu budem režírovať v Landestheater Niederösterreich  v St. Pöltene Euripidove Trójanky, práve v činohre. Opera v mojich aktivitách značne prevyšuje, ale keď príde ponuka z činohry, rada s ňou ostávam v kontakte. Je to pre mňa osvieženie. V opere sa však cítim viac doma, asi vďaka tomu, že som vždy vnímala divadlo ako Gesamtkunstwerk a niečo, čo nestojí iba na texte.

Čo ďalšie tvoje plány, teda aspoň tie, o ktorých už môžeš hovoriť? 

Najbližšie budem v Kráľovskej opere v Štokholme pripravovať svetovú premiéru opernej adaptácie filmovej predlohy Larsa Von Triera Melanchólia. To bude v októbri. Následne v Prahe Straussovu Ariadnu na Naxose, na to sa obzvlášť teším, a spomínané Trójanky.

Vráťme sa na moment do minulosti k inscenácii M.H.L. Ako sa vyvinula tvoja tvorivá optika od roku 2009, kedy si ju odpremiérovala? 

Najmä asi v tom, že som sa stala režisérkou. Inscenácia M.H.L. vznikala v čase, kedy som sa venovala prevažne sólovým projektom a vtedy mi ani len nenapadlo, že sa raz budem živiť ako režisérka. Do určitej miery som práve cez Magdu Husákovú-Lokvencovú objavila túto profesiu.

Keď som pripravovala M.H.L., bola som viac-menej pozorovateľkou jej kariéry. Vlastne som ju ticho obdivovala za to, čo sa jej v tom čase podarilo dosiahnuť. Nenapadlo mi vtedy, že ma to ovplyvní natoľko, že ja sama budem mať potrebu vydať sa v jej šľapajách.

Je tvoj obdiv k nej založený aj na jej osobnosti alebo je len o inšpirácii venovať sa réžii?

Čo mi na Magde mimoriadne imponovalo, bola jej vnútorná sila a silný charakter, ktorý sa prejavil hlavne v jej nezlomnosti voči vtedajšiemu režimu. Čaro jej osobnosti však bolo nesmierne komplexné po mnohých stránkach. Či už ide o jej právnické vzdelanie, alebo jej potrebu vzdelávať sa aj v divadelnej oblasti. Bola to mimoriadne vzdelaná žena, to ma na nej vždy fascinovalo, a takisto aj jej schopnosť pretaviť to do režijnej práce, do práce s hercami. Jej uvažovanie o divadle, a to, aký mala k nemu vzťah – že to bola jej bytostná potreba.

V čase, kedy som to predstavenie tvorila, niektoré jej povahové črty sa paralelne prelínali s tými mojimi. Napríklad bytostná potreba divadla. A taktiež to, že „tvorba a život jedno jest“, rovnako ako otázka, do akej miery toto povolanie a poslanie tvorí moju vlastnú identitu. A ako roky plynuli, začala som tiež režírovať, takže mnoho z jej listov sa mi doteraz vybavuje v hlave. Vtedy som ich interpretovala len z hľadiska pozorovateľky. Teraz som častokrát v takých režijných situáciách, kedy si spomeniem na vetu z niektorého listu a viem ju prežiť. Pre mňa to bola zo všetkých  umelkýň, ktorým som sa venovala, najkľúčovejšia osobnosť. Vyslovene ovplyvnila môj umelecký život.

Divadlo ako potreba. Je to dnes ešte vôbec možné?

Neviem sa vyjadriť za iných ľudí, ale z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že je veľmi ťažké si to uchrániť. Ešte v čase, keď som pripravovala M.H.L., som robila rozhovor pre reláciu Umenie  a pýtali sa ma, čo si želám do budúcna. Povedala som im vtedy, že si želám, aby som „to“ nestratila. Potrebu tvoriť. Pretože tá je v umení to najvzácnejšie, čo máš. Je ako motor, ktorý ťa poháňa dopredu. A je ťažké si ju udržať. Už vtedy som si uvedomovala, že raz taký moment môže prísť. A koniec-koncov aj prišiel. Masterpiece a ukončenie mojej kariéry performerky vyvrelo z vyhorenia a vonkajších podmienok. Aj v súčasnosti najviac bojujem s tým, že keď už som raz zažila niečo, čím pre mňa boli sóla, je veľmi ťažké uspokojiť sa „iba“ s réžiou.

Ako to myslíš?

Prechádzam teraz obdobím, kedy sa liečim z vyhorenia, snažím sa nejako prinavrátiť k sebe. Pretože pri každom projekte, ktorý robíš, vždy začínaš s čistým papierom. Investuješ do toho všetko a potom to skončí a ty začínaš odznova. A takto dookola. Je prirodzené, že v nejakom období života ti dôjde energia a stratíš aj zmysel tohto snaženia. Takže momentálne sa snažím nájsť radosť práve v tvorbe samotnej. V každom projekte si hľadám nejaké prepojenie s vlastným životom. Tak som to robila vždy. Sóla mi však aj tak veľmi chýbajú. Bol to iný princíp fungovania, tá energia sa mi vracala. Po premiére predstavenie žilo so mnou a cezo mňa a energia sa mi vracala cez divákov, prežívaním konceptu každým predstavením nanovo. Pri réžii je to obrovský výdaj energie, dva roky pripravuješ projekt, dva mesiace nonstop skúšaš a potom premiéra, ideš domov a predstavenie už nikdy neuvidíš. Takže pri mojej „druhej kariére“ si musím zvykať na takúto realitu. Musím sa stotožniť s tým, že takéto je odteraz moje fungovanie, nájsť si v ňom svoj ostrovček;  aby mi to celé dávalo zmysel a aby som to dokázala robiť. Je to ťažké, keď sa ti nič nevracia naspäť. Pokloníš sa, v lepšom prípade ťa „nevybučia“, ideš domov a potom niekde inde zase začínaš odznova.

Nedávno som na Wiener Festwochen videl operu Lulu v réžii portugalskej choreografky a tanečnice Marlene Monteiro Freitas a tam sa práve stalo, že ju vybučali. Ale sólistov vytlieskali. 

V opere to tak je. Prím má hudba, ako hlavná komunikačná zložka. V Nemecku mi vyhovuje to, že kritickú aj divácku obec zaujíma aj koncept. Čo u nás nie je až tak bežné. My sme kultúra, ktorá vždy bola fokusovaná na tú viditeľnú zložku – teda hercov, spevákov, ktorí sú nositeľmi príbehu. Ale nie sme až tak zvyknutí chodiť sa pozrieť na prácu konkrétneho režiséra, kde by nás zaujímala interpretácia a koncept.

Tu sa na chvíľu opäť vrátim k M.H.L. Ako by si porovnala limity doby a prostredia, v ktorej tvorila ona a v ktorej tvoríš ty?

Jej osud je spätý najmä s 50. rokmi a s politickými procesmi, ktoré výrazne zasiahli do jej tvorby a doslova zničili celé jej tvorivé obdobie, keďže práve vtedy bola v rozpuku. To, že jej kariéra bola na nejaký čas prerušená, jej zobralo kus života, pripravilo ju to o veľa energie a sily. Som presvedčená, že sa to podpísalo aj na jej zdraví a zapríčinilo jej predčasnú smrť. Ja mám to šťastie, že som M.H.L. mohla realizovať v slobodnej spoločnosti. Mohla som si slobodne zvoliť tému a realizovať ju takým spôsobom, akým som chcela. Mala som možnosť zapodievať sa aj archívnymi materiálmi a uvedomiť si celú monštruozitu doby, v ktorej žila. Od sledovania tajnou políciou po cenzúru v tvorbe a divadle. Vďaka tomu, že som celý život tvorila na nezriaďovanej scéne, bola som vždy zvyknutá práve na slobodu, či už išlo o formu, alebo o obsah, nikto mi do toho nezasahoval. Robila som to po svojom.

Zmenilo sa to nejakým spôsobom?

Istá zmena prišla, keď som začala fungovať v zriaďovaných divadlách. Keď človek začne tvoriť v takýchto štruktúrach, nevyhnutne vstupuje do istej konfrontácie s ľuďmi, s ktorými pracuje. Herci, speváčky, vedenie divadla. Paradoxne som sa s tým, že moja práca podlieha dosť veľkej kontrole, stretla v Nemecku. Je to veľmi silne dramaturgická krajina. Pre mňa je to fantastická skúsenosť, pretože aj moje vnímanie divadla je najmä dramaturgické. Ale práve tam som sa po prvý raz stretla s vysokou mierou kontroly, na čo som nebola z nášho prostredia tak zvyknutá. Každý má k tomu čo povedať, prípadne príde intendant a začne ti do toho zasahovať. Vďaka tomu som zistila, do akej miery vie byť pre mňa prospešné konfrontovať sa s inými názormi a kedy to už presahuje hranicu, ktorá by narušila moju umeleckú integritu. To mi veľmi pomohlo v rozvoji a sebauvedomení.

V niečom je azda prínosné a dôležité, aby bola dramaturgia prítomná aj takýmto konfrontačným spôsobom. 

Pre mňa to bola nová skúsenosť najmä v tom, že na tvoju AMA, teda alles mit allem, prídu všetci. To je prvá skúška, kde to vidíš všetko pohromade – scénu, kostýmy, svetlá. Taká prvá „zbiehačka“. Nie je tam len tvoj dramaturg, ale kompletná dramaturgia divadla, intendant, dielne, celý dom. A všetci majú nejaké pripomienky. Niekedy vyslovene dostávaš režijné návrhy, a to už skĺza do pre mňa neprijateľnej roviny. Bolo zvláštne uvedomiť si, že zrazu podlieham nejakej kontrole.

Predpokladám, že je teda aj náročné sa tam presadiť.

Zvonku to možno vyzerá tak, že je to jednoduchšie než doma, ale je to omnoho drsnejší svet. A ani tam to ženy nemajú jednoduché. Začínajú asistenciami a niektoré sa k vlastnej réžii ani neprebojujú. Trh je obrovský a tým pádom aj konkurencia. Hoci sa už prihliada na to, aby režisérky mali priestor, stále ho nie je toľko, koľko treba. A ty ako režisérka pochopiteľne nechceš, aby ťa vybrali preto, že si žena a že je ich povinnosťou dať ti príležitosť, ale preto, že máš isté kvality a nejaký rukopis. Na to musíš dostať práve tú príležitosť, aby si mohla niečo ukázať.

Myslím, že je veľmi dôležité to takto pomenovať, pretože množstvo z nás tu na Slovensku si pomery v zahraničí idealizuje, tvoju kariéru nevynímajúc. Mimochodom, tráviš mimo Slovenska väčšinu času?

Je to tak pol na pol. Vlastne vediem taký dvojitý život. Jeden v paneláku v Lamači, kde pripravujem koncepty inscenácií. To je to taký izolovaný proces, dosť osamotený, aj preto, že je to Lamač. Náročné to bolo najmä počas Covidu, kedy všetky prípravy prebiehali online. Teraz sa už aspoň môžem s kolegami naživo stretnúť, takže tá príprava je o čosi príjemnejšia, ale v konečnom dôsledku je to proces, ktorý si vyžaduje samotu. To je jeden druh života a potom je to opačný extrém, kedy vycestujem na dva mesiace, vždy do iného prostredia. Tam sa musím aklimatizovať, naladiť sa na úplne nových ľudí. Ale opäť som tam sama v cudzom prostredí, v hotelovej izbe alebo na nejakom priváte. Odkedy som sa začala venovať výlučne réžii, a ešte k tomu v zahraničí, je to pre mňa nová etapa a musím sa naučiť žiť s tým, čo to obnáša. Keď sa k tomu pridá samota v osobnom živote, je to niekedy nad moje sily. Ako si naznačil, nie je to také ružové, ako si to mnohí predstavujú.

Ako vnímaš zahraničný potenciál ďalších domácich tvorcov a tvorkýň?

Musím sa priznať, že je mi ľúto, ako nevnímame, čo doma máme. Že ľudia pre nás vždy začnú byť zaujímaví až vtedy, keď začnú robiť vonku. To je pre nás meradlo kvality. Ja si myslím, že veľa ľudí u nás má potenciál uspieť aj v zahraničí a mali by sme si ich vážiť, práve preto, že zostali a že tvoria práve doma. Že niečo urobili pre slovenskú kultúru. Takže mi to celé pripadá trochu zvrátené. Dokážeme adorovať zahraničný úspech, avšak tak, ako vieme adorovať nejaké lokálne farmárske potraviny, by sme mohli viac vnímať aj domácich tvorcov, ktorí pracujú s lokálnymi témami a majú výnimočný rukopis.

Ja mám pocit, že to je do veľkej miery súčasť nášho tuzemského spoločenského naratívu. V mnohom sa utiekame k zahraničiu.

To asi súvisí s tým, že naša identita je veľmi krehká, veľmi nezrelá. Je tam komplex malosti. Neustále potrebujeme, aby nám niekto druhý, o kom si myslíme, že je lepší, potvrdil, že to, čo robíme, je vlastne naozaj dobré. Chýba nám vlastný názor.

Myslíš, že tu funguje autocenzúra?

Určite. A možno nám chýba aj väčšia odvaha. Netrápiť sa tak veľmi nad tým, čo si o mne myslia druhí, lebo to by človek v umení nedosiahol nič. Potreba tvoriť musí vychádzať z nejakých vnútorných a umeleckých hodnôt.

Už sme sa dotkli vyhorenia, hovorili sme tiež o náročnosti príprav inscenácií z hľadiska duševného zdravia. Ak to nie je príliš osobná otázka, ako sa staráš o to svoje?

Keď som doma a môžem si to časovo dovoliť, športujem. Je to aktivita, ktorá má nejaký začiatok a nejaký cieľ. V konkrétnom čase sa na bicykli presunieš z bodu A do bodu B. Kým inscenáciu pripravuješ dva roky, vidina konca je nedohľadne a netušíš, ako to dopadne. Okrem športu mi určite veľmi pomohla terapia. Je to sústavná práca. Človek starne, dozrieva, mení sa. Uvedomuje si, že v istom období života mal iné motivácie a ambície ako dnes. Momentálne je pre mňa asi najväčšia výzva vôbec nájsť nejakú radosť v každodennosti a zároveň naučiť sa pracovať so stresom. Zvládať psychickú záťaž, ktorá je spojená práve s cestovaním a dlhými obdobiami samoty.

Nedávno som spoznal mladú chorvátsku režisérku, ktorá hovorila o tom, že služobne staršie kolegyne a kolegovia by mali mať zodpovednosť za vytváranie priestoru tým mladším. Ako to vnímaš ty? 

Pokiaľ sa starší tvorcovia dostávajú na pozície, v ktorých majú tú možnosť, myslím, že by malo byť ich poslaním vytvárať priestor. Koniec-koncov, mne tú príležitosť tiež niekto dal, na to nikdy netreba zabúdať. A kto iný by to mal byť, ako práve ľudia, ktorí sú v takejto pozícii?

V čom ako režisérka vnímaš svoju spoločenskú zodpovednosť?

Určite nemám nejaký manuál, ktorý aplikujem. Asi to vždy závisí od toho, čo analýzou nájdem v konkrétnom diele. Najviac túto zodpovednosť cítim v opere, pretože je to médium, ktoré má možnosť zasiahnuť veľké množstvo ľudí a nevyjadrovať sa k spoločenským témam by bola pre mňa premárnená príležitosť. Asi by som  nemohla robiť divadlo, ktoré by vôbec nebolo v dialógu, či už s nejakou pre mňa veľmi osobnou témou, alebo svetom, ktorý ma obklopuje.

Ak by sme sa na to mali pozrieť optikou udržateľnosti – dá sa vôbec na niečo také myslieť v kontexte tvorby opery? 

Je smiešne v kontexte opery hovoriť o nejakej vízii chudobného divadla. Lebo opera je všetko, len nie chudobné divadlo. Ale práve k Chudobnému divadlu Jerzyho Grotowskeho a Artaudovmu konceptu Divadla krutosti som sa vrátila pri koncepcii jednej inscenácie, ktorú teraz pripravujem. Chcela by som sa v opere vrátiť k jej divadelnej podstate, dokázať sa zbaviť okázalosti a veľkých kulís, sústrediť sa na živého človeka a tému.  Takže skúsenosť z nezávislého divadla, kde človek musí vyjsť s malými prostriedkami, je celkom cenná.

Nuž a úplne na záver. Čo by sme si ako tvorivá obec mali podľa teba vziať zo života a osobnosti Magdy Husákovej-Lokvencovej? 

Pravdivosť. Hľadanie pravdivosti vo vzťahu k sebe i tvorbe je niečo, čo je pre mňa kľúčové. Byť sám sebou, byť autentický, úprimný. Mám pocit, že vtedy to dokáže niečo otvoriť aj v tých druhých.

Rozhovor pripravil Mário Drgoňa

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: