Keby bola Audre Lorde svätou patrónkou, bola by patrónkou hnevu a feministického aktivizmu. Lorde hovorí: „Tvoje mlčanie ťa neochráni“, preto je pre ňu dôležité vypovedať o hneve a o tom, ako môžeme, či skôr musíme „hovoriť z hnevu“. Ale je aj jednou z mnohých patrónok feministickej histórie a pamäti. Poznať svoju históriu považovala za užitočné. No bolo pre ňu nevyhnutné o nej aj hovoriť. Je rok 2019 a my sa môžeme baviť o tom, akým spôsobom je feministické hnutie zdokumentované. Môžeme a mali by sme porovnávať, interpretovať a učiť sa.
Netflix nám v minulom roku priniesol vo svojej sekcii sociálnej spravodlivosti trochu feministickej výživy v podobe dokumentárneho filmu od Johanny Demetrakasovej o druhej vlne feministického aktivizmu – Feminists: What Were They Thinking? Tento film prináša aktuálny pohľad do života aktérok feministického aktivizmu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov v USA. Je pohľadom späť so súčasným odkazom – tu sa niečo začalo, no musíme pokračovať. Avšak v porovnaní s dokumentárnym filmom She’s Beautiful When She’s Angry, ktorý nakrútila režisérka Mary Dore len pred piatimi rokmi, zanecháva tento film nevýrazný dojem. Napriek tomu, že sa oba venujú rovnakej vlne aktivizmu, ťažko by mohli byť odlišnejšie.
Bola krásna, keď bola nahnevaná… dnes je hlavne krásna
Minuloročný dokumentárny film (dostupný na Netflixe) nasleduje jednoduchú dedukčnú logiku. Jeho základ tvoria príbehy žien – aktivistiek, umelkýň či akademičiek. Príbehy v štýle Girl, Interrupted rozprávajú o formách útlaku na individuálnej úrovni. Hovoria o nedostatku vzdelania, rigidných predstavách o kráse či manželstve. Ku koncu rozprávania prichádza poznanie o podstate tohto feministického hnutia: skúsenosti sú síce individuálne, no majú aj kolektívny rozmer. O samotných kolektívnych požiadavkách a agende hnutia vzdeláva tento dokumentárny film pomerne málo. Je to aj pre to, že prvých dvadsať minút sme sa dozvedali o tom, ako krásne pôsobia ženy na fotografiách feministického hnutia od Cynthie MacAdamsovej.
Treba poznamenať, že aj z tohto momentu sa možno poučiť. V roku 1990 Naomi Wolf vydala knihu Mýtus krásy, v ktorej hovorila o kráse ako o koncepte, ktorý má politický rozmer. Najzreteľnejšie sa to podľa nej prejavovalo v spôsobe, akým bola vnímaná vizáž aktivistiek druhej feministickej vlny. Ich zjav, štýl obliekania, úprava vlasov – to všetko bolo v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch považované za vysoko neatraktívne a v médiách ich popisovali ako „strapaté mužatky“. Preto keď sa dnes tento dokumentárny film pochvalne vyjadruje k ich vizáži, implicitne nám hovorí, že dnes prijímame predstavy ženskej krásy, ktoré boli na Západe pred päťdesiatimi rokmi považované za neprijateľné. Je to na také malé „hurá“? Asi áno.
Životný štýl, ktorý si vyberáme
Tento estetický úvodník v dokumentárnom filme Feminists: What Were They Thinking? nie je náhodný. Film ďalej sleduje líniu individualizmu a osobných zápasov, zatiaľ čo sa sústredí na problémy stereotypnej kultúrnej reprezentácie žien. Nie je imúnny voči neoliberálnemu feminizmu, ktorý sa predáva spolu so self-help knižkami a H&M tričkami. Feminizmus je v takomto ponímaní hlavne lifestyle – ony sú slobodné, ony sú feministky, buď ako ony! V tomto momente je feminizmus už menej politickým presvedčením. To je chybný výklad druhej vlny, ktorý nám Netflix tiež ponúka ako univerzálny, napriek tomu, že je produktom dnešnej doby. Oba dokumentárne filmy zdieľajú archívny záber autorky Sexual Politics Kate Millettovej, na ktorom filozofka vysvetľuje, že vzťah medzi pohlaviami je vzťahom politickým. A teda nespravodlivosť a útlak, ktorého objektmi sú ženy, je nevyhnutne politickým zápasom, a preto aj kolektívnou otázkou. Avšak minuloročný Feminists: What Were They Thinking? čaká až na samý koniec, aby poskytol túto základnú myšlienku feministických hnutí.
Naproti tomu film She’s Beautiful When She’s Angry z roku 2014 nasleduje rozprávania aktérok druhej vlny až po tom, ako zaujíma kolektívny rámec politického zápasu hneď na úvod, keď aktivistky hovoria o feministickej filozofii, ktorú čítali a ktorá vytvorila myšlienkovú bázu hnutia. Film hovorí o politických požiadavkách, agende a jej nástrojoch. Hodnotným pohľadom na druhú vlnu je zdôrazňovanie jej vnútornej diverzity, ktorá bola ťažko vybojovaná aj medzi samotnými aktivistkami. Museli uznať, že aj černošky či lesby sú súčasťou hnutia, zažívajú iné formy útlaku a ich hlas býva o to viac marginalizovaný. Film tak hovorí o tom, že intersekcionálny feminizmus vznikol v radoch hnutia, kde sa musel horko-ťažko presadiť. Až potom sa dostal do akademického diskurzu. Aktivistky vo filme napríklad spomínajú skupiny, ktoré nastolili politické požiadavky blízke rodovému separatizmu, teda požiadavky len veľmi ťažko prijateľné pre mnohé aktivistky. Viaceré skupiny nemali rešpekt ostatných, konflikt bol bežnou súčasťou. Vypadnúť z hnutia a vrátiť sa do neho aj niekoľkokrát bola bežná prax. Na konci filmu sa o hnutí vyjadruje Betty Friedan, autorka The Feminine Mystique z roku 1963, nasledovne: „Hovoríme rôznym tónom, často spolu nesúhlasíme, ale máme právo na rozdielne názory a postoje.“ Friedan nám pripomína, že diverzita hnutia je naším právom a jeho úspechom. Nie dôvodom na jeho diskreditáciu. Ako keby mocní bieli muži spolu vždy súhlasili!
Hnevám sa – čo iné čakáte?
Spomínané vyjadrenie Betty Friedanovej nesie vo filme She’s Beautiful When She’s Angry aj iný motív. Komunikácia rôznym tónom zahŕňa aj hnev. Film začína svoje rozprávanie otázkou: „Mali by sme sa hnevať! Aj ty sa hneváš?“ Tým dáva najavo, že hnev považuje za prirodzenú súčasť tohto politického hnutia. Podobný argument presadzuje v roku 2018 Rebecca Traister vo svojej knihe o feministických hnutiach Good and Mad. Podľa nej je hnev ako produkt neprávosti prirodzenou súčasťou reakčného politického aktivizmu i sociálnych hnutí nielen v Severnej Amerike. No práve hnev sa veľmi často zvykne používať ako argument na neuznanie legitimity mnohých hnutí a politických aktérov. Traister vo svojej knihe vychádza tiež z prác Audre Lordovej, ktoré sa zaoberajú marginalizáciou a odmietaním hnevu afroamerickej komunity, ako napríklad esej z roku 1981 The Uses of Anger.
Nielen hnev afroamerických ľudskoprávnych aktivistov a aktivistiek, ale aj hnev žien feministického hnutia je podľa Traisterovej spravidla ponímaný ako nelegitímny. Etnické skupiny, ktoré sa hnevajú, sú označené za necivilizované. Ženy, ktoré sa hnevajú, sú neatraktívne a hysterické. Ak sa hnevá, bude asi aj nestabilná, a preto by nemala disponovať politickou mocou či funkciou. Mnohé aktivistky a feministky, ktoré niečo kritizujú či vyjadrujú nesúhlas, často zažívajú tzv. tone policing – poučovanie, že ich tón je nevhodný a prinajmenšom ním nič nedosiahnu. Ich hnev je od nich odcudzený. Tone policing je zároveň stratégia, ktorá sa zriedka aplikuje na bielych mužov, pretože ich hnev je považovaný za dôstojný – u nich už nie je osobný, ale politický. Avšak tak ako má feministické hnutie a aktivizmus právo na vnútornú diverzitu a konflikty, rovnako majú jeho protagonistky aj právo na hnev. Ak je tón to jediné, čo ľuďom vadí na politickej kritike, asi počúvajú dosť plytko.
Oba dokumentárne filmy hovoria o hneve a jeho prejavoch, hoci s odlišnou intenzitou. V prislúchajúcej miere je tiež ich cieľom hnev a jeho prejavy vo feministickom hnutí naturalizovať, teda uznať ich legitimitu. Ak niekto cíti strach a zúfalstvo, o ktorom zisťuje, že sa objavuje na skupinovej úrovni, je jeho alebo jej hnev legitímnou odpoveďou. Oba filmy sa venujú aj vnútornej diverzite (i konfliktom v hnutí), s nevypovedaným zámerom vysporiadať sa s týmito otázkami práve preto, že ich tak často opakuje opozícia a neodborná kritika hnutia. A obom filmom sa to podprahovo skutočne darí. Je však jedno slovo, ktorému sa filmy tiež nevyhýbajú, aj keď mu – a úlohe toho, čo označuje – venujú len malý priestor. Domnievam sa, že aj toto slovo by si zaslúžilo v kontexte feministických hnutí vlastný dokumentárny film – mám na mysli „radikálnosť“.
Ja som radikálna a ty si cool
Okrem hnevu či vnútornej diverzity sa feministické hnutia i diskurzy stretávajú so špecifickou formou nekonštruktívnej kritiky, ktorú možno definovať ako onálepkovanie „radikálnosťou“. Výhrady ako „toto je príliš radikálne“, „to je ten radikalizmus, kam by feminizmus nemal ísť“ zaznievajú aj v slovenských liberálnych kruhoch. Dokonca nadobúdajú aj osobnú povahu, keď sme preverované: „Ty si ako veľmi radikálna?“ Trénované ucho zvyknuté na túto prax často narazí na naozaj rôzne ponímanie toho, čo sa v slovenských kruhoch označuje ako „príliš radikálne“. Oveľa menej prekvapivé sa to javí po prečítaní monografie Myry Marx Ferreeovej Varieties of Feminism, v ktorej autorka v roku 2012 porovnáva feministickú agendu a rodové politiky posledných desaťročí v Nemecku a Spojených štátoch. Poukazuje na to, že čo bolo v amerických podmienkach považované za krajne radikálne, funguje v nemeckom prostredí ako jedna zo základných požiadaviek založených na princípe rovnosti – môže ísť napríklad o materskú dovolenku alebo prístup k antikoncepcii. Keďže neexistuje žiaden ustálený jediný feminizmus, už vonkoncom nemôže existovať jediný „radikálny feminizmus“. Marx Ferree tak veľmi jednoducho vysvetľuje, že oba pojmy sú skôr výsledkom politického presvedčenia. Aké prosté.
O „radikálnosti“ ako znaku odmietnutia feministických diskurzov hovorí trochu inak Maria do Mar Pereira vo svojej knihe z roku 2017 Power, Knowledge and Feminist Scholarship. Pereira píše, že na individuálnej úrovni nálepka radikálnosti slúži na zakrytie v súčasnej dobe už v niektorých kruhoch nepopulárnych politických presvedčení. V novšom zo spomínaných dokumentárnych filmov totiž filmárka Wendy J. N. Lee hovorí, že v jej osobných kruhoch sa s ľahkosťou označujú za feministov len muži, pretože „to z nich robí cool týpkov“. Maria do Mar Pereira upozorňuje, že v momente, keď sa ľudia na úrovni politickej agendy nestotožňujú s politickými požiadavkami feministického myslenia, označenie „toto je príliš radikálne“ im slúži ako nástroj na zaujatie nadradenej pozície, pretože im umožňuje implicitne povedať – ja som v pohode, ja som liberálny/liberálna, som moderná, problém je v tých požiadavkách.
Ako sme sa presvedčili, za radikálne sa dá v tomto priestore označiť čokoľvek, čo (zatiaľ) nie je normou. Držte si klobúky, pretože Cambridge Dictionary definuje ako radikálne „presvedčenie, že je nutná veľká/extrémna politická zmena“. Nevadí mi, že ma označia za radikálnu, ale chcem, aby to robili správne, podľa hrubých slovníkov. Takéto označenie mi patrí za moje politické požiadavky, nie preto, že hovorím, že sa svet správa inak k mužom a inak k ženám. Tým sa dnes živí už aj Beyoncé.
Nejde pritom len o nesprávne používanie tohto pojmu. Radikálnosť je diskurzom, ktorý vytvára „tie dobručké“ a „tie zlé“. Len zriedka dostávame priame odpovede na otázku, ktoré sú to tie dobré. Tie, ktoré vyhovujú? Väčšinou je však veľmi rýchlo jasné, ktoré sú tie zlé, tie „príliš“. Zrazu zisťujeme, že každá z nás môže byť v nejakom momente označená za radikálnu, za outsiderku. No aj ona je sestra – sestra outsiderka, ako píše Audre Lorde.
Potrebujeme viac dokumentárnych filmov o týchto sestrách. A hlavne o tých slovenských.
Autorka je politologička a aktivistka
