Výstava Anny Daučíkovej, aktuálne inštalovaná v Slovenskej národnej galérii, má názov Work in Progress: 7 situácií. Znamená to, že je stále „v procese” a na konci trvania môže mať iný tvar ako na začiatku. Odvážny koncept nie je marketingovým ťahom, ktorý chce docieliť, aby diváci navštívili výstavu opakovane; je skôr upozornením, aby nečakali retrospektívu, ale pripravili sa na konfrontáciu so stále živým a mutujúcim umeleckým korpusom.
Práce Anny Daučíkovej bývajú najčastejšie zaraďované do kategórií queer či feministického umenia. Kurátorská koncepcia Moniky Mitášovej, ktorá vznikala v intenzívnom dialógu s umelkyňou (a začala už pred pár rokmi pri príprave monografie A_nna D_aučík_ová: Trans_formácie, 2018), sa však vymedzuje voči akejkoľvek unifikácii. Vzpiera sa tiež tradičnému chronologickému plynutiu. Vedľa seba sa v nej objavujú výstupy z rôznych období, geografií, politických režimov; maľby komunikujú s fotografiami, pohyblivé obrazy so statickými objektmi, gestá so slovami. Mitášová s Daučíkovou ich konštruujú do siedmich situácií.
Každá z nich je definovaná súborom slov, čo smieme čítať ako názov alebo aj ako nevtieravú metodológiu pre interpretáciu vzťahov a významov, ktoré jednotlivé artefakty vo vzájomnej komunikácii utvárajú. V pojmoch ako strácanie a nachádzanie seba, iné cudzie telá v mojom tele, symptomatológia každodennosti či davovosti, stávanie sa iným/inou a pod. prirodzene hľadáme aj drobné životopisné referencie k reálnym situáciám, v ktorých sa Anna Daučíková ocitla. Robíme to tak napriek tomu, že ona sama nechce, aby jej diela boli chápané ako autobiografické: „Nie sú totožné s mojím životným lineárnym tokom,” povedala v rozhovore s českou filozofkou Alicou Koubovou, ktorý verejne viedli popri tom, ako prechádzali výstavou pred niekoľkými týždňami. Neznamená to však, že by sa jej života ne(do)týkali – len sa usiluje nehovoriť o sebe, ale cez seba. „A najmä: mimo akejkoľvek [vopred vymedzenej či stabilizovanej] identity. Teda v konaní, v pohybe a zmene, v stávaní sa,“ spresňuje.
Podľa Daučíkovej sa každá umelkyňa či umelec na začiatku pasujú s otázkou, ako sa ich „autentické ja“ premietne do tvorby. Ona však nevedela, kým je – svoje „autentické ja“ nepoznala a dlhý čas sa nedokázala rozhodnúť, ako pomenovať svoj rod, sexualitu, aký vzťah zaujať k (svojmu) telu a prezentovať ho navonok.
Neosobné zbavenie sa tela
Keď v roku 1972 nastúpila do ateliéru Sklo v architektúre Václava Ciglera na VŠVU v Bratislave, povedal jej: „Daj preč osobné!“ A ona osobné „zasklila“, čím sa do istej miery oslobodila. Telo tu stále bolo prítomné, ale súčasne sa ho „zbavila”: „(…) vstúpila som do umenia ako do sféry neosobného – kde ide o určité abstraktum. O nejaké vyššie, vydestilované veci, kde sexualita, subjektivita a tak podobne – nefungujú.“ Aj pre túto skúsenosť prvej situácii na výstave dominuje práve Ciglerov sklený objekt s názvom Priezor. Hľadíme cezeň na Daučíkovej práce, avšak priezor obraz čiastočne deformuje. Sklo ponúka odstup, odosobnenie, ale je priehľadné, a tým vždy aj zjavuje.
Príliš dlhé zotrvanie v neosobnom by hrozilo katastrofou v podobe absolútneho vypustenia autentického, a preto trajektória jej umeleckej dráhy musela časom smerovať k osobnému. K tomuto návratu či opätovnému hľadaniu prispelo najmä Daučíkovej oboznámenie sa s feministickou literatúrou koncom osemdesiatych rokov.
V tom čase žila v Moskve a venovala sa najmä maľovaniu sérií vrstvených olejomalieb. Spočívali v prekrývaní číselných figúr ako symbolov vtedajšej depersonalizovanej ruskej spoločnosti. V až obsesívnej repetícii nekonečných radov čísel nachádzala svoj spôsob vzdoru aj ochrany. Singulárne a seriálne multiplicity sa stali symptómami „davovosti, inštitucionalizácie či marionetovosti“ (situácia dva). Venovať sa vtedy začína aj fotografovaniu, pričom fotografiu nebude vnímať ako momentku, ale ako „ >rez< aktom pozerania sa“. V rokoch 1989 – 1990 vzniká fotoséria Moskva/ženy/nedeľa sovietskych žien s veľkými kabelami a vyčerpanými tvárami. Feministkám zo Západu ňou chcela Daučíková ukázať, že tu, na Východe, máme dôležitejšie starosti (kde zoženiem kilo zemiakov?) ako diskutovať o rovnosti. Dnes priznáva, že sa mýlila.
Vstupom do tretej situácie sa farby začínajú riediť, čísla rozvoľňovať, rozpadávať na abstraktné znaky, obrazy podliehajú perforáciám, jazyk sa stáva takmer dadaistickým. Ruka ako extenzia tela je zrazu nedostačujúca a na scénu vstupuje telo vo svojej plnosti. A Anna Daučíková si je vedomá toho, že hoci ho možno nikdy nebude vedieť presne pomenovať, bude s ním pracovať. „(Že) nepotrebujem sprostredkúvať myšlienku abstrakciou znaku ani iných agentov mojej myšlienky, ale že moje vlastné telo bude jej sprostredkovaním,“ odpovedá v knihe Monike Mitášovej. V situácii štyri dochádza k (ne)zmiereniu sa s cudzími telami v jej tele, čo demonštruje aj známa fotoperformancia z roku 1996 Výchova dotykom. Marián Zervan tu v „stláčaní a v(y)tláčaní ne/chceného” tela do tabule skla nachádza paralelu s rituálom exorcizmu.
Návrat nikdy nepoznaného tela
Vpustením osobného (hoci nepopísateľného) tela do neosobného priestoru umenia a prienikom do diskurzu feminizmu si Daučíková uvedomuje, že telo je bio-politickou záležitosťou. V ďalších situáciách sa s ním hrá (hra ako ontologická charakteristika človeka), vystupuje z neho, fotografovaním a filmovaním ho (a tým aj seba) objektivizuje. Ani to jej ho však nepomáha definovať. Nedáva mu žiadne (podstatné) meno, je pre ňu slovesom – t. j. konaním, uskutočňovaním. Je v procese neustálej umeleckej tranzície a jeho funkcia sa mení v závislosti od situácií, do ktorých je vkladané, a od partnerstiev, ktoré v danom momente a prostredí vznikajú.
Skúmaniu usúvzťažnenosti určitých predmetov v priestore sa venujú videá v siedmej situácii – vo videolaboratóriu. Daučíková tu z kníh kreuje až scénografické konštelácie a ukazuje, ako sa význam generuje na základe rozličných priestorových relácií.
Charakter výstavy, obsiahnutý v jej názve Work in progress, je podporený tiež nízkymi čiernymi regálmi pripomínajúcimi lešenie, s ktorými sa stretávame naprieč všetkými situáciami. Skladajú sa z troch sklených políc – troch obsahových rovín. Spodná je archívom, východiskovým materiálom pre ďalšie úrovne, na strednej sú vystavené diela – zdanlivo hotové objekty, a celkom navrchu je rovina interpretácie. Na ňu Mitášová s Daučíkovou umiestnili napríklad varianty kontextualizácie niektorých diel, či rozpracované podoby potenciálnej inštalácie. V niektorých regáloch však horné sklo chýba. Interpretačný akt je tak úplne prenechaný divákom a diváčkam. Inokedy sú zas prázdne, alebo absentujú ostatné sklené platne. Neprítomnosť niečoho je však rovnako dôležitá ako to, čo vidíme.
Sklené tabule môžu evokovať aj vrstvenie troch časových pásiem: archív ako stopa minulého, artefakty ako zabalzamovanie materiálu do konkrétnej prítomnosti a interpretácia ako náznak možného budúceho čítania či použitia. Ak sa na sklá pozrieme zvrchu, vďaka ich čírosti sa všetky línie zbiehajú do jedného okamihu, prestávajú byť izolované a rozohrávajú množstvo významových permutácií.
Kto je Anna Daučíková? – pýta sa aj filozof Norbert Lacko, s ktorým už niekoľko rokov intenzívne spolupracuje: „Prisúdime jej pozície v gendrovom umení, feministickom umení, videoarte, performatívnom umení? Umiestnime ju k médiám skla, šperku, maľby, fotografie, performancie a akcie, pohyblivého obrazu a plynúceho zvuku, písaného i hovoreného slova?“ Lokalizovať ju umelecky (či geograficky) by znamenalo zbaviť ju nevyhranenosti, nepriraditeľnosti. Aj preto jej výstava v SNG nie je patetickou poctou súbornému dielu, ale skôr udalosťou, oslavou metamorfózy umenia, performatívnym aktom, prehovorom o tele, identite, umeleckom geste. Je otvoreným umeleckým súborom; architektúrou myslenia o umení, cez umenie a v umení.
Anna Daučíková: Work in Progress: 7 situácií. Kurátorka: Monika Mitášová, SNG, Bratislava, 6. 12. 2019 – 29. 3. 2020
Autorka je estetička
