Vedecká práca v čase COVID-19

COVID-19 mal doposiaľ dramatické následky na rovnováhu pracovného a súkromného života miliónov ľudí. Ľudia pracujúci v akadémii nie sú výnimkou. Pre všetkých z nás je toto obdobie transformatívne a nehovorí sa nám to ľahko. Prežívame globálnu pandémiu bezprecedentného rozsahu a dosahu. Nevídaná je rýchlosť, ktorou sa pandémia šíri po celom svete, počet postihnutých ľudí a očakávané dlhodobé dôsledky na prácu, život, sociálne vzťahy, hospodárstvo a životné prostredie. Žiaden priemysel ani hospodársky sektor nezostane nedotknutý a každý z nás si bude musieť osvojiť nové spôsoby ako fungovať, pracovať a komunikovať.

My nie sme umelci/umelkyne, speváci/speváčky, básnici/poetky, či youtuberi/youtuberky. Preto môžeme poskytnúť len málo zábavy a oddychu, ktorými by sme uľahčili toto bremeno karantény, ktoré si všetci nesieme. Avšak týmto textom chceme posilniť a motivovať ľudí pracujúcich vo vede, aby sa zamýšľali nad tým, ako môžeme zmeniť svoju pracovnú etiku dnes a do budúcna. Toto pohnuté obdobie sa pre nás môže stať príležitosťou na rozvoj kultúry starostlivosti, môže nám pomôcť prehodnotiť, čo je najdôležitejšie, a zmeniť očakávania týkajúce sa významu kvalitného vyučovania a výskumu. Môže nám pomôcť pretransformovať akademickú prax tak, aby bola viac rešpektujúca a udržateľná.

V nasledujúcom texte rozvíjame tento argument, no sme si tiež vedomí a vedomé svojich privilegovaných životov a práce. Máme dobré zdravie a aj naše rodiny sa majú dobre. Karanténu trávime so svojimi deťmi v bytoch husto osídlenej Barcelony. Aj keď nik z nás nemá záhradu, máme okná a balkóny, na ktorých môžeme dýchať čerstvý vzduch a obdivovať prázdnotu a pokoj našich ulíc. Môžeme s istotou povedať, že naše zamestnania nie sú ohrozené, zatiaľ čo mnoho našich blízkych o svoju prácu prišlo (dočasne alebo dlhodobo) alebo sa usilujú udržať nad vodou. Naša úloha akademikov a akademičiek nám navyše ponúka možnosť zamýšľať sa nad tým, čo pre nás znamená kríza COVID-19 a ako by na to mohla vplývať akademická obec.

Prijmime etiku starostlivosti

Pandémia prišla uprostred silnejúcej výzvy voči vedcom a vedkyniam, aby sa angažovali, odolávali neoliberalizácii univerzít a obhajovali „feministické“ princípy v akademickej obci. Presviedčajú nás o tom rôzne argumenty – akademická prax by mala ctiť hodnoty kvality života a starostlivosť viac ako výkonnosť, mala by si vážiť produktivitu spojenú so solidaritou a pluralizmom viac ako individualizmus a naordinované normy a praktiky. Naša vášeň pre prácu vedcov/vedkýň a učiteľov/učiteliek nás často núti ignorovať vysoké náklady, ktoré so sebou nesie naháňanie sa za „excelentnosťou“, alebo aspoň excelentnosťou ako ju definujú naši hodnotitelia a donori.

Karanténa nás vedie k uvažovaniu o etike starostlivosti. Táto kríza zdôraznila, že musíme upevňovať vzájomnú starostlivosť, musíme sa viac zamerať na emócie a životné skúsenosti našich študentov/študentiek, doktorandov/doktorandiek, spoluautorov/autoriek a kolegov/kolegýň. Každý cíti veľkú neistotu, môže byť chorý alebo má chorých príbuzných a blízkych, ktorí mohli ochoreniu COVID-19 už podľahnúť. Teraz musíme mať voči svojim kolegom a kolegyniam viac pochopenia ako kedykoľvek predtým, musíme byť flexibilní voči našim profesionálnym záväzkom.

Niektorí z nás preto začali už počas karantény zakladať online skupinové stretnutia alebo supervízie, ktorých cieľom je navrhnúť najlepšie stratégie na udržanie zdravého a efektívneho rozdelenia práce a súkromia. Tieto digitálne stretnutia nám majú pomôcť v tom, aby sme súčasnej situácii prispôsobili naše výskumné projekty. To by však nemalo byť ich hlavnou prioritou. Myslíme si, že toto nie je čas na prehlbovanie diskurzu o produktivite. Pre tých z nás, ktorí nemajú deti alebo sa nestarajú o príbuzných, môže byť karanténa príležitosťou konečne sa sústrediť na prácu bez rozptýlení. Predpokladať ale, že je to situácia väčšiny z nás, je v rozpore s etikou starostlivosti, ktorú momentálne potrebujeme.

Počas karantény sú o to viac viditeľné nerovnosti. Je nesprávne predpokladať, že majú všetci výskumníci a výskumníčky doma vhodné a podporné prostredie. Napríklad študenti/študentky a doktorandi/doktorandky často bývajú v malých alebo zdieľaných obydliach. Mnohí a mnohé z nich si budú musieť zmeniť pracovné harmonogramy a modifikovať pracovné prostredie. Ako môžeme očakávať kvalitné texty alebo analýzy od študentov a študentiek, či mladých vedcov a vedkýň, keď sú uzavretí v jednej izbe? A čo môžeme očakávať od študentov a študentiek, ktoré v súčasnosti prichádzajú o prácu a ocitajú sa v neistých finančných podmienkach?

Dokonca aj vedci a vedkyne s dlhoročnou praxou sa ocitajú v neistých podmienkach. Ako môžeme od tých s malými deťmi očakávať, že budú schopní a schopné učiť online, tvorivo písať, školiť a pokračovať v plnení administratívnych úloh pri domácej výučbe svojich detí a vykonávaní všetkých ostatných domácich prác? Aj keby boli podmienky v ich domácnosti „priaznivejšie“, možno od niekoho očakávať, že bude pracovať „akoby sa nič nedialo“ počas globálnej pandémie, bude udržiavať rovnaké tempo produktivity a bude sa zapájať do pracovných povinností? Myslíme si, že to môže byť ťažké, ak nie aj nemožné. Udržiavať všetky tieto očakávania je preto kontraproduktívne.

Uprednostnime dôležité pred naliehavým


Karanténa nám môže pomôcť preorganizovať naše priority. Vzhľadom na obmedzený čas, ktorý máme k dispozícii, je na mieste zamerať sa na to, na čom nám najviac záleží. Obdobie karantény môžeme využiť na to, aby sme pohli s jedným-dvoma projektmi, na ktorých nám naozaj záleží, alebo na to, aby sme sa zamysleli nad prínosom našej práce v našom vednom odbore vo svete „po COVID-19“. V tejto súvislosti vítame úsilie o spomalenie tempa akademickej práce. Niektoré redakcie akademických časopisov ako napr. Antipode alebo IJURR prestali spracúvať a recenzovať nové príspevky. Niektoré univerzity predĺžili zamestnancom a zamestnankyniam termín na podanie prihlášok na vyššie pozície, či predĺžili obdobia na hodnotenia ich práce. Mnoho donorov predĺžilo otvorené výzvy na výskumné projekty a hlavní riešitelia/riešiteľky projektov zrušili alebo odložili stretnutia až do odvolania.

V súlade s týmito rozhodnutiami chceme upriamiť pozornosť na to, čo je dôležité, nie naliehavé. To pre nás znamená priorizovať kolektívne a nie individuálne ciele, zatiaľ čo zostávame vnímaví, zodpovední a zodpovedné voči našim univerzitám. Znamená to tiež venovať svoju energiu kľúčovým úlohám, v ktorých spočíva podstata akademickej práce, menovite výučbe, školeniu a podpore študentov a študentiek. Znamená to však aj premeniť naše výskumné ciele spolu s našimi výskumnými tímami a projektovými partnermi takými spôsobmi, ktoré nevyústia do zvýšenia stresu, budú rovnako, a možno aj viac, napĺňajúce, a zároveň prínosné pre inštitucionálne iniciatívy zamerané na podporu kolektivity a kolegiality. V tejto súvislosti môžeme osloviť našich „zabudnutých“ kolegov a kolegyne, administratívnych pracovníkov a pracovníčky – môžeme im napísať a spýtať sa, ako sa cítia, môžeme im a našim blízkym kolegom a kolegyniam zanechať zvukové správy cez WhatsApps alebo Telegram. Toto je tiež čas na virtuálne kávové prestávky s našimi profesionálnymi komunitami, aby sme si udržali pocit inštitucionálnej a emocionálnej spolupatričnosti. Je to čas uznať, že online a virtuálne stretnutia musia byť správne naplánované a spravované, aby nevytvárali ešte väčšiu záťaž. Ak nám to mentálny a fyzický stav umožňuje, z intelektuálneho hľadiska môže byť pre nás prospešné zapojiť sa do verejných diskusií o témach súvisiacich s pandémiou COVID-19 z našej vlastnej disciplinárnej perspektívy. Toto zapojenie nemusí mať hneď formu akademických článkov, môžeme sa zapojiť prostredníctvom nášho učenia alebo verejných kanálov (ako sú napríklad blogy, televízne a rozhlasové vystúpenia, diskusie vedené študentmi/študentkami).

Nevybrali sme si karanténu, no môžeme si vybrať to, ako sa jej prispôsobíme a ako na ňu odpovieme. Na našich zoznamoch úloh budú položky, ktoré si nebudeme môcť odškrtnúť. Nemali by sme sa kvôli tomu viniť. Niektoré naše projekty si vyžadujú investíciu času, ktorý nemáme, alebo môžu mať neznesiteľné dôsledky pre ostatných. Napríklad nedáva zmysel viesť online stretnutia a zakladať nové výskumné projekty a katedrové iniciatívy, do ktorých sú zapojení iní ľudia a inštitúcie, ako keby organizácie fungovali normálne ďalej. Môže to byť zbytočne stresujúce, pretože a priori nemôžeme vedieť, či niektorí z pozvaných nečelia ťažkým okolnostiam v dôsledku ochorenia COVID-19 alebo zavedených protipandemických opatrení – zároveň môžu mať zábrany o svojich komplikáciách otvorene hovoriť.


Naše úvahy o tom, čo by sa malo považovať za dôležité, čo by malo napredovať ďalej a čo by malo byť počas karantény pozastavené, nám pomáhajú uvedomovať si mocenské vzťahy v akademickej obci. Akademici a akademičky, ktoré majú viac moci ako ostatní (bez ohľadu na to, či takáto sila vychádza z ich inštitucionálnych alebo vzťahových pozícií), by mali svoju moc „používať“ opatrne. Napríklad vedúci akademici a akademičky by mali zabezpečiť, aby sa akékoľvek návrhy na zlepšenie, ktoré sa predložia študentom a študentkám, členom a členkám ich výskumných skupín alebo iným kolegom a kolegyniam, prijímali čo najkonštruktívnejšie. Zároveň by sa mali otvoriť návrhom, ako lepšie podporovať pracovné úlohy a kolegialitu na pracovisku. Je nepravdepodobné, že by sa počas pandémie mohli podstatne zmeniť nerovnomerné mocenské vzťahy v akademickej obci. Je však nevyhnutné, aby sme si boli stále vedomí toho, ako je táto moc používaná, a tiež toho, že jej zneužívanie môže byť škodlivejšie a trestuhodnejšie ako kedykoľvek predtým, vzhľadom na zvýšenú krehkosť a neistotu, ktorá nás obklopuje.

Inštitucionálny kontext, v ktorom pracujeme, môže zásadným spôsobom prispieť k uľahčeniu pracovnej kultúry, ktorú budeme potrebovať počas karantény a vo svete „po COVID-19“. Pracujeme na rôznych univerzitách a podporujú nás rôzni donori, čo nám umožňuje porovnávať, ako tieto rôzne inštitúcie fungujú počas krízy. Kariérne očakávania a hodnotenia práce v akademickej obci sa musia zmeniť. COVID-19 nás môže a mal by nás viesť k tomu, aby sme uprednostnili tie oblasti a úlohy, v ktorých môžeme skutočne dosiahnuť zmenu. To môže znamenať písať menej, ale lepšie, ako aj zapojiť sa do aktivít v oblasti prenosu vedomostí a zmeny verejných politík.


Zvážte úlohu a hodnotu online učenia


Mnoho vyučujúcich ich organizácie už požiadali, aby sa v priebehu niekoľkých dní prispôsobili online výučbe. Skúsenosti zo Španielska nám hovoria, že sa to deje celkom uspokojivo – študenti a študentky na výučbe participujú, sú vďačné a vnímavé. Uvedomujeme si, že online vzdelávanie je bežnou praxou na otvorených univerzitách, čo môže vyústiť vo veľmi pozitívne skúsenosti so zdieľaním poznatkov. Dúfame však, že „objav“ online výučby na bežných univerzitách sa v dôsledku pandémie nestane argumentom na odstraňovanie dlhodobých pedagogických pozícií a nenahradí učiteľov a učiteľky v triedach virtuálnymi pedagogickými nástrojmi pre stovky študentov a študentiek.


Okrem toho by sme v tomto zhone spôsobenom online výučbou nemali zabúdať na to, že, ako už bolo zdôraznené vyššie, študenti a študentky majú rodiny a priateľov, ktorí môžu ochorieť alebo mať ťažkosti v súkromnom živote i v práci. Je preto dôležité zabezpečiť, aby účastníci a účastníčky online kurzov mali príležitosť vyjadriť svoje názory na krízu. Mali by sme vyzývať tých, ktorí sa snažia kontaktovať svojich vyučujúcich a vyučujúce počas súkromného času, aby nachádzali flexibilnejšie spôsoby učenia sa a zapojenia sa do učebných osnov. Môže byť tiež užitočné pozmeniť obsah našej výučby tak, aby bol relevantný voči súčasnej kríze – študenti a študentky tak môžu premýšľať o existujúcich súvislostiach medzi COVID-19 a skúmanou témou. Niektorí vedci a vedkyne o tom už hovorili na svojich blogoch a v iných médiách. Musíme tiež zabezpečiť, aby sme sa dostali k študentkám a študentom, ktorí nemajú doma stabilné pripojenie na internet, z logistických alebo finančných dôvodov. Jedným z najakútnejších rizík online výučby je prehĺbenie sociálnych nerovností a nerovností vo vzdelávacích príležitostiach.

Prispôsobme svoje výskumné ciele

Naše výskumné postupy bude tiež nutné upraviť. Keďže sme stratili prístup do laboratórií a nemôžeme vykonávať výskum v teréne, je nevyhnutné, aby sme preorganizovali niektoré aktivity s veľkou mierou neistoty. Autori a autorky tejto výzvy dohliadajú na výskumné projekty, v ktorých sa väčšina zberu údajov uskutočňuje v krajinách, kde vplyv vírusu na obyvateľstvo a sociálne a politické reakcie na pandémiu COVID-19 zostávajú neznáme. Nevieme odhadnúť, kedy budeme schopní a schopné v zbere dát pokračovať, a táto situácia môže mať vplyv na napredovanie dizertačných prác a výskumnú spoluprácu. V niektorých projektoch by sa takáto neistota mohla zmeniť na príležitosť prehodnotiť výskumné ciele, obrátiť sa na sekundárne stratégie zberu a analýzy údajov, alebo na identifikáciu nevyužitých primárnych súborov dát, ktoré nám môžu poskytnúť kolegovia a kolegyne, aby pomohli študentom a študentkám magisterského alebo doktorandského štúdia. Aj keď to zďaleka nie je optimálny postup odbornej práce, možno stojí za to ho preskúmať a získať tak nové poznatky.

Vieme, samozrejme, že opätovné prispôsobenie výskumných otázok a metodického zamerania výskumu nie je tým najnáročnejším problémom, ktorému momentálne čelíme. Z ľudského hľadiska je a bude kľúčovým povzbudzovať kolektívne hnutie, ktoré presvedčí donorov o potrebe flexibility v rozpočtových položkách a dátumoch odovzdávania projektov. Napríklad, ak sa zber údajov oneskorí v dôsledku pandémie, nemôžeme od našich výskumných tímov požadovať, aby v budúcnosti produkovali výstupy rýchlejšie. Mali by sme sa tiež vyvarovať sebapoškodzovania a vytvárania stresu pre seba a svoje výskumné tímy len preto, že sa po ukončení karantény budeme snažiť doháňať nedokončenú prácu.

Po COVID-19 musíme zmeniť zmýšľanie v akademickej obci

Na záver možno povedať, že táto pretrvávajúca globálna pandémia nám pripomenula často zabudnutú spoločnú evolúciu ľudí a (zvyšku) prírody, ako aj škody, ktoré z tohto vzťahu vyplývajú – či už máme na mysli dočasné obmedzenia v rámci zdravotných kríz, alebo dlhotrvajúce a extrémne klimatické udalosti, ktoré každoročne usmrtia tisícky životov. COVID-19 zasiahne každého v pomerne krátkom čase, priamo alebo nepriamo, a to nás môže zmeniť všetkých.

Karanténa nás viedla k tomu, aby sme uvažovali o smeroch, ktoré by akademická prax mohla v tomto neobvyklom čase podniknúť. Zároveň tak premýšľame preto, že sa chceme vyhnúť neoliberálnym silám vo vede a chceme sa zamýšľať nad tým, aké správanie bude vhodné po ukončení tejto pandémie. Možno by sme tiež chceli zmeniť očakávania, ktoré sú uvalené na našu prácu – no chceme zmeniť aj spôsob, akým navzájom komunikujeme, a prehodnotiť, čo to znamená byť angažovaným vedcom a vedkyňou s ohľadom na sociálno-psychologické, politické a environmentálne dôsledky akademických aktivít a našich hodnotových systémov. Keď kríza COVID-19 ustúpi – čo sa udeje –, budeme mať šancu urobiť z akademickej práce etickejšie, empatickejšie, a teda aj hodnotnejšie povolanie.

Prehlásenie

Myšlienky v texte prináležia autorom a autorkám textu, ktoré sú vďačné Ane Cañizares za jej edičnú prácu.

Tento text bol prvýkrát publikovaný 29. marca 2020 na webovej stránke Laseg Social-Ecological Systems Research Group. Neskoršia verzia je voľne dostupná na akademickom portáli Planning Theory and Practice.

Z anglického originálu preložila Veronika Valkovičová

Zdroje


Adams, B., 2020. COVID-19 and Conservation, https://thinkinglikeahuman.com/2020/03/16/covid-19-and-conservation/ 

Berg, M., Seeber, B., 2016. The Slow Professor: Challenging the Culture of Speed in the Academy, University of Toronto Press.

Cardel et al., 2020. Turning Chutes into Ladders for Women Faculty: A Review and Roadmap for Equity in Academia, Journal of Women’s Health, ahead of print, https://doi.org/10.1089/jwh.2019.8027 

Caretta, M.A, Faria, C.V., 2020. Time and Care in the „Lab” and the „Field”: Slow Mentoring and Feminist Research in Geography, Geographical Review, 110:1-2, 172-182, https://doi.org/10.1111/gere.12369

Corbera, E., 2020. COVID-19: Confined thoughts, http://estevecorbera.com/covid-19-confined-thoughts/

Lashuel, H.A., 2020. The busy lives of academics have hidden costs — and universities must take better care of their faculty members, Nature, https://www.nature.com/articles/d41586-020-00661-w

Wong, E., 2020. TB, HIV and COVID-19: urgent questions as three epidemics collide, https://theconversation.com/tb-hiv-and-covid-19-urgent-questions-as-three-epidemics-collide-134554

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: