NAVE je chrámovou loďou katedrály a súčasne názvom aktuálnej výstavy Jiřího Příhody a Briana Eno v pražskej Galerii Rudolfinum. Meditácia, vnútorné kontemplovanie, ticho a pokoj tu priam sálajú z metainštalácie zvuku a zdanlivo levitujúceho priesvitného objektového spektakulárna.
Vstupom do galérie sa stávame súčasťou zvukového environmentu, špecifickej hry, v ktorej sa priestor pre objektové prázdno vysmieva z horror vacui. Vnímanie nám ohýbajú britský interdisciplinárny autor Brian Eno a český umelec Jiří Příhoda, ktorí spojili sily, aby nám sprostredkovali transcendentálny zážitok spomalenia, sprítomnenia a rozjímania. Komplexný zvuk nesúci sa sálami Rudolfina, vyabstrahovanými na absolútne vizuálne minimum, je ťažké pomenovať, uchopiť, zaradiť, dá sa len navnímať a prežiť. Rovnako to je aj s Brianom Enom, ktorého celoživotné dielo má značné presahy do viacerých médií. Pohybuje sa v kontextoch inovatívnej hudby, je vynálezcom ambientu, generatívnej hudby a do vizuálneho umenia presakuje skrz svetelné či audio inštalácie. Jiří Příhoda, ktorý tvorí na pomedzí sochy, objektu a architektúry, vstupuje do dialógu ideí a pocitov prostredníctvom nachádzania plnosti v prázdnote, ktorá dovoľuje imaginovať.
Autori nás vťahujú do prázdna. Ak by Rudolfinum nebolo novorenesančnou stavbou, ale tradičnou white cube, zážitok z ničoty by bol iný, očakávanejší. Ocitáme sa vo zvláštnej situácii, akomsi napätí, ktoré túži byť cítené. Nie je nám ponúknuté nič, žiadna navigácia, jediným vodítkom naznačujúcim, kam smieme smerovať, sú otvorené dvere. Tie sprístupňujú ďalší prázdny priestor, v ňom sa atmosféra mení, odnikiaľ sa plazia zvuky. Vizuálnu absenciu postupne nahrádza zvuková obrazotvornosť. Tá nás ťahá ďalej. Mení sa tep v tele, pomalosť pohlcuje bytie. Pokračujeme v tušenom pohybe vpred, číha na nás biela neidentifikovateľná existencia, neuhýba – trpezlivo čaká. Nevidíme nič, zahmlieva, vypĺňa, blokuje pohľad. Prístupnosť sa stáva otáznou, akoby to niečo svojou prítomnosťou proklamovalo vlastné právo nebyť. Prázdnota si opantala územie.
„Ľudia majú tendenciu predstavovať si, že výtvarné umenie sa rodí podobne ako architektúra – než sa človek pustí do umeleckej tvorby, má v hlave nejaký plán či víziu. Ale mne sa zdá, že o umeleckej tvorbe je lepšie uvažovať ako o záhradkárčení: zasadíte pár semienok a potom sledujete, čo sa deje, ako klíčia a ako sa navzájom ovplyvňujú,“ hovorí Brian Eno.
Nachádzame sa v netradičnom prostredí. Výjav – biely kazetový objekt vyrastá zo stropu miestnosti, prirodzene sa napája na architektonické dispozície priestoru. Neguje priestor pre niečo, levitujúc pár centimetrov nad parketovou podlahou nenásilne okupuje receptory. Svojím nepopierateľne enormným bytím modeluje priestrannú miestnosť, pretvára ju na obvodovú chodbu, jedine tam je umožnený pohyb. Situácia – návštevníctvo expozície sa skoro nehýbe, sediac či ležiac absorbuje podnety zhypnotizované hlasným podmanivým ambientným zvukom, ktorý sa šíri prostredím. Akoby vytrhnuté z rýchleho životného tempa zostáva v kľude. Zvuk sa hromadí, hmota ustupuje. Podstatné je spomaliť a zažiť, zotrvať a nechať sa unášať, dovoliť transcendentnu preniknúť a pohltiť.
Toto magické site-specific dielo, rozprávanie (ne)priestoru klíči a rastie s predstavivosťou diváka. Disponujúc viacerými aspektami wow efektu si zaslúži všetky superlatívy, ktoré mu vieme prisúdiť. Jeho silou je práve priznaná abstrakcia, neuchopiteľnosť, poetickosť. Neustále unikanie nám dovoľuje stratiť sa, stotožniť, brodiť sa vo vnútorných močariskách alebo sa nechať unášať do diaľav prežívania. Spomínanie. Viera. Emócie. NAVE, tento centrálny chrám si v sebe nesie každý jeden z nás.
Autorka je študentka výtvarného umenia
NAVE, Music by Brian Eno, An Installation by Jiří Príhoda. Galerie Rudolfinum, Praha, 20. 7. – 24. 9. 2023, kurátor: Petr Nedoma
