Žijeme v zvláštnej dobe, v ktorej pravda raz akoby úplne strácala svoju cenu (je to tiež dôvod, prečo sa naša doba niekedy označuje ako epocha „postpravdy“) a inokedy sa zase zdá, že jej cena je privysoká – život, zdravie, sloboda… Keď sa však na vec pozrieme z historického hľadiska, nie je táto situácia nijako výnimočná. Ľudia vždy pravde buď verili, alebo nie. Jedni ju považovali za niečo absolútne, večné, čisté až posvätné; iní za niečo prirodzené až všedné, niekedy azda príliš pošpinené mocou. A práve aspektu pravdy a moci je venovaný nasledujúci text.
Čo je „režim pravdy“?
Pri každej sociálnej kontrole (a obzvlášť v každom spoločenskom konflikte) viac než samotná ideológia a propaganda vystupuje do popredia (hoci nenápadne) sofistikovanejší a komplexnejší ideový a politický fenomén, ktorý francúzsky filozof Michel Foucault pomenoval „režimom pravdy“. Sám ho charakterizoval ako istú všeobecnú líniu, politiku pravdy, ktorú mocensky presadzuje každá spoločnosť; a ja dodám, že i každé spoločenstvo alebo komunita. Podľa Foucaulta sa takzvaným nositeľom pravdy stáva celý systém rozmanitých inštitúcií (popri vládnych aj vedecké, pedagogické, cirkevné, občianske inštitúcie, masmédiá, verejná mienka atď.), ktoré nakoniec nikdy nepôsobia bez použitia nátlaku a aspoň čiastočne bez násilia, čím vyvolávajú (alebo sa o to usilujú) tatarkovského „démona súhlasu“. Pravda sa stáva – či si to uvedomujeme/priznávame, alebo nie – závislá od moci. Tej moci, o ktorej Tocqueville napísal, že sa rozprestiera na celú spoločnosť prostredníctvom zložitých, husto popretkávaných sietí malých mocí, pričom „neláme vôľu, ale ju otupuje, ohýba a usmerňuje; zriedkakedy núti k činom, ale neprestajne sa proti nim stavia; neničí, ale zabraňuje zrodu; nezotročuje, ale prekáža, potláča, vyčerpáva, otupuje, ohlupuje a napokon z každého národa urobí stádo ustráchaných a pracovitých ovečiek“. Len na okraj pripomeniem, že takto Toqueville charakterizoval nie totalitárnu, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, ale konkrétnu demokratickú (ktorú zároveň označil za despotickú) moc v Amerike v prvej polovici 19. storočia, pričom táto charakteristika ani v súčasnosti nestratila aktuálnosť a výstižnosť. A týka sa tak demokratického, ako, pochopiteľne, i totalitárneho politického režimu.
Moc prostredníctvom svojich inštitúcií, vzťahov, mechanizmov a techník dáva sama sebe konkrétnu formu: určuje, čo sa má poznávať a čo nie, o čom sa má hovoriť a o čom nie, kto má (moc) hovoriť a kto má mlčať, čo môže byť kritizované a čo nie. Alebo ešte presnejšie: nejde o to, že by hovorila, čo si máte myslieť/hovoriť, ale čo si rozhodne nemáte myslieť/hovoriť. A pritom sa neraz stáva, že „normálne“ sa vydáva za „nenormálne“ a naopak. To sa nedávno opätovne preukázalo v prípade ruského mestského poslanca Alexeja Gorinova. Ten bol preto, že vojnu na Ukrajine nazval pravým menom, v prípravnom súdnom konaní vyšetrovaný piatimi expertmi z oblasti psychológie a lingvistiky, ktorí mali zistiť, čo sa za „nenormálnym“ názorom skrýva, aký je jeho tajný význam, posolstvo. Naopak, názory tých, ktorí očividnú vojnu nazývajú v duchu oficiálnej propagandy „špeciálnou operáciou“, neraz bez toho, aby tomuto výrazu porozumeli či vysvetlili jeho význam, sú vo všeobecnosti považované za normálne, už len preto, že nepredstavujú pre ich nositeľov žiadne riziko či nebezpečenstvo.
Jednoznačnému mocenskému uplatňovaniu istého režimu pravdy má tiež napomáhať špecifický jazyk. Vo všeobecnosti je jazyk, okrem iného, prostriedkom vyjadrenia myslenia. Problém nastáva vtedy, keď nejaký jazyk má ambíciu stať sa všeobecným kánonom myslenia, čo v prebiehajúcej vojne na Ukrajine vysvetľuje ten neustály zápas o slovíčka: čo je vojna, čo okupácia, čo je terorizmus, fašizmus…
Ideológia, propaganda a režim pravdy
Prečo všetko toto nenazývať starými, osvedčenými termínmi, ako je propaganda alebo ideológia? Načo zavádzať „zbytočný“ novotvar, keď ide možno o to isté?
Nuž, práve preto, že to nie je to isté. Aj keď nepochybne veľmi podobné a vzájomne prepojené.
Jadrom, centrom režimu pravdy je určitá ideológia ako systém. Z nej sa spravidla tvorí istý režim pravdy predstavujúci následne akýsi background ideológie. Z ideológie sa dozvedáme aj o možných hraniciach režimu pravdy. Tušíme, že v rámci spoločnosti pôsobí akási nepomenovateľná, nedefinovateľná „skrytá“ ideológia, ktorá síce nepredstavuje ucelený súhrn ideí, ale nejaká ideológia je v nej viac-menej zjavná, čitateľná podľa toho, čo sa vyzdvihuje a čo sa zatláča do úzadia (napríklad aká historická udalosť sa oslavuje a aká sa, naopak, ignoruje alebo bagatelizuje). Všetky „skryté“ ideológie spája ich jednostrannosť. A jednostrannosť, či sa nám to páči alebo nie, je tiež jedným z atribútov mnohých právd. Inými slovami, nerobme si o pravde veľké ilúzie: viac ako treba býva vykladaná jednostranne. Keď sa spomenie pravda A, zriedkavo sa spomenie tiež pravda B, a to aj napriek tomu, že okyptenú pravdu možno sotva pokladať za pravdu v jej plnom význame, teda za celostnú pravdu. Navyše, ideológia (a opäť analogicky i režim pravdy) predstavuje viac-menej uzavretý systém, ktorý nepripúšťa cudzorodé elementy. Spravidla vidí iba to, čo chce vidieť, počuje, čo chce počuť, hovorí, čo chce hovoriť. V samotnej podstate ideológie je akoby vložená tendencia k univerzalite a úsiliu previesť všetko na jeden vedúci, dominantný princíp. A z tohto hľadiska je každá ideológia totalitárna či, miernejšie povedané, obsahuje v sebe niektoré znaky totalitarizmu.
Či už hovoríme o ideológii a propagande na jednej strane alebo o režime pravdy na strane druhej, sú od seba odlišné, pretože majú osobitý vzťah k pravde a k moci.
Ideológia poskytuje ideové zdôvodnenie istých politických názorov a presvedčení, ako aj politickej činnosti. Propaganda sa zase, v zmysle pôvodného významu pojmu (z francúzskeho slova propager – množiť, rozširovať), snaží tieto názory a presvedčenia preniesť k verejnosti, a takto ju želaným smerom aktivizovať. Avšak, i keď to na prvý pohľad vyznie akokoľvek bizarne, každej ideológii a propagande ide vo vzťahu k pravde a moci najskôr o pravdu (nech by v skutočnosti bola akokoľvek pochybná a nepravdivá), respektíve o to, čo sa na ňu aspoň podobá. V režime pravdy je na prvom mieste moc, hoci to tak nevyzerá, a až potom pravda. Režim pravdy je spojený s mocou oveľa viac ako je to v prípade propagandy a ideológie. Vo svojom jadre je samotnou mocou – jednou z jej foriem, prejavov, a to aj v podobe zákonov a nariadení. Ruské zákonodarstvo napríklad najnovšie pridalo do legislatívy paragraf o „hanobení ruskej armády“, ktorý zakazuje diskutovať o vojne na Ukrajine a v tejto súvislosti šíriť informácie a názory, ktoré sa nezhodujú s oficiálnou propagandou. Tým, ktorí tento novozavedený paragraf trestného zákona porušia, hrozí až pätnásťročné väzenie. Na rozdiel od ideológie, režim pravdy nepotrebuje nič zdôvodňovať. Pracuje len ako nejaký stroj, ako filtračný mechanizmus, ktorý niečo prijíma, niečo zase vylučuje, niečo dovoľuje a niečo zakazuje. Aj preto nepripúšťa žiadnu diskusiu.
Dôsledky režimu pravdy
Aj v súčasnosti sme svedkami toho, že okrem duchovného ochudobňovania či eskalácie neporozumenia a nenávisti, ktoré majú skôr dlhodobé účinky, môže takýto režim vyvolať aj bezprostredné a veľmi nebezpečné dôsledky. Patrí k nim nielen politické a policajné prenasledovanie, ale tiež súd a následný drakonický rozsudok. Vyššie spomínaný ruský poslanec Alexej Gorinov bol za pravé pomenovanie „špeciálnej operácie“ na Ukrajine odsúdený na sedem rokov. Takýto vysoký trest má byť tiež odkazom pre verejnosť, aby sa ani len nepokúšala vyslovovať či, nedajbože, dokonca propagovať iné názory.
Žiaľ, snaha zakrývať celú skutočnosť v duchu „oficiálneho“ režimu pravdy sa (hoci nie v takej drastickej podobe) vyskytuje i na opačnej strane vojnového konfliktu, a teda ani Ukrajinci nemôžu dnes celkom slobodne vyjadrovať svoje názory. Aj oni sú, ako napokon všetci, nútení vybrať si v danej situácii čierne alebo biele: si za, alebo proti. A keď si proti, ako veľmi si proti? Stačí to? Nemal by si byť ešte viac proti? A tak sa štátne a verejné inštitúcie, politici i súkromné osoby predháňajú v rozličných zákazoch, reštrikciách, zmenách a nariadeniach. Ako konštatuje profesorka newyorskej univerzity The New School, Nina Chruščovová, keď Putin začal vojnu proti Ukrajine, Mníchovská filharmónia odvolala svojho ruského šéfdirigenta Valerija Gergijeva a Metropolitná opera v New Yorku prerušila vzťahy s ruským Veľkým divadlom. Ruských hudobníkov vylúčili z medzinárodných súťaží a niektoré orchestre dokonca vyškrtli zo svojich programov Čajkovského. Podobný osud stihol, resp. má stihnúť, aj literárnych velikánov z minulosti – Dostojevského, Leva Tolstého, Gogoľa či Bulgakova. A keď ukrajinský filmový režisér Sergej Loznica vyzval v tomto prípade na opatrnosť, pretože nie je vždy jasné, čo robí niečo „ruským“, vylúčili ho z Ukrajinskej filmovej akadémie, píše N. Chruščovová.
Nechcem klásť na jednu misku váh „ruský“ a „ukrajinský“ režim pravdy, a tak relativizovať rusko-ukrajinský konflikt. Svojím príspevkom som chcel iba upozorniť a zdôrazniť, že režim pravdy – i keď v rôznej miere, stupni či dosahu – pôsobí všade, kde je pravda spojená s mocou, teda v každej spoločnosti bez výnimky, či ide o autoritársky alebo neautoritársky režim, spoločnosť vo vojne alebo v mieri (hoci často len zdanlivom). A keď sa dnes oprávnene pohoršujeme nad krutosťou ruských vojakov na Ukrajine, mali by sme si sem-tam pripomenúť aj krutosti amerických vojakov a ich spojencov spáchané v Afganistane, Iraku a iných častiach sveta, na ktoré západný diskurz režimu pravdy tak rád zabúda, prinajmenšom o nich úporne mlčí.
Autor je filozof a vysokoškolský pedagóg
Vydanie čísla Bertolt Brecht bolo podporené Nadáciou Rosy Luxemburg.
