„Jsem odsouzený k tomu, abych neustále doufal v jiný život?“ Takúto otázku si kladie vo svojom najnovšom románe Édouard Louis, rekapitulujúc v ňom permanentnú revolúciu vymaňovania sa zo svojej osobnosti a spoločenského prostredia.
Názov diela Jak se stát jiným je v istom zmysle ironický: sociálnemu vzostupu, ktorý v ňom Louis opisuje, sa z neho totiž nemožno naučiť, nie je všeobecne zopakovateľný – nielen preto, že životné príležitosti, sociálny pôvod a osobná identita sa tu ukazujú ako neoddeliteľne späté (protagonistov prinajmenšom nominálny prienik medzi spoločenskú elitu je možný vďaka a napriek podmienkam, do ktorých sa narodil, vďaka a navzdory jeho sexuálnej orientácii), ale tiež preto, že nie je bez pochybností a vedľajších škôd. „Chtěl jsem snad svou změnou dát ostatním najevo, že už nejsem jako oni, myslel jsem snad, že změnit se znamená nejen tvrdit, že se člověk stal jiným, ale také nebýt jako druzí, a tedy je od sebe odehnat, opustit je, nechat je zoufale daleko za sebou?“
Hoci ide o osobné, výrazne sebareflexívne rozprávanie, keď Louis oslovuje svojho otca a ospravedlňuje sa mu, keď snuje fiktívny monológ svojej najlepšej priateľky Eleny, skrátka, keď sa vo svojom texte vracia k ľuďom, od ktorých odišiel, empatiou voči nim píše niektoré z najlepších častí knihy. Nerobí tak pritom z pozície zhovievavej nadradenosti, naopak: „Promlouvá tu mé druhé Já, které by raději zůstalo, to ono mě zahrnuje výčitkami.“ Dosiahnutie ekonomického úspechu a statusu, ktoré si Louisov rozprávač ešte v detstve predsavzal ako pomstu svojmu rodnému svetu, ho neprivádza k uspokojeniu z tvorby, ale k jej novému zmyslu: „Najednou jsem věděl, že pokud je na to jazyk krátký, nemám ty lidi, lidi ze svého nového života, přesvědčovat, ale bojovat s nimi.“ Odveta otcovi sa mení na odvetu za otca, z písania pre seba sa stáva písanie pre druhých, „chtěl jsem psát knihy, které by pro druhé byly zbraněmi“.
Louis je silný v detaile, triedu vyťahuje spomedzi riadkov a robí ju zmyslovo vnímateľnou, ukazuje ju ako všeprestupujúcu. V aforistickej skratke robí zo sociologickej kategórie realitu každodennosti. „Buržoazie chodila do divadla a do opery, my jsme snili o supermarketu.“
Ide o vynikajúci text, a predsa je neúspechom. Ako taký totiž svedčí o nemožnosti výhradne vôľovej a kontrolovanej premeny, ktorá sa podľa Louisových slov načas stala jeho posadnutosťou. Svedčí o tom, že vývojovo iné dáva zmysel len vo vzťahu k tomu, čo bolo predtým, a tak minulosť nikdy nemožno prekonať vo význame jej zabudnutia, vymazania, „skoncovania s Eddym B.“ bez toho, aby otázka a ašpirácia z názvu knihy stratili svoje opodstatnenie.
Édouard Louis: Jak se stát jiným. Preložila Sára Vybíralová. Paseka, 2023.
Martin Makara
