Relativita dystópie alebo Akú realitu vytvorí globálna pandémia?

Jakub Dovčík9. apríla 20201092

Krízy otvárajú okná pre veľké zmeny; spoločenské, ekonomické či kultúrne. Globálna pandémia koronavírusu rozširujúceho sa na jar roku 2020, redefinuje veľa z toho, čo sme považovali za dané. Smerujeme vďaka tejto metamorfóze do dystopickej či utopistickej budúcnosti? A je medzi nimi v praxi vôbec nejaký rozdiel?

Seriál Star Trek vznikol v šesťdesiatych rokoch minulého storočia ako optimistická vízia budúcnosti, v ktorej sa ľudstvo spojí a vydá ku hviezdam. Už idealistickým obsadením – od Afroameričanky cez Japonca až po ruského navigátora – bola na svoju dobu myšlienka Star Treku, spolu s jeho hlbším kontextom, výsostne utopistická. Vedecký komunizmus, multikultúrna spoločnosť, a dokonca aj cestovný naratív podobný Morovmu originálu ľahko nadchol ľudí snažiacich sa nájsť víziu lepšej budúcnosti.

Takmer na druhej strane sveta, za železnou oponou, písal v rovnakom období filozof Milan Šimečka o teoretických konceptoch a víziách utópií. Pre Šimečku bol utopistický ideál prirodzený ľudskej náture. Vychádzal z ideálnych a idealistických predstáv a možností ľudskej predstavivosti vymyslieť čo najlepšiu verziu budúcnosti. No v svojich praktických opisoch tohto aktu v modernej dobe vychádzal takmer vždy z fetišizácie rozumu, vedy a technológií, ako aj istej idealizácie rovnosti a fixnej formy vnímania slobody, zvlášť od autorov žijúcich v totalitnejších štátoch. Či sa pri písaní svojich kníh díval aj na Star Trek, neviem, no Star Trek do jeho predstavy utópie, a do moderných koncepcií utópií všeobecne, bezpochyby perfektne zapadá.

Napriek tomuto utopistickému ideálu je konštantnou témou Star Treku konflikt s dystopickou realitou. Posledné dva seriály, ako aj viacero filmov, sa zamerali na utópiu Star Treku v porovnaní s  umelou inteligenciou či syntetickým životom, ktoré v podstate predstavovali jej protipól. Napriek tomu, že protagonisti a antagonisti majú podobné technológie, väčšina antagonistov si volí štátne zriadenia odlišného typu. Tieto a iné faktory otvárajú otázku: Je Star Trek vôbec utópiou?

Pretože vízie nekonečnej slobody a rovnosti z moderných a pred-moderných diel sú často v kontraste s tým, čo si ľudia v kritických momentoch dejín často volili a aj dnes stále volia. Ak je Star Trek emblémom modernej predstavy o utopistickej budúcnosti, rozhodnutia množstva postáv v ňom, ktoré utópiu odmietnu a vyberú si istú formu dystópie, spochybňujú ultimátnosť utopistických ideálov.

Táto abstraktná debata by bola ešte do februára prítomná maximálne na seminároch z predmetu politológie budúcnosti. Máloktorý študent na Cambridgei si však vyberá tento predmet za účelom nejakého praktického využitia. No časy, v ktorých žijeme, situáciu celkom menia a z abstraktnej debaty môžu vzísť veľmi konkrétne diskusie o reálnych politikách s možnosťou priamej aplikácie v nie tak ďalekej budúcnosti.

Žijeme v prekrásnom novom svete.

Policajný štát ako reakcia na ohrozenie verejného zdravia

Prirodzenou odpoveďou na rozširovanie pandémie koronavírusu po celom svete boli rôzne druhy zákazov. Ide o obmedzenia, ktoré dnes platia pre viac než tretinu svetovej populácie, a boli by nemysliteľné mimo krízy, ako je táto. 

Zo dňa na deň sa stala realitou totalita, akú naša krajina nezažila desiatky rokov. No nikto neprotestuje, nikto sa nebúri, a práve naopak, ľudia akceptujú tieto príkazy viac než v mnohých iných krajinách, ktoré by možno niekto považoval za vyspelejšie občianske spoločnosti. 

Totalitu sme akceptovali, pretože nám prináša bezpečnosť.

Autor tohto textu sedí v čase písania v Británii, kde platí formálny zákaz vychádzania, prvýkrát od druhej svetovej vojny. Obyvatelia majú povolenú jednu vychádzku denne, na verejnosti sa nesmú stretnúť viac než dvaja ľudia, ktorí spolu nebývajú, inak im hrozí pokuta. Podobným štýlom sa dnes pokutuje v Taliansku, Španielsku, či dokonca vo Francúzsku.

Po internete kolujú videá policajtov, ktorí vyháňajú ľudí slniacich sa v parkoch. Taký jasný a priamočiary akt ľudskej slobody, ako je ležanie na tráve vo verejnom parku, je dnes vnímané ako niečo, proti čomu môže zakročiť represívna zložka štátu. Je to takmer nepredstaviteľné v krajine, kde polícia nenosí zbrane, a kde žilo pravdepodobne najviac politických emigrantov a exilových vlád, utekajúcich pred priamym politickým útlakom.

V krajinách východnej Ázie to ide ešte ďalej. Singapurský štát využíva sledovanie cez telefónne siete a všadeprítomné kamery na takej úrovni, že je prakticky nemožné mu ujsť. Ak bol človek vystavený nákaze, karanténa a izolácia nestoja na dobrej viere štátu, ako to je napríklad na Slovensku. Singapurská vláda dokáže sledovať svojich obyvateľov a rázne zakročiť, no na verejnosti prezentuje skôr predstavu, že občania s vládou spolupracujú. Legitimita sa dlhodobo nedá udržiavať cez násilnú represiu.

Vo viacerých krajinách sa tiež hovorí o využívaní systémov rozoznávajúcich tváre, vďaka strojovému učeniu. Je náročné povedať, čo je aj reálne využívané, ale podobnú technológiu na jeseň plánovala zaviesť londýnska polícia, napriek odporúčaniam Európskej komisie, že technológia ešte nie je dostatočne vyvinutá. Lenže, čo by ste robili, keby ste mali technológiu, ktorá môže pomôcť zachrániť životy? Vyhralo by vábenie bezpečnosti, osobnej či zdravotnej, nad slobodou?

Podobnú dilemu sme videli aj na Slovensku, kde vláda presadila využívanie metadát na odhad pohybu ľudí počas karanténnych opatrení, ako aj na ich informovanie o tom, že mohli byť potenciálne nákaze vystavení.

Autor tohto textu spolupracoval na prediktívnom modeli rozšírenia nákazy, a keď človek rozumie tomu, ako málo reálnych a centralizovaných informácií štát reálne má o situácii na zemi, takmer dystopické opatrenia „špicľujúce občanov“ sa razom nezdajú ako niečo negatívne. Práve naopak, sú spôsobom, ako lepšie predpovedať a plánovať – aj to, ako dlho bude potrebné udržiavať tieto opatrenia v platnosti. Nehovoriac o tom, že na Slovensku nemáme ani zďaleka také presné dáta o čomkoľvek, ako v spomínanom Singapure.

A toto je práve kľúčový konflikt medzi utópiou a dystópiou. Uhol pohľadu, pozícia v rámci politickej či mocenskej štruktúry. Pre dátového analytika slovenského ministerstva nie sú dáta o pohybe ľudí formou absolútnej kontroly na štýl Veľkého brata, ale možnosťou, ako lepšie pochopiť realitu a pomôcť tak ľuďom. Na druhej strane, bežný občan nemá predstavu, čo sa s jeho dátami deje, a ľahko môže nadobudnúť dojem, že sa posúvame do dystopickej reality absolútnej kontroly a neslobody.

Príležitosť vytvára pozíciu

V priebehu dejín žili zväčša ľudia po celom svete v politických entitách, ktoré by sme dnes považovali prinajmenšom za neslobodné. Koncepcia občianskych slobôd je skôr výsledkom anomálií malých štátov v Stredozemnom mori či neskôr slabej monarchie na malom ostrove na severovýchode Európy, než nejakým historickým vzorcom, ku ktorému všetci ako ľudstvo smerujeme.

Fascinujúce je tiež to, že historické príležitosti vytvárajúce v svojom čase a priestore možnosť pre posun k ideálom, ktoré by sme z dnešného alebo filozofického pohľadu považovali  za utopistické, mali v drvivej väčšine namierené opačným smerom. Môžeme menovať napríklad francúzsku a ruskú revolúciu či uvedomiť si, že posledných dvesto rokov boli výsledky zmien skôr reakciou na potrebu daného momentu, než na nejaký absolútny ideál – i keď ideológie hrali dôležitú rolu. Príležitosť vytvárala pozíciu, a práve z uhla, ktorý táto pozícia poskytovala, sa ľudia dívali na tú-ktorú cestu či ideológiu.

Podobné to je dnes v prípade ekonomických následkov pandémie koronavírusu. Je prinajmenšom humorné sledovať, ako sa s touto novou realitou vyrovnávajú libertariáni a politici verejne zastávajúci obmedzovanie roly štátu v životoch občanov. Momentálna situácia si vynútila reorganizáciu politických štruktúr tak, aby sa zabezpečila pomoc aj tým, ktorí by za bežných podmienok proti týmto zásahom protestovali. 

Teraz nikto, alebo len veľmi zanedbateľná skupina ľudí, neprotestuje proti „vládnym balíčkom“ či nekonečnému tlačeniu nových peňazí. Verejný dlh prestal byť takým veľkým problémom, ako ním bol ešte niekoľko mesiacov dozadu. To, čo by bolo považované za dystópiu, je dnes realitou, lebo pre to vznikla potreba.

Známa kniha holandského historika Rutgera Bregmana Utópia pre realistov vychádza z predstáv, ktoré by sa mnohým čitateľom týchto novín zdali utopistické a ideálne. No pre veľa ľudí to tak nemusí byť. Nie každému by úplne vyhovoval globalizovaný svet a pätnásťhodinový pracovný týždeň. Nejde o validitu týchto alternatívnych postojov, ale o ich samotnú existenciu. 

Rozdelenie medzi dystopickou a utopickou spoločnosťou teda nemusí byť také jednoznačné a trvalé, ako by sa nám na prvý pohľad a v singulárnom momente mohlo zdať.

Dystópia utópia, je medzi nimi vôbec rozdiel?

Totalitné spoločnosti a dystópie vo fikcii všeobecne nevznikajú tým, že vytvárajú len opresiu, potláčanie ľudských aktivít a slobodných snáh. Podstatou fašizmu bolo a je prinavrátenie istej zašlej slávy a prosperity, akokoľvek fiktívnej. Nakoľko sa takéto zoskupenia väčšinou dostávajú k moci po nejakom období chaosu či neistoty, v podstate  odpovedajú na nejakú formu nedostatku „poriadku“ alebo na prílišný chaos v existujúcom nastavení systému.

Tak Huxleyho, ako ani Orwellova dystopická budúcnosť by pre človeka v nej nebola výrazne odlišná od utópie. Kým u Huxleyho sú to drogy, u Orwella ide o „dvojité myslenie“, dokonalú psychologickú manipuláciu. Obe vytvárajú idealizáciu aktuálneho stavu, v ktorom ich postavy žijú, a treba externý impulz, aby prehodnocovali svoju pozíciu v ňom. Huxleyho fordizmus vykazuje veľmi podobnú formu fetišizácie rozumu a technológií ako moderné utopistické predstavy podobné Star Treku.

Platónova vízia ideálneho štátu stála na systéme, kde má každý človek pri narodení rolu, v ktorej môže byť prospešný pre fungovanie štátu, a zároveň vytvára pocit legitimity svojho fungovania a existencie. No i tento model absolútne imituje možnosť svojprávnosti a vlastného rozhodovania, bežne označovanej ako „agency“, a to priam až na dystopickej úrovni.

Slnečný štát od Tomassa Campanellu, jedna zo štandardných utopistických teórii, predstavuje víziu štátu, v ktorej i napriek dominantnému rovnostárstvu a beztriednosti existuje vládnuca skupina ľudí a štýl života je prednastavený na základe toho, čo je považované za správne. V čom by sa takýto štát líšil od orwellovských predstáv? Morálnosťou zakladateľa? 

Podstatou tohto argumentu nie je absolútna relativizácia rozdielov medzi totalitami a slobodnými spoločnosťami, skôr otázka, do akej miery sú pre meranie utopickosti či dystopickosti dôležité externé parametre.

Známa kniha Yuvala Noaha Harariho Sapiens sa končí kapitolou o hľadaní ľudského šťastia. Jeho záver, vychádzajúci z psychologických a sociologických štúdií tvrdí, že ľudské šťastie ani tak nespočíva v minimalizovaní negatívnych vecí, ale je skôr o istej forme zmyslu v živote. Ľudia často utekajú do politických štruktúr, vytvárajúcich rolu alebo predstavu o role v spoločnosti, ktorá ich osobnej existencii dodá význam. 

Utópie sú teda utópiami a dystópie dystópiami, pretože náš hodnotový systém v momente analýzy a vyhodnocovania vyzdvihuje isté nastavenie štruktúr moci nad inými. V prípade útlaku hľadáme slobodu. V časoch nedostatku hľadáme prosperitu. A v časoch neistoty, chaosu a strachu hľadáme bezpečnosť. Podstatný je teda daný moment.

Záver – šanca raz za generáciu

Aktuálna kríza poskytuje príležitosť redefinovať politickú a ekonomickú realitu. Peniaze sa tlačia priam v štýle Weimarskej republiky, vlády prichádzajú s najrôznejšími reformami a zmenami. Z týchto zatiaľ benefitujú hlavne podnikatelia, no dokonca aj republikánska administratíva v Spojených štátoch pristupuje k istej limitovanej a dočasnej forme univerzálneho základného príjmu pre zvýšenie dopytu. Jedna za druhou sú schvaľované veci, ktoré by sme dva mesiace dozadu našli tak maximálne v politických manifestoch Bernieho Sandersa a čiastočne Elizabeth Warren.

Po tejto kríze, akokoľvek dlho bude trvať, budú mať západné ekonomiky dlhy na úrovni, ktorá by ešte pred niekoľkými mesiacmi desila priam všetkých ekonómov. No budú ich mať všetci, pretože veľmi veľká časť globálnej ekonomiky je po dobu trvania karanténnych opatrení vypnutá. Musí preto dôjsť k uvedomeniu si, ako veľmi je establišnutý politický systém výtvorom mocenských štruktúr, a že nie je nejakým organickým zázrakom. Ak sú na tom všetci zle, môže byť redefinovaný.

Je preto dôležité zdôrazniť, že ak nechceme, aby za nás budúcnosť vytvorili ľudia s iným nastavením hodnôt, musíme na to byť intelektuálne pripravení. Potrebujeme vytvoriť realistické koncepcie toho, čo môžeme urobiť, a hlavne si potrebujeme uvedomiť, že nastavenia nie sú nemenné a môžu sa redefinovať, ak si to konkrétny moment vyžiada. 

Pretože, ako vieme, čo je pre jedného utópiou, je pre druhého dystópiou. 

Autor študuje technologickú politiku v Cambridge a externe spolupracuje s Inštitútom Zdravotnej politiky

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: