Eliza Reid nie je typická Prvá dáma. Pred nástupom do prezidentskej rezidencie pracovala ako novinárka, založila spisovateľský festival a počas funkčného obdobia svojho manžela, historika Guðniho Thorlacia Jóhannessona, aktívne propaguje boj za rodovú rovnosť a práva queer komunity. Počas pandémie stihla napísať knihu Tajomstvo Sprakkar: Ako výnimočné ženy Islandu zmenili svet. Rozprávali sme sa s ňou v prezidentskej rezidencii pri mestečku Garðabær, kde nás veľmi civilne a priateľsky prijala.
TH: Predtým, než ste sa stali Prvou dámou, pracovali ste ako novinárka. Ako vám skúsenosti z tohto povolania pomohli v tejto oficiálnej role?
Vyrástla som v Kanade, takže som sem prišla ako imigantka. A keďže som ako novinárka písala o Islande po anglicky pre zahraničné publikum, pomohlo mi to spoznať túto krajinu veľmi dobre, pretože som stretla ľudí zo všetkých možných prostredí a veľa som cestovala. Bol to dobrý spôsob, ako sa naučiť hovoriť príbehy o tomto ostrove. A keď môjho manžela zvolili za prezidenta, bolo mi veľmi nápomocné, že krajinu už poznám a viem ju interpretovať ľuďom z cudziny.
TH: Kedy vám napadlo napísať o Islande knihu? Bolo to v čase vašej novinárskej praxe alebo až v dobe, keď ste sa stali Prvou dámou?
V islandčine máme frázu: chodiť s knihou v bruchu. Toto je krajina plná rozprávačov, a každý je tu pregnantný príbehom. Keďže som pracovala ako novinárka, a založila som aj literárny festival Writers Retreat, všetci sa ma pýtali, či chodím s knihou v bruchu, a ja som vždy hovorila nie, mám kopu inej práce. Keď však začala pandémia, všetko sa zmenilo, festival sme museli zrušiť, a mala som viac času premýšľať. V tej dobe Vigdís Finnbogadóttir, prvá prezidentka na svete, oslavovala deväťdesiat rokov, a premýšľala som nad tým, že Island je síce dlhodobo na prvom mieste v presadzovaní rodovej rovnosti, mnoho ľudí v zahraničí však o tom a ženách ako Finnbogadóttir veľa nevie. Preto som sa rozhodla vyrozprávať príbehy obyčajných žien, ktoré tu žijú: aké je byť matkou, podnikateľkou, političkou, športovkyňou či spisovateľkou v krajine, kde by sa mali mať ženy dobre.
ZV: Rodová rovnosť je teda dôležitá pre vás ako autorku i ako Prvú dámu. Prečo si myslíte, že je rodová rovnosť pre spoločnosť prínosná?
Nemyslím si to len ja, všetky štatistiky ukazujú, že krajiny, ktoré sú rodovo rovnejšie, majú šťastnejšie obyvateľstvo, sú mierumilovnejšie – a Island je najmierumilovnejšou krajinou na svete -, ľudia sa tam dožívajú vyššieho veku a firmám a organizáciám sa finančne viac darí. Takže snaha o väčšiu rodovú rovnosť nakoniec prospieva každému členovi spoločnosti, nielen jednej skupine. Je to otázka základných ľudských práv.
ZV: Pamätáte si na chvíľu, keď ste si uvedomila, že muži a ženy nemajú v spoločnosti rovnaké postavenie?
Áno i nie. Na jednej strane, vyrástla som na farme s dvomi bratmi, a vždy som si myslela, že môžem robiť to isté, čo oni. Nevychovávali ma v predstave, akú mám mať v dospelosti prácu, prípadne, že nemám mať radšej žiadnu. Ako teenagerka som však mala oveľa prísnejšie pravidlá, kedy chodiť domov, ako moji bratia. Rozdiely som si však poriadne začala všímať, až keď som začala pracovať. Robila som v Anglicku, a keď ste mladá žena, ľudia často predpokladajú, že ste na nižšej pozícii, alebo komentujú váš vzhľad, ale nikdy som si to nepripúšťala k telu.
ZV: A kedy ste niečo také zažila naposledy?
Pred pár rokmi som napísala článok pre New York Times ako reakciu na fotografiu Prvých dám na konferencii G7 s titulkom: Ľahšia stránka Sily. Akoby boli len múzami svojich manželov. Niekedy pociťujem očakávania spojené s mojou rolou, čo by som mala robiť, a do akých vážnych diskusií by som sa púšťať nemala. Keď som sa však do tejto pozície dostala, uvedomila som si, že treba využiť šance, ktoré nám život ponúka, a rozhodla som sa viac hovoriť o rodovej rovnosti. Bola by škoda takúto výnimočnú možnosť premárniť.
TH: V čom si myslíte, že ste obohatili či rozšírili rolu Prvej dámy?
Slúžiť v tejto pozícii je pre mňa ohromnou poctou a privilégiom. Vedela som, že chcem byť v tejto roli aktívna, ale nechcela som stratiť príliš veľa zo seba, takže som si niektoré činnosti, ako je napríklad organizácia spisovateľského festivalu, ponechala, hoci niektorých som sa musela vzdať. Nechcela som žiť stereotypný, staromódny život Prvej dámy: stáť potichu vedľa svojho manžela a byť len akousi elegantnou hostiteľkou v prezidentskej rezidencii. Vždy však zdôrazňujem, že je to moja voľba, a neočakávala by som to od niekoho, kto bude túto pozíciu zastávať po mne. Môj manžel je veľmi aktívny v podporovaní marginalizovaných skupín a ja sa ho snažím v týchto činnostiach dopĺňať.
ZV: Ako sa podľa vás Island zmenil v otázkach rodovej rovnosti odkedy ste sem v roku 2003 prišli? A akú rolu v tom hrala finančná kríza v rokoch 2008 a 2009?
Zaujímavá vec na finančnej kríze bola aj to, že jedna z menších bánk, ktoré neskrachovali, bola riadená ženami. A po kríze sme si zvolili prvú premiérku. Šéfkami nových bánk sa taktiež stali ženy. Nechám na vás, aké závery si z toho vyvodíte.
Čo sa týka zmien v krajine: je to neustály evolučný pokrok. Ak sme sa niečo naučili, tak je to to, že rodová rovnosť nenastane len tak sama od seba, musíme sa o ňu neustále snažiť. Výhoda Islandu je to, že sme už prekročili istý dôležitý bod, kedy už neriešime, či je rodová rovnosť prospešná, iba sa dohadujeme o spôsoboch, ako sa k nej čo najrýchlejšie dostať. Ak sa spýtate politikov a političiek, nikto vám nepovie, že sa to proste stane, ale budú sa hádať o prioritách v tomto procese, a to je správne. Odkedy som sa sem presťahovala, predĺžila sa doba materskej, prešiel zákon o rovnej pláci za rovnakú prácu, zaviedli sa rodové kvóty vo verejných spoločnostiach. Vidíme však aj zmeny v spoločnosti. Queer komunita je oveľa viac reprezentovaná v zákonoch, tam nastal za dve desaťročia veľký posun. Hnutie metoo tiež posunuli v islandskej spoločnosti veľa vecí dopredu.
TH: Island bol Svetovým ekonomickým fórom vyhlásený za rodovo najrovnejšiu krajinu na svete dvanásť rokov po sebe. Určite však aj v tomto ohľade zostávajú na Islande nejaké nedostatky.
Áno, a sú tu tri oblasti, kde by sme sa mohli zlepšiť. Prvou je obchod: hoci máme zákon o rovnej pláci, nevyplnili sme dokonale platové rozdiely. Nemáme dosť žien vo vedúcich pozíciách v obchodných spoločnostiach. Druhou je: nenechať nikoho na holičkách. Za posledné dve dekády sa počet imigrantov výrazne zvýšil, a ženy cudzieho pôvodu čelia iným prekážkam než islandské ženy. Na to netreba zabúdať. Treťou je rodovo podmienené násilie. Práve som čítala štatistiku, že takéto násilie za posledný rok stúplo. Kým tieto čísla stúpajú a nevidíme dosť ľudí, postavených pred spravodlivosť, nemôžeme hovoriť o úplnej rodovej rovnosti.
ZV: Je to pre vás viac morálna a kultúrna otázka, alebo otázka ekonomická?
Je to najmä otázka morálnych a ľudských práv, ale niektoré zo spôsobov, akými ľudí presvedčíme o dôležitosti rodovej rovnosti, sú viazané na ekonomiku. Ak si niekto nemyslí, že je to otázka morálky, možno ho presvedčia čísla.
TH: Dlhodobo vo svojej pozícii podporujete LGBTI komunitu, aj s manželom sa zúčastňujete miestneho Prideu. Prečo je podľa vás táto podpora dôležitá?
Môj manžel ja patrónom islandskej Queer asociácie, ja som mala na ich podujatiach tiež mnoho prejavov. Pride na Islande je takou rodinnou záležitosťou, manžel tam mal takisto niekoľko prejavov. Je to podľa mňa dôležité, lebo je to rovnako úplne základné ľudské právo. Všetci si zaslúžia žiť autenticky, tak ako je to pre nich prirodzené. Bolo to dôležité aj pre moju knihu: jeden z ľudí, ktorých tam spovedám, je nebinárna trans osoba, a jej účasť na tomto projekte pre mňa veľa znamenala. Vraciame sa k tomu, že netreba nikoho nechať na holičkách: vieme predsa, že u trans žien je väčšia pravdepodobnosť trpenia depresiami, zažívania predsudkov v práci a stávania sa obeťami rodovo podmieneného násilia. Musíme na to upozorňovať a pokúšať sa to odstrániť.
TH: Prejdime ku vašej knihe. Jej titul znie Tajomstvo Sprakkar. Čo to slovo znamená?
Sprakkar je islandské slovo a znamená „výnimočné ženy“. Je to veľmi staré a veľmi zriedkavé slovo. Dokonca ani niektorí Islanďania ho nepoznali. Neviem, ako je to v slovenčine či češtine, ale keď sa zamyslím na angličtinou, nenapadá mi jediné slovo, popisujúce ženy, ktoré by bolo pozitívne. Babe? Preto je dôležité mať v jazyku takéto slová. Nechcem tým však povedať, že len na Islande sú sprakkar, tie sú po celom svete.
TH: Kedy ste sa stretla prvýkrát s feminizmom a kto boli pre vás zásadné feministické mysliteľky?
Myslím, že som sa vždy nazývala feministkou, už ako malé dievča, bolo to pre mňa pozitívne slovo. Pamätám si, že už ako malá som sa pýtala, prečo si musím po svadbe zmeniť meno, prišlo mi to hrozne nefér. Našťastie som si vzala Islanďana a tu si meno nikto nemení. (smiech)
Jedna z prvých feministiek, ktoré som čítala, bola Germaine Greer. V poslednej dobe sa mi páčilo niekoľko titulov, napr. kniha Mediocre od Ijeoma Oluo o dedičstve amerického bieleho patriarchátu. Takisto ma zaujala kniha kanadskej novinárky Elizabeth Renzetti s názvom Shrewed. Mám rada knihy, ktoré dávajú zaznieť mnohým hlasom a rozprávajú príbehy obyčajných ľudí. Feminizmus by nemal byť vnímaný ako niečo ohrozujúci, nikomu nič neberie, iba zrovnáva hracie pole pre všetkých.
ZV: Nazývate sa feministkou, a asi by ste súhlasili, že liberálnou feministkou. Liberálny feminizmus je niekedy kritizovaný za prehliadanie toho, že nerovnosti sa niekedy kombinujú, že ženy v chudobe čelia iným problémom ako ženy v strednej či vyššej triede. Súhlasíte s touto kritikou?
Áno, súhlasím, a aj preto sa v moje knihe snažím zachovať intersekcionálny prístup a hovoriť o tom, čomu čelia queer ženy, ženy inej farby pleti, ženy so znevýhodnením. Preto som sa rozprávala so štyridsiatimi rôznymi ženami, aby som zachytila ich príbehy. Ja som totiž veľmi privilegovaná, pochádzam zo strednej triedy, som vzdelaná, biela, heterosexuálna žena. Snažím sa na to vždy myslieť.
TH: Píšete aj o mnohých imigrantkách. Stretli sa ženy, s ktorými ste sa rozprávali, na Islande s nejakou formou rasizmu?
Samozrejme. V knihe mám celú kapitolu o imigrantkách. Zaujímavý je príbeh Claudie Wilson, ktorá sa sem prisťahovala z Jamajky. Stala sa prvou ženou cudzieho pôvodu, ktorá získala právnické povolenie na Islande. Claudia sa pred nedávnom objavovala viac v médiách, lebo jej syn bol obvinený v rasovo profilovanom prípade, v ktorom sa jej nakoniec podarilo odhaliť istú formu inštitucionálneho rasizmu v tejto krajine.
TH: Kde by ste chceli vidieť Island o desať rokov?
Dúfam, že budeme ešte bližšie k preklenutiu rodovej nerovnosti. Nejde o to, či budeme prvý v nejakom zozname, keď to bude niekto iný, ešte lepšie, hlavne nech nepoľavíme. Takisto si prajem, aby sme boli úspešnou spoločnosťou, ktorá je dôležitým hráčom na medzinárodnej úrovni. A nakoniec dúfam, že vyhráme Eurovíziu. (smiech)
Tomáš Hučko a Zbyněk Vlasák
