Proletári všetkých krajín, spojte sa v rodine!

Lenka Hanulová11. mája 20211777

Rodina a rodinné vzťahy sú takmer vždy citlivou témou. Pre mnohých a mnohé z nás je rodina vec intímna, nedotknuteľná, tajná. Rodina je však sociálny fakt: je to významný aspekt sociálnej a ekonomickej štruktúry spoločnosti, ktorý ovplyvňuje schopnosť socializácie jedinca v nej. Zároveň nie je historicky konštantná, ale podmienená nastavením spoločnosti. Čo nám vie povedať o podobe rodiny naša minulosť, a naopak, čo vedia rodinné vzťahy napovedať o našej minulosti? Ako socializmus ovplyvnil podobu rodiny dnes – a existuje rozdiel medzi rodinnými vzťahmi v postsocialistických krajinách a inde?

Začalo to so ženou

Aby sme porozumeli nastaveniu spoločnosti a rodiny za bývalého režimu, je potrebné sa vrátiť na začiatok a mimo československého kontextu: na teoretickej úrovni a veľmi zjednodušene marxizmus-leninizmus volal po zrovnoprávnení všetkých. V snahe o beztriednu spoločnosť, v ktorej bude človek oslobodený od spoločenského útlaku, má mať každý rovnaký prístup k prostriedkom podľa svojich potrieb. Ideál rovnostárskej spoločnosti sa dotkol najmä postavenia ženy v spoločnosti – stala sa jej rovnocennou jednotkou. „Musí sa jasne poukazovať na to, že skutočná sloboda pre ženy je možná iba za komunizmu. Musí sa klásť dôraz na neoddeliteľné spojenie medzi spoločenským a ľudským [degradovaným] postavením ženy a súkromným vlastníctvom výrobných prostriedkov,“ hovoril Lenin v roku 1920.

Týmto ideálom zodpovedala aj skorá prax. V socialistickom Rusku sa žena už v roku 1917 dostala k voľbám. V roku 1918 mohla požiadať o rozvod. V roku 1920 mohla ísť ruská žena bez problémov na interrupciu, ako prvá na svete. Zmeny, ktoré dnes považujeme za úplne prirodzené, neboli v čase socialistickej revolúcie praktizované ani liberálno-demokratickými režimami vo Francúzku či Británii. Napríklad prístup ku vzdelaniu, poberanie platu alebo aj symbolické ponechanie si rodného priezviska po sobáši neboli v Rusku pred reformou – ale ani v západných krajinách – vôbec samozrejmosťou. Zrovnoprávnenie žien so sebou prinieslo aj strategické výhody, predovšetkým rozšírenie objemu a kvality pracovnej sily. Od žien sa tiež očakávala politická lojalita: mali byť režimu vďačné za to, že im poskytol rovnocenný status.

Emancipačné hnutie za ženské práva, samozrejme, ovplyvnilo aj súdobú predstavu o rodine, pretože narúšalo zaužívanú predstavu, v ktorej bola primárnou sociálnou rolou ženy jej funkcia matky. Model patriarchálnej rodiny, kde sa matka starala o deti, domácnosť a manželove potreby, zatiaľ čo on rodinu zabezpečoval finančne, sa mal zmeniť na model socialistický, v ktorom sa rodina menila na vec kolektívnu: jej členmi mali byť štát aj komunita. Štát mal redistribuovať zdroje všetkým rovnako a podľa potrieb. A keďže sa žena stala súčasťou pracovnej sily, potreba otca-živiteľa sa minimalizovala. O to viac sa o deti musel starať štát. Aj z toho dôvodu sa v každej krajine po nástupe socializmu začala vo veľkom výstavba škôl, reforma vzdelávania, vznikali krúžky, pionierske združenia, družiny. Preberanie rodičovských rol štátom však nebola iba nutnosť, ale aj zámer: vzdelávacie inštitúcie a ostatné spolky jednak skvalitňovali zručnosti žiakov pre budúcu prácu, a zároveň slúžili na propagandu ideológie medzi najmladšími, teda najformovateľnejšími. Komunita si mala zároveň navzájom pomáhať s údržbou domácností a starostlivosťou o deti. Ani vznik a popularita komunitných bytov, kde ľudia žili v tesnej blízkosti, neboli náhodné. Tento typ bytov riešil nielen praktické problémy, ako nedostatok bývania v mestách; tzv. „komunálky“ korešpondovali aj s ideologickým smerovaním režimu – mali zmeniť rodinu na vec komunitnú, spoločnú, verejnú.

Skončilo to bez detí

Socialistický ideál sa zmenil, keď sa k moci dostal Stalin, ktorý predstavoval výnimku ideologického pravidla vo viacerých oblastiach, rodinnú a ženskú politiku nevynímajúc. Efekt stalinistických konzervatívnych politík zmiernila vojna, počas ktorej museli mnohé ženy fungovať samostatnejšie. Za Chruščova sa preto veľmi rýchlo obnovili pôvodné progresívne štandardy, na ktoré sa pružne adaptovali aj nové satelitné štáty. V Československu bola dokonca v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch situácia výrazne otvorenejšia ako vo zvyšku krajín sovietskeho bloku, zrejme aj kvôli podobným trendom z prvej Československej republiky. Ako ukazuje výskum Kateřiny Liškovej, v tomto období sme zažívali sexuálnu revolúciu, ktorá začala legalizáciou interrupcií na začiatku päťdesiatych rokov a pokračovala dekriminalizáciou homosexuálnych vzťahov v roku 1961. Československí sexuológovia sa dokonca venovali prevratným výskumom plodnosti a ženského orgazmu.

Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy sa však oficiálna rétorika zmenila a nasledoval návrat k patriarchálnemu ideálu rodiny. Dôvod bol, okrem „prílišného uvoľňovania mravov a názorov“, aj praktický, začal sa objavovať problém, ku ktorému prispela aj liberálna rodinná politika: demografická kríza. Najmä medzi rokmi 1950 a 1970 sa hovorilo o tzv. štrajkoch matiek, keď sa počet narodených detí prudko znížil. Hoci bola táto kríza spôsobená aj inými faktormi, ako napríklad upadajúcou ekonomikou a nízkym životným štandardom, oficiálna rétorika hlásala, že za to môže zvýšený dôraz na ženskú prácu a následné odcudzenie od rodiny a detí. Práve z tohto dôvodu sa socialistická garnitúra začala vracať k modelu tradičnej patriarchálnej rodiny, a okrem väčšej podpory materstva začala postupne okliešťovať aj progresívnu interrupčnú politiku a vyhranila sa voči iným ako heterosexuálnym vzťahom a zväzkom.

V autoritárskych režimoch je často veľký rozdiel medzi náladami v spoločnosti a prijatými politikami. V tomto prípade, konzervatívnejšia politika rezonovala s náladami v spoločnosti vo väčšine krajín. Ako trefne komentuje Molyneux vo svojej štúdii z roku 1981, ktorá skúma rodinné vzťahy v socialistických režimoch: „Radšej ako by podporovali, alebo aspoň evidovali iné formy zväzkov a záväzkov, ľudia preferujú nukleárne rodinné zväzky založené na monogamných vzťahoch, tradičnom nerovnocennom rozdelení práce ženy a muža, najmä v domácnosti“. Ako je možné, že ľudia nedokázali využiť emancipačný moment a konzervatívne postoje zostávali populárne? Prečo sú pre postsocialistické krajiny dodnes charakteristické hlboké, úctivé a blízke rodinné vzťahy?

Chyba v systéme

Prvý z dôvodov, ktoré ovplyvnili aj nálady v spoločnosti, je možno trochu všeobecný, ale o to viac platný: komunistická vláda nebola schopná aplikovať vlastnú teóriu do praxe, nedokázala naplniť vlastné definície a očakávania. V prípade reštrukturalizácie rodinnej sféry sľubovala napríklad viac účasti štátu v rodinných záležitostiach: štát mal suplovať typické patriarchálne vzťahy. Realizácia tohto plánu však bola povrchná. Hoci štát sľuboval starať sa o deti v školách a škôlkach, družinách, krúžkoch, pionierskych združeniach, ženám stále ostávalo veľa práce s deťmi a v domácnosti a trápilo ich tak tzv. dvojité bremeno, keď ich po práci v zamestnaní čakala ešte práca v domácnosti. Rodinnú politiku navyše sprevádzal ďalší problém, ktorý je tiež aktuálny aj dnes: platové rozdiely. Hoci komunisti sľubovali zrovnoprávnenie žien a mužov v rámci pracovného trhu, platové ohodnotenie zostávalo nereprezentatívne aj horizontálne (podľa povolania), aj vertikálne (v rámci toho istého povolania).

Objavovali sa aj problémy na úplne najzákladnejších úrovniach, ktoré poukazovali na nekonzistentnosť politík systému. Vidno to na príklade interrupcií: aj keď bolo umelé prerušenie tehotenstva v niektorých štátoch povolené, vykonávalo sa zriedka, pretože zákrok samotný bol veľmi nebezpečný. Mladí lekári a lekárky sa na škole o ženskom tele veľa nenaučili (stačí sa pozrieť do starších učebníc) a mať technické vybavenie a liečivá potrebné na takýto zákrok bolo častokrát len výsadou najväčších miest. Interrupcia bola zároveň primárnym, a vôbec nie bezpečným spôsobom, ako sa vyhnúť neželanému (viacnásobnému) materstvu. Emancipačné iniciatívy zostávali v neskorších rokoch socialistického zriadenia, v Československu najmä v obdobiach po Pražskej jari, ignorované a bez podpory. Zároveň sa dodržiaval prísny zákaz združovania a zhromažďovania neoficiálnych skupín. Socialistická agenda tak odporovala vlastnej teórii a systém zostával nefunkčný. Ako tvrdila poľská akademička Jadwiga Staniszkis už v roku 1979, práve pre podobné rozpory medzi politikami, opatreniami a praxou sa zdalo, že socialistický systém paralyzuje rozštiepenosť.

Avšak všetky tieto nedostatky poukazujú na väčší problém, ktorý pramenil z tejto rozporuplnosti systému: nedôveru vo vládu a jej ideologické smerovanie. Tá sa šírila ako epidémia medzi všetkými členmi a členkami spoločnosti, a to nielen kvôli neefektívnej rodinnej politike, ale najmä kvôli atmosfére strachu a neistoty, ktorá bola dôsledkom autoritárskych zákonov a praktík – tajnej polície, reštrikcií slobôd (názoru, vierovyznania, pohybu), utajovaných neformálnych praktík, ktoré suplovali nefunkčné oficiálne kanály, zlej ekonomiky, nedostatku tovaru, ale aj histórie plnej gulagov a hladomorov –, ktoré znemožňovali slobodný život mnohým ľuďom.

Nedôvera: chlieb náš každodenný

A práve nedôvera spôsobila, že sa ľudia ešte viac utiekali do svojich rodín. Keďže v totalitnom štáte neboli ani v bezpečí, ani zabezpečení, ani slobodní, prirodzene hľadali sféru, v ktorej by mali tieto potreby naplnené. Tou sférou bola rodina, ktorá, paradoxne, slúžila ako hlavný úkryt pred nespravodlivosťou režimu komunitného. V rodine si človek mohol povedať, čo chcel, a myslieť, čo chcel, no aj to občas iba v rámci rodiny najbližšej. Práve sloboda v rodinnej sfére posilňovala vzťahy medzi jej členmi, podporovala teda tradičnú nukleárnu koncepciu rodiny. Ako píše Guráň a spol. vo svojej štúdii skúmajúcej rodinné vzťahy na Slovensku a v ostatných postsocialistických krajinách: „Čím viac je spoločnosť založená na slobode, štruktúrovaná a s vysokou mobilitou, tým viac sa uvoľňujú rodinné vzťahy a oceňujú vzťahy iné.“ V postsocialistických krajinách si ľudia ešte stále primárne odvádzajú svoju identitu či zmysel života od vzťahu k rodine. Je preto pochopiteľné, prečo sú rodinné vzťahy často vnímané ako blízke, dôverné, tajné, či nedotknuteľné.

Psychologická teória vzťahovej väzby, ktorá sa zaoberá vzťahom a väzbou dieťaťa na rodiča, ponúka užitočnú analógiu. Podľa nej existujú tri typy nezdravých väzieb: úzkostne-ambivalentná, vyhýbavá a dezorganizovaná. Deti, ktoré mali úzkostne-ambivalentnú väzbu na rodiča, boli často zmätené jeho správaním, pretože rodič reagoval na rovnaký stimul v rôznych situáciách odlišne, napríklad, niekedy prišiel za rovnakých podmienok trest a niekedy pochvala. V tomto prípade dieťa začne trpieť úzkosťou a správa sa introvertne, pretože nevie, čo môže od rodiča očakávať, vyhýba sa akejkoľvek situácii, ktorá by mohla viesť ku konfliktu, neskôr i samotnému kontaktu. Dieťa sa tiež snaží predvídať správanie rodiča, analyzuje každý jeho krok s cieľom nájsť kľúč k jeho nekonzistentným reakciám. Podobne aj socialistická vláda, ktorá sa etablovala v rodičovskej roli vo vzťahu k svojim občanom a občiankam, poskytovala nejednotné pravidlá a postupy nielen v rodinnej politike, ale aj v ostatných sférach. Išlo o režim založený na systéme obmedzení a represií.  Spoločnosť sa v takomto prípade stáva introvertnou, jej občania a občianky sa utiekajú do rodiny, vyhýbajú sa kontaktu so štátnymi orgánmi a verejným životom.

Zaujímavé je skúmať aj to, akými rôznymi spôsobmi zostala nedôvera v štátne inštitúcie v postsocialistickom regióne súčasťou traumy z bývalého režimu. Do istej miery by to napríklad mohlo vysvetliť, prečo je také náročné dosiahnuť širšiu občiansku participáciu vo veciach verejných, prečo aktívne občianstvo nie je súčasťou nášho slovníka. Iba postupným budovaním dôvery sa dá docieliť opak. Pretože rovnako ako sa úzkostne-ambivalentné dieťa stáva skeptickým a nedôverčivým dospelým, skepticizmus spoločnosti voči štátu pretrváva aj v postsocialistickej ére. V obidvoch prípadoch pomôže iba trpezlivý a koherentný prístup v budovaní dôvery. A to, že sa v postsocialistických štátoch takémuto budovaniu nedarí, je už iný problém.

Autorka vyštudovala Russian & Post-Soviet Politics na UCL v Londýne. 

Jeden komentár

  • Pavol Peterko

    18. mája 2021 v 15:40

    Autorka píše, že „aj keď bolo umelé prerušenie tehotenstva v niektorých štátoch povolené, vykonávalo sa zriedka, pretože zákrok samotný bol veľmi nebezpečný“. Ako je potom možné, že počet UPT v slovenskej časti Československa bol prakticky počas celého obdobia, ku ktorému máme dáta, vyšší než po r. 2000? Platí to aj v prípade, že údaje prepočítame na 1 ženu. (Pozri napr. http://www.infostat.sk/vdc/pdf/Storocie1.pdf, s. 98.)

    Odpovedať

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: