Prijmeš moju nudu?
Pred pár týždňami sedela (na gauči) pred pôsobivým rozhodnutím: pozrieť si bonusovú epizódu Ruže pre nevestu, alebo nepozrieť? V súboji hokej verzus ružičky, čiže jedna komerčná televízia verzus druhá, ustúpila ani nie tak tá múdrejšia, ako skôr tá, čo môže časti svojej reality show vysielať ľubovoľnejšie než priamy prenos športového zápasu. Moja dilema bola prehlboká a vyplývala z pocitu, že aktuálna séria Ruže je väčšinu času aj tak iba zmesou bonusových momentov, bez ktorých by celé dianie štart-cieľ (rozumej príde n+1 žien a ženích si vyberie svoju plus one) vyrozprávali za dve hodiny. Prečo je tretia séria taká nudná a mám sa ešte nechať manipulovať, keď sa už ani nebavím? A prečo to všetci stále pozeráme?
Nerisk je zisk
The Bachelor odštartoval na americkej stanici ABC v roku 2002. Slovensko na tento trend naskočilo o štyri roky neskôr, keď Markíza začala vysielať Nevestu pre milionára. Už samotný názov bol problematický, ako ukázala údajná požiadavka víťazky – po skončení show mala požadovať od produkcie skutočný milión korún. Keďže s príchodom eura by sa Markíza nedoplatila, v roku 2023 reštartovala slovenskú verziu tejto reality show s novým názvom a logicky aj v novom ligotavom šate. Za sedemnásť rokov sa tento typ relácií vizuálne aj obsahovo posunul o dĺžku všetkých použitých príčeskov počas jednej sezóny Ruže.
Nie je novinkou, že adaptácie, pokračovania, prequely a spinoffy (nielen, čo sa týka reality shows) sú stávkou na istotu. Vznikajú predovšetkým preto, aby využili úspech existujúcich značiek na finančný zisk. Ponúkajú štúdiám menej rizikovú cestu, ako využiť vycvičené publikum a vyhnúť sa vysokým nákladom a rizikám spojeným s vývojom nových projektov. V 340-miliónovej krajine sa navyše nájdu hromady ľudí, ktorí túžia po nových zuboch a followeroch, no na päťmiliónovom Slovensku sa môžu tvorivé tímy reality shows snažiť, ako chcú: rybníček excentrických postavičiek sa vyčerpá rýchlo. Napriek tomu sa nájdu, napriek sa na ne pozeráme.
Ludra ako dramaturgický zámer
Zábavnosť samotná – v jej preširokom zmysle – nemusí byť dôvodom, prečo Ružu pozerať. Je podstatné, či je Miša z tretej série zábavnejšia (v zmysle televízneho potenciálu) než Marcela z prvej? Porozumel niekto tomu, čo mal znamenať ceremoniál čiernych ruží? Koľko plytkých, zmanipulovaných, naskriptovaných rozhovorov zvládne jeden človek dopozerať bez postavených chlpov? Ako veľmi svedčí o bezradnosti tvorcov to, že si na rozprúdenie zábavy zavolajú Dolli, excentrickú účastníčku z predošlej série? Navyše ak je výsledkom stále zbytočne dlhý diel, ktorého najzábavnejšou sekvenciou je recyklácia Tik-Tokového trendu plieskať si tortilou po ústach plných vody. Pristihla som sa, ako sa na tejto zábavke naozaj smejem. Ale prečo presne? Lebo to je blbé? Groteskné ako najlepšie momenty Charlieho Chaplina? Lebo Aničke vletí do nosa kúsok tortily?
Namiešať správny koktejl televíznej zábavy pritom v Markíze formálne vedia. Rozumejú, ako funguje dynamika medzi istými typmi ľudí, že kombinácia alkoholu, nudy, izolácie a sexuálnej frustrácie je nad zlato, že sexy randíčka, krásne zábery a rýchle strihy vždy pritiahnu pozornosť. Mám menej i viac blízkych ľudí, ktorých pre stručnosť nazvem intelektuálmi a intelektuálkami. Majú sväté právo pozerať hocijaké blbosti, hocičo nazvať svojím guilty pleasure a aspoň sa pokúsiť zabudnúť na to, čo sa deje okolo nás. Je toto správna odpoveď na otázku, čo ženích Rasťo robí rád po večeroch, keď príde uťahaný z práce a cestou domov počúval podcast plný desivých noviniek z domova i zo sveta? Chceme všetci len vypnúť mozog, prípadne sledovať realitu, ktorá s realitou nemá nič spoločné?
Morálka gde?
Pred pár mesiacmi sa v španielskej reality show La Isla de las Tentaciones (Ostrov pokušenia) odohrala udalosť, ktorá podľa všetkého ešte viac vychýli os toho, čo v reality shows považujeme za zábavné a predovšetkým ešte morálne akceptovateľné: José Carlos Montoya mohol v reálnom čase sledovať zábery svojej partnerky Anity, ako má sex s iným mužom. Hoci vedel, v akej show je (páry v La Isla de las Tentaciones sú programovo vystavované situáciám, v ktorých by mohli podviesť svojho partnera či partnerku), bežne sa takéto zábery ukazujú podvedeným až ex post, keď sú s nimi konfrontovaní priamo pred svojou druhou polovičkou. Montoya na túto manipuláciu reagoval totálnym zrútením, trhal si košeľu, bežal cez búrku po pláži do susednej vily, kde srdcervúco reval po Anite, ktorú chlácholili jej spolubývajúci.
Klip sa stal virálnym hitom nielen v Španielsku. Posilnil diskusie ohľadom eticky sporného obsahu a táto situácia ukazuje, ako ďaleko sú tvorcovia ochotní zájsť pre sledovanosť – a že realita v reality shows už dávno prehrala súboj s hyperrealitou a extrémom. Už dávno vieme, že odtrhnúť oči od obrazovky je ekvivalent nepozerania sa na autonehodu, ale kde tento náš voyerizmus reálne končí? Vedci a vedkyne, ktorí sa venujú teórii populárnej kultúry s presahom na spoločnosť a naopak, už roky ukazujú, ako divákov a diváčky priťahuje možnosť sledovať intímne momenty iných ľudí, často v súkromných, chúlostivých, bezbranných či poloverejných situáciách. O tom, ako sa s týmito „ludrami“ (pojem používaný v tretej sérii Ruže, označujúci ženu hodnú opovrhnutia) chceme porovnávať či sa nad ne vyvyšovať, ani nehovorím. Myslím si, že Ruža dávno prekročila pomyselnú hranicu, keď publiku prináša viac škody ako úžitku.
A není to málo, Antone Pavloviči?
Pri pozeraní Ruže sa už takmer vôbec nebavím. Videla som všetky časti ostatných troch sérií a dnes pristupujem k jednotlivým epizódam so záujmom človeka, čo rád skúma funkčnosť populárnych žánrov a hranice vlastného vkusu. Často sa cítim znudená a najmä manipulovaná – a kladiem si otázku, či to druhé vníma aj bežný divák a diváčka. Epizóda s rodičmi vyslovene varila z vody (a srílanskej múky), no priznávam, že Rebekina labutia pieseň vo mne vyvolávala podobné nepríjemné pocity ako sledovanie Montoyu. Nešla som spať veselá.
Nuda môže byť iba subjektívny dojem, možno je to naozaj len pocit „už videného“, ktorý máme vekom stále častejšie. Formát je vyčerpaný bez väčších prekvapení, konflikty medzi ženami pôsobia prinajlepšom nafúknuto, prinajhoršom zinscenovane, ale vždy prázdne, bez toho, aby dokázali vyvolať reálne emócie. Účastníčky sú si až príliš vedomé kamier, pôsobia opatrne, premyslene, a tým pádom neprirodzene – followeri na sociálnych sieťach sa dnes nezískavajú za hocičo. Ak ženích nemá charizmu alebo názor, ťažko sa okolo neho vytvára zaujímavé napätie alebo dynamika. Po dvoch sériách už diváctvo len tak niečo nešokuje a potenciál tej novej klesá.
Počas nekonečných dielov však premýšľam, čo táto show robí s našou spoločnosťou, s televíznym prostredím a s atmosférou ženských vzťahov. Je totiž naplnením pojmu „internalizovaná mizogýnia“ do poslednej bodky. V skratke: ženy stereotypizujú, diskriminujú a nepodporujú iné ženy. A na základe toho sa k nim aj správajú, píšu o nich či priamo im na sociálne siete, hovoria si o nich klebety na káve, v kancelárii, na ihrisku. Aké zábavné, keď sa osemnásť sliepok naťahuje o jeden fľusanec!
Čo sa teda od show typu Ruža pre nevestu máme naučiť? Že správna žena je krásna a submisívna a súťaží o priazeň muža. Ten je tu, samozrejme, iba jeden, aby to bolo celé ešte dramatickejšie – a zhodou náhod je to vždy správňák, ktorý vie povedať niečo milé a hlavne jednoduché, cvičí, zdravo sa stravuje, zaujíma sa o veci medzi nebom a zemou (ideálne o niečo, čo nazve východnou filozofiou) a nemá rád hádky a intrigy. Má moc rozhodnúť, ktorá zo žien v jeho háreme si zaslúži jeho pozornosť a lásku. Ženy medzi sebou, logicky, bojujú, nadraďujú sa jedna nad druhú, spolčujú sa. Rozhodovať sa musia rýchlo, maľovať výrazne, zamilovať navždy. Ideálne by sa mali bozkávať v tom správnom čase a nie moc jazýčkovo a hlavne nezverejňovať svoj body count či nedoniesť si do vily vibrátor. Ak niektorú ostatné označia za feministku, môže si zbaliť topánky s nízkymi podpätkami a päť fúzov pod nosom a pobrať sa rovno domov.
Neviem, ktorá z dvojice žien vyhrá (show ich väčšinou označuje ako dievčatá, do čoho sa mi už vôbec nechce zachádzať) a siahne si na svoj recyklovaný happyend (nech už je to nový partner alebo hocičo iné, po čom túžia). Mojím happyendom bude, že tento zážitok budem mať do tretice za sebou. Rozvírený mejkap tíško sadne na kúpeľňové poličky a na obrazovky televízií zase príde niečo nové. Uvidíme, kam sa to posunie a ako veľmi zmení životy účinkujúcich a nás, čo to pozeráme, aj keď už možno ani nevieme prečo. Možno táto nová zábavka bude ligotavejšia, manipulatívnejšia a ešte menej o láske. Možno prekročí hranice toho, čo sme si mysleli, že ešte v televízii znesieme. A ktovie, možno pri tom práve budú metať hromy a blesky a bude to naozaj pozoruhodná svetelná show, sprevádzajúca naše randíčko na samotnom dne.
Autorka je spisovateľka