Príde na homo sapiens mráz?

10. 4. 2025

Svet sa rúti do katastrofy. Článkov s takýmto alebo podobným posolstvom v najbližšej dobe pribudne, ale toto nie je jeden z nich. Radšej sa chcem zamyslieť nad tým, prečo sme v takejto situácii, či a čo sa s ňou dá robiť. Jeden z problémov je, že človek nie je tým, za čo sa často považuje. Súvisiaci problém je, že človek je malý, zatiaľ čo ľudstvo je veľké.

Na prvý pohľad sa zdá, že ľudstvo dosiahlo nepredstaviteľné veci. Pre našich fyziologicky rovnakých predkov spred pár tisíc rokov je napríklad len také fungovanie telefónu na úrovni zázraku. Prekonať vrodený telesný hendikep chýbajúcich krídel a z lietadla pozorovať mosty, tunely, priehrady, mrakodrapy, to by mohlo človeku z minulosti aj infarkt privodiť. Moderná medicína by ho, našťastie, zachránila.

Až by sa chcelo veriť všetkým tým teóriám o výnimočnosti človeka. Osvietenstvom zdôrazňované rozum a vedecké poznanie. Racionálny výber a maximalizácia vlastného prospechu ako základ modernej ekonómie. Ale aj kultúra a umenie. To všetko zdôrazňuje, ako sme sa na prvý aj druhý pohľad vzdialili prirodzenému prostrediu, z ktorého sme niekedy pred desaťtisíc rokmi vzišli.

Ako je potom možné, že dnes hovoríme nie o jednej, ale o viacerých krízach, vďaka ktorým môže byť naša existencia na planéte čoraz menej znesiteľná? Ako je možné, že tie krízy si ľudstvo spôsobuje samo? Dokáže sa človek zachrániť? Sme ozaj takí šikovní?

Technooptimisti

Existuje však nemalá skupina ľudí, ktorým budúcnosť nedvíha tlak. Veria, že na každý problém sa nájde fix. Vychádzajú z dejín, keď pokrok v oblasti vedy a technologických inovácií naozaj prekonal problémy dovtedy neriešiteľné. Vizionári z oblasti rizikového kapitálu sú si istí, že nebude takej diery, na ktorú nenájdu záplatu (niektorých z nich majetok, vlastné ego, spasiteľský komplex a možno drogy vystrelili do najvyššej politiky, pravicou nám ukazujú ako vysoko).

Jadrový odpad sa bude môcť znovu využiť alebo sa bezpečnejšie uskladní alebo sa transmutuje. Klimatické zmeny vyrieši geoinžinierstvo, konkrétne stratosférické aerosólové injekcie, vďaka ktorým sa slnečné žiarenie odrazí a teplota Zeme klesne. Tešiť sa však treba aj z maličkostí. Dobrú náladičku nám zaklincuje analytik neoliberálneho think tanku – v čase písania tohto článku sa na sociálnej sieti vzrušuje nad „silou technologického pokroku poháňaného podnikateľským objavovaním“: oproti jednému klincu za minútu v roku 1770 dokáže totiž jeden pracovník vo fabrike v roku 2020 vyrobiť klincov až 3500 (slovom tritisícpäťsto).

Aj na ľavej strane politického spektra sa nájdu technooptimisti. Napríklad Aaron Bastani vo svojej knihe Fully Automated Luxury Communism: A Manifesto píše o vízii budúcnosti, kde pokrok v technológiách, automatizácii a umelej inteligencii umožní prechod k spoločnosti, v ktorej nebude nedostatku a všetky základné potreby sa zabezpečia zadarmo alebo s minimálnymi nákladmi.

Popis knihy znie vskutku utopicky: „Zlepšenia v oblasti obnoviteľných zdrojov energie urobia z fosílnych palív záležitosť minulosti. Na asteroidoch sa budú ťažiť vzácne nerasty. Genetické úpravy a syntetická biológia predĺžia život, prakticky odstránia choroby a umožnia výrobu mäsa bez zvierat.“ Kiežby!

(V súvislosti s Bastaniho technoutópiou mi s istou škodoradosťou napadá slávny argument Friedricha Hayeka za voľnú ruku trhu – podľa neho je principiálne nemožné, aby štát centrálne a v reálnom čase zozbieral všetky rozptýlené informácie o potrebách spoločnosti, správne ich vyhodnotil a na ich základe prijal lepšie rozhodnutia, než aké vznikajú spontánne na trhu prostredníctvom cenových signálov. No v dobe pokročilých AI modelov, ktoré dokážu spracúvať obrovské množstvo dát v reálnom čase, sa toto tvrdenie zdá byť čoraz menej presvedčivé.)

Čo by som ale Bastanimu rád uznal, je, že sa ľavici snaží ponúknuť pozitívnu agendu, pozitívny príbeh. O luxusnom komunizme nehovorí preto, že by bol naivný alebo preto, že by si neuvedomoval socio-politické bariéry. Proti pravicovej mobilizácii založenej na strachu zo straty životnej úrovne a na boji proti nepriateľom ponúka víziu technologicky možného života. Už sa len k nemu prepracovať…

A je to!

Problémom technooptimistov nie je, že by sa mýlili v možnostiach budúceho vývoja technológií. Nedostatkom ružových technovízií je, že ignorujú spoločenský kontext a problematiku vlastníctva. Dielo The Logic of Collective Action: Public Goods and the Theory of Groups využíva pravica, aby upozornila na problém čierneho pasažierstva. Avšak Mancur Olson už v roku 1965 v tomto diele primárne poukazoval na problematiku motivácie a organizácie vo veľkých skupinách. Úzka skupina priemyselných lobistov sa na svojom záujme zhodne rýchlo. Ľudstvo je však trošku väčší kolektív – nasmerovať vývoj technológií tak, aby slúžili primárne všeobecnému blahu a nie zisku, je nesmierne komplikované.

Ďalším problémom je, že síce máme impozantné fixy na čiastkové problémy, ale napriek prísľubom AI a singularity nedokážeme obslúžiť tak komplexný model, akým planéta a všetko vrátane ľudí na nej je.

„Populácia jeleňov sa vymyká spod kontroly, tak čo urobí štát? Privedie rysy. Keď sa farmári nahnevajú kvôli rysom, vláda privolá vlkov. Vlci začnú zabíjať dobytok, takže štát povolí ich odstrel. Počet loveckých nehôd vzrastie, a tak postavia novú kliniku, ktorej zdravotnícky personál spôsobí nedostatok bývania, čo si vyžiada nové stavebné projekty. Rastúca populácia pritiahne hlodavce, a tak sa nasadia hady. A doteraz nikto nevie, čo robiť s hadmi.“

Postava z románu Rachel Kushner Creation Lake zveličuje, ale aj z rozprávok A je to! poznáme ten trápny pocit, keď chcú Pat a Mat opraviť stoličku, ale zbúrajú pri tom celú chalupu.

Celá debata o technologických riešeniach problémov ľudstva je však zo svojej podstaty bizarná. Utekáme na Mars, aj keď zachrániť Zem by bolo rádovo menej náročné. Presne to je problém – ľudstvo už dnes disponuje technológiami, ktoré by dokázali zabezpečiť slušný život všetkým na planéte. Ak sa vrátim k Bastaniho pojmom – možno nie luxusný, ale komunizmus áno. Ibaže naše inštitúcie vrátane majetkových vzťahov tomu bránia. Aj keby sme technologickým zázrakom kolonizovali desať planét a vyťažili sto asteroidov, bez zmeny pomerov by sa nerovnosť iba prehĺbila.

Ekocída, vyhynutie, dlhé vedenie

Teraz vo veľkej miere zjednoduším. Motívom individuálneho správania jednotlivcov v zásade nemusí byť škodiť. Ale keby nás nezávisle, z diaľky a časozberne, pozorovala iná civilizácia, asi by sa nevyhla záveru, že na svoj ekosystém pôsobíme tak trochu ako nádor. A oproti bežnej predstave zhubné pôsobenie ľudstva neprišlo až s vyspelými technológiami.

Tim Flannery napríklad ukazuje, ako prvotní osadníci Austrálie spôsobili ekologickú katastrofu kvôli nadmernému lovu a vypaľovaniu krajiny. Paul S. Martin vo svojej teórii overkill tvrdí, že ľudský lov bol hlavnou príčinou vymierania megafauny v Amerike. Elizabeth Kolbert opisuje historické aj súčasné vlny vymierania spôsobené ľudskou expanziou. Homo sapiens narúšal ekosystémy a spôsoboval masové vymieranie druhov (obrovské vačkovce, mamuty, mastodonty, obrie leňochody, šabľozubé tigre, obrie lemury či slonovité vtáky) dávno pred priemyselnou érou.

Na obhajobu našich predkov sa dá povedať, že nedisponovali informáciami o dopadoch svojho konania. My informácie máme, ale ako kolektív nás to pred ničením nezastavilo. Jednak je to dané tým, že ani pre konanie jednotlivca informácia či vedomosť nehrá až takú kľúčovú úlohu (o škodlivosti nezdravého jedla, tabaku, alkoholu, drog a podobne tiež vieme dosť veľa, no neznamená to, že sa podľa toho stopercentne riadime). Napríklad aj v kontexte klimatickej akcie možno pozorovať zdanlivý paradox. Zatiaľ čo sa tradične predpokladá, že zvýšenie povedomia povedie k zmene správania, výskum neurovedca Krisa De Meyera naznačuje opak – ľudia môžu meniť názory a postoje prostredníctvom konkrétnych činov, ktoré následne ovplyvnia ich presvedčenia.

Ak máme problém na úrovni jednotlivcov, pre ľudstvo ako kolektív to platí násobne. Ako povedal biológ a etológ E. O. Wilson: „Skutočný problém ľudstva je nasledujúci: máme paleolitické emócie, stredoveké inštitúcie a božskú technológiu“. V podobnom zmysle historik myšlienok Thomas Moynihan hovorí o „konceptuálnej inercii“ – tento koncept odráža širšie obavy o to, ako zastarané ideológie alebo spôsoby myslenia môžu naďalej formovať náš svet, aj keď už nie sú relevantné alebo užitočné. Inými slovami, ľudstvo má z evolučného hľadiska dlhé vedenie.

Škála problému, škála človeka

Kedysi dávno som počúval podcast, v ktorom vedci diskutovali o tom, ako pravdepodobná je existencia iných civilizácií vo vesmíre. Zhodli sa, že štatisticky je pravdepodobnosť vysoká (takzvaná Drakova rovnica). Na otázku, ako je potom možné, že sa s nimi nestretávame (takzvaný Fermiho paradox), spomenuli jednu z možných hypotéz: Keď civilizácia dosiahne takú úroveň technologickej zdatnosti, že dokáže kumulovať obrovské množstvá energie potrebné na medzihviezdne cestovanie, môže byť zároveň schopná vytvoriť zbrane alebo technológie, ktoré povedú k jej vlastnému zničeniu.

Úvaha to nie je nová. H. G. Wells v knihe The Shape of Things to Come napísal: „Svet sa stáva príliš malý pre veľké mocnosti, a teraz sú tieto národy, vyzbrojené deštruktívnymi zbraňami nepredstaviteľnej sily, v nebezpečenstve, že zničia civilizáciu, ktorú vytvorili. Budúcnosť ponúka vyhliadky na jedinú svetovú vládu, aby sa zabránilo nebezpečenstvám týchto zbraní a nedostatku jednoty, ktorý by mohol viesť ku globálnej skaze.“

Keď si predstavím, že zatiaľ čo sa za sto rokov od napísania tohto textu naše technologické schopnosti znásobili, k jednotnému riadeniu rizík sebazničenia máme rovnako ďaleko, idú mi po chrbte zimomriavky.

Ale keďže otužovať sa je zdravé, vráťme sa pri skúmaní otázky čo s tým? zo studeného vesmíru na zem, avšak do podobnej zimy.

Na istú inšpiráciu som natrafil pri počúvaní skvelého podcastu Empire. Hostkou bola vedkyňa a odborníčka na Antarktídu Gabrielle Walker. Poeticky svetadiel opisuje ako symbol nehostinnosti, ktorý nám ukazuje, že ani dnes, s najmodernejšími technológiami nemáme šancu pokoriť ho, ak sa tento kontinent rozhodne nepodriadiť. Na tomto extrémnom mieste aj globálne mocnosti zistili, že spolupráca je nevyhnutná – pred vojenským využitím tu (zatiaľ) dominuje veda. Antarktída tak predstavuje inšpiráciu: len spoločné úsilie môže pomôcť čeliť globálnym výzvam, ako je vojenská schopnosť sebazničenia či klimatická kríza.

Ako prejsť od tejto romantickej inšpirácie k akcii? Úprimne, nie ľahko. Preprogramovať státisíce rokov evolúcie nevyzerá ako jednoduchá úloha a prípadný transhumanizmus či posthumanizmus sa javí len ako jedna z ďalších technoutópií. Možno je to naozaj tak, že homo sapiens dostal do vienka akýsi deštruktívny paradox – schopnosť tvoriť veľké civilizácie, no zároveň neustále ničiť všetko, čo je jemnejšie, pomalšie alebo inak vnímajúce svet (ekoanarchista Bruno Lacombe z citovaného románu Rachel Kushner by iste dodal, že takto „pošli“ aj neandertálci – intuitívnejší, umelecky založení a viac prepojení s prírodou, avšak bez šance proti druhu, ktorého hlavnou evolučnou výhodou bola agresia, expanzia a schopnosť vytláčať všetko, čo nepatrí do jeho vízie sveta).

Nádeje nie sú veľké. Našu krátkozrakú inštrumentálnosť by teoreticky mohol kompenzovať intenzívny tréning kolektívnej imaginácie. Predstavovať si, aká je na tej Antarktíde zima. Ak budeme dostatočne disciplinovaní/-é, možno dokážeme precítiť, že ľudstvo je aj v počte osem miliárd v celom studenom vesmíre dosť maličká skupina. A ak sa nám to nepodarí, tak ľudské počty zdecimuje katastrofa vlastnej výroby a malou skupinou sa možno staneme aj doslova.