2019 09 PersonhoodKybernetický KapitálUmelá inteligencia s osobnosťou

Martin Takáč9. septembra 2019232

 

 

Umelá inteligencia je algoritmus. Nie hocijaký, ale chytrý. Futurológ Ray Kurzweil ju definoval ako umelo vytvorený systém úspešne vykonávajúci úlohy, ktoré si, ak sú vykonávané ľuďmi, vyžadujú inteligenciu. Inými slovami, niektoré úlohy sú také ťažké, že si myslíme, že ich zvládne iba človek. Ak si s nimi poradí aj stroj, je inteligentný. Inteligentné algoritmy sú všade okolo nás: nielen v robotoch, ktoré triedia chybné súčiastky na výrobnej linke, ale v autách, telefónoch, hodinkách a vysávačoch. Ovládanie telefónu hlasom, prediktívne dopĺňanie slov v esemeskách, navigácia v aute, vyhľadávanie dopravných spojení, ba aj obyčajné vyhľadávanie na internete – to všetko sú netriviálne úlohy, o riešenie ktorých sa vedci pokúšali niekoľko desiatkov rokov. Problém je, že takto definovaná umelá inteligencia je pohyblivým cieľom: úlohy, ktoré dokáže riešiť, už viac nepovažujeme za ťažké. A asi by nám ani nenapadlo rozmýšľať nad tým, či šachovému algoritmu alebo doplňovaču slov v esemeskách prisúdime status osoby.

 

Trochu zložitejšie to začína byť, ak je umelá inteligencia realizovaná v zariadení, ktoré má fyzickú podobu – „telo“ a hýbe sa vo fyzickom priestore, napríklad autonómne auto, či robotický vysávač. Pomáhajú antropomorfné prvky: robotovi, ktorý sa podobá na človeka, má oči alebo rozpráva ľudským hlasom, sme skôr ochotní prisúdiť charakteristiky osoby ako napríklad robotickému ramenu, ktoré vyzerá prinajlepšom ako končatina. Ľudský hlas je obzvlášť sugestívny – virtuálni asistenti Siri a Cortana majú dokonca ženské mená a pôsobia ako osoby, aj keď nemajú fyzické telo. Joaquin Phoenix vo filme Her stvárnil muža, ktorý sa zaľúbi do svojho personalizovaného operačného systému. Tajomstvom je sexi hlas, dostatočne inteligentná komunikácia a veľký projekčný potenciál – možnosť dofantazírovať si k hlasu svoje túžby a predstavy. Ľudská schopnosť projekcie a vzťahovej väzby je naozaj veľká, stačí sa pozrieť, akým spôsobom sa vzťahujeme k svojim zvieracím domácim miláčikom. Vzťahovať sa a antropomorfizovať je pre nás prirodzené. Experimentálni psychológovia Fritz Heider a Marianne Simmel už v roku 1944 vykonali pokus, v ktorom pustili študentkám film s animáciou dvoch pohybujúcich sa trojuholníkov, obdĺžnikovej bariéry a kruhu. Väčšina probantiek opisovala scénu, akoby trojuholníky boli živé osoby: jeden sa snaží utekať, druhý ho chce chytiť. Do istej miery je to racionálne: ak pozorujeme nejaké správanie a chceme ho interpretovať, prípadne predpovedať ďalší priebeh, použijeme vysvetľujúci model resp. teóriu. Ak je zvolený model v súlade s pozorovaným správaním, prípadne generuje správne predikcie, je praktické sa ho držať.

 

Ako to súvisí s umelou inteligenciou? V štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia sa éra počítačov ešte len začínala. Bola spojená s veľkými očakávaniami a nádejami. Čo nové stroje dokážu? Budú inteligentné? Môžu myslieť? Britský matematik Alan Turing navrhol (v článku s príznačným názvom Môžu stroje myslieť?) testovateľné kritérium, odvtedy známe ako Turingov test: v inej miestnosti, do ktorej nevidíte, je človek alebo počítač. Vy s ním vediete rozhovor pomocou ďalekopisu (dnes by sme povedali, že četujete). Môžete sa ho pýtať na čokoľvek. Ak po rozhovore s počítačom neviete s istotou určiť, či ste sa rozprávali s človekom, alebo počítačom, počítač testom prešiel.

 

Pre pokračovanie článku a pre prístup do archívu, si prosím zakúpte ročné predplatné. Ďakujeme a prajeme dobré čítanie.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *