Kolonizácia digitálneho sveta pokračuje. Ako si vziať späť internet?

Audio verzia článku

Hlas zapožičala Michaela Malíková.Je pre nás dôležité, aby mal prístup k našim textom každý, preto je odteraz náš obsah dostupný aj v audio forme – napríklad pre ľudí so zrakovým znevýhodnením.
 Hlas pre audioverziu zapožičala Michaela Malíkova. Text bol konvertovaný pomocou AI nástroja. Túto možnosť vám prinášame vďaka podpore programu Perspectives. Viac o audioverzii

História internetu zdanlivo popiera všetky poučky klasickej ekonómie. Ako jedna z najdôležitejších inovácií modernej doby nevznikla v konkurenčnom boji Schumpeterovskej kreatívnej deštrukcie (idea, podľa ktorej inovácie vznikajú v súťaži a tým, že úspešnejšie produkty a technológie „zničia“ menej efektívnu a zastaranú konkurenciu), ale vládnym rozhodnutím a centrálnym plánovaním. Množstvo kritických nástrojov, programov a platforiem vzniklo ako otvorený softvér, ktorý vytvorili ľudia bez nároku na akúkoľvek finančnú odmenu. Naopak, svoju tvorbu dali k dispozícii všetkým bezplatne aj so zdrojovým kódom. Týchto programátorov a programátorky zjavne nemotivovala maximalizácia zisku. Kapitál však nikdy nebol ďaleko – a postupne začal tento idealistický nový svet kolonizovať. Cez privatizáciu samotnej infraštruktúry a využitie otvoreného softvéru na vybudovanie vlastných komerčných monopolov až po finálnu fázu vykorisťovania veľkými jazykovými modelmi, ktoré všetky voľne dostupné zdroje internetu nakoniec zničia.

Z úspešného vládneho projektu po katastrofálnu bublinu

Technologickí predchodcovia internetu (ARPANET a NSFNET) vznikli v štátnych agentúrach financovaných vládnymi grantmi. Bolo to v období studenej vojny, keď sa americká vláda rozhodla, že sovietom dokáže kvality západného kapitalizmu tým, že štát bude financovať výskum a rozvoj novej verejnej infraštruktúry. Prvými miestami, ktoré boli na sieť pripojené, boli univerzity a výskumné inštitúty. Keďže šlo o verejne financovaný projekt, základy dnešného internetu vznikali ako otvorené protokoly, ktoré mohol využívať hocikto (TCP/IP protokol, FTP protokol či e-mailové protokoly SMTP, POP a IMAP). A práve tie dnes predstavujú absolútne kľúčové stavebné bloky internetu. Ak by internet vznikal od začiatku ako komerčný projekt, je vysoko pravdepodobné, že výsledkom by bol „svet“, v ktorom má každá firma vlastný uzatvorený protokol s rôznymi licenčnými poplatkami a chýbajúcou kompatibilitou medzi konkurenčnými sieťami. Keďže tvorba internetu však mala úplne iné ciele ako maximalizáciu zisku, mohol vzniknúť ako otvorená sieť.

Bola to práve otvorenosť, ktorá umožnila vznik globálneho internetu. Jednotlivé výskumné siete, ako boli ARPANET, NSFNET a siete v iných krajinách vtedajšieho Západu, bolo možné postupne prepojiť vďaka verejne dostupným  protokolom. Európske výskumné inštitúty (ako CERN) a univerzity sa začali pripájať, neskôr pribudlo Japonsko, Južná Kórea či Austrália. Až do konca osemdesiatych rokov minulého storočia však ešte stále hovoríme o verejných výskumných projektoch a pripojeniach. Sú to vlády a verejné inštitúcie, ktoré sú iniciatívne v pripájaní jednotlivých krajín k vznikajúcemu internetu. Pre komerčné firmy ide stále o príliš nákladnú infraštruktúru s neistými ziskami.

V deväťdesiatych rokoch sa však začala písať nová éra. Železná opona padá, sovietsky svet sa rozpadá, kapitalizmus víťazí. Po konzervatívnych lídroch osemdesiatok – Ronaldovi Reaganovi a Margaret Thatcher – preberajú žezlo neoliberálneho impéria nominálne ľavicoví politici Bill Clinton a Tony Blair. Je to však práve vtedajší americký prezident, ktorý podpíše osudný rozsudok pre svetový internet. V roku 1995 sa vypína verejná chrbtica amerického internetu – NSFNET. Clinton a jeho podriadení, verní duchu doby, prezentovali verejnosti falošnú dilemu: buď internet zostane okrajovým vedeckým projektom vo verejnom vlastníctve, alebo sa stane naozaj celosvetovým a masovým – avšak iba ako privatizovaná infraštruktúra a technológia. Keďže to boli roky deväťdesiate, dopadnúť to nemohlo inak ako privatizáciou. Celá infraštruktúra internetu, to znamená samotné fyzické káble a všetko okolo toho, čo umožní mne a tebe pripojiť vlastný počítač na celosvetový internet, bola ponechaná na súkromný sektor. Na rozdiel od masmédií ako rádio či televízia nemali šancu ani pokusy o zachovanie verejnoprávnosti aspoň nejakej časti internetu – zeitgeist bol silnejší.

Dôsledky na seba nedali dlho čakať. Počas dot-com bubliny okolo prelomu tisícročia patrili investície do optických káblov medzi hlavné ošiale na trhu. Po prasknutí bubliny v roku 2001 ostalo až 90 percent vybudovanej infraštruktúry „tmavej“ (nevyužívanej) a celý trh sa zmenšil o 70 percent. Iracionálny trh, prehnane optimistický pri odhade závratne stúpajúcej hodnoty firiem, ktoré mali za menom .com, financoval na dlh nekonečné kilometre optického vlákna v presvedčení, že ponuka povedie aj k dopytu. Keď sa usadil pomyselný prach, desiatky firiem skrachovali, akciový trh vymazal päť biliónov dolárov hodnoty a desiatky tisíc zamestnancov a zamestnankýň skrachovaných spoločností prišli o prácu.

Faktom je, že veľa z tejto optiky sa nakoniec – po dvoch desaťročiach – použilo. Avšak za cenu obrovskej finančnej krízy so skutočnými ľudskými škodami. Napriek tomu má viac ako tretina populácie Spojených štátov prístup maximálne k jednému poskytovateľovi broadband internetu – ak vôbec, keďže 42 miliónov obyvateľov USA nemá žiaden prístup. Zopár veľkých poskytovateľov si monopolizovalo trh, ľuďom ostali vysoké ceny a nízke rýchlosti internetu. Deklamovaný cieľom privatizácie bolo pritom masové rozšírenie internetu, vyššia kvalita a nižšie ceny vďaka konkurencii. Navyše platí, že dot-com bublina nevznikla ambicióznymi rozhodnutiami centrálnych plánovačov, ktorí nevedeli odhadnúť dopyt, ale iracionálnou panikou na konkurenčnom trhu.

Otvorený softvér ako existenčná kríza mainstreamovej ekonómie

S trochou preháňania sa dá povedať, že dnešný internet stojí na dobrej vôli anonymných programátorov a programátoriek, ktorí bez nároku na odmenu udržujú kľúčový otvorený softvér. Dve tretiny svetových serverov totiž využívajú nejakú podobu Linuxu – bezplatného, otvoreného operačného systému. Ten mimochodom tvorí aj jadro Androidu, čo znamená, že ak nemáte iPhone, tak ho máte vo svojom telefóne. Takmer všetky moderné programovacie jazyky sú bezplatné a otvorené. Rovnako to platí aj pre základné stavebné bloky internetu: databázy a serverový softvér, nástroje na sledovanie zmien v kóde, internetové prehliadače. Samozrejme, mnohé z týchto softvérov a projektov už dnes udržujú a ďalej rozvíjajú rôzne komerčné firmy. Nič to však nemení na fakte, že si na začiatku svojho vzniku vzali bezplatný, otvorený softvér, nad ktorých začali vyvíjať (aj) vlastné komerčné riešenia.

Pre mainstreamovú ekonómiu je to chyba v matrixe. Prečo by niekto dobrovoľne a bez nároku na odmenu tvoril softvér, ktorý zverejní na internete pre všetkých? Ak navyše vie, že si ho určite niekto zoberie a vytvorí vďaka nemu niečo, čo mu zarobí peniaze? V roku 2000 vyšiel článok od ekonómov Josha Lernera a Jeana Tirolea s názvom Jednoduchá ekonómia otvoreného kódu. Cieľom autorov bolo použiť štandardnú ekonomickú teóriu, ktorá predpokladá sebeckého a racionálneho homo oeconomicus maximalizujúceho úžitok, na vysvetlenie existencie otvoreného softvéru. Chceli dokázať, že ľudia tvoria otvorený softvér výlučne z racionálnych, zo zištných dôvodov. Ich argumenty by sa dali zhrnúť nasledovne. Krátkodobo je pre firmy racionálne vyvíjať otvorený softvér, lebo tak zadarmo získajú skúsené zamestnanectvo a zároveň znížia náklady na hľadanie chýb – programátorská verejnosť to urobí za nich. Z dlhodobého hľadiska ide o investíciu do reputácie a kariéry – životopis plný kontribúcií do otvoreného softvéru zabezpečí dobre platenú prácu.

Znie to logicky, je to však tautologický argument. Ak predpokladáme, že človek je sebecký a racionálny, samozrejme, že musíme dospieť k takým záverom. V kontexte štandardnej ekonómie nemožno vysvetliť existenciu otvoreného softvéru ináč.

Avšak existujú aj alternatívne vysvetlenia. Gift economy (ekonomika darov) je koncept, ktorým sa dá najlepšie opísať existencia otvoreného softvéru. Ekonomika darov je svet, v ktorom si ľudia vymieňajú statky bezodplatne, bez explicitného očakávania, že im obdarovný/á niečo daruje naspäť. Digitálny svet softvéru je totiž ideálnym miestom, kde ekonomika darov môže fungovať, lebo vlastníctvo softvéru je v jazyku ekonómie nekonkurenčným (non-rivalrous) statkom. Ak vlastním kód, nebránim iným vlastniť ho tiež. Ak má niekto fyzickú vec (hrniec), konkuruje ostatným –­ nie je úplne prakticky možné, aby viacerí ľudia naraz vlastnili a používali ten istý hrniec. Digitálne statky sa však kopírujú bez akýchkoľvek dodatočných (hraničných) nákladov.

Nevýhodou takejto ekonomiky je, že kapitál ju dokáže ľahko prevalcovať. Ak sa veci rozdávajú, nič nebráni kapitalistom využiť bezplatné zdroje a postaviť na nich vlastné komerčné produkty. Mohli by sme to prirovnať k privatizácii niekdajších spoločných pastvín vo Veľkej Británii, ktorá donútila pôvodne feudálnych poddaných, ktorí tieto pastviny generácie obhospodarovali, aby sa zamestnali u nových vlastníkov pôdy. Podobne súčasný digitálny kapitalizmus vyťažuje hodnotu zo spoločných digitálnych pastvín – otvoreného softvéru – a buduje na nich vlastné panstvá. Google, Facebook, Amazon a ostatné miliardové megakorporácie vznikli na otvorenom softvéri a práci, za ktorú nikdy nemuseli zaplatiť.

Veľké jazykové modely – ako kolonizátori nakoniec zničia zdroj svojho bohatstva

Živo si pamätám, ako sme na konci roka 2022 skúšali prvú verziu ChatGPT a žasli nad tým, že dokáže „vytvoriť“ text, ktorý mal hlavu a pätu. Čoskoro prišli prvé generátory obrázkov a hudby. Denník N sa chválil tým, že ilustrácie do ich článkov už netvoria ľudia, ale Midjourney. Bolo to nové, zábavné, pôsobilo to revolučne. Kto si neskúsil vytvoriť vlastný metalový banger v Suno?

Tento softvér, ktorému ľudovo hovoríme „umelá inteligencia“, by bolo presnejšie nazývať „veľké jazykové modely“ (LLM) alebo aspoň „generatívna umelá inteligencia“. Lebo v skratke – a veľmi zjednodušene – tieto nástroje fungujú ako veľmi pokročilá predikcia textu, ktorú poznáme už od tlačidlových telefónov. Hádajú, aká je najpravdepodobnejšia ďalšia slabika/slovo/fráza na základe zadania, ktoré sme stroju poskytli a textu, ktorý už vygeneroval. Samozrejme, dnešné najväčšie modely fungujú komplikovanejšie, v nejakej podobe pracujú s „pamäťou“ (históriou konverzácie) a obsahujú aj nejakú formu ladenia zo strany ich tvorcov, aby nejaké odpovede/témy do výsledkov nevkladali. Ale vo svojej podstate ide o pravdepodobnostné odhadovanie toho, aké ďalšie slovo sa najlepšie hodí k tomu predchádzajúcemu.

Uvedená pravdepodobnosť vznikla na základe obrovského množstva skutočného textu (a obrázkov, hudby, videa, kódu), ktorý vytvorili ľudia. Všetok otvorený obsah dostupný na internete  – či už bol skutočne poskytovaný slobodne alebo bol v nejakej podobe licencovaný – vyťažili firmy ako OpenAI, Google, Anthropic či Meta. Poslúžil ako „tréningová“ potrava pre ich algoritmy. Samozrejme, bez akejkoľvek odmeny pre pôvodné autorstvo.

Etika zneužitia autorského obsahu, ako aj environmentálne dopady veľkých jazykových modelov sú samostatné témy. A sú v princípe staré ako kapitalizmus samotný. Ide len o digitálnu podobu vykorisťovania a drancovania životného prostredia v mene rastu a zisku.

Veľké jazykové modely majú však ešte jeden dopad. Ani ten nie je unikátny, v digitálnom svete je však nový. Generatívna umelá inteligencia ničí svoj vlastný zdroj. Schopnosť generovať počítačový kód získali LLM nielen vďaka obrovskému balíku otvoreného kódu zverejnenom na internete. Prispelo k nej aj mnoho diskusií na platformách ako Stack Overflow či Reddit, kde si kodéri a kodérky navzájom radili, ako vyriešiť rôzne programátorské rébusy a výzvy – od triviálnych až po komplexné a podrobné. Avšak využívanie AI asistentov ako ChatGPT v princípe ženie Stack Overflow do záhuby. Počet nových otázok na tejto platforme dosiahol v roku 2025 úroveň roku 2009. Od svojho vrcholu v rokoch 2014 až 2020 ide o prepad na približne 10 až 20 percent vtedajších hodnôt. AI nástroje masovo „spamujú“ projekty otvoreného softvéru s návrhmi na zmeny a vylepšenia. Až do tej miery, že veľké projekty zastavujú možnosť externých návrhov na zlepšenia, čo je jeden zo základov otvoreného softvéru, a rušia odmeny za hľadanie chýb, pretože množstvo nekvalitného AI spamu neumožňuje všetok tento obsah prechádzať a kontrolovať. Obsah pri bežnom vyhľadávaní na internete čoraz viac generujú jazykové modely, čo ničí schopnosť ľudí dohľadať pravdivosť článkov.

Výsledkom je, že zdroje, ktoré umožnili vznik veľkým jazykových modelov, aktívne ničí práve používanie jazykových modelov. Je to posledná fáza kolonizácie internetu. Studne sú otrávené, pralesy vyťažené, orná pôda mŕtva.

Digitálny odpor

Keď Ludditi v 19. storočí bojovali proti strojom a automatizácií vo fabrikách, neboli to spiatočníci, ktorí odmietali technologický pokrok – ako ich zvykli často vykresľovať oponenti. Brian Mechant v knihe Blood in the Machine pripomína, že ich boj nebol primárne zameraný proti technológiám, ale proti vlastníkom technológií. Nedemokratickému kapitálu, ktorý namiesto toho, aby použil technológie v prospech ľudstva, ktoré by mohlo pracovať menej, využil tieto na maximalizáciu zisku, prepúšťanie a zhoršenie pracovných podmienok pre tých, čo si prácu udržali.

Nachádzame sa v podobnej situácii. Náš hnev nemá smerovať voči technológiám, ale voči ich vlastníkom. Na kolonizátorov slobodného internetu, ktorý vznikol ako neziskový výskumný vládny projekt a všetky jeho kritické stavebné bloky stoja na dobrovoľnej práci autorstva slobodného softvéru. Na kolonizátorov, ktorí monopolizujú spoločné pastviny internetu a využívajú technologický pokrok na maximalizáciu ziskov, prepúšťanie zamestnanectva a zhoršovanie podmienok pre ostatných.

Ako píše Ben Tarnoff v knihe Internet for the People, riešenie je priamočiare, hoci určite nie jednoduché na realizáciu: deprivatizácia internetu. Keďže internet je rádovo komplikovanejší ako káblová televízia, aj samotné riešenia musia byť komplexnejšie a na viacerých úrovniach.

Fyzická infraštruktúra sa potrebuje v oveľa väčšej miere vrátiť pod demokratickú kontrolu. To môže nastať opätovným návratom infraštruktúry internetu do verejného vlastníctva. Ďalším krokom sú verejné či kooperatívne riešenia pre oblasti, kde nie je komerčne zaujímavé budovať rýchle a cenovo dostupné pripojenia na internet. Túto rolu môžu zohrávať miestne či regionálne samosprávy alebo aj samotné občianstvo prostredníctvom družstevných internetových poskytovateľov. Vyrovnávanie rozdielov v dostupnosti internetu vyrovnáva aj ekonomické príležitosti pre ľudí v regiónoch.

Podobne sa dá hovoriť o ďalšej vrstve internetu – dátových centrách a takzvanom cloude, úložisku. Cloudovým internetovým službám dnes dominujú tri firmy: Amazon, Google a Microsoft. Tie dokážu vyťahovať stále vyššie renty od všetkých, ktorí ich služby používajú, lebo v kontexte moderného internetu nemajú na výber. Poskytovanie verejnej alternatívy pre cloudové úložiská oslabí silu spomenutých technofeudálov a umožní ľuďom aj firmám vybrať si riešenia, ktoré napríklad nepomáhajú v páchaní genocídy v Gaze či pri terorizovaní obyvateľstva USA cez ICE. Ak by zároveň šlo o európske riešenia, znižovalo by to závislosť Európskej únie (EÚ) od amerického technologického stacku.

Ako sa blížime  k úrovni, ktorú vidíme na svojich obrazovkách, riešenia začínajú byť komplikovanejšie. Regulovať negatívne dopady platforiem (sociálne média a podobne) alebo aj samotných nástrojov AI sa rôzne krajiny snažia primárne cenzúrou (zákazy prístupu mladistvým v Austrálii či Španielsku, autentifikácia občianskymi preukazmi či kontrola obsahu v Spojenom kráľovstve). Tieto riešenia však vôbec nezasahujú do sily a kontroly, ktorú majú firmy ako Meta či Apple. Tu je potrebný predovšetkým výrazný protimonopolný zásah – otvorenie uzatvorených svetov Apple a Google na mobilných telefónoch, ale aj v aplikáciách na posielanie správ (aby ste mohli voľne poslať správu z WhatsAppu na iMessage či Telegram). Rozbitie firiem ako Meta a Google na menšie spoločnosti (napríklad oddelením Instagramu, Facebooku, WhatsAppu od Mety či YouTube, Androidu a Chromu od Googlu). Vynucovanie si otvorených a štandardných protokolov pre hardvér (USB-C) aj softvér (ako už spomínaná kompatibilita „messengerových“ aplikácií či sociálnych sietí, ako sú X, Bluesky a Mastodon).

V skratke: mali by sme vrátiť internet k jeho koreňom – idealistickej spoločnosti, kde neplatia pravidlá kapitálu. V dnešnej atmosfére, keď sa EÚ snaží osamostatniť a zbaviť od závislosti od Spojených štátov, je na to ideálna príležitosť.

Autor je ekonóm a dátový analytik