Geoff Dyer (1958) je anglický spisovateľ. Napísal štyri romány a sedem kníh literatúry faktu, ktoré získali viacero literárnych cien a boli preložené do 24 jazykov. V časopise New York bol označený za jedného z najlepších žijúcich kritikov – nie umenia, ale života – a za jedného z najoriginálnejších spisovateľov. Niektoré jeho knihy vyšli aj po česky.
Ťažko uveriť, že som naňho premrhal toľko času, že som sa tak dlho odhodlával napísať o ňom nejaký text. Rovnako ťažké je uveriť, že som sa doň pustil, a potom už nasledovalo iba trápenie, pretože to, čoho malo ubúdať, len pribúdalo. Takto znie moja hrubá napodobenina prvej vety Geoffa Dyera v knihe o jeho vzore, D. H. Lawrencovi.
Archeológia
Teraz aj ja píšem o autorovi, vďaka ktorému som chcel začať písať. Dyer mi dal nádej, že aj ja môžem kašľať na systematické skúmanie sveta okolo seba a zapisovať záblesky myšlienok bez snahy o nejakú dôkladnosť alebo rozumnosť. A tak sa ťarbavo a kostrbato púšťam do krkavčieho plachtenia okolo jeho písania. Paradoxne, najviac ma bavil výskum, teda nezáväzné nasávanie jeho rozhovorov, textov a textov o jeho textoch, ktoré som ledabolo preosieval na poznámkové rudohorie. Tak to dopadne, keď sa fascinácia zmení na posadnutosť.
Pôvodne sa tento text začínal prirovnaním slovenskej literatúry k slovenskej hudbe. Lenže za takú vetu by mi dal Dyer päsť na oko. Dve záhadné otázky však stoja za archeologický prieskum: Kto to ešte robí z nezbednosti? Transcendujeme niekedy svoj bobok?
Sčítaný flákač
Kde som to bol, aha, Dyer, majster úniku pred témou, zachytávač problémov s písaním a vychutnávač momentov. Dôvtip a irónia sú vždy zárukou kvality. Z rozhovorov by sa zdalo, že písaním ospravedlňuje svoje ničnerobenie, ktoré neustále vyhľadáva. Podľa mňa však píše s akousi zdráhavou láskou, uškŕňa sa pri zvratoch a pointách a nevie sa rozhodnúť, či ho viac otravuje život alebo písanie. Tento mizantropický humanista je so všetkým nespokojný, ale napriek tomu pozitívny. Určite by mu neprekážalo zopakovať si svoj život ešte raz.
„Pamätám si, že keď vyšla moja prvá kniha, ozaj som cítil, že som premárnil toľko rokov na podpore v Brixtone, kým ľudia, s ktorými som skončil univerzitu, strávili tie dva roky v taxíkoch, ktoré ich vozili na urgentné mítingy. Na konci toho obdobia som napísal tú knihu a zrazu to znamenalo, že som vôbec nemárnil čas, a spätne sa nič nezdá väčšia strata času, než voziť sa v taxíkoch na urgentné mítingy. Tie mítingy asi boli dosť zbytočné.“
Zdá sa, že k nenútenosti a sebaistote sa prepísal cez pochybnosti. „Úlohou je zachytiť čo najpresnejšie to, čo vidím.“ Nech už je to čokoľvek – typické anglické frflanie, obrovská kopa horiaceho nábytku, náhodné výjavy v pozadí fotografie, okamihy unikajúce pomedzi myšlienky. Historky z krčiem, do ktorých sa večne vracia Nietzsche. To bola prvá pointa. Druhou je smrť príbehu. Príbeh je len kulisa, hlavná funkcia sa stáva vedľajšou. Dyer vykukne zo svojej bubliny a píše o vodopáde na kraji sveta padajúcom do prázdna. Príbeh generuje úvahy.
Dôkladmý lenivec
„Pekne to napísal Walter Benjamin – myslím, že cituje Goetheho: ‚Existuje jemná forma empírie, ktorá sa tak veľmi stotožní so skúmaným objektom, že sa stane teóriou.‘ Páčila sa mi predstava, že ak sa na niečo pozrieš ozaj dôkladne a vyjadríš, čo vidíš, môžeš vymyslieť celú metafyziku alebo teóriu zničenia.“
Podstatou je dôkladné vyjadrenie vnímaného. Tvrdí, že román je klišé, v ktorom sa bezhlavo ženieš k záveru. Nepozastavíš sa, aj keď je nad čím. Ako v živote. Tvrdí, že nevie vymýšľať zápletky, príbehy ani postavy. Akoby bol autorom bez deja, autorom neustálej pozornosti, pričom kosťou príbehu uspokojuje aj naše čitateľské pudy. Jeho písanie je ako Joga pre ľudí, ktorým sa nechce cvičiť – tak sa volá jedna z jeho kníh.
„Rilke má peknú pasáž, kde hovorí niečo takéto: ‚Keď nad tým uvažujem, dielo, ktoré sme vytvorili v tento deň, bolo možno produktom, ktorý vznikol z tej fázy v minulosti, keď sme boli zdanlivo neuveriteľne leniví‘.“
Aby sme to akože ukotvili, môžeme spomenúť vplyv Thomasa Bernharda. Alebo Kunderu a jeho esenciu pôvabu nezávislú od času. Mohol by som pokračovať, ale načo. Keď chce Dyer napísať o ruinách, napíše o ruinách textu. Popritom znova vymýšľa vlastné kolesá.
Ako byť cool
„Som verný náhodným okolnostiam mojich zážitkov a pritom dosť úprimný. Začala ma zaujímať antika, ale potom som zistil, že čítať o nej ma strašne nudí. Zdalo sa mi, že radšej ako pokúšať sa to poprieť – znova to vnímam ako nietzscheovskú taktiku –, to budem považovať za východisko a pokúsim sa vyjadriť, prečo nejde o primeranú reakciu na to, čo vidím.“
Keď sa ho snažím napodobňovať, tak len ponorenosťou do svojej hlavy. Objekt skúmania splýva so skúmajúcim subjektom, ale nemá to hladký priebeh – striedajú sa polohy, spája sa nespojiteľné a predierame sa rôznymi odbočkami. Buďme zodpovední pri škrtaní aj pri upratovaní našich hláv. Čo iné sa tu dá robiť, ako štetčekom čistiť nánosy biologickej a sociálnej evolúcie? Veľkých slov? Napodobňujem ho, hoci takto vôbec nepíše. Doluje z vlastnej rudy. Ide s kožou na trh. Vrhám sa do cudzej jedinečnosti, kým sa nezačne objavovať tá moja. Dúfajme, že to nebude len prirodzenosť.
Ohýbanie javov do dokonalých kruhov to nie je, skôr nadhadzovanie a prežúvanie. Stávame sa súčasťou šialeného cvičenia dôvery. Jeho hlas je autentický, ale totálne nad vecou, čímsi pripomína Vonneguta alebo Slobodu. Aj u nich je príbeh skôr príbehom myslenia. Ich pohľady sú široké a hlboké a zároveň bláznivé a nezbedné.
Kiežby nás každá volovina urobila lepším človekom.
Matúš Benkovič
Autor je prekladateľ a básnik
literárny kapitál
