Jedna zo slovenských mliečnych fariem sa zapojila do kampane, ktorá propaguje virtuálnu adopciu kráv a ponúka záujemcom možnosť prísť sa na farmu priamo pozrieť. Spolu s ďalšími aktivistami a aktivistkami organizácie Dunajská Streda Animal Save sme ju využili.
Privítali nás krívajúce kravy s vemenami až po zem. Krava môže mať mlieko, iba ak je oplodnená. Funguje to rovnako ako u ostatných cicavcov, a preto je prekvapivé, že o tejto biologickej samozrejmosti tuší len málokto. Možno za to môžu televízne reklamy, podľa ktorých sa kravám tvorí mlieko jednoducho z paše na zelenkastých lúkach. Rozhliadli sme sa poriadne, ale žiadnu zelenkastú lúku sme nevideli. Šedá farma bola obkolesená betónom, dlhými halami a plastovými búdami pre teľatá.
Pre to všetko, čo sme videli, existuje medzinárodné slovo: speciecizmus. Je to vlastne druhová nadradenosť. Tento pojem sa definuje ako nadradenosť určitých živočíšnych druhov na úkor iných a legitimizácia ich vykorisťovania. Niektoré druhy zvierat v našich zemepisných šírkach považujeme za dôležitejšie a nedopustili by sme, aby sa im niečo stalo. Iné deň čo deň posielame na bitúnok. Vnímame ich ako veci. Naučili sme sa hanbiť za to, keď diskriminujeme človeka na základe rodu alebo rasy. Máme kontrolné páky, ktoré majú za úlohu takúto činnosť obmedziť a sú stále efektívnejšie. Postupne sa učíme byť feministami a feministkami. Nevieme však celkom humánne vyargumentovať, prečo sa vyvyšujeme nad zvieratá. Prečo väčšina z nás nevidí kravy ani býky, ale hovädzie. Nie prasatá či prasnice, ale bravčové. Mnohí ľudia vnímajú len výsledný „produkt“. Tu však zďaleka nejde o problém stravovací. Myslím si, že v dvadsiatom prvom storočí by sme mali byť dostatočne vzdelaní, aby sme zabíjanie zvierat pre vlastnú potravu odsúdili na plnej čiare. Podporou priemyselnej produkcie mäsa normalizujeme násilie. Navyše, výsledné „produkty“ vidno aj na sexistických reklamách steakhousov či mliečnych výrobkov s polonahými ženami či ženskými tvárami obstriekanými mliekom. Kedysi bolo akceptované, keď muži považovali ženy za zraniteľné, neschopné sa brániť, rozhodovať či efektívne komunikovať. Vnímali ich ako majetok. Dnes to už tak našťastie nie je. Iné živé bytosti sa však rovnakého metra zatiaľ nedočkali.
Viaceré filozofické a umelecké zoskupenia vo svete tvrdia, že kým sa nezmažú rozdiely medzi druhmi a nedôjde k rovnosti v rámci planéty, nedosiahneme žiadne globálne zmeny. A jediný spôsob, ako hierarchiu medzi druhmi zrušiť, je vegánstvo, teda filozofia, ktorá nepodporuje využívanie zvierat a ich diskrimináciu na základe druhu. Academy of Nutrition and Dietetics navyše potvrdila, že vyvážená rastlinná strava je ľahko dostupná a vhodná pre každého.
Nočná mora rodiča
Na mliečnej farme nám hovorili, že bežnou praxou pri chove hospodárskych zvierat je umelé oplodnenie, teda inseminácia, ktorú vykonáva pracovník farmy. Jednu ruku vsunie do análneho otvoru kravy, pridrží krčok maternice a druhou injekčne vstrekne býčiu spermu, ktorá sa na túto farmu priváža z Číny alebo USA. Ďalej sme sa dozvedeli, že po deviatich mesiacoch gravidity sa krave narodí teľa, ktoré je čo najrýchlejšie od matky oddelené. Zamestnanci farmy pritom veria, že je to potrebné, aby odlúčenie pre kravu bolo čo najmenej bolestivé a humánne. Kravy však aj napriek tomu pozerali spoza mreží na svoje mláďatá a mláďatá za kravami nariekali. Materské mlieko kravy je podľa týchto fariem a mnohých konzumentov určené ľuďom a nie teľaťu. Odlúčenie mláďaťa od matky spôsobuje psychickú traumu pre oboch a taktiež fyzickú záťaž. Inseminácia sa opakuje každoročne, až kým telo kravy neskolabuje a neodvezú ju na bitúnok.
Teľa je po narodení uväznené v oplotených plastových búdach. Ak sa narodilo ako nesprávne pohlavie, teda ako býček, považuje sa za vedľajší produkt mliečneho priemyslu a odvezú ho na bitúnok. Stane sa z neho produkt mäsového biznisu – teľacie. Ak sa narodilo ako kravička, čoskoro ju čaká rovnaký osud, aký má matka, teda zapojenie do neustáleho cyklu umelého oplodňovania a dojenia počas doby plus-mínus štyroch až piatich rokov. Prirodzene sa krava dožíva až dvadsiatich piatich rokov, no nie na mliečnej farme.
Opisovali nám, ako mnoho teliat uhynie na pneumóniu. V zimných mesiacoch nemajú žiadnu tepelnú ochranu. Podmienky vyzerali naozaj katastrofálne – mokrá slama a plastové búdy obkolesené betónom. Vo vedrách na vodu teľatá nič nemali a nevšimli sme si ani žiadnu náhradu mlieka. Niektoré vedrá boli dokonca odkopnuté. K jednému z teliat som pristúpila a dala mu ovoňať ruku, rovnako ako by som to urobila pri psovi. Najprv sa zľaklo, no potom sa v ňom prebudil sací reflex a začalo mi sať prsty. Keď som ruku odtiahla, oblizovalo mrežu plotu. Kravy z tejto farmy pracovníci doja trikrát denne. Jedna krava musí každý deň nadojiť tridsať litrov mlieka. Ak jej klesne produkcia, skončí na bitúnku. Dojenie prebieha čisto mechanicky a spôsobuje krvavé rany na vemenách, takzvanú mastitídu. Kravy trávia celé dni v halách, a pokiaľ akurát neležia, stoja vo vlastných výkaloch a v moči.
Neďaleko betónového areálu pre teliatka na zemi ležala pohodená mŕtva krava, ktorá si vraj zlomila nohu, a preto ju museli uspať. Tesne pri nej ležalo teľa, ktoré uhynulo na zápal pľúc. Dve telá pohodené na zemi akoby nič. Sú len číslami do odpisu.
A naskytol sa nám aj surreálny obraz. Pracovníci stoja nad trpiacimi kravami a mŕtvymi telami, pričom celú scenériu považujú za normálnu. Myslia si, že zvieratá sa majú najlepšie, ako sa môžu mať. Absurdne tvrdia, že teľa by pri vlastnej matke neprežilo. Sú hrdí na to, že im nedávajú antibiotiká, a myslia si, že kravám pomáhajú, ak namiesto nich pichajú vakcíny. Tých je však neustále viac, pretože v zlých hygienických podmienkach sa medzi kravami šíria infekcie, ktoré sa farmy snažia eliminovať čoraz vyššími dávkami farmák. Kravy na farmách sú jednoducho choré a ich choroby spolu s vakcínami sa dostávajú aj na naše taniere – dôkazom nech je čerstvá virálna kauza z poľského bitúnku, kde na nahrávke zo skrytej kamery vidno, ako pracovníci porciujú a balia zhnité mäso určené na predaj.
Rodová a druhová nadradenosť
Systematické násilie na farmách sa stalo normou a všetko, čo by ho chcelo zmeniť, sa javí ako extrémne. Po celom svete pritom vznikajú aktivistické skupiny, ktoré sa snažia bojovať s nespravodlivosťou voči zvieratám. Nájdete ich napríklad pod názvami Anonymous for the Voiceless, The Save Movement, Direct Action Everywhere, 269 a podobne.
Ako aktivisti za práva zvierat necítime nenávisť voči ľuďom, ktorí jedia mäso alebo pracujú na farmách či bitúnkoch. Voči systému vykorisťovania zvierat a finančného obohacovania sa na úkor ich životov však áno. Aj pre pracovníkov je to často jednoducho zamestnanie, a keby sa mliečne farmy pretransformovali na výrobne rastlinných mliek, pracovali by v nich. Sú obeťami systému a z ich práce by nám malo byť smutno. Koľkí z nás by sa odvážili pracovať na takom bitúnku? Dokázali by sme od rána do večera zbavovať zvieratá životov?
Ďalšou formou rodovej nerovnosti, ktorá priamo súvisí s druhovou, je vaječný priemysel, ktorý zneužíva telá nosníc na neustále kladenie vajec. Vo voľnej prírode by divá sliepka kládla desať až pätnásť vajec ročne. Dnešná vyšľachtená nosnica znáša vyše tristo vajec ročne a každé jedno vajce pre ňu predstavuje fyzickú záťaž. Voľný chov si väčšina z nás predstavuje ako nosnice behajúce na lúke. Často však ide o marketing. Poukázal na to aj režisér dokumentárneho filmu Dominion, Chris Delforce. V tomto filme vidno, ako sú aj nosnice z „voľného chovu“ natlačené do hál bez prístupu von.
V deň vyliahnutia kuriatok v liahni pracovníci kuriatka roztriedia na páse podľa pohlavia. V mnohých liahňach zas samičkám skrátia zobáky, aby si navzájom nespôsobovali krvavé rany, keďže v chovoch majú sklony ku kanibalizmu. Nosnice ďalej čaká ich osud neustáleho kladenia vajec. Po klesnutí nosivosti a fyzickom vysilení ich odvezú na bitúnok. Malých kohútov pošlú do kafilérie v prvý deň ich života, pomelú ich zaživa či udusia ich v plastových vreciach alebo oxidom uhličitým. Ten sa využíva aj v plynových komorách na omračovanie prasiat a prasníc a považuje sa za najhumánnejšiu metódu usmrcovania. Pri časovom vyťažení však prasatám púšťajú tú najvyššiu koncentráciu plynu, preto neumierajú pozvoľna počas spánku, ale v utrpení zo zhorených dutín a dýchacích ciest.
Bude nás mať populácia budúcnosti rada?
Tento text čítajte ako výzvu, aby ste aspoň raz navštívili zariadenia, kde sa využívajú zvieratá, a na vlastné oči sa presvedčili o tom, ako ich degradujeme. Neviem si predstaviť, že by ste po tejto skúsenosti nebojovali za práva bytostí, ktoré cítia bolesť, vnímajú emócie, majú svoje rodiny, no sú využívané, znásilňované, bité a zosmiešňované. Ak podobné ponižovanie neakceptujeme pri ľuďoch, prečo sa nám to zdá v poriadku pri zvieratách? Je to síce (zatiaľ) legálne, to však automaticky neznamená, že aj morálne správne. Neodmietajme vzdelávanie sa. Ani ja som nevedela, čo všetko sa deje za stenami chovov, bitúnkov, laboratórií, a musela som sa presvedčiť sama. Feministka a aktivistka Alice Walker povedala, že „aktivizmus je nájom, ktorý platím za to, že žijem na tejto planéte“. Vegánstvom hlasujeme proti násiliu zakaždým, keď sa najeme. Podľa nás vegánov využívanie zvierat nepatrí do dvadsiateho prvého storočia. Kým sa neohradíme, naďalej budú tieto podniky dotované štátom. Agrobiznis nás ovplyvňuje nepravdivým marketingom, ničí túto planétu a naše zdravie. Ako uvádza Organizácia OSN pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO), živočíšny priemysel je zodpovedný za sedemdesiat percent odlesňovania amazonského pralesa, ktorý nahradili farmy a sója pestované pre nasýtenie ani nie hladujúcich ľudí, ale dobytka, ktorý skončí na tanieroch ľudí v bohatších krajinách. Znečisťuje ovzdušie viac ako všetka doprava na svete a patrí medzi najväčších aktérov znečistenia vody, pôdy a príčiny vyhynutia druhov. Variť sa dá aj z miestnych surovín, sezónne a súcitne.
Nálepky humánny, bio a podobne v mnohých prípadoch zavádzajú a majú ďaleko od pravdy. Prečo nám stačí, ak robíme zlú vec lepšími spôsobmi? Pozdvihnime aktivistickú úroveň na Slovensku. Väčšine z nás záleží na rovnosti a spravodlivosti, preto nepodporujme biznis, ktorý je založený na nadradenosti a nespravodlivosti. Vegánstvo je to najmenej, čo môžeme spraviť – znamená to neprispievať do tohto systému. Aktivizmus je cesta, ako sa niečo dá reálne zmeniť. Zvieratá sú tu s nami, nie pre nás. Svetoznáma britská antropologička Jane Goodall povedala, že pôvodní obyvatelia v kmeňoch po celom svete si spolu sadnú a predebatujú, ako ich spoločné rozhodnutie ovplyvní sedem generácií vopred. Pri našich každodenných rozhodnutiach občas zabúdame na to, že majú svoje dôsledky. Skúsme si najbližšie sadnúť a spýtať sa, ako naše rozhodnutie ovplyvní budúcnosť všetkých bytostí na planéte.
Autorka je vegánkou, feministkou a organizátorkou aktivistických skupín Anonymous for the Voiceless a The Save Movement na Slovensku
