Právo na oddych či povinnosť pracovať?

Ľubica Voľanská9. januára 20191128

Žijeme v časoch diskusií o význame a charaktere práce v živote človeka. V súčasnosti je produktivita ešte stále často skloňovaným výrazom. Funguje ako magické zaklínadlo, slúži ako meradlo pre určovanie statusu a postavenia človeka v našej spoločnosti.

Vyše sto rokov moderného hospodárskeho myslenia prispelo k vytvoreniu zúženého uhla pohľadu na produktivitu cez technickú funkciu produkcie industriálnej práce. Práca sa zvykla pokladať za jednu zo základných pohnútok aktivity človeka. Avšak to, čo nespĺňalo kritériá kvôli časovej, sociálnej i vecnej nepravidelnosti, bolo v rámci hospodárskych kritérií považované za neproduktívne.

Najnovší vývoj však ukazuje, že v európskych krajinách dôležitosť práce ako manifestácie pracovnej etiky v osobnom i spoločenskom živote pomaly ustupuje do úzadia. Deje sa tak v nepriamej úmere so zvyšovaním hodnoty voľného času. Podľa najnovších výsledkov výskumu v rámci schémy European Value Survey z roku 2017 aj pre obyvateľov Slovenska predstavuje práca stabilne druhú najdôležitejšiu hodnotu hneď po hodnote rodiny. V porovnaní s predošlými výskumami EVS však hodnota voľného času stúpla na takmer dvojnásobok.

Zároveň sa stiera hranica medzi prácou a voľným časom aj počas pracovnej doby. V rámci postfordizmu, ktorého charakteristickými znakmi sú flexibilná práca založená na vedomostiach, nové informačné technológie, transnacionálne podniky a stúpajúci podiel práce mimo korporácií vôbec, sa mení nielen spoločenská rola práce/zamestnania ako zdroja identity, ale aj definícia práce vo všeobecnosti. Čas práce a čas voľna, práca a nepráca sa vzájomne premiešavajú. Ich hranice sa stierajú v obsahu, čase, priestore i vo funkcii. Stolný futbal na chodbe, kurzy relaxácie, hodiny jogy či iného cvičenia ponúkané zamestnancom v rámci firemných priestorov predstavujú príklady toho, ako sa momenty spojené s príjemnými pocitmi (wellbeing), regeneráciou či oddychom, ktoré boli v minulosti vnímané ako náplne voľného času, stávajú konštitučnými prvkami novej pracovnej kultúry.

V mojom výskume ma preto zaujímalo, ako načrtnutú diskusiu reflektuje skupina ľudí, ktorá sa vzhľadom na demografický vývoj v našich krajinách stáva čoraz početnejšou – generácia ľudí v preddôchodkovom a ranom dôchodkovom veku. Hĺbkové rozhovory ako empirickú bázu aj pre tento text som robila s obyvateľmi v tejto vekovej skupine v mestách na Slovensku medzi rokmi 2013 – 2017.

Nové štádiá života

Prognózy o starnúcej populácii v Európe sa spájajú s debatou o tzv. grey power a možnom vplyve starších generácií na smerovanie politiky v jednotlivých krajinách prostredníctvom budúcej vlády sivej väčšiny. Aké toto smerovanie bude, súvisí s dvomi odlišnými postojmi celkom na opačnom konci hodnotového spektra, s ktorými je konfrontovaná najstaršia generácia v súčasnej európskej spoločnosti: na jednej strane sa gerontologické výskumy od posledných desaťročí dvadsiateho storočia zaoberajú dôležitosťou „kompetencie a produktivity“ v dôchodkovom veku. Na druhej strane stojí predstava o období dôchodku ako období realizovania vlastných plánov. Britský sociálny historik Peter Laslett preň navrhol termín tretí vek ako vek naplnenia ľudského života či zaslúženého odpočinku po predošlej fáze života venovanej intenzívnej práci (1995). Podiel voľného času na ľudskom živote sa neustále zvyšuje, čo poskytuje pomerne široký priestor na individuálny spôsob života. Súčasnej najstaršej generácii sa tak ponúka nebývalé množstvo rôznych životných štýlov, preto sa musia pokúšať o neustálu reorientáciu. Táto môže ako sebanaplňujúce sa proroctvo slúžiť ako pravdepodobný vzor pre súčasné mladšie generácie.

Pýtala som sa teda, ako reflektujú vyjednávanie svojich rol v spoločnosti v súvislosti s konceptom dôchodku ako voľného času venovaného záľubám, odpočinku či priamo záhaľke.

Vo všetkých rozhovoroch rezonoval problém spravodlivého prístupu rôznych sociálnych vrstiev a povolaní k možnosti využívať voľný čas na dôchodku. Táto tendencia ide ruka v ruke s načrtnutým vývojom: v budúcnosti bude treba rátať so znižujúcim sa počtom pracovných síl a zároveň s ich zvyšujúcim sa vekom. Európske krajiny budú zrejme musieť v dohľadnej dobe prehodnotiť doterajšiu normálnu biografiu či kultúrny koncept biografie, ako o nej píše Tatiana Bužeková (2018). V súčasnosti hovorí o štádiách vzdelávanie – práca – dôchodok ako voľný čas. Rakúsky sociológ Leopold Rosenmayr hovorí v tejto súvislosti o tom, že „celý priebeh života bude musieť obsahovať viacero štádií voľného času a vzdelávania, aby mohol umožniť uspokojivé prežitie neskorých fáz života“ (2003). Ak jeho myšlienku ešte ďalej rozvedieme: možnosť zabezpečujúcu spravodlivé využívanie voľného času na dôchodku pre všetky sociálne vrstvy v spoločnosti predstavuje striedanie fáz vzdelávania sa, práce a oddychu vo voľnom čase, ktoré by boli rovnomernejšie rozdelené v priebehu života človeka. Prvá fáza voľného času – fáza prvého „dôchodku“ – by teda mala nastať už v oveľa skoršom veku a po nej by pokojne mohla nasledovať ďalšia fáza vzdelávania sa a napokon i budúca kariéra v celkom inej oblasti.

Stieranie hranice medzi prácou a neprácou, voľným časom a zamestnaním sa v rozhovoroch s generáciou súčasných dôchodcov objavuje len zriedkavo. Moji partneri a partnerky pri výskume totiž vyrastali v období, keď bol étos práce prevládajúcim javom v spoločnosti. V rozhovoroch preto často hovorili o nepríjemných skúsenostiach s odchodom do dôchodku a o ich nepripravenosti na množstvo voľného času, ktorý už nebol organizovaný pracovným tempom a povinnosťami. Naopak, tí, ktorí mali možnosť odchádzať do dôchodku postupne, neopisovali odchod do dôchodku ako biograficky relevantný zvrat. Ďalej hovorili o tom, ako sa snažia naplniť čas na dôchodku ďalším vzdelávaním sa či (hoci v menšej miere) dobrovoľníckou činnosťou, ktorá je však zväčša ohraničená na najbližšie okolie a okruh blízkych ľudí. Spomenuté činnosti nespadajú podľa nedávnych výskumov Inštitútu pre verejné otázky do množiny predstáv spoločnosti na Slovensku o druhu aktivít, akým by sa mali ľudia na dôchodku venovať (Bútorová, 2013). Ich úlohu vidia najmä v oblasti starostlivosti o vnúčence, čo sa však nie vždy plne zhoduje s predstavami súčasných čerstvých dôchodcov a dôchodkýň o trávení času na dôchodku. Svoj voľný čas by radi venovali najmä práci, záľubám či oddychu, cítia však morálnu povinnosť postarať sa o nasledujúcu generáciu. Vzniká tak priestor pre vyjednávanie ich vlastnej pozície a možnosti organizácie voľného času. Zaujímalo ma aj, do akej miery sa ich predstavy o živote na dôchodku spájajú s ideami aktívnej staroby a busy ethic (morálkou zaneprázdnenosti), o ktorej písal americký sociológ David J. Ekerdt (1986).

Príliš málo voľného času na dôchodku?

Sociológ Jürgen Wolf v interview so zamestnancami v priemyselných odvetviach tesne pred dôchodkom zachytil spôsob správania sa, pri ktorom mali ľudia plánovací kalendár doslovne nabitý rôznymi termínmi: rodinné akcie, koníčky, aktivity súvisiace s rôznymi združeniami, čestné funkcie/dobrovoľníctvo, domáce práce či vedľajšie zamestnanie, no a napokon ešte hlavné zamestnanie. Túto činnosť, ktorá ich držala v neutíchajúcej aktivite, nazýva morálkou zaneprázdnenosti (citované podľa Conrad, 1999). Pri konštrukcii svojho života v rozprávaní sa dôchodkyne a dôchodcovia pokúšajú prekonať základný rozpor medzi dôchodkom ako záhaľkou a spoločnosťou, ktorá vyzdvihuje prácu. Ekerdt v tejto súvislosti tvrdí, že prechody sú považované za jednoduchšie, keď hodnoty zodpovedajúce obom rolám ostávajú nemenné. Činnosť v novej pozícii by sa mala čo najviac ponášať alebo byť prepojená s hodnotami, ktoré človek podstupujúci nejakú zmenu uznáva. Busy ethic – morálka zaneprázdnenosti slúži viacerým účelom: legitimizuje voľný čas po odchode do dôchodku, umožňuje dôchodcom obraňovať sa voči výčitkám kvôli nepotrebnosti, ponúka možnosť rolu dôchodcu definovať a zároveň naturalizuje odchod do dôchodku tým, že život na dôchodku prispôsobuje prevládajúcej spoločenskej norme.

V mnohých európskych krajinách sa zároveň objavujú hlasy kritické aj voči normatívu konceptu aktívneho starnutia, ktoré čoraz viac silnejú. Kritici sa pozastavujú nad jeho ambivalentnosťou (Lamb, 2017). Jedným z najpopulárnejších argumentov obhajcov konceptu aktívneho starnutia je podčiarkovanie jeho úlohy v boji proti ageizmu a xenofóbii, ktorá však zároveň predstavuje istú devalváciu vekovej kategórie, ktorú má ochraňovať. Napriek tomu, že postulát aktivity môže mať pozitívne účinky na negatívne významy spojené s vysokým vekom (ako je úpadok a pasivita), táto perspektíva zvýrazňuje skutočnosť, že potenciál starších ľudí sa stal osobitne zaujímavým z dôvodu, že stúpajúce počty starších ľudí začali byť vnímané ako problém.

Dôchodok ako záhaľka?

Paradigma aktívneho alebo úspešného starnutia predstavuje projekt súčasnosti, založený na individualistickej autonómnej osobnosti s možnosťou rozhodovať sama o sebe, s možnosťou individuálnej kontroly nad vlastným životom, ako aj uznávajúcej hodnoty bezvekosti a vyhýbajúcej sa negatívnym stránkam staroby. Úspešné starnutie nás inšpiruje a v podstate aj ráta s tým, že negatívne stránky starnutia môžeme odsúvať do stále vyššieho a vyššieho veku, až napokon zmiznú – a to všetko vďaka zásahom medicíny a individuálnej snahe. V podstate zodpovedá neoliberálnemu princípu prenášania zodpovednosti za vlastný život takmer výlučne na človeka samotného, ktorý ho podľa hesla „Každý si je strojcom svojho vlastného šťastia“ riadi prostredníctvom voľby a činností, ktoré vykonáva. Iné odtienky aktívneho či úspešného starnutia však až také príťažlivé nie sú, hoci sú ťažšie rozoznateľné: hyperpozitívny pohľad na starnutie je vo svojej podstate ageistický, a to tým, že do úzadia stavia zraniteľnosť, úpadok a závislosť od druhých ľudí, ktoré k starnutiu či starobe ako súčasti ľudského života bezpochyby patria tiež. Americká kultúrna antropologička Sarah Lamb vo svojej knihe vyslovila nasledujúcu otázku: „Čo sa teda má stať s tými, ktorí sa deväťdesiatky či stovky nedožijú v dobrom zdraví bez bolesti a utrpenia? Znamená to, že pri starnutí zlyhali?“ (Lamb, 2017).

Napriek tomu neustále vznikajú nové a nové príručky (praktickí poradcovia), ale i publikácie odborného charakteru, ktoré pozitívne starnutie vnímajú ako jedinú cestu. Kritika, ktorú v súvislosti s gerontológmi propagovaným spájaním aktívnosti s pocitom spokojnosti, zdravím a úspešným starnutím takmer pred dvoma desiatkami rokov vyslovil kanadský sociológ Stephen Katz, sa tak javí byť stále aktuálnou: „Spojenie aktívnosti s pocitom spokojnosti sa zdá byť takým zrejmým a neodškriepiteľným, že jeho spochybňovanie je v rámci gerontologických kruhov považované za neprofesionálne, ba priam kacírske.“ (2000).

Starnutie obyvateľstva sa považuje za víťazstvo ľudstva, ktoré poskytuje bezprecedentnú možnosť žiť dlhšie. Vedie však aj k obavám o budúcom vývoji a ekonomickej udržateľnosti (post)moderných spoločností v dôsledku pomeru príliš veľkého množstva starších ľudí, o ktorých sa pri súčasnom nastavení systému bude môcť v budúcnosti starať príliš málo pracovne aktívnych osôb. Východisko zo zdanlivo slepej uličky by mohlo tkvieť v prehodnotení významu práce v zmysle produkcie v živote človeka a najmä jej charakteru a množstva času, ktorý jej venujeme. Možno by sme sa mali v tejto súvislosti nechať inšpirovať odpoveďou na otázku, ktorú položil americký antropológ Mark Moberg (2013): „Čo robia lovci a zberači v ich voľnom čase? Robia veci, ktoré by sme chceli robiť aj my, ak by sme ho mali viac: navštevujú sa, jedia, hrajú, rozprávajú si vtipy, vymýšľajú príbehy, spia a milujú sa.“ Lebo to, čo dnes chceme, sa stane potrebou zajtrajška.

Autorka pôsobí na Ústave etnológie a sociálnej antropológie SAV v Bratislave

Literatúra:

Bútorová, Z. (Ed.). (2013). Štvrtý rozmer tretieho veku. Desať kapitol o aktívnom starnutí. Bratislava: IVO.

Bužeková, T. (2018). Gluing bits of life together: autobiographical reasoning in the narratives of women from the rural community in Slovakia. Ethnologia Slovaca et Slavica 39, 55-88.

Conrad, Ch. (1999). Rentnerinnen und Rentner. In: H-G. Haupt, U. Frevert: Der Mensch des 20. Jahrhunderts. Frankfurt am Main – New York: Campus Verlag, 254-277.

Ekerdt, D. J. (1986). The Busy Ethic: Moral Continuity Between Work and Retirement. The Gerontologist 26, 239-244.

Katz, S. (2000). Busy Bodies: Activity, Aging, and the Management of Everyday Life. Journal of Aging Studies 14, 135-152.

Lamb, S. (Ed.). (2017). Successful Ageing as a Contemporary Obsession. Rutgers University Press.

Laslett, P. (1995). Das Dritte Alter. Historische Soziologie des Alterns. Munchen: Juventa Verlag.

Moberg, M. (2013). Engaging Anthropological Theory: A Social and Political History. Routledge.

Rosenmayr, L. (2003). Hoffnung Alter: Forschung Theorie Praxis. Facultas wuv Universitätsverlag.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: