V románe The Ticking Tenure Clock z roku 1999 hlavná postava – začínajúca profesorka politológie – zápasí s dokončením vlastnej knihy o „sirotách ľavice“ ako nazýva aktivistov a aktivistky za práva zvierat. Tých autorka románu Blaire French vykresľuje ako ľudí, ktorí v deväťdesiatych rokoch boli presvedčení, že zastávajú paradigmaticky progresívne princípy – veď chránili bezbranných pred vykorisťovaním tými silnejšími. Iné progresívne hnutia sa však od nich dištancovali: hoci sa sami cítili ako súčasť veľkej rodiny hnutí za sociálnu spravodlivosť, vlastné príbuzenstvo ich vydedilo.
Ani po dvadsiatich rokoch sa situácia nezmenila. Rôzne ľavicové hnutia si navzájom pravidelne vyjadrujú podporu – napríklad feministické organizácie často podporujú hnutie Black Lives Matter, alebo sa zasadzujú za práva imigrantov a imigrantiek či LGBTQI ľudí – no iniciatívy za práva zvierat zostávajú z tohto kruhu progresívnej solidarity vyčlenené. Ako povedala Aimee Dowl, „žiadna z hlavných feministických organizácií v Spojených štátoch nemá výbor, ktorý by sa zaoberal právami zvierat, ani pri svojom pôsobení na internete sa v tomto smere nehlásia k žiadnym postojom či zásadám“. A ako poznamenal Jon Sanbonmatsu, „z historického hľadiska sa ľavica až na pár výnimiek nikdy nezaoberala násilím páchaným ľuďmi na iných bytostiach“.
Pre mnohých aktivistov a aktivistky za práva zvierat sa takáto ľahostajnosť ľavice stala zdrojom frustrácie a rozpakov. Čím si však vysvetliť tento fenomén? Čiastočne je za tým jednoducho zotrvačnosť a sebeckosť. Inštrumentalizácia zvierat v našej spoločnosti umožňuje stály prístup k pôžitkom – často intímnym pôžitkom z toho, čo jeme a nosíme či prameniacim z našich spôsobov oddychu a zábavy – ktoré sú kľúčové pre ľudskú identitu, a ktorých sa väčšina ľudí nechce vzdať. V dôsledku toho, aj keď si ľudia uvedomujú, že naše zaobchádzanie so zvieratami je morálne pochybné, nájdu si množstvo techník, ako sa od tohto problému morálne odpútať. Nedávny výskum z oblasti sociálnej psychológie zmapoval rôznorodé a rozsiahle uplatňovanie týchto techník.
Viac ako pohodlnosť
Myslím si, že za vzdorovaním ľavice voči právam zvierat je ešte aj iný faktor. Otvorenosť voči právam zvierat by predstavovala komplikáciu nielen z hľadiska ľudských identít a životných štýlov, ale spochybnila by aj dôležitý pilier ľavicovej politiky – takzvaný humanizmus. Pod humanizmom nemám na mysli len myšlienku, že každý človek má neodňateľnú morálnu hodnotu, alebo že si zaslúži morálny rešpekt. Ako si ukážeme, zástancovia práv zvierat v tomto humanizmus podporujú. Mám na mysli presvedčenie, že hodnota ľudí spočíva v ich odlišnosti od zvierat. Podľa takéhoto presvedčenia máme vrodenú hodnotu a zaslúžime si základné práva práve preto, že sme iní a nadradení nad zvieratami. Hodnota ľudského života sa neodvíja od ničoho, čo zdieľame s inými zvieratami, ale práve od jedinečných ľudských charakteristík.
V dôsledku toho sa rešpekt voči ľudskej dôstojnosti prejavuje lepším zaobchádzaním s ľuďmi ako so zvieratami. (A naopak, porušovanie ľudskej dôstojnosti je definované zaobchádzaním s človekom „ako so zvieraťom“.) Humanizmus sa takto spája s hierarchiou druhov: zakladá sa na vyzdvihnutí človeka nad zviera. Preto by bolo azda priliehavejšie hovoriť o ľudskom suprematizme.
Takéto chápanie humanizmu pravdaže nie je špecifické pre ľavicu. Nájdeme ho naprieč politickým spektrom Západu, zakorenené hlboko v židovsko-kresťanskej tradícii. V mnohom ide jednoducho o sekulárnu verziu pretrvávajúcej náboženskej myšlienky, že človek bol stvorený na obraz boží. Humanizmus nakrátko destabilizovala Darwinova teória evolúcie, keď ukázala, že pokiaľ ide o naše záujmy a schopnosti, niet ostrého prechodu medzi človečenstvom a inými zvieratami. Ak má ľudstvo spoločných predkov s ľudoopmi, a naša DNA je na 98,8 % identická s DNA šimpanzov, potom u ostatných zvierat veľmi pravdepodobne existuje ekvivalent toho, čo dodáva hodnotu ľudskému životu. Myšlienka zásadnej morálnej diskontinuity medzi ľuďmi a ostatnými zvieratami sa v post-darvinovskom svete udržiava ťažko.
Dalo by sa čakať, že ľavica tieto myšlienky prijme a integruje ľudské a zvieracie práva do medzidruhovej koncepcie spravodlivosti, prenechajúc ľudský suprematizmus pravici. Koniec-koncov, v ľavici vždy zaznievalo zopár hlasov za takýto prístup. No ako vidíme, nestalo sa tak. Namiesto toho sa ľavica rozhodla posilniť ľudský suprematizmus a práva zvierat ponechať osirotené.
Prečo ľavica opäť investovala do ľudského suprematizmu?
Myslím, že čiastočne to možno vysvetliť tým, akú významnú úlohu zohrával boj proti dehumanizácii v zápasoch za sociálnu spravodlivosť v dvadsiatom storočí. Mnohé z veľkých neprávostí dvadsiateho storočia zahŕňali zaobchádzanie s niektorými skupinami obyvateľstva ako s neplnohodnotnými ľuďmi (Židia, ľudia tmavej pleti, imigranti a imigrantky, gayovia a lesby, ľudia so zdravotným znevýhodnením). Z oblasti spoločenských vied prichádza stále viac dôkazov o tom, že ľudia z určitých skupín spoločnosti sú naďalej dehumanizovaní; nie doslovne, že by neboli vnímaní ako príslušníci druhu Homo sapiens, ale v zmysle, že sa na nich nazerá ako na jednotlivcov, u ktorých je menej pravdepodobné nájsť charakteristiky, ktoré nás údajne odlišujú od zvierat. Títo ľudia sú vnímaní ako obete svojich základných inštinktov a motívov, ktoré zdieľame so zvieratami (ako pôžitok či strach), no menej pravdepodobne vykazujú „jedinečne ľudské“ pocity ako ľútosť, zvedavosť či vďačnosť. Toto vedie k ich diskriminácii a predsudkom a zároveň vystavuje zraniteľné skupiny riziku násilia, keďže sa predpokladá, že ich treba (podobne ako zvieratá) držať pod kontrolou prostredníctvom sily.
Hlavnou výzvou pre ľavicu je teda bojovať proti dehumanizácii. Všeobecne sa predpokladá, že ľudský suprematizmus je na to efektívnym a nevyhnutným nástrojom. Najlepší (a azda jediný) spôsob ako diskreditovať predstavu, že ľudia z niektorých skupín nie sú plnohodnotnými ľuďmi, je zdôrazňovať radikálne rozdiely medzi ľuďmi a zvieratami. Inak povedané, presadiť posvätnosť človeka: inštrumentalizácia zvierat je v poriadku, no v žiadnom prípade sa tak nesmieme správať k ľuďom.
O myšlienku, že ľudský suprematizmus pomáha bojovať proti dehumanizácii, sa opiera časť ľavicovej rétoriky a stratégie, najmä od čias druhej svetovej vojny. Ako ukazuje Claire Jean Kim, hnutie za občianske práva Afroameričanov a Afroameričaniek sa v päťdesiatych rokoch vedome rozhodlo posvätiť čiaru medzi živočíšnymi druhmi, aby im poslúžila ako východisko na boj proti rasizmu. Americká spoločnosť bola obvinená zo zaobchádzania s černochmi ako so zvieratami, nerešpektujúc ich špecificky ľudské charakteristiky. Väčšina hnutí za sociálnu spravodlivosť, ktoré sa objavili v šesťdesiatych rokoch, si osvojila rovnakú humanistickú stratégiu (hnutia za práva žien, za práva gejov a lesieb či za práva zdravotne znevýhodnených ľudí).
Teraz už vidíme, prečo aktivisti a aktivistky za práva zvierat zostávajú sirotami ľavice. Paradigmatický argument za práva zvierat stojí na zdôrazňovaní spojitostí medzi ľuďmi a zvieratami; paradigmatický argument za práva dehumanizovaných skupín stojí na zdôrazňovaní zásadných rozdielov medzi ľuďmi a zvieratami.
Ľahké lúčenie, ťažké zlúčenie
Zdá sa, že prekonať tento nesúlad bude ťažké. No verím, že v súčasnosti na oboch stranách narastá záujem stavať mosty. Jedným z dôvodov je skutočnosť, že v ľavicovom spektre sa rozširuje povedomie o katastrofických následkoch živočíšnej výroby na životné prostredie, ktoré najviac dopadajú na tých, ktorí sú na tom najhoršie. Ľavica teda potrebuje presadzovať prechod od konzumácie mäsa na rastlinné stravovanie: potrebujeme si odvykať od prísunu pôžitkov založených na priemyselnej živočíšnej výrobe.
Je tu aj ďalší dôvod na stavbu mostov. Ukazuje sa, že ľudský suprematizmus nakoniec nemusí byť taký efektívny v boji proti dehumanizácii ako sa zdalo. Objavuje sa stále viac a viac dát, ktoré dokazujú, že viera v ľudskú nadradenosť a hierarchizovanie živočíšnych druhov problém dehumanizácie naopak ešte zhoršuje. Čím viac ľudia veria, že sú nadradení nad zvieratami, tým je väčšia pravdepodobnosť, že budú dehumanizovať imigrantov, ženy a etnické menšiny. Sčasti to odzrkadľuje známu tendenciu ľudí vykazovať predsudky ako také. Napríklad ľudia, ktorí majú predsudky voči ženám, zvyknú prechovávať predsudky aj voči etnickým menšinám. Predsudky voči zvieratám sú len ďalšou súčasťou tejto všeobecnej tendencie.
Zaujímavé je, že prepojenie medzi hierarchizáciou druhov a dehumanizáciou je kauzálne, nie len korelačné. Napríklad, keď účastníci a účastníčky výskumnej štúdie dostanú na čítanie novinový článok o dôkazoch ľudskej nadradenosti voči zvieratám, následne vyjadrujú väčšie predsudky voči okrajovým skupinám spoločnosti. Naproti tomu, účastníčky a účastníci, ktorí dostanú článok o dôkazoch, že pokiaľ ide o cenené črty a pociťovanie emócií, prechod medzi zvieratami a ľuďmi je plynulý, s väčšou pravdepodobnosťou následne súhlasia s rovnocennosťou ľudí z okrajových skupín spoločnosti. Zredukovanie vnímaných rozdielov medzi ľuďmi a zvieratami pomáha redukovať predsudky a posilňuje vieru v rovnosť všetkých skupín v spoločnosti. Tieto zistenia platia aj v prípade detí. Čím viac sú deti vedené k nadradenosti človeka voči zvieraťu, tým viac dehumanizujú etnické menšiny. Naopak, humánne vzdelávanie o zvieratách (zdôrazňujúce medzidruhové podobnosti a solidarity) podporuje vývoj empatie a prosociálneho prístupu k druhým ľuďom.
Ukazuje sa teda, že na boj s dehumanizáciou je ľudský suprematizmus nielenže nepotrebný, ale v skutočnosti aj kontraproduktívny. Šanca na navrátenie hnutia za práva zvierat do rodiny sociálnych hnutí týmto výrazne stúpa. Na to, aby sme podporovali práva a dôstojnosť žien, etnických menšín či znevýhodnených, nemusíme hodiť zvieratá cez palubu. Boj proti hierarchizovaniu druhov a boj proti hierarchiám v rámci ľudského druhu sa môžu navzájom podporovať, nie vylučovať.
Samozrejme, ako pri každej rodine, stretnutie po dlhom odlúčení bude vyžadovať veľa svedomitosti a ťažkej práce. Zatiaľ čo sa hnutia za sociálnu spravodlivosť bez rozmyslu otočili chrbtom k zvieratám, pravdou je aj to, že hnutie za práva zvierat si v niektorých prípadoch osvojilo rétoriku a stratégie, ktoré reprodukujú sexistické, rasistické a inak diskriminačné postoje. Obe strany si potrebujú osvojiť niečo, čo aktivistka za práva zvierat a znevýhodnených Sunaura Taylor nazýva „new table fellowship“ – teda sedieť pri novom spoločnom stole. Cesta vpred nie je ľahká ani jasná, no ak práva zvierat ostanú vo svojej osirotenej pozícii, výsledky budú katastrofálne. Nielen pre zvieratá, ale aj pre ľudí a celú planétu.
Anglický originál článku vyšiel 30. apríla 2019 v britskom magazíne New Statesman. S dovolením autora preložila Simona Stopková.
Will Kymlicka je kanadský politický filozof, venuje sa najmä multikulturalizmu a právam zvierat. V súčasnosti pôsobí ako profesor filozofie na Queens University v Kingstone, v minulosti pracoval aj ako poradca kanadskej vlády v otázkach migrácie, multikulturalizmu a občianskych práv.
