Ako virtuálna realita mení divácky zážitok z predstavenia súčasného tanca? Projekt DUST ruší odstup medzi tanečníkom a divákom, necháva ich víriť okolo seba ako zrniečka prachu. Mení tak vnímanie priestoru aj telesnosti.
Autormi špecifického tanečného diela DUST (v preklade „prach“) sú slovenskí umelci Mária Júdová a Andrej Boleslavský. Obaja sa dlhodobo zaoberajú vzťahom tanca a nových technológií. Júdová pracovala pôvodne najmä s tanečným filmom, ale skomponovala napríklad aj hudobnú skladbu pre dron. Boleslavský využíva virtuálnu realitu už od roku 2001, keď dostal možnosť podieľať sa na projektoch leteckých simulátorov. Virtuálna realita je pre neho najmä nástrojom, ktorý umožňuje myslieť inak.
Inakosť v myslení je úzko spätá aj s projektom DUST – stačí si založiť headset, okuliare pre virtuálnu realitu. Okamžite sa ocitáte v architektonickom priestore, ktorý je síce naznačený určitými líniami, má však skôr efemérny charakter a váš pohyb v ňom je absolútne slobodný. Rovnako ako pohľad, ktorý môžete zamerať na vizuálne „ohmatanie si“ priestranstva alebo sústrediť na dvojicu tanečníkov, ktorá sa pred vami zjavuje a mizne. Ako budete pri sledovaní diela postupovať, čomu dovolíte vstúpiť do vášho zorného poľa a čo naopak obídete, je na vás. Jediné, čo vás môže v rozhodovaní zrádzať alebo ovplyvňovať, sú vaše zmysly. Virtuálna realita nimi vie veľmi ľahko a dôsledne manipulovať. Keď sa v istej fáze predstavenia začínajú okolo vás vytrácať priestorové štruktúry, aj vaše telo stráca pocit ukotvenia.
Podobné experimenty nie sú v umeleckom svete ojedinelé. Francúzska choreografka Kitsou Dubois sa dlhodobo zaoberá výskumom pohybu v beztiažovom stave. V spolupráci s vesmírnymi agentúrami a strediskami a za účasti neurológov či fyziológov skúma, ako tanečníci reagujú na priestor v stave nulovej gravitácie – zaujíma ju, ako v týchto podmienkach tanečníci dokážu kontrolovať svoje pohyby. Členovia bernskej skupiny Öff Öff zasa vzdorujú zemskej príťažlivosti tak, že vešajú svoje telá na rôzne konštrukcie, tancujú na stenách domov či vo vzduchu. Júdová s Boleslavským neexperimentujú len s tanečníkmi, ale pred nové výzvy stavajú najmä diváka. Vytvárajú nielen virtuálnu reprezentáciu súčasného tanca, zásadným spôsobom menia aj spôsob jeho sledovania a prežívania. Predovšetkým chcú dostať diváka bližšie k tanečníkovi – popri vstupovaní do ich osobného priestoru (hoci len vo virtuálnej rovine) je teraz možné zažiť pocit, že vstupujeme doslova do ich tiel. Mária Júdová popisuje, že tento moment si uvedomili už v čase prípravy choreografie. Jej autorka Patricia Okenwa pracovala s headsetom na hlave a odrazu „sa jej zrazu podarilo vkĺznuť do tanečníčkinho tela a nasledovať jej subtílny pohyb“[1]. Aj táto skúsenosť nasmerovala dielo k pohybovej improvizácii založenej skôr na pomalých jemných gestách a tanečných kompozíciách. „Oveľa viac než veľké, dynamické pohyby vytvorené pre rozsiahle javisko nás zaujíma intimita – to, že sa zrazu môžete stať zrnkom prachu, ktoré víri okolo tanečníka alebo ním dokonca prejde,“ hovorí Júdová. Bezprostrednosť (immediacy) a imerzia (immersion) sú pre ňu kľúčovými pojmami predstavenia a robia z neho osobitú participatívnu performanciu. Divák sa stáva aktívnym účastníkom diela, aj keď jediné, čo v konečnom dôsledku ovplyvňuje, je vlastný zážitok. Dotyk s telom tanečníka je virtuálny a jeho rozpad na prach na konci každej tanečnej variácie je naprogramovaný, nevzniká diváckym zásahom.
Prachová častica ako ústredný motív má pôvod v knihe Eugena Thackera In the Dust of This Planet. „Americký filozof Eugene Thacker v nej premýšľa o svete z rôznych uhlov pohľadu (z hľadiska prachu, planéty, kozmu, ale i samotnej ničoty) a hľadá iné spôsoby interpretácie reality. Prach je prostriedkom k uvažovaniu o nemysliteľnom svete. Zdalo sa nám veľmi inšpiratívne, ako Thacker používa túto metaforu na to, aby nás nechal preniknúť do sveta, ktorý je vlastne dosť ťažko predstaviteľný. Do sveta, ktorý nás nabáda redefinovať, akým spôsobom vnímame telo, priestor i čas,“ vysvetľuje slovenská umelecká dvojica. DUST v tomto chápaní redefinuje tanec – zbavuje ho telesnosti a zároveň dekonštruuje tradičné chápanie tanečného priestoru a narábanie s ním. Odrazu tu neexistuje predná či zadná strana javiska, tradičné vľavo alebo vpravo sú zrušené. Všetko prebieha ako keby naprieč všetkými smermi, potlačená je hegemónia frontálneho pohľadu. Súčasne je DUST tak trochu dielom site-specific. Architektonický kontext je možné pri každom predstavení meniť. „Prototyp choreografie bol vytvorený pre priestor Rambert Dance Company, ale keď sme predstavenie prezentovali v lete na žilinskom festivale Kiosk, pracovali sme s laserovým skenom Novej synagógy,“ objasňuje Boleslavský.
V kontexte teórií post- či transhumanizmu dielo DUST nenahrádza človeka technológiou, tanečník sa nepremieňa na avatara, nie je ani kybernetickým organizmom. Je stále ľudským telom, hoci telom neustále zanikajúcim a vznikajúcim, rozsýpajúcim sa na prach, s identitou skôr baumanovsky tekutou ako jednoznačne identifikovateľnou. Virtuálna realita v tomto prípade nie je novým fantazijným svetom, ale skôr novým médiom pre tanec.
Autorka je teoretička umenia
[1] Vyjadrenia tvorcov pochádzajú z osobnej komunikácie.
