Pozri, kto je osobou

Interrupcie a morálny status plodu

Otázka interrupcií je zložitá. Nie je to objavné konštatovanie. Rozumieme absurdnosti tvrdení, že zabitie niekoľkotýždňového plodu je nevyhnutne vraždou – v rámci vývoja a rastu organizmov by potom aj rozpolenie jablkového jadierka znamenalo vyťať jabloň. A predsa pri interrupciách nejde nikdy o akt taký nevinný, ako rozlomenie semienka. Interrupcie predstavujú zložitý problém aj pre morálnu filozofiu, nakoľko sa v ňom prelína viacero zásadných hodnotových otázok a predstavuje hraničnú situáciu pre niekoľko ústredných konceptov morálneho rozvažovania. Čo znamená osobná sloboda, čo sú práva a povinnosti, kto, resp. čo je osobou, čo je hodnotou života, kedy možno život ukončiť, a tak ďalej. Žiadna jedna analógia celkom nespĺňa očakávania a nedokáže uspokojivo postihnúť všetky ústredné dilemy.

Jednou z otázok, ktoré sa pri interrupciách najviac skloňujú, je práve otázka morálneho statusu plodu. Presnejšie je to otázka či a kedy môžeme na plod nazerať ako na osobu. Otázka, kto je osobou, nie je len filozofickou trivialitou. Byť osobou z filozofického hľadiska znamená mať morálny status nárokov a práv – t. j. privilegované morálne postavenie. Od tejto normatívnej roviny pojmu osoba sa potom odvíja aj rovina právna – čo to znamená prakticky, keď niekomu priznáme status osoby, na aké zaobchádzania a ochranu má teda aj z pohľadu zákona nárok. V USA sme tak napríklad mohli vidieť dôsledky toho, keď sa korporáciám v ich ústavnoprávnom systéme priznal status osoby a s tým spojené nároky aj práva, napr. na slobodu slova. Vo výsledku tu nastal neregulovateľný boom finančných prostriedkov míňaných na politické a lobistické kampane spadajúce pod slobodu slova, podkopávajúce samotné princípy demokratickej rovnosti.

Aj pri plodoch je preto nesmierne dôležité sledovať filozofické diskusie. V súčasnosti môžeme pobadať dve základné tradície. Na jednej strane tu máme pohľad, ktorý trvá na tom, že už od počatia má ľudský život hodnotu, akú priznávame osobám. Podľa druhého pohľadu, samotný plod nemá žiadnu vlastnú morálnu hodnotu, resp. ju získava až v momente, keď naberá vedomie alebo schopnosť pociťovať bolesť. Nasledujúc argumentačnú líniu filozofky Margaret Little v jej článku Interrupcia a hranice osobnosti z roku 2007 môžeme tieto dve intelektuálne tradície pomenovať ako konzervatívnu a osvieteneckú.

A buď osoba!

Konzervatívna tradícia vychádza z teologických doktrín o posvätnosti života a prirodzenom práve, často však ide len o sekularizované filozofické ospravedlnenie rôznorodých náboženských predpokladov. Základom pre argument o morálnom statuse pritom nemôže byť duša, ani božia vôľa, ak má byť takáto argumentácia braná filozoficky vážne aj mimo náboženských komunít. Ale ani samotná príslušnosť k druhu (človek – ľudský život), ktorým sa často oháňa laická argumentácia, filozoficky celkom nepostačuje, nakoľko ponúka len argument kruhom („ľudský život je cenný, lebo je ľudský“). Preto táto tradícia zdôrazňuje – všimnite si ten ústupok osvieteneckým predpokladom – biologický potenciál pre racionalitu každého jedinca. Zdrojom morálneho statusu je tak kapacita dosiahnuť plnú racionalitu – a keďže takýto ľudský život je nedotknuteľný, je nedotknuteľný v akomkoľvek štádiu. Ako tento pohľad lakonicky zhrnula Little: „raz nedotknuteľný, vždy nedotknuteľný“.

V príbuznom duchu sa nesie aj konzervatívny argument filozofa Dona Marquisa, ktorý argumentuje za morálny status plodov poukázaním na to, čo robí zo zabitia nemorálny akt. Zabitím niekoho pripravujeme o potenciál, pozbavujeme jedinca budúcnosti, ktorú by sme sami sebe neupreli a ktorú teda považujeme za cennú. Plod, ktorý zabíjame, má pred sebou celý život, súbor prežitkov, ktoré mu svojím konaním odopierame. Ako však upozorňuje Margaret Little, problémom tohto argumentu je, že ak berieme potenciál budúceho prežívania ako základ hodnoty života, potom má týždňový plod vyššiu hodnotu než 5-ročné dieťa, ktoré objektívne už má menej čo stratiť. Čím skôr sa na biologický život pozrieme, tým vyššia je hodnota jeho budúcich potenciálnych prežívaní.

Je taktiež argumentačne zavádzajúce hovoriť o plode ako o entite, ktorá má nejakú budúcnosť sama osebe. Až do momentu jeho životaschopnosti je totiž plod plne odkázaný na tehotnú ženu. Až do momentu nastávajúceho niekedy v priebehu druhého trimestra neexistuje spôsob, akým by plod mohol existovať mimo maternice a mať akýkoľvek potenciál, resp. budúcnosť.

Samozrejme, argumenty o potenciáli a zbavenej budúcnosti narážajú aj na problém, že pri dnešnej úrovni medicínskeho poznania nielen plody, ale každý kus živého ľudského tkaniva predstavuje potenciál pre rozvoj nového života – stačí ich „preprogramovať“ na tzv. indukované pluripotentné kmeňové bunky. Bolo by však čudné vyplakávať nad usmrcovaním tkanivových kultúr zbieraných pre patologický rozbor, či usporadúvať pohreby amputovaným končatinám. Reakciou na kontraintuitívne až absurdné dôsledky vlastných princípov môže byť revidovanie týchto princípov, alebo všemožná snaha brániť biomedicínskemu výskumu, ktorý ich nezadržateľne robí absurdnými. Asi neprekvapí, že sú to aj veriaci konzervatívci, ktorí všemožne bránia a vystríhajú pred pokrokom v génovom inžinierstve.

Na prahu osobnosti

Druhá spomínaná intelektuálna tradícia, ako ju predstavuje Margaret Little, je prevažujúca v súčasnej morálnej filozofii; na niektorú jej verziu narazíme či už u Petra Singera, Davida Boonina alebo Jeffa McMahana. Pre definovanie osoby považuje za morálne určujúci istý vývojový stupeň. Až do momentu, kým plod nedosiahne istú schopnosť – rôznu u rôznych teoretikov, od reakcie na bolesť, cez vnímanie, rozvoj mozgovej kôry, alebo dokonca rozumnosť – nemôže podľa tejto tradície požívať morálny status osoby. Podľa McMahana, ktorý zdôrazňuje práve schopnosť vnímať, tak až do momentu získania vedomia nemá zmysel priznávať plodom status osoby – bola by to kategorická chyba, ako keby sme hrnčiarsku hlinu označili za hotovú vázu.

Definovanie osoby tu podlieha istému prahu, sade charakteristík, ktoré musia byť splnené, aby sme mohli hovoriť o osobe. Priznanie statusu osoby pri tejto tradícii tak nie je limitované druhovo, čiže ak relevantnú hranicu schopností dosiahne aj iná bytosť – či už zviera, mimozemská forma života, alebo umelá inteligencia – bude tiež automaticky považovaná za osobu s plnou sadou morálnych nárokov, ktoré z toho vyplývajú. Neznamená to však nevyhnutne, že ne-osoby si nezasluhujú žiaden morálny zreteľ.               S výnimkou ich majiteľov nikto nepovažuje napríklad psov za osoby, ale napriek tomu rozumieme, že spravidla nie je správne nechať ich trpieť, alebo im spôsobovať bolesť. Bytosť nemusí byť osobou, aby si zasluhovala morálnu pozornosť.

Na ilustráciu tejto tradície nám môže poslúžiť jeden veľmi vyhranený príklad z pera filozofky Mary Gore Forrester, ktorá pracovala aj ako zdravotná sestra na klinike reprodukčného zdravia. Vo svojej knihe Osoby, zvieratá a plody predkladá vlastnú verziu spomínaného osvietenského argumentu.

Podľa Forrester na osoby, na rozdiel od iných bytostí, uplatňujeme dva základné morálne princípy – princíp dobrodenia (beneficence) a férovosti (fairness). Za prirodzené osoby (natural person) považuje výlučne bytosti so špecifickým druhom racionality – schopnosti univerzalizovať a vnímať ostatných ako ciele spomínaných morálnych princípov dobrodenia a férovosti. Byť osobou znamená schopnosť vnímať iných rovnako ako seba samu – ako nositeľku práv a rovného partnera pri férovom zdieľaní nákladov a ziskov spolunažívania.

Nedivím sa vám, ak ste sa práve zarazili. To znie ako taký vysoký prah, že istotne nájdeme aj filozofov, nehovoriac nič o plodoch, ktorí by podľa Forrester vlastne neboli úplne osobami. Forrester však hovorí o bytostiach, ktoré sú toho schopné aspoň v princípe. Neznamená to, že tak aj vždy nevyhnutne uvažujú a konajú, ani, že prestávame byť osobami v momente, keď konáme iracionálne. Každý zdravý dospelý jedinec je obdarený inteligenciou a morálnym zmyslom, ktoré mu umožňujú byť osobou.

Je pritom zrejmé, že mnoho ľudí – detí a mentálne znevýhodnených dospelých – tiež nespĺňa toto kritérium. Na takýchto neracionálnych jedincov Forrester navrhla kategóriu rozšírených osôb (extended person). K deťom sa správame ako k osobám, lebo z nich osoby vyrastú a nič nepomôže rozvoju ich morálneho zmyslu viac, než pestované férové dobrodenie, zatiaľ čo pri mentálne znevýhodnených, či už vekom alebo chorobou, hľadíme do svojej vlastnej potenciálnej budúcnosti. Je tak záujmom všetkých osôb mať záruku, že „status osobnosti, raz uznaný všetkými jedincami zo skupiny ľudí, im nebude nikdy odobratý“.

Plodom, ktoré ešte nedosiahli vnímanie, však nemá zmysel priznávať status rozšírenej osoby, nakoľko ešte nemajú vlastné záujmy, ktoré by bolo možné chrániť. Sú ešte neexistujúcimi budúcimi osobami a ich záujmy podľa Forrester nemajú väčší morálny dopad, než záujmy akýchkoľvek iných neexistujúcich osôb – akokoľvek potenciálnych.

Osoba vo vývoji

Je zrejme neblahým dôsledkom súčasných debát, že otázka morálneho statusu plodu sa sploštila do otázky osoby. Kým konzervatívna tradícia vo svojom moralistickom absolutóriu, zdôrazňujúcom status osoby od počatia, vedie až k neľudskej prísnosti, v reakcii na ňu osvietenecká tradícia pri zdôrazňovaní vývojových stupňov a kritérií niekedy opomína, že nie je všetko osobou, čo zasluhuje morálny zreteľ.

V rámci boja s konzervatívnym rigorizmom môže byť popieranie očividného strategicky skôr na škodu. Ako zdôrazňuje aj Margaret Little, ani vyvíjajúci sa život v maternici nie je nikdy celkom bez morálnej hodnoty. Veľkosť tejto hodnoty navyše narastá spolu s plodom. Plod sa rozvíja a rastie, a spolu s ním rastie aj morálna závažnosť zásahu do jeho života. Intuitívne rozumieme, že každý život má nejakú hodnotu. Chápeme, že aj pri samovoľnom potrate, ako aj pri interrupcii, dochádza ku strate „niečoho“, strate nezávislej od želaní rodičov, strate života ľudského organizmu.

Netreba sa báť o tomto morálnom statuse hovoriť. Priznať plodu takýto rozvíjajúci sa morálny status, garantujúci isté morálne ohľady, nás nezaväzuje k obmedzovaniu práv žien. Tak ako vnímame cenu živého organizmu, ktorý má potenciál rásť, vyvinúť sa a dospieť, väčšina z nás bude intuitívne rozumieť aj argumentu, že samotný život plodu, alebo dokonca oplodneného vajíčka, nemožno celkom porovnávať s hodnotou ľudského života a práv dospelej ženy.

Ilustrovať to môžeme na populárnom myšlienkovom experimente, v ktorom sa pri náhlom požiari musíme rozhodnúť, koho vynesieme von z horiaceho laboratória: laborantku v bezvedomí, alebo chladiaci box, v ktorom je uložených sto oplodnených vajíčok? Nikto iný tu naporúdzi nie je a vyniesť zvládneme len jedno. Koho zachránime? Jeden ľudský život, alebo sto ľudských životov? Chápeme, že princíp, ktorý by staval nový plod na úroveň dospelého jedinca, je morálne pochybný. Vyžadovalo by si to totiž kus ideologicky podmienenej sociopatie, hľadieť na sto skúmaviek ako na niečo cennejšie, než život jednej dospelej osoby.

Falošná stopa

Celá diskusia o osobách môže zvádzať na scestie. Rozhodnutie o legitimite (či dokonca legálnosti) interrupcií nemožno uzavrieť určením morálneho statusu plodu. Či a kedy priznáme plodu morálny štatút osoby nič nezmení na fakte, že tento plod potrebuje pre svoj život a úspešný pokračujúci vývoj telo dospelej ženy. Ženy, napriek implicitným názorom mnohých mizogýnov, taktiež považujeme za osoby, osoby s plným morálnym právom rozhodovať o svojom tele.

Ako vo svojom legendárnom filozofickom článku Obrana interrupcií upozornila filozofka Judith Jarvis Thomson, ani ak by sme akceptovali predpoklad, že ľudský plod je od počatia osobou s plným právom na život, neznamená to, že matka má povinnosť strpieť tehotenstvo. Právo na život totiž nezaručuje nikomu „právo dostať na používanie telo iného človeka ani právo ďalej ho používať“, bez ohľadu na to, ako sa k používaniu tohto tela dostal, alebo, či toto používanie znamená záchranu jeho života. Ukázala to na myšlienkovom experimente husľového virtuóza: Spoločnosť milovníkov hudby vás uniesla a pripojila váš krvný obeh k slávnemu husľovému virtuózovi, trpiacemu vzácnou poruchou krvi, ktorú dokážu vyčistiť len vaše ľadviny. Zobudíte sa v nemocnici a dozviete sa, že potrvá niekoľko mesiacov, kým sa proces liečby ukončí. Pointou je, že máte plné právo sa nechať odpojiť, aj napriek tomu, že huslista, ktorý je v tom celom celkom nevinne, určite zomrie. Nik mu neupiera, že má právo na život, ale nemá právo nárokovať si pre jeho záchranu vaše telo. Právo na život znamená len to, že človek má právo nebyť zabitý nespravodlivo. A do súhrnu toho, čo je alebo nie je spravodlivé, už nemožno nezarátať aj záujmy a práva vlastníka tela – matky.

Otázky morálnosti a nemorálnosti interrupcii sú nezávislé od toho, či budeme plod považovať za osobu alebo nie. Ešte pred tým, ako si konzervatívni odporcovia interrupcií vybrali za argumentačný nástroj koncept osoby, boli pre nich interrupcie problémom, lebo život samotný je posvätný. Ako v knihe Nadvláda života (Life’s Dominion) z roku 1993 pripomína Ronald Dworkin, v tradičnom katolíckom ponímaní bola interrupcia hriechom, ktorý znevažoval hodnotu Božieho daru života. V tomto hriechu však boli spolu s interrupciami zahrnuté, čoby rovnako závažné zneváženie tohto daru, aj antikoncepcia a masturbácia. Všetky tieto hriechy sa vnímali doslovne ako „zabitie“ človeka. V encyklike pápeža Pavla VI. Humanae Vitae z roku 1968 sa môžeme dočítať, že ak niekto „používa Boží dar a hoci iba čiastočne uberá tomu daru význam a cieľ, protirečí prirodzenosti muža a ženy a ich vnútornému vzťahu, a preto odporuje aj Božiemu úmyslu a jeho svätej vôli“. Encyklika explicitne upiera človeku „bezhraničnú moc nad svojím telom“ a teda aj jeho „plodivými schopnosťami“. Preto odmieta interrupcie, ale tiež podľa encykliky „treba zavrhnúť (…) priamu sterilizáciu, či už trvalú alebo dočasnú, tak mužov, ako i žien“, ako aj manželské úkony, „ktoré sú úmyselne zbavené plodnosti“. Samozrejme, takéto doktrinálne chápanie sa vymyká žitej skúsenosti a morálnej intuícii väčšiny ľudí, katolíkov nevynímajúc.

Ešte aj v devätnástom storočí katolícka cirkev reaguje na spoločenský vývoj a nové biologické poznatky rozhodnutím posunúť moment, kedy je plod obdarený dušou – smerom k momentu počatia. Z hriechu zneváženia Božieho daru života sa z interrupcie stáva v očiach cirkvi nielen „zabitie“ ale aj vražda. Ako zdôrazňuje Dworkin, tento posun „oduševnenia“, hoci bol zrejme v rozpore s tomistickou metafyzikou, bol politicky užitočný, nakoľko pomohol cirkvi motivovať politikov k prijatiu zákonov zakazujúcich interrupcie. Dnešné nástojenie na tom, že plod je osobou od počatia, je v podstate len sekularizovanou verziou kresťanskej doktríny, že plod má dušu. V súčasných politických podmienkach, kde demokratické štáty trvajú na oddelení štátu a náboženstva (aspoň zatiaľ), možno len ťažko aj naďalej operovať s konceptom „duše“. Práve preto je tu právny koncept osoby užitočnou pomôckou, aby doktrinálne záujmy mohli aj naďalej predstierať racionálne, nenáboženské jadro.

Osoby a obsadenie (materníc)

Žiadne filozofické rozvažovanie, akokoľvek abstraktné a odťažité, nesmie zabúdať na ľudí v jeho centre. Pričasto sa v rozvahách o interrupciách pozornosť sústreďuje na plody, priľahko sa zabúda na samotné tehotné ženy, ktoré štatút morálnej osoby bezpochyby majú, ale napriek tomu k nim niekedy rozvahy pristupujú ako k štatistkám s morálnym kreditom menším než fiktívne postavy myšlienkových experimentov čakajúce na popravu.

Pričasto sa legislatívec a jeho konzervatívny roztlieskavač (generické maskulínum je tu zámerné) pri predsavzatiach sprísňovať alebo dokonca zakazovať interrupcie zastrájajú záujmom plodu, úplne ignorujúc ľudskú dimenziu práv ženy. S nulovou empatiou k ťažkostiam, ktorým vie život vystaviť ktorúkoľvek ženu, s mizivou znalosťou základných biologických faktov o tehotenstve a jeho rizikách, jeho nákladoch a dopadoch na ženský organizmus, bez kúska zľutovania šibrinkujú s týždňami, plošnými príkazmi a zákazmi.

Ak o interrupciách hovoríme ako o zložitom filozofickom probléme, hovoríme tým aj, že je to problém, ktorý nemá jednoduché a priamočiare riešenie. Neexistuje plošné riešenie tejto morálnej dilemy, neexistuje skratka, ani legislatívna strieborná guľka, neexistuje riešenie pre všetky časy a každú situáciu. Existuje len priestor pre kompromis: slobodu ženy v skorej fáze tehotenstva, postupne stúpajúci status ochrany plodu s postupujúcim časom jeho vývoja a flexibilitu rozhodovania v súlade s odborným stanoviskom v medicínsky závažných prípadoch.

Koncept osoby a otázka, ako ju definovať, sú súčasťou problému, nie jeho riešením. Celá diskusia o plodoch ako osobách sa nesie v znamení záujmov dokázať, že interrupcie sú buď kardinálny morálny problém, alebo naopak morálne bezproblémové. Nie sú ani jedným. Plod nie je osobou, no nie je ani kusom tkaniva bez morálneho štatútu. Priznanie, resp. upretie statusu osoby ale nevyrieši principiálne morálne dilemy v otázke interrupcií.

Na niektoré uzly proste neexistujú meče, ktoré by ich rozťali. Nad gordickým uzlom interrupcií však môže chcieť mávať mečom len človek bez základného morálneho zmyslu.

Autor je politológ a publicista