Je krátko po piatej ráno. Prechádzame cez bielorusko-poľskú hraničnú kontrolu a ešte za svitania nasadáme do vlaku v bieloruskom meste Brest. Vlak smeruje do poľského Terespolu, prvej obce za poľskou hranicou; práve týmto vlakom sa v posledných rokoch snaží do Poľska dostať množstvo zúfalých utečeniek a utečencov z Čečenska a bývalých sovietskych republík. Väčšinu z nich tvoria matky s deťmi unikajúce pred domácim násilím alebo politickým prenasledovaním – niekedy aj pred oboma naraz – a do Poľska prichádzajú požiadať o azyl. Terespol je pre utečencov bránou do Európy.
Colníci utečenky a utečencov na trase Brest – Terespol nakladajú výlučne do posledného vagóna a oddeľujú ich od ostatných pasažierov. Prvé tri vozne vlaku sú plné medzinárodných cestujúcich, podnikateľov, podnikateliek či turistov; ten posledný je vyhradený pre ľudí „bez papierov“, ktorým autority vstup medzi ostatných cestujúcich nepovolia.
Na hraniciach s Poľskom potom colníci posledný vagón odstavia, a kým ostatní cestujúci presadajú na vnútroštátne vlaky, pohraničná stráž začne utečenky a utečencov vypočúvať.
Vtedy sa rozhoduje o ich osude. Keď ich colníci v Poľsku vypočúvajú na stanici, majú zväčša len niekoľko minút na to, aby rozpovedali celý svoj životný príbeh a dôvody, pre ktoré žiadajú o azyl. Ženy a deti v tej najzraniteľnejšej situácii musia za niekoľko minút colníkom rozpovedať o mučení, prenasledovaní či domácom násilí, presvedčiť úradníkov (takmer výlučne mužov) o tom, že si štatút utečenca naozaj „zaslúžia“.
Väčšinou bez úspechu. Autority ich zvyčajne pošlú vlakom naspäť do Bieloruska, niekedy, keď majú šťastie, do Poľska vpustia jednu alebo dve rodiny.
Spolu s fotografom sa nám dnes ráno podarila nevídaná vec: kupujeme si lístky do posledného vagóna a trváme na tom, že aj my chceme do Poľska cestovať práve v ňom.
„Ale slečna, vagón číslo štyri je pre ľudí bez papierov, vy si choďte sadnúť inde,“ hovorí mi sprievodkyňa.
Trváme však na svojom. Vbehneme do vagóna plného unavených detí a žien so šatkami na hlave, sediacich v atmosfére ticha a strachu. Sme vo vagóne vylúčených.
Dve ženy s deťmi nám uvoľňujú sedadlo vedľa seba. Prekvapuje ma, aké sú zhovorčivé a láskavé. Po viacerých dňoch rozhovorov s organizáciami pomáhajúcimi čečenským utečenkám som zistila, že je takmer nemožné nájsť tu akékoľvek ženy na úteku, ktoré by boli ochotné porozprávať svoj príbeh verejne. „Pýtajte sa ma na čokoľvek, len nie na to, čo sa dialo v Čečensku,“ vravia všetky. O to väčšie je moje prekvapenie, keď v ošarpanom vagóne, kdesi na území nikoho, stretávam dve otvorené a priateľské matky, iba niekoľko minút pred tým, ako budú musieť colníkov žiadať o to, aby ich pustili cez hranice – a pravdepodobne budú opäť odmietnuté.
Obe ženy rozprávajú plynule po rusky a hovoria, že toto je piatykrát, čo sa pokúšajú prejsť cez hranicu. Jedna z nich je neobyčajne krásna, oblečená celá v červenom, má jemné črty a krásne hnedé oči. Obe sú na úteku, každá však z inej krajiny. Prvá je Čečenka, druhá pochádza z bývalej sovietskej republiky, prosí ma však, nech o krajine jej pôvodu v článku nepíšem. Jej muž bol prenasledovaný a perzekvovaný; jej rodinní príslušníci už nejaký čas sedia vo väzení. Rodina je na úteku pred politickým prenasledovaním a mučením.
„Veľmi vám ďakujem, že tu ste, že sa o nás zaujímate. Sem nikto nikdy nechodí, nikto sa o nás nezaujíma. Môj manžel má štatút utečenca v Poľsku a my sa práve pokúšame dostať za ním, ale zakaždým nás na hranici odmietnu,“ hovorí.
Ukazuje mi dokument, v ktorom sa píše, že ona a jej deti sú rodinnými príslušníkmi utečenca a mali by dostať azyl pre zlúčenie rodiny. „Napriek tomu, že mám tento doklad, odmietli nás na hranici už štyrikrát. Som zúfalá.“
Utečenci a utečenky pri tom na hranici musia zakaždým autoritám rozprávať svoj príbeh odznova; niektorí sa hranicu snažia prekonať aj viac ako päťdesiat ráz.
Žena nás prosí, nech jej tvár a tváre jej detí na fotkách neukážeme. „Celú rodinu, vrátane detí, prenasledujú. Veľmi sa bojíme mučenia,“ hovorí potichu, takmer šeptom.
Kým náš rozhovor rýchlo prekladám fotografovi, ženy sa začnú objímať a chytia sa za ruky. Až neskôr to pochopím: blížime sa k poľskej hranici, ženy už cestu poznajú naspamäť.
„Veľmi sa bojíme, že nás opäť nepustia. Pokúšame sa dostať sa tam už niekoľko mesiacov,“ vravia mi.
Okrem toho, že utečenky sú oddelené od svojich rodín, je pobyt v Bielorusku často pre ženy a deti veľmi nebezpečný, pretože tam je omnoho jednoduchšie ich zastrašovať.
Podľa aktivistov utečenci a utečenky v Bielorusku čelia napríklad násiliu, únosom, vyhrážaniu či domácemu násiliu zo strany manželov, bývalých manželov či iných rodinných príslušníkov alebo cudzích ľudí.
„Rozumiem, že medzi utečencami sú dobrí aj zlí, že krajiny nemôžu otvoriť hranice všetkým. Ale ako toto vysvetlíte deťom? Je to pre nich týranie. Obzvlášť preto, že ochranu sme dostali a máme povolenie vycestovať za manželom do Poľska.“
Jej hlboké oči sú plné sĺz.
Kým rozpráva, deti jedia slané arašidy z malého igelitového vrecka na stole. Vo vlaku teraz panuje taká napätá atmosféra, že ani jedno dieťa neplače ani nekričí. Je ťažké si predstaviť, aké to asi pre ne musí byť: vstávať o štvrtej ráno, čakať na vlakovej stanici, na ktorej sa za posledné roky ocitli stovky rodín bez domova, byť vo vlaku oddelený od ostatných pasažierov a potom byť vrátený naspäť do Bieloruska, opakovane, deň po dni.
Pýtam sa žien, kde teraz žijú. Obe si prenajímajú jednu izbu, kde žijú aj s deťmi. Na úteku cez Bielorusko sa spriatelili, hoci pochádzajú z úplne iných krajín.
–
Podľa legislatívy by mal mať v Poľsku ktokoľvek možnosť požiadať o azyl. „V súlade s právom by malo stačiť, aby človek povedal „chcem azyl“ v akomkoľvek jazyku, aby ho mohli vpustiť do krajiny,“ hovorí Agnieszka Kosowicz, riaditeľka nadácie Poľského migračného fóra. „Potom sa môže prípad otvoriť a žiadosť o azyl by mala byť posúdená.“
V praxi však mnohí deklarujú, že vyjadrili svoju potrebu dostať ochranu alebo azyl, a napriek tomu neboli vpustení do krajiny a boli vrátení naspäť do Bieloruska.
„Cudzinci hovoria, že ich žiadosti často ostávajú nepovšimnuté. Niektorí ľudia sa hranicu snažia prekročiť opakovane – niekedy viac ako štyridsaťkrát – predtým, ako sa im podarí dostať sa do krajiny. Colníci prehlasujú, že ľudia, ktorí prichádzajú na hranice, nevyjadrujú potrebu dostať ochranu, ale že prichádzajú z ekonomických dôvodov. Takže sú posudzovaní ako migranti a nie ako žiadatelia o azyl – a z toho dôvodu im nie je povolený vstup do krajiny bez platných víz.“
„Momentálne už niekoľko rokov nikto nemá povolenie monitorovať procedúry prebiehajúce pri vstupe na územie,” hovorí Agnieszka Kosowicz. Žiadne mimovládne organizácie, právnici či tretie strany nemajú právo monitorovať, ako tieto rozhovory na hranici vyzerajú, ako tam prebieha dialóg, na čo sa colníci utečencov pýtajú.
Náš oficiálny email, v ktorom sme o rozhovor požiadali hraničnú stráž, ostal bez odpovede.
–
Sami si neuvedomujeme, aké máme šťastie, keď sa nám v to septembrové ráno podarí dostať sa do Bieloruska a nasadnúť do vagóna plného utečeniek s deťmi. Iba hŕstke novinárov sa podarilo dostať sa do vozňa číslo štyri. Stávame sa tak ojedinelými svedkami úzkosti, ktorú ľudia na úteku zažívajú len niekoľko minút predtým, ako požiadajú o povolenie vstúpiť do krajiny; cítime, aké strašné pre nich tieto chvíle sú.
Naša cesta a rozhovor so ženami trvá necelú hodinu. Vlak plný zúfalých ľudí, utečencov i tehotných žien zrazu zastane.
Prichádzame do poľského Terespolu, kde máme prestúpiť na vlak do Varšavy.
Nechceme však odísť z vozňa. Predstava, že teraz odídeme od rodín, s ktorými sme sa za tú chvíľu zblížili, je ťaživá.
Sprievodkyňa príde po nás až do vlaku a trvá na tom, že musíme vystúpiť.
Po dlhom naliehaní pristaneme. Obe ženy nám ďakujú a želáme si všetko dobré. Rýchlo sa chytíme za ruku, ešte stále otrasení. Nestihneme si vypýtať kontakt ani objať sa, nedozvieme sa, aké budú ich ďalšie osudy. Ženy nám ďakujú za našu prácu. „Nám to už asi nepomôže, ale veríme, že pomôžete ďalším. Veľmi vám ďakujeme, že ste nás vypočuli.“
Z vlaku aj z nástupišťa odchádzam posledná. Dlho sa za sebou obzerám. Pohraničná kontrola aj sprievodkyňa si dávajú dobrý pozor a nedovolia utečencom vystúpiť z vozňa, až kým posledný „legálny“ pasažier nezmizne v diaľke. Nedozvieme sa, čo so ženami bude ďalej. Nikdy nezistíme, na čo sa ich budú pýtať, ako s nimi budú zaobchádzať.
–
S fotografom ešte dlho postávame na stanici v poľskom Terespole. Chceme zistiť, čo sa bude ďalej diať. Nemali sme čas vypýtať si od žien kontakty, už ich pravdepodobne nikdy neuvidíme. Napriek tomu v nás však rezonujú slová, ktoré nám povedali, ich úzkosť a zúfalstvo, ale aj ich prívetivosť a otvorenosť, ochota dať sa s nami do reči a najmä podeliť sa o svoj príbeh aj napriek veľkým obavám.
Utečenky a utečencov na stanici ešte dlho vypočúvajú. Neskôr tam stretneme i čečenské rodiny, ktoré prišli na stanicu čakať svojich príbuzných s nádejou, že tentokrát ich cez hranice pustia.
Čakáme až do jedenástej ráno: práve v tomto čase sa ranný vlak vracia naspäť do Bieloruska – ak utečencov nepustia cez hranicu do Poľska, práve týmto vlakom ich pošlú nazad.
Plní úzkosti tŕpneme pred budovou colnice. Kým kolega fotografuje okolie stanice budovy, zastaví ho polícia a hovorí mu, že fotografovať z takejto blízkosti nie je legálne.
Nedozvieme sa vôbec nič.
Až po niekoľkých hodinách čakania na stanici a rozhovorov s okoloidúcimi zrazu vidíme vlak, ako odchádza naspäť smerom na východ.
Rozhodnutie na hraniciach v ten deň je jednoznačné. Celý vozeň dnes vrátili naspäť do Bieloruska. Cez hranicu nepustili jediného človeka.
Autorka je dokumentaristka
Reportáž vychádza v rámci projektu Angažovaný Kapitál, ktorý je podporený z programu ACF – Slovakia a financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou.
