Porno ako civilizačný manifest potreby intimity

Nie vždy máme dosť ochoty priznať si, že porno nás baví, nadchýna, fascinuje, a akoby sme už ani nemohli začať banálnejšie, dodajme hneď, že akúsi skúsenosť s ním má azda každý a každá, aj keď ide o skúsenosť, s ktorou sa časť z nás príliš nevystatuje. Verme, že stále ide o majoritnú časť, morálnu, pokojne aj moralizátorskú väčšinu, ktorá v intimite súkromia proti pornografii vlastne až tak veľa výhrad nemá, naopak, občas ju aj použije príslušným spôsobom, ale akosi prirodzene rozumie aj tomu, prečo porno vôbec nie je takou prirodzenou a implicitnou súčasťou kultúry, ako by sa mohlo zdať. Teda vlastne nie, ono prirodzenou a implicitnou súčasťou kultúry je, len my predstierame, že nie je, a tak je to v najlepšom poriadku, správne, kóšer.

Porno v špecializovanom kine, nie v multiplexe, porno na platenom a zamknutom televíznom kanáli, nie ako súčasť večerného programu RTVS, porno v pornografických časopisoch, nie ako dvojstrana v časopise Slovenka, porno na najnavštevovanejších internetových stránkach, ktoré sa v prehľadoch najnavštevovanejších internetových stránok neuvádzajú, a nie na Youtube či Facebooku, porno v sexshopoch, nie v regáli v Tescu, kdesi medzi kozmetikou a potrebami pre domácich majstrov. Aj keď toto je obzvlášť milá predstava: už sme do vozíka naložili minerálky aj prací prášok v akcii, v oddelení kozmetiky zubnú pastu, lubrikačný gel a kondómy, v oddelení telesných rozkoší priložíme tridsaťcentimetrového dilda, latexový kostým sestričky a dentálnu blanu, k tomu ešte v oddelení pre domácich majstrov pevnú lepiacu pásku a hurá, víkend môže začať.

Možno sa toho dožijeme, ale zatiaľ to tak nie je – a dobre, že to tak nie je, lebo ak to tak bude, bude to koniec aj porna, aj civilizácie, ako ju poznáme. Slovami Georginy Spelvin, hviezdy klasického filmu pre dospelých The Devil in Miss Jones: „Náš biznis skončí v okamihu, keď sa stane úplne legálnym a nebude mať žiadnych odporcov.“ Lebo nič proti pornu, ale keď je na titulnej stránke, všetkým na očiach, treba ho prekryť alebo rozostriť, aby bolo jasné, že intimity sme sa ešte celkom nezriekli, že sexualita nám síce neprekáža, ani jej komodifikácia, ale chceme si to užiť osamote, bez svedkov.

A áno, hovoríme o majoritnej časti spoločnosti, nie o priznanej fanúšikovskej základni porna, ktorá, presne ako v ostatných oblastiach, má svoje cony, svoje časopisy, svoje swingers kluby, svoj argot či žargón, svoj merchandising a tak ďalej. Lebo „normálny“, majoritný užívateľ ani užívateľka pornografie túto svoju kratochvíľu nemusia zapierať a na priamu otázku odpovedia priamo (áno, občas sa pozriem), ale nie je to nič, čo by si písali do CV v kolónke koníčky a záujmy (kašírujem servítkovou technikou, chodím na výlety do prírody, pozerám porno). Pritom dnes, v anonymnom bezpečí domáceho browsovania po internetových stránkach, už sa netreba pýriť ako v časoch videopožičovní, keď bolo za pornom treba zájsť za plentu, do toho kútika označeného nápisom „Vstup len od 18 rokov“, ktorý bol v každej jednej tejto bohumilej pamätníckej ustanovizni.

Na prelome osemdesiatok a deväťdesiatok, ešte pred masívnym rozvojom požičovní, avšak už v časoch vrcholiaceho VHS boomu, to bolo ešte iné. Aspoň jednu kazetu s Péčkom, Filmom pre dospelých, Zábavou či príznakovo poetickou Kultúrou, čo bol jednoducho nádherný eufemizmus na označenie porna, mal doma každý. Doboví burzoví predajcovia nahratých videokaziet by vedeli rozprávať, ako prišla pani, lebo pán sa zväčša hanbil, a sofistikovaným spôsobom popisovala, aký presne film by chcela, že oni to teda ani s manželom nepozerajú, ale pre niekoho. A čo má komu kto robiť, kam čo čím a tak ďalej, a keď nie je nič ostrejšie, aspoň či tá Jozefína Mutzenbacher je stále v ponuke. Bola, pričom otvorene pornografickú filmovú adaptáciu tohto slávneho erotického románu vydaného síce anonymne, ale pripisovaného Felixovi Saltenovi (autorovi Bambiho), videlo v socialistickom Československu na pirátskej VHS podstatne viac divákov a diváčok, ako by to dnes priznalo.

Každý si niečo o porne myslí

Aby porno zostalo poctivým pornom, nástrojom vzbudenia a realizácie fyzickej túžby, musí byť aspoň zdanlivo skryté. Ak ho odkryjeme, stáva sa príznakovým nie samo za seba, ale ako atraktívna téma, ku ktorej dokážeme celkom spontánne zaujať stanovisko.

O pornografii sa celkom bežne prednáša na vysokých školách – ale neukazuje sa. Porno sa bežne stáva témou spoločenských diskusií – ale neukazuje sa. A porno je celkom prirodzenou súčasťou programovo umeleckých artefaktov – kde sa síce ukazuje, ale už to nie je porno, ale umenie. Presne ako otvorená, pred oči celkom po pornograficky postavená felácia v klasickej artovej snímke Korida lásky (Ai no Korida), na ktorú už od roku 1976 do filmových klubov nechodia fanúšikovia porna, ale milovníci a milovníčky náročnejšej kinematografie.

A napokon je tu porno, prítomné v kultúre tak hlboko a tak implicitne, že vlastne ho už ani neidentifikujeme ako porno, ale napríklad ako modelové väčšinové sexuálne správanie. Práve vďaka pornu sme totiž dnes ochotní a ochotné za zatvorenými dverami, na domácom ihrisku telesnosti, robiť aj veci, ktoré by sme inak nerobili, ba dokonca veci, ktoré nie sú tým, čím sa javia byť, aj akosi oficiálne, v očiach autority. Veď práve takto nejako sa Monika Lewinská dozvedela, že nakoniec s ňou predsa len Bill Clinton nemal pohlavný styk.

Porno je čistá exploatácia, ukazovanie zbavené inotaju, čosi tak veľmi a tak priznane inscenované, že už v tom niet pre inscenáciu miesta. Emocionálne vyprázdnené odosobnené deje, ktoré pokojne môžu pripomínať viac atletický výkon ako sex. Žiadne tajomstvo, iba čo najprecíznejšie, najdetailnejšie, najexponovanejšie zobrazovanie dejov, z ktorých mnohé, keď sa dejú ako styk, nie ako porno, nie je vôbec vidieť. Porno ako zavŕšenie stierania rozdielu medzi akože a naozaj, medzi fikciou a realitou, medzi fantáziou a skutočnosťou.

Porno neodvracia zrak, naopak, díva sa a ukazuje nevidené, čo je takmer identický princíp, ako keď nám v ktoromkoľvek z derivátov krimiseriálu CSI ukazujú detaily neviditeľné voľným okom. Psí chlp uviaznutý v perzskom koberci, devastačný účinok jedu vpraveného do krvného obehu, rozpad ožiarených buniek. Ani si neuvedomujeme, že z viditeľného makrosveta prechádzame do mikrosveta skrytého ako očiam, tak kamere.

Za vrchol, ešte obscénnejší ako konvenčné porno zdurených slizníc, ktorého pragmatickou podstatou je privodenie fyzickej sexuálnej rozkoše prostredníctvom recipovania fyzickej sexuálnej rozkoše kohosi iného – a je jedno, či dotyčný rozkoš predstiera alebo sa mu deje –, možno považovať porno emocionálne, porno participačných falošne filantropických televíznych show, v ktorom sa obcuje s ľudskými emóciami a namiesto genitálií sa ukazujú slzy. Už sa nezahrávame s odkrývaním telesnej intimity, zaujíma nás intimita duše. Nefalšovaný plač matky dieťaťa so zdravotným znevýhodnením nad trpkým osudom. Matky, ktorá už vie, že jej bude poskytnutá pomoc, a tak o chvíľu bude plakať znova, ale už od šťastia, lebo moderátor televíznej show jej už-už podáva kľúče od vynoveného bezbariérového bytu. Známi ľudia nezištne poskytli pomoc, zľutovali sa nad chuderou ťažko skúšanou životom a všetci si pri tom tak pekne poplačeme. Tento spôsob porna je na mňa už príliš hardcore.

Autor je teoretik popkultúry, publicista, učiteľ a zberateľ akčných figúrok