Od organizovania práce k stranám: Politické korene odborovej organizovanosti

Dejiny odborov (5. časť)

9. 5. 2025

V predchádzajúcom článku som naznačil prechod robotníckeho hnutia od liberalizmu k socializmu. Tentoraz sa zameriam na širší vývoj európskeho politického prostredia, najmä vznik socialistických strán, ktoré boli rozhodujúce aj pre ďalší vývoj odborov, vrátane tých slovenských. V ďalšej časti sa pozriem na širšie politické pohyby a ideové napätia v Európe, ktoré formovali aj vývoj robotníckeho hnutia v slovenskom priestore.

Chartizmus a začiatok politickej mobilizácie

Na začiatku 19. storočia sa kapitalizmus rozvíjal v spoločnostiach, ktorým chýbala demokracia založená na rovnosti práv. Politické práva boli striktne obmedzené – vo Veľkej Británii platil majetkový cenzus, ženy nemohli voliť, vo Francúzsku po revolúcii nasledovala kontrarevolúcia a volebné právo ostalo výsadou približne jedného percenta populácie a aj v Spojených štátoch bola politická účasť vyhradená bielym mužom, zatiaľ čo hospodársky rast stál na otrockej práci. Priemyselné robotníctvo bolo v Európe i Amerike prakticky vylúčené z rozhodovania. V tomto kontexte sa začalo formovať robotnícke hnutie ako nositeľ požiadaviek nielen za sociálnu spravodlivosť, ale aj politické práva. Viaceré výskumy spochybňujú základnú modernizačnú tézu, že demokracia je prirodzeným dôsledkom ekonomického rozvoja. Poukazujú práve na kľúčovú úlohu organizovaných pracujúcich, ktorí si politické práva vydobyli aktívnym triednym bojom vedeným zo strany neprivilegovaných vrstiev spoločnosti.

Ešte pred vznikom prvých ľavicových strán pôsobilo v 30. a 40. rokoch 19. storočia vo Veľkej Británii Chartistické hnutie – masové robotnícke hnutie, ktoré reagovalo na sociálnu a politickú nerovnosť počas industrializácie. Jeho cieľom bolo presadenie takzvanej Všeobecnej charty ľudových práv, najmä všeobecného volebného práva pre mužov. Hoci Chartisti nedosiahli okamžitý úspech, ich požiadavky sa postupne presadili a hnutie výrazne ovplyvnilo rozvoj odborov. Napriek tejto revolučnej tradícii vznikla britská Labour Party až v roku 1900 – omnoho neskôr než socialistické strany v kontinentálnej Európe.

Nemecko: Spor medzi reformou a revolúciou

Prvým priestorom, v ktorom sa začala formovať moderná robotnícka politická organizácia, boli nemecké štáty. V roku 1863 tu Ferdinand Lassalle založil Všeobecný nemecký robotnícky spolok. O dva roky neskôr založili Wilhelm Liebknecht a August Bebel Saskú ľudovú stranu. Keď v nej prevládli socialistické tendencie, bola v roku 1869 nahradená novou stranou – Sociálnodemokratickou robotníckou stranou (SDAP), založenou na zjazde v Eisenachu. SDAP sa hlásila k programu Medzinárodného robotníckeho združenia (známe aj ako I. internacionála, založená v roku 1864 v Londýne). Ten zdôrazňoval potrebu triedneho boja, medzinárodnej solidarity a podporoval ideu, že oslobodenie pracujúcich musí byť dielom samotných pracujúcich. Už na tejto platforme bola jadrom sváru taktika – či cestou k socializmu má byť parlamentná evolúcia alebo revolúcia.

Dve nemecké robotnícke strany sa vyvíjali paralelne a ich rozdiely sa často vysvetľujú ako spor medzi reformizmom a revolučnosťou alebo ako spor medzi „reformistickými“ lassallovcami a „revolučnými“ marxistami z Eisenachu, nakoľko mali odlišné prístupy k marxizmu a rôznu mieru revolučnosti. Lassalle presadzoval tézu, že robotníctvo si musí vytvoriť vlastnú stranu, ktorá bude bojovať za všeobecné volebné právo a štátnu podporu výrobných družstiev. Veril v „železný zákon miezd“, podľa ktorého mzdy nikdy nepresiahnu minimálnu úroveň potrebnú na prežitie, preto bol skeptický voči pôsobeniu odborov a štrajkovým aktivitám. V tomto období však v skutočnosti išlo viac o rozdielne názory na zjednotenie Nemecka, než o ideologický konflikt. Lassalle navyše zomrel mladý, vo veku 39 rokov, po smrteľnom zranení v súboji. Po prekonaní liberalizmu (za čo dávali kredit Lassallovi aj jeho odporcovia) robotnícke hnutie vybavené Marxovou tézou o tom, že proletár nemá vlasť, čelilo novej výzve: nacionalizmu. Ten spoločne s národnostným napätím zohrával dôležitú úlohu aj v rámci Uhorska, kde sa ideové zápasy prelínali s otázkami etnickej a jazykovej identity.

Nakoniec sa v roku 1875 obe strany spojili v meste Gotha a vytvorili jednotnú Sociálnodemokratickú stranu Nemecka, ktorá sa ďalej rozvíjala v novo zjednotenom štáte. Po tom, čo vo voľbách v roku 1877 získala ešte skromných deväť percent, prišla reakcia zo strany ríšskeho kancelára Otta von Bismarcka. Vyhlásil sériu takzvaných antisocialistických zákonov, ktoré sociálnym demokratom zakazovali agitáciu. Strana sa síce mohla zúčastniť volieb, ale vykonávanie kampane bolo prakticky znemožnené — mali zakázané zhromaždenia a stranícke tlačoviny, členovia strany neraz končili v žalároch. Továrnici po celej krajine nútili svojich zamestnancov podpisovať vyhlásenia, že nie sú sociálni demokrati. S bičom však prišiel i cukor: Bismarck zhora zaviedol prvé štátne schémy zdravotného a sociálneho poistenia. Robotníci tieto ústupky vnímali ako výsledok vlastného zápasu – dôkaz, že tlak sociálnych demokratov prináša zmeny. Bismarckova taktika tak nefungovala a sociálno-demokratická strana sa radikalizovala. V roku 1880 odstránila zo svojho programu klauzulu, ktorá ju zaväzovala viesť boj výlučne zákonnými prostriedkami a o tri roky neskôr, naopak, nazvali stranu revolučnou. Bolo dôležité, že socialisti dokázali vierohodne vysvetliť nespravodlivosť kapitalistického systému, presvedčiť ľudí, že je možné ho postupne prekonať, a zároveň označiť spoločenskú silu, ktorá má záujem ho zvrhnúť.

Parížska komúna ako symbol pokusu o iný svet

V Rakúsko-Uhorsku začiatkom 70. rokov začalo robotnícke hnutie zohrávať čoraz významnejšiu rolu. V monarchii existovalo 273 robotníckych organizácií, z ktorých sa 70 hlásilo k I. internacionále; v uhorskej časti tak bolo takmer 10-tisíc takto orientovaných členov. Pre transformáciu ekonomického boja na politický a formovanie triedneho vedomia zohralo významnú úlohu počas diania v Paríži na jar roku 1871.

Parížska komúna vznikla po páde Napoleona III. ako krátkodobá, ale zato výrazná forma samosprávy. Fungovala ako kolektívna robotnícka vláda, ktorá kombinovala zákonodarnú a výkonnú moc a prijímala radikálne sociálne a sekulárne reformy – napríklad zrušenie trestu smrti, odluku cirkvi od štátu, zákaz detskej práce či prebratie opustených podnikov robotníctvom. Zároveň mala silný internacionálny charakter. Situáciu vystihol maliar Gustave Courbet: „Paríž odmietol byť hlavným mestom Francúzska a deklaroval sa za autonómny kolektív v rámci univerzálnej federácie národov.“

Karl Marx označil Komúnu za predzvesť novej spoločnosti. Jej krvavé potlačenie však predstavovalo úder pre robotnícke hnutie. Po demonštrácii budapeštianskeho robotníctva na uctenie obetí Parížskej komúny uhorská vláda uväznila a súdila predstaviteľov Všeobecného robotníckeho spolku – nachádzali sa medzi nimi i slovenskí robotníci. Rôzne interpretácie Parížskej komúny – najmä otázka centralizácie a úlohy politickej avantgardy – napokon viedli k zásadnému rozkolu medzi marxistami a anarchistami na Haagskom kongrese I. internacionály v roku 1872 a jej následnému rozpadu.

Zrod robotníckych strán v podmienkach monarchie

Koaličný zákon zo 7. apríla 1870 legalizoval v predlitavskej časti monarchie združovanie robotníkov za účelom obhajoby ich ekonomických záujmov, najmä formou odborov a kolektívneho vyjednávania. Reagoval na rastúci tlak robotníckeho hnutia aj verejnosti, ktorú pobúrila krvavo potlačená stávka textilných robotníkov v českom Svárove. Táto udalosť urýchlila prijatie zákona vo viedenskom parlamente. V uhorskej časti monarchie nastal posun až prijatím Trestného zákonníka o zločinoch a prečinoch v roku 1878, ktorý zrušil zákaz účasti v robotníckych spolkoch.

Na národnostné napätie reagovalo stretnutie robotníkov vo Viedni v júni 1873, kde vystúpili českí predstavitelia ako Josef Boleslav Pecka a Ladislav Zápotocký. Výsledkom bolo vyhlásenie proti národnej izolovanosti s výzvou na založenie jednotnej robotníckej strany. Ešte predtým v marci vznikla v Budapešti Robotnícka strana Uhorska, ktorú však uhorské ministerstvo vnútra po mesiaci zakázalo a rozpustilo.

Viedenské stretnutie bolo impulzom k vzniku rakúskej sociálno-demokratickej strany, ktorej ustanovujúci zjazd sa konal v apríli 1874 v Neudörfli. Program zdôrazňoval internacionálny charakter a právo národov na sebaurčenie. Vznik strany privítala aj I. internacionála, v súlade s jej uzneseniami z Paríža (1871) a Haagu (1872), ktoré podporovali zakladanie samostatných robotníckych strán v jednotlivých krajinách. Keďže strana pôsobila v ilegalite, jej ďalší zjazd sa konal tajne v máji 1975 v Devínskej Novej Vsi. Zúčastnili sa ho i delegáti z Uhorska. Miesto konania však bolo prezradené a účastníci uväznení.

V apríli 1878 bola na ilegálnom zjazde v hostinci U Kaštanu založená česká sociálna demokracia ako súčasť celorakúskej strany. V máji 1880 vznikla Všeobecná robotnícka strana Uhorska, ktorá sa vyprofilovala zo skorších pokusov o založenie novej uhorskej sociálnodemokratickej strany. Zahŕňala aj slovenských sociálnych demokratov a profilovala sa podľa „eisenašského“ programu. Stranu tvorili aj odborové a vzdelávacie spolky, na jej čele stál Leo Frankel, bývalý predstaviteľ Parížskej komúny a blízky spolupracovník Marxa. Jej program vychádzal zo zrevidovaného gothajského programu nemeckej sociálnej demokracie.

Zjednocovanie narušili ideové spory, ktoré viedli k rozdeleniu hnutia na umiernených a radikálov, najmä pre nezhody v taktike v otázke postupu strany. Širším kontextom boli i spomínané Bismarckove protisocialistické zákony, ktoré sa stali inšpiráciou aj pre represívny postup rakúsko-uhorských orgánov voči socialistickému hnutiu. Nasledujúci vývoj sporov, ich prekonanie, vznik II. internacionály a ďalšie aspekty tohto komplexného vývoja, ktorý následne viedol v 90. rokoch 19. storočia k masovému rozmachu odborov ako i socialistických strán, priblížim nabudúce.