V poslednej knihe Marka Fishera, ktorá vyšla vo vydavateľstve Repeater Books iba niekoľko mesiacov pred jeho smrťou, sa autor zameral na dva termíny, ktoré v mnohých aspektoch rámcujú tému strachu – na „podivné“ a „znepokojivé“. Darí sa mu na príkladoch z literatúry, hudby a filmu tieto pojmy dostatočne osvetliť?
Známy britský kultúrny teoretik Mark Fisher, autor oceňovanej knihy Kapitalistický realizmus (po česky vyšla v roku 2010 vo vydavateľstve Rybka Publishers), sa po spolupráci s filozofom Justinom Bartonom na audioeseji On Vanishing Land rozhodol naďalej venovať pojmu eerie (znepokojivý) a pripojil k nemu i druhý príbuzný pojem – weird (podivný). Obom fenoménom venuje v knihe The Weird and the Eerie po šesť esejí, v ktorých sa snaží tieto pojmy definovať na príkladoch z literatúry, filmu a hudby.
Základný rozdiel medzi podivným a znepokojivým je vo Fisherovom myslení priestorový – uvažuje nad tým, akým spôsobom sa podivno a znepokojenie vzťahujú k priestoru, v ktorom sa pohybujeme. Podivné je bytostne vždy vonku a nejakým spôsobom ovplyvňuje to, čo je vnútri. Je to niečo neznáme, niekedy až nepoznateľné, niečo radikálne iné a nové. Podivné nikam nepatrí, často je zoskupením vecí, ktoré sa k sebe nehodia. Aj preto je jednou z jeho najznámejších podôb koláž, obľúbená forma surrealistov, veľkých milovníkov podivného. Tieto nevhodné zásahy do naoko kompaktného sveta ukazuje Fisher na poviedkach H. P. Lovecrafta, románoch H. G. Wellsa, Tima Powersa a Philipa K. Dicka, albumoch post-punkovej skupiny The Fall a filmoch Rainera Wernera Fassbindera a Davida Lyncha.
Znepokojivé je naopak vždy vo vnútri, prípadne sa prejavuje tajuplnou absenciou toho, čo by sme vo vnútri očakávali. Chýbanie, rozklad, ruiny, medzery, trhliny – to sú pre Fishera hlavné atribúty znepokojivého. Opäť ich prezentuje na kultúrnych dielach: románoch Daphne du Maurier, Margaret Atwood, M. R. Jamesa, hudbe Briana Ena či filmoch Tarkovského, Kubricka a Nolana. A ak táto recenzia zatiaľ pôsobí ako výpočet mien a diel, na ktorých Fisher svoje pojmy ozrejmuje, dôvodom je bohužiaľ aj to, že kniha z tejto šablóny takmer nikdy nevystupuje. Ak čitateľ očakáva – tak ako som čakal aj ja –, že jednotlivé eseje budú súčasťou širšieho filozofického či polického konceptu a ako puzzle vytvoria obraz spoločnosti, ktorá weird a eerie diela z dôvodu nejakého vnútorného pnutia produkuje, bude sklamaný. Fisher dosiahol paradoxný stav, v ktorom sa samotná kniha stáva – vďaka absencii toho, čo by sme od nej legitímne mohli očakávať – znepokojivou. Je možné, že to bol autorský zámer, a v tom prípade dávam klobúk dolu. Mám však podozrenie, že takáto interpretácia by sa obhajovala veľmi ťažko.
Napriek absencii širšieho naratívu, ktorá ma sklamala, sa aj tak vidím, ako knihu na každom kroku odporúčam – i keď jednotlivé eseje netvoria kompaktný celok, sú výborne napísané a plné objavných psychologických a estetických pozorovaní. Fisher je úžasný architekt (kratšieho) textu, krásne balansuje medzi chirurgicky presným popisom a poetickou rozvernosťou, ktorá prezrádza jeho úprimné nadšenie pre analyzované umelecké diela. Mnohé jeho vety sú také úderné, že by sa mohli použiť priamo na propagačné účely, lepiť na obaly kníh a albumov. Takto napríklad hovorí o piesni Impression of J Temperance od skupiny The Fall: „Výsledok je taký eliptický, až pôsobí, akoby text piesne – čiastočne rozmazaný bahnom, plesňou a riasami – vytiahli z manchesterského kanálu, ktorý svojou basou vybagroval Steve Hanley.“ I keď mnohých autorov, ktorým sa Fisher venuje, veľmi dobre poznám, jeho pozorovania ma neustále prekvapovali a ukazovali mi ich tvorbu v novom a nečakanom svetle. Na poviedkach H. P. Lovecrafta napríklad dokazuje, že aj keď autor nemal priaznivý vzťah k modernému umeniu, sám využíval kubistické a futuristické techniky a motívy. A zaujímavé momenty nachádza aj u takých sprofanovaných a nespočetnekrát analyzovaných autorov, ako sú Lynch či Tarkovskij.
Dozvedel som sa však i zaujímavé veci, o ktorých som predtým nič netušil, napríklad že Fassbinder natočil v roku 1973 pre nemeckú televíziu dvojdielne sci-fi, ktoré o dvadsaťpäť rokov predbehlo Matrix. V tých chvíľach som autorovi odpustil uvoľnený koncept, ktorý miestami rozšíril do groteskných rozmerov, aby mu stále pasoval k skúmaným termínom. I tak mi však často prišlo ľúto, že sa obmedzuje viac-menej na popkultúrne fenomény, akoby sa tak ako väčšina súčasných teoretikov a filozofov bál tento „žižekovský“ prístup opustiť. Nehovoriac o tom, že práve Žižek už s mnohými z rozoberaných diel vo svojich textoch pracoval.
Aby som k Markovi Fisherovi nebol úplne nespravodlivý, je niekoľko momentov, kedy sa snaží umelecké diela uviesť do vzťahu s rozsiahlejším spoločenským pohybom – konkrétne sú presne tri také momenty a vždy sa vzťahujú k pohybu kapitálu. Pri popise absencie, ktorá je charakteristická pre pocit eerie, hovorí opakovane o absencii konateľa, hybnej sily, ktorá stojí za našimi rozhodnutiami a spoločenskými vzťahmi. „Kto tu koná? Koná tu vôbec niekto? Tieto otázky si môžeme položiť na psychoanalytickej úrovni – ak nie sme tými, kým si myslíme, že sme, kto teda sme? – ale rovnako sa dajú uplatniť na sily, ktoré ovládajú kapitalistickú spoločnosť. Kapitál je na každej svojej úrovni znepokojivou entitou: i keď je vytvorený z ničoho, kapitál uplatňuje svoj vplyv oveľa viac než akákoľvek substanciálna entita.“
I ďalšie dva citáty sa orientujú na neviditeľnú, dematerializovanú podobu kapitálu, ktorá vytvára v pozorovateľovi pocit znepokojenia. To je samo osebe legitímne, i keď nie veľmi objavné zistenie. Keďže sú však tieto miesta osamelé a navyše všetky tri opakujú tú istú myšlienku, ktorú ďalej autor nerozvíja, pôsobia skôr ako impotentné výkriky do tmy. V krátkej časopiseckej úvahe by sa to stratilo. Na knihu, ktorá má ambíciu zachytiť také bohaté termíny, akými sú podivnosť a znepokojivosť, je to však podľa mňa málo. A to je veľká škoda, pretože v roku 2017 si Mark Fisher siahol na život, takže už sa rozvíjaniu týchto myšlienok venovať nemôže. Môžeme len dúfať, že niekto na jeho uvažovanie a prenikavé intuície nadviaže. Určite by to stálo za to.
Mark Fisher: The Weird and the Eerie
Repeater Books, Londýn 2017, 128 strán
