Písať o zhnitých jablkách

Eugen Gindl patril k najvýraznejším slovenským reportérom dvadsiateho storočia. Vo vydavateľstve KPTL pripravujeme knihu o jeho živote. Ponúkame vám z nej ukážku, v ktorej Gindl hovorí, akým nástrahám čelila kritická reportáž počas normalizácie. Rozhovory vznikali v roku 2021.

Vaša reportážna kariéra sa spája najmä s časopisom Život. Aká v ňom vládla v sedemdesiatych rokoch atmosféra?

Musím povedať, že sme mali veľmi dobrý kolektív. Bolo tam však pár ľudí, ktorí sa nás svojím oportunizmom a lajdáctvom snažili brzdiť. Bol som vtedy už skúsený reportér, a tak som mal vopred danú mesačnú normu – jeden veľký materiál a jeden malý. To bola vyslovená brzda. Zarábal som vtedy menej ako na začiatku, keď ma pustili naplno, to som okrem základného platu mal aj vysoké honoráre za každú ďalšiu reportáž, neskôr som žiadne honoráre navyše už nemal. Našťastie som popritom robil pre televíziu a rozhlas. Keďže sme nemohli robiť viac ako bola naplánovaná norma, a ja som ju mal hotovú už po týždni, zvyšok času sme hrávali tenis alebo sme chodili po horách.

Aké ste mali vzťahy s kolegami?

Najlepšie vzťahy som mal s fotografmi a grafikmi. Z fotografov to boli napríklad Kamil Vyskočil alebo Štefan Tamáš, veľký fotograf, najstarší v redakcii, robil sociálne fotografie ešte za prvej republiky. Najviac som však robil s Milošom Vančom. V mladosti to bol výborný fotograf, no služba v Živote ho zničila, musel fotiť s množstvom redaktorov, bolo nás tam trikrát viac než fotografov. Bol aj predlohou pre postavu fotografa vo filme Hĺbkový rekord.

Kto vtedy viedol redakciu?

Šéfredaktorom bol Laco Tomášek. Predstavoval veľmi zvláštny typ oportunizmu: nie hnusný, hoci nežičlivý. Mňa uznával, i keď mi to nikdy otvorene nepovedal, zároveň sa bál, že kvôli mne bude mať problémy a príde o miesto. Oveľa neskôr, keď som založil noviny Verejnosť, som zamestnal jeho dcéru v listovom oddelení – vtedy som musel kúpiť celé listové oddelenie Večerníka, pošty bolo totiž tak veľa, že nám chodila v košoch na bielizeň. Robili na tom štyri dievčatá.

Po revolúcii sa menili nomenklatúrne kádre na vedúcich pozíciách v novinách, a tak o svoje miesto nakoniec prišiel aj Tomášek. Keď sme sa asi pred desiatimi rokmi stretli, prekvapene mi povedal (ešte stále mi vykal): „Eugen, my sme vás pokladali za antikomunistu a vy ste tu jeden z najľavicovejších novinárov.“ To mi nahodil na smeč, ale nechcel som mu vrátiť bombu, tak som mu len potykal a hovorím: „Počúvaj, Laco, veď vy ste sa všetci len hrali na komunistov. Čo to bola za gašparkiáda?“

Boli tam aj úžasné staré dámy, ktoré stále hrali poker. Mali ma rady, lebo som ho hrával s nimi.

Čo v redakcii robili?

Boli to redaktorky, a vôbec nie zlé. Pani Hečková, žena môjho učiteľa Miroslava Hečka, významného človeka, člena povstania, predstaviteľa progresívnej komunistickej ľavice. Alebo Anička Miháliková, ktorá robila rodinné témy, tiež veľmi dobrá redaktorka. Zaujímavá redaktorka bola aj pani Pechová. Jej muž, Michal Pecho, bol ideologickým tajomníkom strany v šesťdesiatych rokoch. Študenti v šesťdesiatom ôsmom na ulici spievali: „Čo nie je v Echu, je v šuplíku u Pechu.“

Aké boli možnosti tvorby kritickej reportáže v normalizačných sedemdesiatych rokoch?

Nebolo to vôbec ľahké. Jednak mal v sebe človek autocenzúru, jednak bol nad ním šéf oddelenia, potom šéfredaktor, nad nimi ústredný výbor strany a úplne navrchu ideologický tajomník, súdruh Pezlár. Ten nás ešte v šesťdesiatych rokoch učil politickú ekonómiu, mali sme ho veľmi radi, bol to humorný človek, ovládal jazyky, a keďže bolo obdobie odmäku, aj jeho prednášky boli uvoľnené, rád diskutoval. Nikdy sme nepochopili, ako sa z tohto človeka stal taký ortodoxný ideologický vodca strany, suchý, bez štipky humoru. Možnosti reportáže sa dajú dobre priblížiť na niečom, čo Pezlár zvykol hovoriť: „Ak je na strome päťdesiat zhnitých jabĺk a päťdesiat zdravých, budete písať o tých zdravých.“ „A čo keď je na strome deväťdesiatdeväť zhnitých a len jedno zdravé?“ opýtal sa ho raz Poldo Podstupka, šéfredaktor Nového slova. „Aj tak budete písať o tom jednom zdravom, s tými zhnitými si strana poradí aj bez vás.“

Našli ste spôsoby, ako písať o tých zhnitých?

Keď to nešlo v Živote, pomohol mi práve Podstupka. Chcel som napríklad napísať reportáž o zavádzaní počítačových analýz do výroby. Prvý prípad bol vo Vagónke Poprad. Pre vtedajších ajtíčkarov bolo zaujímavé zisťovať, ako sa pri rovnakých vstupoch menia výstupy, kde sa stráca produktivita a peniaze. Jeden z nich vo mňa získal dôveru, povedal mi, ako tam s nadšením prišli a pustili sa do práce a pomaly začali odhaľovať kradnutia. No keď konečne zistili, kde miznú peniaze, priškripli ich, a to bolo pre nich veľké sklamanie. Keď vedúci podniku pochopili, čo im môžu títo technici dokázať, dali si vyrobiť dva výstupy: jeden pre vnútorné potreby podniku a druhý pre stranícku kontrolu. Tých chlapcov z počítačovej analýzy to veľmi demotivovalo. Napísal som reportáž s názvom Pán inžinier, s tým na nás nechoďte!, v Živote ju však publikovať nechceli. Poldo Podstupka mi ponúkol, že to uverejní v Novom slove, ale bol by som býval radšej, keby to vyšlo v Živote, ktorý mal vtedy náklad dvestopäťdesiattisíc, Nové slovo malo slabých dvadsaťtisíc. Tak sme sa dohodli, že v Živote poviem, že ak mi tú reportáž neuverejnia, publikujem ju v Novom slove, a Podstupka ma v tom podrží. Nakoniec vyšla v Živote, bez jediného cenzorského zásahu.

Aký bol ďalší osud tejto reportáže?

Pôvodne som ju nechcel ani nikam poslať, ale Ivan Špánik, novinár, ktorý sa nebál otvárať aj kritické ekonomické témy, ma presvedčil, aby som sa skúsil prihlásiť do súťaže Novinárska cena Júliusa Fučíka. A onedlho po uverejnení textu mi volali, že som ju vyhral. Kúpil som si nový oblek a vybral som sa na odovzdávanie cien, ale pomýlil som si termín a prišiel som o deň neskôr, takže cenu mi nakoniec poslali poštou (smiech).

Stalo sa v Živote niečo podobné aj pri iných reportážach?

Áno. Raz mi zavolal Dežo Ursiny z Koliby, kde bol vtedy šéfom jednej dramaturgickej skupiny, že istý mladý filmár, Ladislav Kaboš, napísal scenár o vodnej nádrži Starina, pre ktorú museli vytopiť sedem dedín. „Pomôž mu napísať záver k tomu filmu, aby ho vedenie prijalo,“ začal Dežo. „Prečo sa obraciaš na mňa?“ spýtal som sa ho. „Lebo ty si napísal svoju prvú reportáž o Liptovskej Mare,“ odpovedal. To bola pravda, napísal som ju, keď som mal dvadsaťštyri rokov. Tak sme tam s Kabošom zašli, napísal som dlhú reportáž z názvom Presídlenci a vďaka nej sme našli spôsob, ako dokrútiť ten film. Reportáž mi však opäť nechceli v Živote uverejniť. Tak som znovu šéfredaktorovi povedal, že ak ju neuverejní, budem ju publikovať v Novom slove. Tentokrát sa však zaťal, nech si ju teda publikujem tam a následky od Pezlára znáša Podstupka. Vyšla v Novom slove, a mala veľký ohlas.

Boli to však ojedinelé prípady?

Ani nie. Niečo obdobné sa stalo napríklad aj pri reportáži o IPO ŠS (Inžiniersko projektová organizácia školských stavieb). V tejto organizácii boli dvaja architekti, ktorí boli poverení vytvorením prognózy vývoja školstva do roku 2020. Už vtedy hovorili o digitálnom vyučovaní a dobe, keď profesor z Bratislavy bude viesť cez počítač lekcie v Košiciach, a to bolo koncom sedemdesiatych rokov! Videli oveľa ďalej než ostatní ľudia na IPO i ministerstve školstva, a tak to prirodzene nemohlo prejsť. O ich snahách som napísal reportáž Inžinierska odysea, ktorú Život opäť nechcel uverejniť, a hoci Podstupka sľúbil, že ju uverejní, tentoraz sme narazili. Prišli za mnou z ideologického oddelenia ÚV, ministerstva školstva, vedenia IPO a mnohých iných inštitúcií. Absolvovali sme nekonečne veľa stretnutí, ale nakoniec sme prehrali. Reportáž síce vyšla, ale ich prognóza bola odmietnutá a obaja skončili zle. Toto ukázalo v plnej nahote, do akej miery bol komunistický systém neschopný vstrebávať užitočné podnety od ľudí, ktorí mysleli nielen v horizonte týždňa, roku či päťročnice.

V Živote ste sa teda s odmietaním kritických textov stretávali pomerne často.

Áno. Stalo sa to aj pri poslednej reportáži, ktorú som písal ako reportér Života. Reportáž bola o Ždiari, jednej z posledných obcí, ktorá ešte nebola združstevnená. Aj Lendak už bol vtedy združstevnený, chystali sa aj na Zázrivú. Ždiar mal nádherný terén, ale nevhodný na chov dobytka, hodil sa skôr na rekreáciu v prírode. Domáci to aj využívali, vytvárali jedny z prvých súkromných ubytovaní pre turistov, najmä tých z NDR, ktorí to tam mali veľmi radi. A domáci si tým zarábali. To okresný výbor v Poprade nemohol zniesť a navrhol zaviesť tam družstvo so sedemtisíc kravami. Ľudia zo Ždiaru prišli za mnou, vraj o takých veciach píšem, nech im pomôžem. Strávil som tam takmer štyri mesiace a zažil kaleidoskop strachu, oportunizmu, zbabelosti a neochoty. Reportáž mi šéfredaktor, samozrejme, odmietol publikovať. Aj Podstupka povedal, že to si musí najprv prečítať Pezlár. Ten si text vzal a po týždni vyhlásil, že reportáž síce nesmie vyjsť, ale s tým družstvom si to ešte rozmyslia. Družstvo nakoniec nezaviedli a mňa navrhli na čestného občana Ždiaru. Po tejto reportáži som si uvedomil, že v písomnej forme sa v tejto krajine nedalo veľa kľúčových vecí uverejniť a treba ich prerozprávať formou fikcie vo filme alebo rozhlasovej hre. Preto som nakoniec zo Života aj odišiel.

Tento príbeh má ešte vtipný dôvetok v roku 1989. V decembri, keď som robil na druhom čísle Verejnosti, prišla do Mozartovho domu delegácia z Lendaku, susednej obce Ždiaru. Do miestnosti vošlo päť chlapov v kožúškoch a baraniciach, vytiahli tľapky s nejakou pálenkou, narezali klobásu a jeden z nich povedal: „Prišli sme za vami, lebo sa chceme opýtať, či môžeme rozpustiť družstvo.“ Ja som sa začal smiať. „Čo sa smejete?“ spýtali sa zarazene. „Viete čo, keď som bol malý chlapec, pionier, odoberali sme Zorničku a Ohník a tam bol článok, ako sa k Leninovi prídu poradiť mužici a bol tam aj obrázok Lenina, ktorý sedí za stolom, tak ako teraz ja, a mužici v baraniciach pred ním, tak ako vy teraz predo mnou. A prečo ste prišli práve za mnou? Ja som mestský človek, v poľnohospodárstve sa nevyznám.“ „No, vy ste vtedy pomohli Ždiarčanom. A keď sme videli v televízii, že vy ste tu a čo ste spravili, tak sme si povedali, že asi máte ešte lepšie konexie než vtedy. Tak teda: Môžeme ho rozpustiť?“ „Kľudne ho rozpustite aj zajtra, len si rozmyslite, či tú pôdu budete vedieť sami obhospodarovať.“ „Na vaše slovo? A dáte nám to písomne?“ dožadovali sa. „Dám vám to aj písomne, ale na tom nezáleží, to nebude nikto kontrolovať,“ smial som sa. Pookriali, vypili sme si, poslal som ešte po dve fľaše borovičky, a odišli veľmi spokojní. A družstvo rozpustili.

Kedy ste zo Života odišli?

V roku 1983. Všetci boli veľmi zarazení, že chcem zo Života odísť, kolegovia aj vedenie. Mal som plat tritisícšesťsto korún, čo bolo len o tisíc viac ako pred trinástimi rokmi, a pritom som bol najlepší reportér. To nebolo veľa, ale nikdy sme nehladovali, lebo som vedel zarobiť aj inde. Už druhý rok na voľnej nohe som zarobil trikrát toľko ako v Živote, stopäťdesiattisíc ročne.

Nebáli ste sa, či zarobíte dosť, keď ste v roku 1983 odchádzali zo stáleho zamestnania v Živote?

Veľa ľudí bolo na voľnej nohe. Trochu som sa zháčil, keď vyšlo nové nariadenie z ministerstva kultúry, že ľudia na voľnej nohe nemôžu poberať žiadnu podporu z novinárskych či spisovateľských združení. Vtedy som sa zľakol, či dokážem uživiť rodinu, ale nakoniec som to zvládol. Keď som sa dostal v polovici osemdesiatych rokov finančne trochu do úzkych, prišla za mnou Tatiana Fabini, šéfredaktorka Kozmosu, ktorej odišiel redaktor Roman Pikl na vojnu a potrebovala pomoc. Nastúpil som teda do Kozmosu, a mal som celkom slušný plat.

Odvtedy ste v redakcii Kozmosu?

Nie, tam som bol len dva roky, pokiaľ sa Pikl v roku 1987 nevrátil z vojny. Bola to náročná práca, Kozmos vychádzal šesťkrát do roka na tridsiatich dvoch stranách, pričom sme nemali prístup ku všetkým svetovým informáciám, tak ako dnes. Bolo za nimi treba chodiť, väčšinou do Prahy, kde sme mali veľa spolupracovníkov. Redakcia pôvodne sídlila v práčovni v Dúbravke, kde Tatiana často trávila čas i s dvomi dcérami, dnes spisovateľkou a hudobníčkou Luciou a dokumentaristkou Zuzanou Piussi. Rozhodli sme sa, že sa musíme presťahovať, tak sme zašli rovno na ministerstvo kultúry za Ľudovítom Pezlárom, ideologickým tajomníkom ÚV KSS. V tej dobe pracoval v redakcii istý súdruh Kopčan, člen ústredného výboru strany, ideologického oddelenia. Veľmi príjemný, ale skorumpovaný súdruh. Keď sa počas perestrojky začalo hovoriť o Štefánikovi, ktorý bol dovtedy tabu, súdruh Kopčan sa prirútil: „Ako to, že ste ešte nepísali o Štefánikovi?“ „Veď pre teba to bolo donedávna červené súkno,“ odpovedal som mu. „Tak ale teraz už môžeme!“ zakončil. A tento Kopčan nám vybavil stretnutie s Pezlárom. Pred ním sme spustili: „Pozrite sa, tento časopis je veľmi dôležitý nástroj svetonázorovej výchovy, astronómia, kozmológia, to sú dôležité veci.“ Pomaly si nás premeral. „Pamätáte si na nás?“ spýtal som sa ho. „Pamätám, vy ste boli taký zádrapčivý študent, a vy ste hrali na klavíri.“ Chvíľu si zamyslene listoval vo vtedy ešte úbohom Kozmose, dali sme mu, samozrejme, taký, kde boli aj sovietski kozmonauti. O pár týždňov nám prišlo oznámenie od Pezlára, že nám dali priestory v centre mesta, kde Kozmos sídli dodnes.

Kedy ste sa do Kozmosu vrátili?

V januári 1989 mi volala Tatiana, že sa so mnou chce stretnúť. Čakal som ju v redakcii Kozmosu, dlho nechodila. Nakoniec zazvonil telefón, volal doktor Hajduk, jeden z členov redakčného kruhu, a oznámil mi, že po ceste z hvezdárne v Hurbanove Tatiana havarovala a zomrela. Keďže časopisu chýbal šéfredaktor, členovia redakcie ma poprosili, či by som to aspoň na chvíľu nezobral. Česť mi velila pokúsiť sa časopis zachrániť. To sa mi aj podarilo, a robím to dodnes, tridsaťdva rokov.

Rozhovor viedol Tomáš Hučko