Pochod nacionalistov počas Dňa nezávislosti, 11. 11. 2013, Tomáš Rafa, Varšava, Poľsko

Katarzyna Surmiak-Domańska patrí medzi výrazné hlasy súčasnej poľskej reportáže. Vo vydavateľstve Absynt vyšla jej sonda do prostredia extrémnej pravice Ku-klux-klan: Tady bydlí láska, a v slovenčine vyjde aj jej kniha o režisérovi Krzysztofovi Kieślovskom, Kieślovski v detaile. O poslaní reportérky sa s ňou rozprávala spisovateľka Werona Gogola.

Slováci sa s obdivom pozerajú na našu poľskú reportážnu školu. Dnes (rozhovor sa uskutočnil 21. apríla, pozn. W. G.) bolo vyhlásených päť laureátov Ceny Ryszarda Kapuścińského, ktorá sa v Poľsku udeľuje už po trinásty raz, ty si predsedníčkou poroty. Čo bolo na Kapuścińského písaní také zvláštne, že dokázal byť univerzálny a osloviť zahraničné čitateľské publikum, hoci my v strednej a východnej Európe budeme jeho reportáže vždy čítať ako reportáže o nás? Kapuściński akoby dokázal písať dvomi smermi.

Ja by som dokonca povedala, že viacerými smermi. Jeho cieľom bolo napísať reportáž tak, ako sa píše román. Tým v literatúre vyplnil pomerne veľkú medzeru, medzeru, ktorá existovala medzi novinárčinou a beletriou. V novinárstve ide predovšetkým o informácie. Novinári a novinárky sa dostanú na miesta a k ľuďom, ku ktorým sa bežné čitateľstvo nedostane, s novinárskym preukazom sa ľahšie hľadajú odpovede na niektoré otázky. Inak povedané, prinášajú fakty a občas aj zasahujú, skrátka, sú tou štvrtou mocou. Je to mimoriadne dôležitá úloha, no nie je to to isté ako literatúra. Úlohou literatúry je nabádať k úvahám, klásť otázky, hľadať pravdu, ale zároveň poskytovať pôžitok z čítania, literatúra je koniec koncov aj zábavou. Kapuściński, podobne ako mnohí iní velikáni, napríklad môj obľúbený Truman Capote, rád písal romány, poviedky. Namiesto vymýšľania však používal fakty.

Domnievam sa, že napriek zdaniu je k pravde bližšia beletria ako literatúra faktu. Pri písaní fikcie je ľahšie dotknúť sa pravdy, pretože nemáme žiadne hranice. Pri písaní reportáží ich máme množstvo. Obmedzujú nás samotné postavy, autorizácia, etické dilemy, nenapíšeme napríklad niečo, čo by niekomu mohlo zničiť život. Reportáž má však tú výhodu, že je presvedčivejšia a pôsobivejšia, pretože čitateľ vie, že to, čo je v nej opísané, sa naozaj stalo. Kapuścińskému sa tieto dva aspekty podarilo veľmi úspešne skĺbiť. Poľským novinárom dal krídla. Všetci chceme byť druhým Kapuścińským.

Dá sa povedať, že akosi podvedome idú ďalšie spisovateľské generácie v Poľsku v jeho stopách?

Nie nevyhnutne. Kapuścińského efekt spočíva v niečom inom. Uverili sme, že písaním reportáží je možné dosiahnuť veľký úspech, stať sa veľkým spisovateľom. Ale ak chceš dosiahnuť skutočný úspech, nemôžeš písať ako Kapuściński alebo Hanna Krall. Musíš písať tak, ako ešte nikto pred tebou.

Myslím si, že sila literárnej reportáže spočíva v tom, že má dlhodobý charakter. Novinové reportáže môžu po určitom čase stratiť aktuálnosť, zatiaľ čo k literárnym reportážam sa možno vrátiť aj po rokoch, keďže prinášajú univerzálne pravdy. A v tom zrejme spočíva ich sila.

Pravdaže, rovnako ako v prípade umenia či filmu.

Rada by som ti položila otázku, ktorá ma osobne veľmi zaujíma, keďže už patrím k inej spisovateľskej generácii. Začínala si v zlatých časoch Gazety Wyborczej, zlatých najmä z hľadiska priestoru, ktorý Gazeta Wyborcza poskytovala prispievateľom a prispievateľkám. Spomínam si, ako Wojciech Jagielski počas návštevy Bratislavy s neskrývanou ľútosťou priznal, že kedysi to bývalo inak. Vyčleňovalo sa pomerne veľa financií pre reportérov, vďaka čomu mohli dlhodobo pôsobiť na miestach, o ktorých písali, napríklad na Balkáne počas vojny. Dostávali tiež veľký priestor na stránkach Gazety Wyborczej – mohli písať rozsiahle reportáže; teraz, keď sa doba zmenila a informácie boli zredukované do skratky, v televízii hľadáme experta, ktorý bude schopný v priebehu troch minút vysvetliť špecifiká ukrajinsko-ruského konfliktu. Ty si začínala v časoch, keď bol prístup úplne odlišný. Čo ti tie roky dali?

Môžem povedať, že som chytila šťastie za pačesy. Do reportážneho oddelenia Gazety Wyborczej som nastúpila v roku 1997, keď ho viedla Małgorzata Szejnert. V tom čase mávali reportáže až 60 000 znakov, čiže zhruba štvrtinu veľkosti štandardnej knihy. Na jednom texte sa zvyklo pracovať aj dva alebo tri mesiace a honoráre boli dosť vysoké, aby sa z nich dalo vyžiť. Najdôležitejšie však bolo, že sme sa zadarmo učili od tých najlepších. Małgorzata Szejnert, vynikajúca autorka reportáží, je dlhé roky aj vynikajúcou redaktorkou. Keď sme jej odovzdali text, dlho s nami na ňom pracovala. Hovorievala: „Stále tu chýba niekto dôležitý, čo keby si sa tam vrátila?“ Tak som sa vybrala na služobnú cestu a napísala som text znova. Občas to pripomínalo niekoľkokrát skladanú skúšku na univerzite. Dnes, keď pracujem so študentmi a študentkami, s ktorými preberáme napríklad poľskú školu reportáže, snažím sa robiť to, čo kedysi robila Małgosia. Lenže mladí novinári a novinárky dnes za takéto lekcie platia veľa peňazí. V novinovej redakcii ich redaktor či redaktorka nemá čas učiť, radšej text rovno opravia.

Pri pohľade na moju generáciu mám dojem, že nám chýba pokora a často sa stáva, že sa niekto hnevá na redaktora, lebo má pocit, že sa mu pletie do práce. Ako čitateľka mám občas dojem, že keby redaktor zasiahol, mohlo to dopadnúť lepšie. Niekedy mám pocit, že títo autori berú redaktora ako niekoho, kto chce zničiť ich koncepciu, a vo vašej generácii je vidieť, že ide o istý druh spolupráce, jednoducho povedané – tie texty sú po remeselnej stránke lepšie napísané.

Skôr by som povedala, že vypísané. Áno, remeslo je niečo, čo sa dá naučiť a čo sa dá odovzdať ďalej. Priznám sa, že z pohľadu porotkyne to niekedy až bolí – do súťaže o Cenu Ryszarda Kapuścińského dostávame veľmi pekné knihy s veľkým potenciálom, ale je vidieť, že tam chýbal redaktor, alebo čas na poriadnu redakciu. Často by sa napríklad dala zlepšiť štruktúra textu, aby nebola taká školská. Novinári, ktorí debutujú knižne, si nezriedka do kníh prenášajú novinárske zlozvyky. Strácajú kontrolu nad dlhšou formou, majú tendenciu všetko kúskovať, rozčleňovať do krátkych kapitol. Je veľmi náročné urobiť krok vpred a naučiť sa spájať jednotlivé línie, vytvoriť z nazbieraného materiálu jeden súvislý príbeh. Redaktor je tu na to, aby autora k tejto práci motivoval. Nedokážem si predstaviť prácu bez redaktora, resp. redaktorky. Moje knihy, a napísala som štyri, by bez redaktora boli, úprimne povedané, omnoho slabšie.

Kto je to vlastne redaktor?

Niekto, kto sa na to, čo si napísala, pozrie sviežim pohľadom a všimne si nelogickosť, nedôslednosť, trhliny. Ty ich často nezbadáš, pretože máš v hlave celý obraz, ale na papier prenášaš len jeho časť. Redaktor dokáže posúdiť, či príbeh nestráca rytmus, či je v ňom napätie, kde je nuda a kde sa toho, naopak, deje priveľa. Dokáže odhaliť falošný tón. Tón je vlastne najdôležitejší. Nájsť správny tón je ako nájsť kľúč k hudobnej skladbe. Zdalo by sa, že ide o rovnakú melódiu, ale môžeš ju zaspievať úplne inak. Aj v reportáži máme rôzne tóny: pátos, obžalobu, rázny, rýchly rytmus alebo naopak nostalgiu, zadumanosť, môžeš tiež napísať niečo smrteľne vážne alebo s humorom či iróniou. Musíš nájsť vhodný tón, ktorý dokáže z príbehu vylúdiť čo najviac odtieňov. Nedávno som napísala knihu s názvom Čistka, ktorá je reportážou o mojej rodine. Písala som ju pol roka a pol roka sme ju redigovali. S dvomi redaktormi.

Nebola táto práca náročnejšia, pretože je to najosobnejšia z tvojich kníh? Zasväcovala si redaktora do veľmi intímnych situácií, do príbehov svojej rodiny. Také otváranie sa muselo byť ťažké.

Máš na mysli prácu s redaktorom alebo prácu na samotnej knihe?

V podstate aj jedno, aj druhé. Ale začnime tým, čo bolo podnetom na napísanie knihy.

Dozrievala vo mne dlhé roky. Hlavnými postavami sú v nej môj otec a moja stará mama, ktorá zomrela ešte pred mojím narodením. Boli to ľudia, ktorí prežili volynský masaker vo východnej Haliči. Doma sme o tom nikdy nehovorili. Moja stará mama bola pre mňa záhadnou postavou. Vlastne som o nej vedela len to, že prežila volynský masaker a o dvadsať rokov neskôr zomrela v psychiatrickej liečebni na takzvaných znovuzískaných územiach. Je ťažké nespojiť si tieto fakty.

Ale tvoja rodina si ich nespájala.

Ale ani ja! Preto vravím, že je ťažké nespájať si tieto dve veci, a predsa. Žila som v domnienke, že jedna nemá s tou druhou nič spoločné. Môj otec vojnové udalosti bagatelizoval, a tak som aj ja podľahla presvedčeniu, že sa vtedy nič hrozné nestalo, veď nakoniec prežili. Niektoré veci sa začali vynárať až vtedy, keď som začala poctivo zbierať materiál. Zrazu som si uvedomila, ako veľmi bola moja rodina zranená. Aké traumy si odniesla moja stará mama, ktorá prišla o rozum už na začiatku etnických čistiek, ale aj môj otec. Uvedomila som si, že tieto traumy v našej rodine naďalej pretrvávajú a nejakým spôsobom sa preniesli aj na mňa. Vtedy mi napadlo, že to možno nie je len príbeh o mne, mojom otcovi a jeho matke, ale univerzálny príbeh o osude povojnovej generácie, ktorá vyrastala v mlčaní. O poľskom neduhu vytesňovania a potláčania tráum. Dúfala som, že čitatelia sa v príbehu nájdu na základe analógie mechanizmov fungujúcich v poľských rodinách. Pri písaní sa stále objavujú nové veci, písanie má magickú moc, neviem, či si už na to prišla.

Áno.

Keď sa pustíš do písania niečoho, akosi lepšie tomu začínaš rozumieť. Z napísaného textu sa totiž vynárajú otázky, na ktoré automaticky hľadáš odpoveď, pre samotného píšuceho je to veľmi zaujímavý proces. A potom príde redaktor, ktorý prinesie svoj pohľad a množstvo vlastných otázok. Je akýmsi nárazníkom medzi tebou a čitateľom, medzi tebou a recenzentmi.

Tvoja najnovšia kniha je nesmierne intímna, ale pritom sa zaoberá veľmi špecifickou historickou témou – volynským masakrom. Zhodou okolností som vyštudovala ukrajinistiku a pamätám si, že vždy, keď som pri autostope v Podkarpatskom vojvodstve hovorila, čo študujem, počúvala som, že „rezuny nas zabijaly“ (z ukr. різун, mäsiar – hanlivý výraz, v zmysle „ukrajinskí vrahovia“ pozn. red.). Rozhovor sa chtiac-nechtiac zakaždým zvrtol týmto smerom. Podľa mňa sme tému ešte stále poriadne nespracovali, a obávam sa, že nie sme pripravení na diskusiu bez akýchkoľvek emócií, možno je jej schopných len zopár historikov v Poľsku a na Ukrajine. Nachádzame sa však v zaujímavom bode zlomu, náhle budeme žiť spolu – Ukrajinci s Poliakmi – a táto téma môže raz prísť na pretras.

Už teraz prichádza. Sú to Ukrajinci, ktorí sú u nás, a potrebujú našu pomoc. Aj keď…. Pri pohľade na panie, ktoré stoja v dlhočiznom rade pred Centrom pomoci utečencom na Puławskej ulici neďaleko môjho domu, myslím na to, že práve v tejto chvíli niektorí z ich bratov, manželov, švagrov bojujú na Donbase aj za moju bezpečnosť. Vyvstáva teda otázka, kto komu v skutočnosti pomáha a kto by mal byť komu vďačný. Samozrejme, pri tejto príležitosti je ťažké nespomenúť príšerný požiar, ktorý vzbĺkol pred necelými osemdesiatimi rokmi. Ale musím povedať, že to, čo sa tu a teraz deje, táto solidarita, to je pravdepodobne najdokonalejší spôsob, ako sa vyrovnať so zlom a kolektívnou traumou, je to lepšie ako sto kníh. U nás doma som vždy počúvala, že najhoršie slovo je pomsta. Že v sebe nesmieš živiť túžbu po pomste. Dnes Ukrajinci kráčajú k poľským hraniciam a terigajú batožinu, klietky s mačkami… Nevedia, čo s nimi bude, uvedomujú si, že Poliaci nemali vždy dôvod mať ich radi, a možno im hlavou preblysne aj Volyň. Keď prekročia hranice, čakajú na nich davy ľudí, ktorí prešli niekoľko stoviek kilometrov, aby im ponúkli pomoc. Veľmi ma to dojíma, nikdy som nepočula o takýchto vojnách. V tejto novej vojne je niekoľko povzbudivých signálov a je veľmi potrebné, aby sa z nich v budúcnosti niečo dobré zrodilo.

A čo ti napovedá intuícia? Ukrajinci, ktorí teraz zažívajú to, čo zažívali naši starí rodičia, pôjdu tiež cestou mlčania? Možno je otázka nezmyselná, ťažko o tom špekulovať, ale často sa nad tým zamýšľam. Raz týždenne pracujem s ukrajinskými deťmi, podvedome si ohmatávam pôdu, pripravenosť na rozhovor, ale neviem, či mám na to vhodné nástroje, preto som sa chcela spýtať, a tým sa tak trochu vraciam k reportérskemu remeslu, ako sa mám rozprávať, aby som nebola dotieravá, aby sa človek otvoril, aby som sa stala akýmsi mostom?

Vo všeobecnosti si myslím, že čím menej otázok, tým lepšie. Otázka nie je optimálnym impulzom pre rozhovor. Je lepšie, keď človek začne hovoriť sám. Lepšia je reakcia, komentár, poznámka, ktorú môžeš medzi rečou utrúsiť a ktorá nemusí nevyhnutne končiť otáznikom. Ide o to, aby si človeku vytvorila bezpečný priestor, v ktorom bude mať istotu, že tvoja pozornosť je zameraná naňho. On predsa vie, prečo ste sa stretli, tak načo sa vypytovať? V knihe Čistka píšem o tom, že neviem nájsť správne otázky, neviem, odkiaľ ich vziať. Človeka sa netreba vypytovať, treba ho podnietiť. Často mám dojem, že ak vyslovím vetu s otáznikom na konci, svojho spolubesedníka zneistím, uzatvorím. Možno chcel hovoriť o niečom inom, dôležitejšom, zaujímavejšom. A ja mu kážem hovoriť práve o tomto.

Len ho navádzaš.

Áno, pričom on má v hlave nejaký vlastný príbeh, zaujímavejší. Musí dostať čas, musí pocítiť moju trpezlivosť, môj záujem. Možno bude potrebovať päť digresií, kým sa dostane k podstate. Ak sa však budeš stále vypytovať, dostaneš len odpovede na otázky. Chtiac-nechtiac sa zriekaš toho, čo by mohlo byť zaujímavejšie, čo by mohlo zmeniť tvoje uvažovanie, čo by mohlo v tvojej mysli všetko preskupiť. Preto je lepšie počúvať ako sa pýtať.

Ešte sa vrátim k otázke o mlčaní. Myslíš si, že Ukrajinci budú mlčať?

Všetko závisí od výsledku vojny a od toho, do akej krajiny sa vrátia. Ak bude Ukrajina slobodnou krajinou, pravdepodobne budú hovoriť veľa a ochotne. Uctia si výročia, hrdinov, možno postavia pomníky. Ale čo v prípade desivého scenára, že ich krajinu ovládne Rusko? Ak bude zakázané o tomto verejne hovoriť, mnohí rodičia sa zrejme rozhodnú mlčať aj doma pred svojimi deťmi.

Myslíš, že sa ti podarilo traumu mlčania, mazania pamäte v rodine zastaviť, alebo máš dojem, že aj tvoja dcéra jej nejakým spôsobom stále podlieha? Nie je to predsa také jednoduché, však?

Myslím, že touto knihou som trochu prerazila cestu. Nie, moja dcéra nemá problém hovoriť o tom, čo sa stalo. Ja som zasa typ matky, ktorá sa panicky bojí zametať veci pod koberec. Keď vidím, že niečo nie je v poriadku, chcem sa o tom okamžite porozprávať, riešiť to, urovnávať to. Ak totiž zametáte veci pod koberec, tak sa tam zahniezdia príšery – tak to vidím ja. Ani Julia nepodľahla tlaku mlčania. Je však oslobodená od našich tráum? Tie sa prenášajú z generácie na generáciu rôznymi neuchopiteľnými spôsobmi. Blednú, slabnú, ale kedy sa z nás naozaj vytratia, to ťažko povedať. Bohužiaľ, ide o proces trvajúci niekoľko generácií.

Vrátim sa ešte k tvojej dcére, ktorá ti vraj pomohla pri písaní Čistky. Hovorila si o moste, ktorý potrebuje respondent. Tvoja dcéra chodila za tvojím otcom a nahrávala ho, je to tak? Takže bola mostom? Poslúžila ako akýsi pakľúč?

Určite áno. Bola mi nápomocná, ak sa to tak dá povedať, prinajmenšom na začiatku. Julka bola akousi sprostredkovateľkou. Medzi mnou a otcom to vždy iskrilo, bolo pre nás veľmi náročné rozprávať sa tak, aby sme sa nepohádali.

To býva veru častejšie.

Môj otec vnučku zbožňuje, veľmi mu záleží na tom, aby s ňou mal dobrý vzťah, takže akúkoľvek jej požiadavku rieši ústretovejšie. Julka navštevovala dedka a nahrávala jeho príbeh o vojne na diktafón pod zámienkou, že to potrebuje do školy. Nosila nahrávky domov a ja som ich počúvala. Keď hovorím s ľuďmi o minulosti, veľmi často sa musím vyrovnávať s tým, že v prvom príbehu hovoria veľmi odmerane, o udalostiach, dátumoch. Potom je potrebný druhý rozhovor, aby sa otvorili a začali hovoriť dôvernejšie. A rovnaké to bolo aj v tomto prípade. Nahrávka, ktorú priniesla Julka, obsahovala len historické fakty. Otec jej vecne načrtol historické pozadie, súvislosti, ale občas mu čosi vykĺzlo. Niečie slová, dialóg spred osemdesiatich rokov, nejaký drobný detail, ktorý by bol pre historika zbytočný, ale otec si ho z nejakého dôvodu aj po toľkých rokoch uchováva v pamäti a vytrvalo sa k nemu vracia. Pri spisovaní si zvýrazňujem konkrétne veci: hrušky na povale, dámske topánky na vysokom podpätku pre chlapca, vreckový nožík s emblémom Hitlerjugend… Prečo si pamätal výraz v tetiných očiach? Prečo si spomenul na kňaza v bielej nočnej košeli? Prečo si dobre pamätal noc, keď zavraždili jeho tetu, keď bol spln, obloha bez jediného mráčika a všetko zaliate mesačným svitom? A potom som za ním prišla sama, povedala som mu, že píšem knihu a pýtala som sa ho len na to.

A on sa otvoril.

Zrazu sa objavil paralelný príbeh. Detaily sa otcovi tak hlboko vryli do pamäti, že aj po toľkých rokoch v ňom dokázali vyvolať príbehy a emócie. Otec nám chcel urobiť prednášku o dejinách a z ničoho nič sú tu hrušky, je tu mesiac, sú tu kľúče.

Pokiaľ ide o tvoje knihy, dá sa povedať, že zakaždým to skúšaš trochu inak, z iného uhla pohľadu. Aký je to pocit, keď napíšeš šéfovi Ku-klux-klanu a priamo mu povieš, že máš úplne iné názory, a napriek tomu dostaneš od neho pozvanie? Nemám také skúsenosti, ale ja by som zrejme bola ten typ chytráčky, ktorá predstiera ich názory, aby sa dostala k nejakým informáciám. Ty si už na začiatku vyložila karty na stôl. Hneď si povedala, aký máš postoj k rasizmu, a oni ťa napriek tomu pozvali na svoje zhromaždenie. Aké je to, pracovať ako reportérka v „osom hniezde“? Aké je pracovať na téme, na ktorú nazeráš z úplne inej perspektívy ako ľudia, ktorí budú v reportáži vystupovať? Vstupuješ do sveta, ktorý ti je celkom cudzí, ale snažíš sa ho pochopiť.

Dlho som o tom premýšľala, radila som sa s kolegami. Začala som si všetko prepočítavať a dospela som k záveru, že je lepšie povedať pravdu. Šéfovi KKK som napísala, že nezdieľam ich názory, nie som rasistka, nechcem sa pridať ku Ku-klux-klanu, ale veľmi ma zaujíma nárast takýchto postojov vo svete, v poslednom čase aj v našej krajine, a veľmi ma zaujímajú ich argumenty. Ak nevieš, ako sa správať, správaj sa slušne, to funguje vždy. Ďalšia zásada nás učí: nemusíš povedať celú pravdu, ale nikdy neklam. Reportér sa rovnako ako pyrotechnik môže pomýliť len raz. Keby ma prichytili pri nečestnosti a neúprimnosti, rýchlo by ma z toho kongresu vyhodili. Nakoniec som tiež pochopila, že predstierať rasizmus by pre mňa bolo len príťažou. Ak budem predstierať, že mám rovnaké názory, o čom sa potom budeme rozprávať? Budem zablokovaná.

Stratila by si možnosť diskutovať.

Mojím cieľom však bolo pozrieť sa na svet z ich perspektívy. Vyťahujem pádne argumenty a snažím sa nimi útočiť. Vlastne to bol zásah do čierneho. Keď som prišla do Harissonu, šéf Ku-klux-klanu, pastor Robb, mi povedal, že tu, samozrejme, môžem pracovať, že môžem klásť otázky všetkým účastníkom, že on sám mi o sebe rád niečo porozpráva, že nič nebudú autorizovať, ale žiada ma len o jedno – a to je otázka cti –, aby som písala len pravdu. Nezradila som ich dôveru, ani oni nezradili moju. Boli ku mne úprimní a nijako nezasahovali do toho, čo som sa chystala napísať. Ďalšou vecou je, že kniha vyšla v poľštine, takže o ňu nemali príliš veľký záujem. Ale pamätám si, že neskôr jeden z tých klansmanov, Billy Roper, jeden z najznámejších amerických nacistov, veľmi aktívny na rôznych portáloch, napísal na jeden nacistický portál milé slovo na moju adresu, že je tu akási reportérka z Poľska, ktorá má síce iné názory ako my, ale je čestná a kompetentná. Takže stretnutie je možné aj napriek rozdielom.

Musíš sa tiež vedieť krotiť – ja by som to nedokázala.

Ja sa musím krotiť, keď sa rozprávam s vlastným otcom! Vo všeobecnosti bývam vo vzťahu k svojim najbližším impulzívna. Ale pokiaľ ide o hrdinov kníh, nemám s tým problém. Je to moja práca. Väčšinou píšem reportáže o ľuďoch, ktorí sa odo mňa líšia. Majú iné skúsenosti, rôzne názory, robia iné rozhodnutia, vrátane tých etických. Má to byť stretnutie dvoch svetov. Bolo by hlúpe sa na nich hnevať.

Ešte sa opýtam na Kieślowského, kniha o ňom vychádza vo vydavateľstve Absynt. Niekde som čítala zaujímavý názor, že tvoj vzťah ku Kieślowskému je ambivalentný, že túto biografiu nepíšeš z predklonu, ako oddaná fanúšička. Pozeráš sa naňho z rôznych strán. Často totiž vznikajú oslavné biografie, ktoré majú len povrchne informatívnu funkciu. Ako to bolo v prípade Kieslowského a „priblíženia sa“ k nemu (v slovenskom preklade nie je v názve knihy slovo priblíženie, ale detail, pozn. W. G.)?

To, čo hovoríš, je mi, úprimne povedané, cudzie. Zdá sa mi, že základným princípom písania biografie je snaha o objektívnosť.

Možno je to tým, že čítam veľmi málo biografií a väčšinou sú to životopisy hviezd, Kurta Cobaina a podobne.

Samozrejme, nebudem sa tváriť, že neviem, o čom hovoríš, ale ak hovoríme o serióznej biografickej práci, potom je takýto postoj v predklone viac-menej vylúčený. Podobne je to aj pri reportáži. Do hlavného hrdinu sa nesmieš zamilovať. Človek ho nesmie súdiť, ale ani vychvaľovať. Reportáž má človeka ukázať, napomôcť jeho pochopeniu. Reportáž je ten najrovnostárskejší žáner. K hrdinom sa tu pristupuje rovnako. Ani veľkí umelci nemajú úľavy. Reportér k nim pristupuje rovnako ako k skromnému zberačovi odpadkov. Ak máme hrdinu, ktorý stojí na piedestále, podáme mu ruku a z toho piedestálu ho zosadíme na zem. Ku každému pristupujeme s rešpektom, poctivosťou a profesionálnou podozrievavosťou. Táto profesionálna nedôvera je nevyhnutná, sme tu napokon preto, aby sme si veci overovali. Rovnakým spôsobom som sa snažila pristupovať aj ku Kieślowskému. Veľmi si ho vážim, ale nikdy by som sa nenazvala jeho obdivovateľkou. Ja vo všeobecnosti nie som fanúšikovský typ. Keď som mala desať rokov, bola som horlivou fanúšičkou ABBY a tým to zhaslo. Tento prvok som v sebe už nikdy potom neobjavila.

To by mohla byť ďalšia rada, či skôr inšpirácia: najlepší reportéri v sebe tento prvok nemajú.

Kieślowski mal postavenie akéhosi guru. Mal obrovskú autoritu. Zaujímavým zistením pre mňa bolo, že túto autoritu mal už od detstva, nesúviselo to len s jeho úspechmi. Taký bol, už od mladosti mal povahu vodcu. Veľmi ma to zaujalo. Obdivujem takýchto ľudí a hovorím si, ako to robia? Ľudia, ktorí prídu do miestnosti, povedia jednu vetu a všetci stíchnu. Ako to robia, z čoho to pramení? Niečo také musíš mať v sebe: v hlase, postave, pohľade. To som chcela zistiť. A tiež prísť na to, aká je anatómia osobnosti guru.

Ale nenapísala si naňho žiadny chválospev.

Reportér by mal byť schopný plávať proti prúdu. Takže ak tu máme Kieślowského, na ktorého všetci píšu chvály, ty chceš urobiť niečo protichodné. Ale skrýva sa tu aj istá pasca, nemôže to byť taký naivný vzdor, nemôžeš sa totiž nechať strhnúť opačným smerom, lebo to je tiež nevkusné. A tu sa opäť vraciame k dôležitosti tónu a potrebe nájsť v príbehu čosi univerzálne. Máme tu knihu o Kieślowskom – nech sa páči. Na jednej strane je príbeh o ňom: kde sa narodil, kde študoval, aké filmy natočil, prečo a ako zomrel. A teraz druhá otázka: o čom chce byť táto kniha? Na túto otázku musíš odpovedať a nesmieš pritom použiť slovo Kieślowski. Pre mňa je to kniha o úspechu. O tom, čo je úspech, ako sa dosahuje, čo nazývame úspechom, či je to to, keď ti všetci tlieskajú, alebo keď sama pociťuješ satisfakciu. A ako sa s týmto úspechom vyrovnať. Úspech, neúspech, poníženie – to sú témy, ktoré zaujímajú každého. Aj tých, ktorí o Kieślowskom nikdy nepočuli.

Dostala som od teba veľa rád, dúfam, že pomôžu aj slovenským autorom a autorkám.

Chcem povzbudiť ľudí na Slovensku nielen k tomu, aby čítali, ale aj písali reportáže. Je to jednoducho výnimočné povolanie, výnimočný spôsob života, dobrodružstvo. Začneš na niečom pracovať a nevieš, ako to skončí, kam ťa téma zavedie. Vždy je to cesta do neznáma.

Rozhovor viedla Werona Gogola

Z poľštiny preložil Alexander Horák

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: