2020 05 ImunitaPerformatívny KapitálPerformatívnosť každodennosti v dobe pandémie

Michaela Pašteková7. mája 2020287

Pandémia nám diktuje špecifickú choreografiu každodenného života. Na uliciach sme poslušnými telami, ktoré predpisovo „tancujú“ disciplinárnym priestorom, doma sa z tanca stáva estetická rebélia neznesiteľnej každodennosti.

Tanečný kritik Gia Kourlas v jednom zo svojich textov pre časopis New York Times nedávno napísal, že dnes sme všetci tanečníkmi a tanečnicami. Pandémia nám predpisuje choreografiu pohybu a my ju musíme dodržiavať – byť od seba vzdialení a vzdialené aspoň dva metre, vyhýbať sa akýmkoľvek dotykom, kráčať po okrajoch chodníkov, aby nás ostatní ľudia mohli bezpečne obísť. Presné trajektórie nám páskami na podlahách definujú obchody, lekárne aj banky. Vymedzujú hranice, dirigujú dynamiku nášho tanca. Kolektív je rozkladaný na stovky sólových performancií. Mestá sa stali foucaultovskými disciplinárnymi priestormi, v ktorých je potláčané zhlukovanie sa, kde má každé indivíduum pridelené vlastné miesto, kde môžeme navzájom dohliadať na svoje správanie, trestať a oceňovať (u nás napríklad pokutami a esemeskami z Úradu verejného zdravotníctva). Pandémia koronavírusu v mnohom pripomína morovú, opísanú Michelom Foucaultom v knihe Dozerať a trestať ako tú, ktorá priniesla „mnohoraké oddelenia, individualizujúce distribúcie, dôkladnú organizáciu dozerania a kontroly, intenzifikáciu a rozvetvenie moci“. Vlády štátov dnes žijú tak trochu „sen o disciplinovanej spoločnosti“.

Nový model skutočnosti nás tiež učí inak si uvedomovať svoje telá. Cítime, že sú zraniteľnejšie, no súčasne sa hýbu pod ťarchou oveľa väčšej zodpovednosti – pouličný tanec sa v ére koronavírusu stal morálnym. Fyzický kontakt môže mať fatálne následky. Ak by sme sa opäť odvolali na Foucaulta, telá sú dnes aj „poslušnými telami“, ktoré sa riadia obmedzeniami, zákazmi, povinnosťami.

Novej „choreografii každodenného života“ sa prispôsobili aj každodenné zvyklosti. Pred pár mesiacmi nudné cesty do práce a do obchodu v aktuálnej realite pripomínajú skôr level v nejakej počítačovej hre alebo scénu z dystopického filmu či seriálu. Všedné úkony, ktorých vykonávanie sme si už často ani neuvedomovali a robili ich automaticky, nás zrazu znepokojujú. Stratili status pilierov stability a bezpečia, ktorý sme im, najmä pre ich pravidelné opakovanie, predtým prisudzovali. COVID-19 tak nenapáda len naše organizmy, ale ohrozuje nás aj postupným deštruovaním našej každodennosti.

Tanec vs. každodennosť

Na sociálnych sieťach začali v čase karanténnych opatrení rapídne narastať počty domácich videí, v ktorých tanečníci a tanečnice vykonávajú domáce práce ako upratovanie, žehlenie či varenie performatívnym spôsobom. Vytvárajú choreografie pre domáci priestor, a teda umeleckým jazykom prehovárajú o tom, čo je inak situované mimo svet umenia. Javiskom sa stáva ich byt, diváci a diváčky „sedia“ na druhej strane obrazoviek a smartfónov, namiesto potlesku pod videami pribúdajú srdiečka a lajky. Samozrejme, estetizácia banálneho nie je v dobe Facebooku, Instagramu či TikToku novým javom; nútená odlúčenosť však zásadne prispela k jeho ešte výraznejšej expanzii.

Tanec a každodennosť sa začali prelínať už v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Bol to najmä Steve Paxton, považovaný za zakladateľa kontaktnej improvizácie, kto sa proti vtedajším konvenciám moderného tanca búril tým, že do svojich choreografií aproprioval také triviálne činnosti, akými sú jedenie, obliekanie, usmievanie sa. Najviac ho fascinovala ľudská chôdza a vraj ju skoro ráno chodieval v New Yorku pozorovať na trhoviská. V jednom z jeho najznámejších diel Satisfyin’ Lover (Uspokojujúci milenec, 1967) desiatky ľudí zdanlivo obyčajne a bezcieľne kráčajú po javisku, občas sa niektorí zastavia alebo si sadnú. Všetci sa pravdaže pohybujú unikátnym a vopred presne zadefinovaným spôsobom. Traduje sa tiež historka, že keď Paxton dostal v škole zadanie vytvoriť jednominútový tanec, posadil sa na lavicu a šesťdesiat sekúnd jedol sendvič. Obvykle mimoumelecký akt sa pre neho stal zdrojom hlbšieho poznania svojho tela a seba samého. Paxton všeobecne vyhlasoval, že tanec nás prinavracia k našej prirodzenosti a nevnímal ho ako protiklad každodennosti. Čo bolo pred šesťdesiatimi rokmi revolúciou, to je dnes zabehnutou, očakávanou, ba dokonca vyžadovanou zložkou súčasného tanca.

 

Aktuálna pandémia však tanec a každodennosť prepája opačným spôsobom – nie je to umenie, ktoré do seba pohlcuje každodenné aktivity a gestá, ale je to každodennosť, do ktorej tanec schádza z exkluzívneho priestoru javiska. Čo sa deje s rutinou, keď o nej začneme prehovárať jazykom tanečnej performancie? Prečo každodennosť infikujeme tanečným pohybom?

Narúšanie každodenného

Každodennosti nemôžeme uniknúť, píše rakúsky filozof Konrad Paul Liessemann vo svojej knihe Universum věcí. Podľa neho by sa život nedal žiť, keby to bolo inak. Všetci sme odsúdení na vykonávanie drobných stereotypných úkonov – vstávame, umývame si zuby, ideme do práce alebo do školy, obedujeme, scrollujeme Twitter, učíme sa s deťmi, nakupujeme, spíme… niektoré rutiny sú existenciálne nevyhnutné a takmer nemenné, iné sú definované naším sociálnym, pracovným ukotvením či záľubami a sú variabilnejšie. Avšak každá a každý z nás niečo pravidelne vykonáva.

Znakom každodenného je podľa Liessmanna to, že ho takmer nevnímame a jeho funkciou tak nie je urobiť náš život zaujímavejším, ale umožniť nám (v ňom) existovať. Fínsky filozof a estetik Arto Haapala tvrdí, že rutina nám dodáva pocit kontroly, je niečím, na čo sa môžeme spoľahnúť, a to napriek tomu, že je často fádna, jednotvárna. To, že nás upokojuje, neznamená, že ju musíme mať radi.

Liessmann ďalej píše, že každodennosť nie je možné zrušiť. Môže byť narušená či dočasne prerušená – nečakaným zážitkom, stretnutím, dovolenkou, ale napríklad aj teroristickým útokom. Práve to ju robí únosnou. Čo sa však udeje, keď je akákoľvek subverzia voči nej eliminovaná? Povedzme kvôli pandémii, ktorá síce na začiatku môže pôsobiť ako ruptúra, no pri dlhom trvaní sa veľmi rýchlo premení na akcelerátora ťažoby monotónneho kolobehu? Pôvodne tíšivá repetitívnosť sa odrazu stala pripomienkou izolácie a neistej budúcnosti. Vyššie spomenutú deštrukciu každodennosti tak môžeme chápať najmä ako zrušenie jej základnej funkcie – udržiavať náš život v limitoch (zdanlivej) normálnosti.

Jedným zo spôsobov, ako rituálom prinavrátiť status opory, je umiestniť ich do estetickej dimenzie. A to napríklad tým, že z utierania prachu urobíme performatívne vystúpenie. Namiesto aktu deštrukcie podrobíme každodennosť estetickej dekonštrukcii. Rozdrobíme jej racionálny základ na sústavu tanečných kompozícií, čím sa na každodenné budeme pozerať zrazu inak, obohatíme ho o tie nevyhnutné drobné naštrbenia.

Natíska sa tu však pochopiteľne aj iná Liessmannova otázka: „Čo nastane, keď sa umenie, ktoré má byť narušením každodennosti, stáva prvkom každodennosti?“ Podľa neho každodennosť nikdy nebude priestorom „pravého estetického zážitku“ a vnímanie umenia sa podriadi pravidlám každodennosti. To je ale v tomto prípade úplne v poriadku. Premeniť pandemické upratujúce telá na tanečné upratujúce telá neznamená povýšiť triviálnu činnosť na umenie, ale navrátiť každodennosti jej znesiteľnosť a prirodzenú úlohu. A naše telá popritom zbavíme na chvíľu vyžadovanej poslušnosti a tancom im doprajeme trochu estetickej rebélie.

 

Autorka je estetička

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2018 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia