Alebo celkom krátky príbeh z Ríše brucha
Medvedík Pú sa jedného rána zobudil s tým, že nemá nič na práci. Nemal náladu na vstávanie. Vonku v Stoakrovom lese zúrila fujavica ako ruská socialistická revolúcia. Napokon nášho medveďa omrzelo prehadzovať sa a predsa vyliezol z postele. Na gramofón položil svoju obľúbenú platňu od Judit Halászovej a vybral sa do špajze po med. Krčah položil na stôl, sadol si, labku si namočil do sladkej matérie. Ľavicu pozdvihol k ústam a jediným obrovským vyplazením jazyka zlízol slizkú dobrotu.
„Fuj,“ vykríkol nahnevaný Medvedík Pú a vypľul med na podlahu. „Ak budem takto pokračovať, dostanem z tej jednotvárnej stravy šarlach.“
Medvedík Pú totiž nenávidel med. Dokonca nenávidel každý stereotyp. Len preto, že sa náhodou narodil ako medveď, by mal byť nadšený z medu? Lebo to od neho očakávajú idiotskí rozprávkari? Nie, nie a nie! Vykríkol a hlinenú nádobu hodil o zem. Obliekol si čiapku, šál a pokúsil sa stiahnuť si tričko trochu nižšie na brucho, ale nešlo to: bolo to L-ko a brucho medveďa by si žiadalo XXL-ko.
„Veď aj tomu čávovi, čo na brucho postavy v takomto studenom lese nakreslí vyrastenú handru, by som najradšej dodal jeden kurva veľký fokel na nos,“ rozčuľoval sa Pú, kým vyrazil drevené dvere svojho domčeka.
Zamieril smerom k domu, kde bývalo Prasiatko. Na tvári sa mu rozhostili nezbedné vrásky, v žalúdku mu škvŕkalo od hladu a jeho kroky boli rovnako prísne ako kroky ruského anarchistu, ktorý s fakľou v ruke pochoduje k budove svojej základne. Keď medvedík dorazil k domu svojho priateľa, klopanie neprichádzalo do úvahy, rozhegané dvere vykopol svojou medveďou labou. Prasiatko práve sedelo vo foteli a intenzívne sa zajebávalo.
„Kokos, čo to robíš, ty prasa?“ zareval Medvedík Pú.
Prasiatko sa dlhé hodiny pokúšalo vreckovým nožíkom ošúpať pomaranč, ale každú chvíľu mu buď padol na zem, alebo sa porezalo, alebo mu šťava vystrekla do očí. Ruku malo krvavú a tvár polepenú od šťavy.
„Čo by som robilo, medvedík môj? Zajebávam sa. Vieš, aké som nemehlo. Malé, nemotorné a ešte moje komplexy. Nepoznáš náhodou dobrého psychiatra?“
„Ticho, ty ciciak jeden! Nepomôžem ti, mám toho dosť! Nemôžem svoj život tráviť tým, že utešujem nejakú pribrzdenú sviňu. A mimochodom, nadchádza koniec dobrým časom na koženom diváne. Sú tu vlčie zákony! Nech vyhrá silnejší! Preč s ilúziou lásky a medu! Vládu srdca týmto strieda Ríša brucha! Prichádza nadmedvedí medveď!
Vtedy Medvedík Pú vytrhol šuplík v Prasiatkovej kuchyni a vytiahol mäsiarsky nožík s drevenou rúčkou. Drobná ošípaná sa vo foteli triasla presne tak, ako sa v ruských románoch zvykli triasť listy topoľa. Medvedík Pú ráznym švihom rozrezal pásikavé šatočky svojho priateľa a pritom hútal, s akými duševnými perverziami asi musí bojovať tvorca, ktorý nakreslí prasa ako osu.
Ciciaka Medvedík Pú pichol, nechal ho vykrvácať a kožu čistil, kým nebola biela ako stena. Umyl ho, poutieral, votrel doň soľ a hodinu ho nechal postáť. Potom do brušnej dutiny vypitvaného zvieraťa nasypal materinu dúšku, majoránku a rascu. Uložil ho na plech vhodnej veľkosti s rozkročenými nohami. Do úst mu vložil jeden rozjebaný pomaranč. Natrel ho štyrmi polievkovými lyžicami vychladenej masti, podlial ho troškou vody a vložil ho do pece. Piekol ho na miernom ohni a často ho podlieval. Keď jeho mäso napolo zmäklo, už ho viac nepodlieval, ale potieral ho kúskami slaniny napichnutými na vidličke. Keď sa koža Prasiatka stala červenou a chrumkavou, vybral ho, naporcioval a potom na vopred nahriatej mise kusy znovu pospájal. K vypečenej šťave pridal trochu vody, prevaril ju a ako výpek pridal pod mäso. Podával ho s pomarančovo-chrenovou omáčkou.
Nad lesom sa vznášal veľkolepý voňavý opar. Prvý k domu Medvedíka priskákal Tiger ako červená bodkovaná gumená lopta, on ako prvý zacítil vôňu pečeného mäsa, lebo ako je známe, tigre majú na celom svete najlepší čuch.
„Aká vznešená prasacia pečienka, čudujem sa, že ju nepripravil akýsi tiger, veď pečienke sa na svete najlepšie rozumejú tigre, to je známa vec,“ vykríkol Tiger.
„Mám dosť mrkvy, chcem mäso!“ kričal Králik.
„Z vnútorností by sa dala pripraviť drobková polievka,“ mudrovala Sova.
„Môže Rú dostať ucho?“ pýtala sa Kanga s krotkým materským úsmevom na tvári.
Tým sa začala hostina, hltali lahodné mäso, nemo ho pchali do svojich rozprávkových hláv. Jedine Híkaj sa ozval, keď už sa nasýtil:
„A Prasiatko nezavoláme?“ opýtal sa nesmelo.
Zvieratá sa pozreli jedno na druhé a potom naraz vykríkli: „To je vôôôl!“
„Nie, somár,“ mrmlal okyptený Híkaj, lebo mu v rozpakoch odpadol chvost.
A o tom, čo nasledovalo, iba toľko: Ríša brucha naozaj v Stoakrovom lese zavládla, pravda, nemala práve dlhý život. Tiger o pár dní dokázal, že najlepšiu vyprážanú sovu na svete pripravujú tigre. Králik medzi malými priateľmi zažil veľký úspech koreneným tigrím tokáňom. Medvedík Pú hviezdil na poli králičieho paprikáša. Híkajovi zas zachutil medvedí perkelt na červenom víne. Keď nie je kôň, aj osol je dobrý, povedal Rú, keď v špajzi vešal svoje štipľavé klobásy pripravené z Híkaja. Kanga zas podporila tézu, že nielen ruské revolúcie požierajú vlastné deti.
A už iba Krištof Robin by dokázal šťavnato rozprávať o tom, ako chutí naozajstný, na pahrebe z dreveného uhlia, trochu dokrvava upečený steak z kengury.
Autor je spisovateľ
Z maďarčiny preložila Tímea Krekovič Beck
