Spektrum slovensko-maďarských vzťahov sledujem už od momentu, keď som na konci minulého storočia prvýkrát uzrel svetlo sveta v malom mestečku na juhozápade Slovenska. V divokých deväťdesiatych rokoch sa používali ešte radikálnejšie metódy zastrašovania ľudí ako dnes a moje rodisko možno považovať za ich ohnisko.
Mečiar a jeho vláda podnikli celkom konkrétne kroky na zastrašenie maďarskej menšiny na Slovensku, a to nielen oficiálnymi kanálmi, ale aj tým, že udržiavali pod svojou kontrolou maďarsky hovoriacich gangstrov terorizujúcich miestne obyvateľstvo. Tieto roky nepochybne poznačili maďarskú menšinu, ale nedávne udalosti ukazujú, že obyvateľstvo buď rýchlo zabúda, alebo nie je schopné rozpoznať mechanizmy, ktoré systematicky obmedzujú jeho slobodu.
Žijem v Budapešti už takmer desať rokov a pozorujem odtiaľ zvláštne paralely medzi osudmi oboch národov. V porovnaní s terorom deväťdesiatych rokov sa zdá veľkým pokrokom, že premiéri oboch krajín sú teraz blízkymi kamarátmi a spoločne bojujú proti útlaku Bruselu a tieňovej armáde Georgea Sorosa. Ale ako sme sa dostali do bodu, keď naši politici a ich spindoktori vyvinuli technológiu na vyvolanie kolektívnej amnézie, ktorá sa zdá účinnejšia ako Neuralyzer, zariadenie na vymazanie pamäte z filmu Muži v čiernom? Na prvý pohľad sa môže zdať, že dotyčný Robert Fico nie je ten istý človek, ktorý opakovane
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
