Slovenská debata o Izraeli a Palestíne je extrémne deformovaná predsudkami a skratkovitým, sloganovitým myslením. Na to, aby ste boli označený za antisemitu či teroristu, stačí vyhlásiť, že masívne zabíjanie Palestínčanov a totálna deštrukcia Gazy sú za čiarou. Zápalná šnúra je ešte kratšia, keď sa prihlásite k záverom svetových ľudskoprávnych organizácií či Medzinárodného súdneho dvora (International Court of Justice, ICJ) alebo Medzinárodného trestného súdu (International Criminal Court, ICC), podľa ktorých je izraelská okupácia Palestíny nelegálna, na Západnom brehu je režim apartheidu a izraelská armáda (IDF) pácha v Gaze rozsiahle vojnové zločiny a hrozí tam genocída.
Paradoxné je, že invektív sa vám dostane od ľudí, ktorí inak mávajú dúhovými vlajkami, podporujú Ukrajinu či zdieľajú videá Progresívneho Slovenska (PS). Dostane sa vám ich od ľudí, pri ktorých čakáte, že ste – aspoň čo sa týka elementárnych hodnotových nastavení – v zhode: že všetci veríte v univerzálnosť ľudských práv (teda aj pre Palestínčanov) a v univerzálnu záväznosť medzinárodného práva (teda aj vo vzťahu k Izraelu). Ide o akúsi názorovú „občiansku vojnu“. Pri ľuďoch, ktorí obhajujú Putina, žiadnu afinitu nečakám, takže ich útoky sa ma nedotýkajú. No pri ľuďoch, ktorí sa hlásia k liberálom, a teda by sme mali byť v princípe na jednej vlne, je vypínanie univerzalizmu ľudských práv stále ťažko stráviteľné. V tomto smere som predpokladal jednoznačný postoj najmä od PS.
Izrael, Palestína a Progresívne Slovensko
Od liberálnej strany prirodzene očakávam kritiku izraelského postupu, ktorá predstavuje brutálne porušovanie ľudských práv Palestínčanov a medzinárodného práva. Pravdou je, že najsilnejšia opozičná strana urobila aspoň čiastkové kroky. Piateho júna sa niektoré poslankyne a poslanci PS zúčastnili solidárneho protestu za Palestínu. Po náleze ICJ z 19. júla, v ktorom súdny dvor potvrdil, že okupácia Palestíny je nelegálna a porušuje zákaz nadobúdania územia silou, sa zas prihlásili k jeho verdiktu. Chýbalo však koherentnejšie stanovisko strany a komunikácia ohľadom Palestíny bola zo strany PS neraz zmätočná.
Krok smerom ku koherentnejšiemu stanovisku prišiel iba nedávno. Pri výročí útoku Hamasu zo 7. októbra uverejnil Michal Šimečka vyjadrenie, ktorému niet čo vytknúť: „Pred rokom sa odohrala obrovská tragédia pre Izrael. Vražedný teroristický útok Hamasu, ktorý si vyžiadal vyše tisíc obetí, sa nedá ničím ospravedlniť a je možné ho iba odsúdiť. Zároveň to bolo začiatkom pohromy a utrpenia pre obyvateľov Gazy, ktoré nie je možné akceptovať. Musíme vedieť odsúdiť barbarské a cynické praktiky Hamasu. Rovnako musíme vedieť vyžadovať aj od Izraela dodržiavanie zákonov, medzinárodného a humanitárneho práva. Bez akéhokoľvek antisemitizmu, alebo rasizmu voči ktorejkoľvek strane tohto extrémne komplikovaného, bolestivého konfliktu. Táto vojna musí čo najskôr skončiť.“
Pripojil tiež odkaz na článok Ivana Štefunka a Tomáša Valáška, ktorý predstavuje určité východiskové tézy pre politiku strany smerom k Izraelu a Palestíne. Hoci článok obsahuje tézy, ktoré by v prostredí liberálneho názorového spektra nemali byť považované za odvážne, v slovenskom extrémne zdeformovanom diskurze platí opak.
Autori článku sa prihlásili k stanovisku ICJ z 19. júla, ktoré označuje izraelskú okupáciu Palestíny za nelegálnu. Nemalo by to byť nič šokujúce – ako napokon píše aj u nás obľúbený Timothy Snyder, že bojovať proti tyranii treba aj cez obranu inštitúcií. Medzinárodný súdny dvor je jednou z kľúčových inštitúcií pri obrane medzinárodného práva. Jeho autoritu a expertízu treba akceptovať – zvlášť, ak nález z 19. júla v podstate potvrdzuje konsenzus medzinárodnej právnej akademickej komunity a ľudskoprávnych organizácií. K tomu treba pripočítať postoj drvivej väčšiny z 52 intervenujúcich štátov vrátane Belgicka, Francúzska, Írska, Luxemburska, Nórska, Slovinska či Španielska.
Na okraj si dovolím drobnú odbočku. Počas marcovej predvolebnej debaty v Bratislave som položil vtedajšiemu kandidátov na post prezidenta a dlhoročnému diplomatovi Ivanovi Korčokovi otázku na prebiehajúce konanie pred ICJ ohľadom legality okupácie. Pýtal som sa, či považuje okupáciu za legálnu. Korčok odpovedal, že to treba nechať na ICJ, ktorý je autoritou v tejto oblasti. Samozrejme, ja som dúfal v inú odpoveď, ale prihlásenie sa k autorite a expertíze ICJ je v tomto kontexte dôležité.
Späť však k vyššie spomínanému článku. Podpredseda PS Štefunko a dlhoročný diplomat a podpredseda PS Valášek sa hlásia k tomu, že Izrael porušuje medzinárodné humanitárne právo (IHL). Nechávajú otvorené, v akom rozsahu a ako systematicky. Avšak v našom extrémne deformovanom diskurze, keď sa taká možnosť vôbec nepripúšťa, je dôležité už samotné konštatovanie.
Vrcholoví členovia PS sa prihlásili nielen k nutnosti nezávislej Palestíny a rozpoznaniu práv Palestínčanov. Doslova napísali, že „Blízky východ nebude pokojný, kým sa nenájde riešenie pre Palestínu, ktoré obnovuje suverenitu a kontrolu nad jej územím palestínskymi úradmi, ale zároveň nedovolí, aby sa to zneužívalo na útoky proti Izraelu“.
A čo je v našom lokálnom kontexte dôležité, autori konštatujú, že náš deformovaný diskurz je vedený aj rasistickými predsudkami voči Arabom. To je samozrejme pravda, ale je to niečo, čo skôr počujete z aktivistických sfér. Je dôležité, že to zaznelo od mainstreamovej liberálnej opozičnej strany.
„Ľudské štíty“
Samozrejme, z môjho hľadiska by som privítal ešte oveľa odvážnejšie stanoviská, ale ako vysvetlím nižšie, chápem, že odvážnejšie stanoviská by mohli byť vo výsledku menej účelné. Odbočku však predsa len musím urobiť pri pasáži o ľudských štítoch, nakoľko ide o naratív, ktorý treba vzhľadom na jeho desivé dôsledky začať rozbíjať.
Ľudské štíty majú špecifický význam v rámci medzinárodného humanitárneho práva. Ide o používanie civilistov proti ich vôli na zaštítenie sa proti útoku. Konkrétnymi príkladmi tejto brutálnej praxe sú také situácie, ako keď bol líder Hamasu Jahjá Sinwár obklopený izraelskými rukojemníkmi alebo keď Izraelské ozbrojené sily (Israel Defense Forces, IDF) spútajú palestínskych mužov a posielajú ich na prieskum, čo je v IDF rozšírená prax.
Termín ľudské štíty však neslúži na pomenovanie bojov vedených v mestskom prostredí. Armády a milície v mestských bojoch vždy využívali aj civilné objekty – robili to napríklad čečenskí militanti v Groznom, sýrski rebeli v Aleppe, špeciálna jednotka ukrajinskej Národnej gardy Azov v Mariupole, a robí to aj Hamas v Gaze. Takéto konanie je jednoznačným porušením medzinárodného humanitárneho práva. V takom prípade však musí útočiaca armáda podnikať opatrenia na minimalizáciu civilných strát.
Problém je, že na Slovensku sa laické hodnotenie takých situácií odvíja od predsudkov a sympatií k armádam – Putin a Assad sú (úplne správne!) „nesympatickí“, takže v Groznom, Aleppe a Mariupole rozsiahlu deštrukciu odsudzujeme. V Gaze ju naopak akceptujeme.
Izraelská armáda však používa spojenie ľudské štíty ako zaklínadlo na ospravedlnenie rozsiahlej a brutálnej deštrukcie. Hamas mal pred vojnou približne 30-tisíc militantov. V Gaze bolo dodnes zasiahnutých minimálne 163 778 budov – z nich viac ako 120-tisíc je kompletne zničených. Už pri letmom pohľade na čísla je jasné, že väčšina budov nemohla byť použitá na vojenské účely.
Čiastočné vysvetlenie deštrukcie ponúkajú investigatívne zistenia izraelského magazínu +972 Magazine, ktorý spolupracuje aj s britským denníkom Guardian. Izraelské obranné sily nielenže zabíjajú členov Hamasu (ktorých definujú veľmi voľne, zahŕňajúc do toho aj civilistov, ktorí majú len veľmi voľnú, niekedy dokonca iba domnelú asociáciu s politickým krídlom, a neptria medzi militantov; napríklad novinárov) v ich domovoch, keď sú s rodinami a medzi susedmi, pričom tak robia systematicky, cielene. Magazín +972 Magazine opisuje systém nazvaný Kde je ocko?, ktorý upozorní armádu, keď cieľ príde domov a následne zbombarduje celý objekt aj s jeho rodinou a susedmi. Nejde teda dokonca ani o bombardovanie civilných cieľov používaných na vojenské účely, ale o bombardovanie civilných cieľov používaných na civilné účely.
Počas písania tohto článku realizuje Netanjahuov režim plán na likvidáciu severu Gazy. Pred vojnou tam žilo takmer milión obyvateľov, dnes je ich 300-tisíc až 400-tisíc. Intenzívne izraelské bombardovanie denne zabije desiatky ľudí, pričom Izraelské obranné sily zároveň prikázali do 24 hodín zatvoriť zvyšné tri nemocnice. Dnes je v podstate celé obyvateľstvo severu Gazy vyhlásené za jeden obrovský ľudský štít, ktorý je možné odpáliť. Je zjavné, že ide o perverzné používanie medzinárodného humanitárneho práva – nie na účely ochrany obyvateľstva, ale na čo najrozsiahlejšiu deštrukciu, na úplný opak toho, čo dané právo sleduje. Ak by sa takéto vnímanie ustálilo, napriek tomu, že ochrana civilistov mala pred rokom zjavné nedostatky, viedlo by to k ešte väčšej a brutálnejšej degradácii ochrany civilistov. Napríklad oslobodzovanie Mosulu nebolo ani zďaleka dokonalou operáciou, ale postupovalo sa oveľa obozretnejšie. Rozdiel bol v tom, že Irak vtedy oslobodzoval vlastných spoluobčanov, takže na ochrane civilistov mu aj osobne záležalo.
Ako osvietiť vlastný elektorát?
Každopádne, aby sme sa vrátili späť k článku Štefunka a Valáška, treba oceniť, že neprehliadajú, že aj izraelská armáda bola obvinená z praxe ľudského zaštiťovania.
V online priestore boli však reakcie aj na takýto veľmi umiernený pokus posunúť deformovaný slovenský diskurz pomerne desivé. Na jednej strane ľudia, ktorí sú hlbšie ponorení v aktivizme na podporu Palestíny, tvrdili – a ťažko im niečo vyčítať – že je toho málo a prichádza to neskoro. Zároveň však do určitej miery ocenili, že PS sa snaží diskurz posúvať. Navyše akákoľvek kritika z tejto strany je kritikou z liberálnych pozícií – teda z pozícií ľudskoprávneho a medzinárodnoprávneho univerzalizmu. Čo od PS žiadajú, je konzistentnosť s deklarovanými hodnotami.
Drvivá väčšina útokov však prišla z druhej strany, a to aj zvnútra elektorátu PS. A prichádzala od ľudí, pre ktorých je zjavne neakceptovateľné vyžadovať dodržiavanie medzinárodného práva aj od Izraela. Zároveň je neakceptovateľné volať po konci vojny, hoci je to dlho opakovaná požiadavka rodín izraelských rukojemníkov, a podľa prieskumov aj väčšina Izraelčanov žiada ukončenie vojny výmenou za prepustenie rukojemníkov. Valášek a Štefunko sa v článku veľmi správne pýtajú, že ak aj by sme „stáli za Izraelom“, na koho strane máme stáť – na strane vlády (ktorú treba označiť za extrémistickú a krajne pravicovú, vrátane samotného premiéra Benjamina Netanjahua) alebo státisícov izraelských protestujúcich? Pre liberálnu stranu je v tomto smere jediný akceptovateľný spojenec v uliciach.
Práve nahromadenie predsudkov, sloganovité myslenie a neraz i otvorený rasizmus však spôsobujú, že aj zvnútra voličov PS prichádza de facto odpoveď, že treba stáť za Netanjahuom. Som presvedčený, že nejde o väčšinový názor. Predpokladám, že na liberálnom spektre dnes už prinajmenšom prevláda intuícia, že „toto je už priveľa“. Utrpenie a totálna deštrukcia, ktorú izraelský postup v Gaze spôsobil, sa už po roku nedá prehliadnuť. Avšak menšina je veľmi motivovaná sa vyjadrovať, komentovať, a je veľmi ľahké vytasiť slová ako terorista a antisemita – nie ako slová s konkrétnym významom, ale ako urážky.
Časť takzvaného „slušného Slovenska“ tak v podstate rôznymi spôsobmi tvrdí, že nemáme vyžadovať dodržiavanie zákonov, medzinárodného a humanitárneho práva, a že izraelský krajne pravicový režim môže robiť čokoľvek. Je v tom šokujúca miera dehumanizácie voči Palestínčanom.
Kľúčovou otázkou je, ako to zmeniť? V tomto smere od PS nepotrebujem, aby vydalo aktivistické stanovisko, ktorým sa bude vo výsledku marginalizovať. Je potrebné, aby niečo reálne skúsili spraviť a aby to bolo efektívne. Predmetné stanovisko a komentár vnímam ako jeden z mnohých krokov. Ide o to pokúsiť sa zmeniť debatu tak, aby o tri roky existoval priestor a aj mandát na to, aby Slovensko dokázalo robiť lepšiu zahraničnú politiku, aby sme neboli zakomplexovanou krajinou ovládanou pudmi a predsudkami, ktorá je na celoeurópskej úrovni (kde sa jedine dá nejakým spôsobom efektívne ovplyvniť situácia v Palestíne a tlačiť na Izrael, aby ukončil nelegálnu okupáciu) brzdou, ale aby sme boli ochotní robiť principiálnu a hodnotovú zahraničnú politiku.
Zároveň je tento posun potrebný pre vôbec možnosť liberálnej politiky na Slovensku. Pre liberalizmus je absolútnou schizofréniou, ak raz nejaké princípy platia, a inokedy nie, čo môže mať deštruktívne následky. Ako môže liberalizmus fungovať s hodnotami, ktoré raz zapína a raz vypína? Dlhodobo nemôže. Ako chce ľuďom vysvetľovať, prečo treba pomáhať utečencom, prečo treba pomáhať Ukrajine, prečo treba bojovať proti segregácii Rómov, prečo treba bojovať proti antisemitizmu alebo prečo potrebujú LGBTI+ ľudia rovnaké práva, keď nedokáže spraviť z takých rozsiahlych a systematických zločinov, aké sú páchané v Gaze, svoju tému?
Ak chce PS prisieť ku korekcii súčasného väčšinového kurzu, musí vplývať aj na svoj elektorát a posunúť ho. Formovanie a edukácia voličskej základne je nielen náročná agenda, ale v súčasnosti tiež nepopulárna. Predstavuje oblasť, na ktorú politické strany – a nielen na Slovensku – do veľkej miery rezignovali. Elektorát sa berie ako danosť so všetkými jeho iracionalitami a predsudkami, a strany sa mu len prispôsobujú, prípadne si vysekávajú svoje niche oblasti. Tieto stanoviská PS vnímam ako odklon od tejto ortodoxie. Zároveň si uvedomujem, aká náročná úloha pred nimi stojí, aké veľmi hlboko zakorenené predsudky sa snažia nabúrať. A viem pochopiť aj to, že v tom idú do rizika.
Zároveň je dôležité neprestať, ale dookola vysvetľovať a prezentovať koherentnú pozíciu, ktorá stojí na dvoch základných liberálnych princípoch: univerzalizmus ľudských práv a záväznosť medzinárodného práva. Povzbudením k tomu môže byť pasáž od Fareeda Zakariu, konkrétne posledná veta: „Nebolo to jednoduché. Dvadsiateho októbra 1935 vydal Gallup prvý prieskum verejnej mienky. Bolo to v období veľkej hospodárskej krízy a Dust Bowlu – napriek tomu 60 percent Američanov tvrdilo, že vládne výdavky na pomoc a obnovu sú príliš vysoké. Len deviatim percentám sa zdali príliš malé a 31 percent si myslelo, že sú tak akurát. To však Franklina Roosevelta neodradilo od presadzovania Nového údelu; pokračoval v snahe osvietiť americkú verejnosť a presvedčiť ju, že vláda musí byť v ekonomike a spoločnosti stabilizujúcou silou. Veľkí vodcovia ako FDR vždy čítali prieskumy preto, aby pochopili výzvu, ktorá ich čaká, a nie preto, aby ospravedlnili svoju nečinnosť.“
A samozrejme, je dôležité, aby v tom PS neostalo samo, aby sme sa nedali odradiť odbrzdenými online davmi, a aby sa začalo verejne vyjadrovať čoraz viac ľudí, ktorí chápu alebo aspoň cítia, že čo sa deje v Gaze, je neľudské a neobhájiteľné.
