O neistých spojenectvách a strategickom preskupovaní na južnom Kaukaze
Azerbajdžanský prezident Ilham Alijev sa rozhodol vyriešiť otázku Náhorného Karabachu silou, čoho výsledkom bol masívny odchod populácie z enklávy. K úspechu vojenskej ofenzívy prispeli dodávky zbraní z Turecka a Izraela, ale aj prehlbujúca sa izolácia Arménska. Stabilita na Kaukaze ostáva provizórna.
Vojenská ofenzíva v Náhornom Karabachu z 19. septembra umožnila Azerbajdžanu získať kontrolu nad arménskou enklávou na svojom území a vyprovokovala útek celej populácie z územia1Pozri Philippe Descamps, « Le Haut-Karabakh replonge dans le silence », Le Monde diplomatique, november 2023. Prísna blokáda trvajúca deväť mesiacov, odmietanie rešpektovať kultúrne a politické práva Arménov v enkláve či nenávistné prejavy šírené najvyššími autoritami v Baku – to všetko prispelo k masovému vysťahovaniu, ktoré pripomína etnické čistky. Pre Arménov oficiálne zostávajú dvere otvorené, avšak absencia bezpečnostných záruk a dlhodobá nevraživosť naznačujú, že veľa záujemcov o presídlenie nebude.
O tom, či sa touto ofenzívou ukončil konflikt trvajúci tridsaťpäť rokov, možno pochybovať. Na začiatku Arméni v Náhornom Karabachu žiadali právo na sebaurčenie a Jerevan ich podporoval okupovaním územia okolo enklávy o veľkosti 13 % azerbajdžanského teritória. Oficiálna propaganda z Baku používa aj po troch desaťročiach expanzívno-militantnú rétoriku a Arménsku republiku označuje ako „západný Azerbajdžan”.
Arménsko musí čeliť týmto hrozbám bez spojencov. Po ťažkých vojenských stratách počas vojny z roku 2020 sa Jerevanu nepodarilo reogranizovať a doplniť vojenské sily. Rusko – tradičný garant bezpečnosti v krajine – odmietlo dodať Arménom zbrane, za ktoré už zaplatili 400 miliónov dolárov. V rokoch 2021 – 2022 Azerbajdžan vojensky rozšíril svoje hranice v neprospech Arménska a zmocnil sa strategických náhorných plošín. Ani Rusko, ani Organizácia Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (OZKB), ktorej je Arménsko členom, neodsúdili vládu v Baku, nehovoriac o tom, že by podnikli reálne kroky na ochranu arménskeho teritória. Arménsko sa snaží dostať z izolácie a hľadá nových spojencov ako India alebo Francúzsko – najmä preto, aby si zabezpečilo dodávky zbraní. Súbežne s tým ako sa Jerevan obracia na Západ, zhoršujú sa jeho vzťahy s Ruskom. Azerbajdžan, naopak, posilňuje partnerstvá s Ruskom, Spojenými štátmi a Európskou úniou a upevňuje aj strategické spojenectvo s Tureckom.
Ako je možné, že Rusko tentokrát nechalo azerbajdžanskej intervencii voľný priebeh, keď počas vojny v roku 2020 ešte zabránilo obsadeniu Náhorného Karabachu? Tieto dve vojny sa odohrali v dvoch odlišných geopolitických pomeroch. V roku 2020 bojovali proti sebe dva kaukazské štáty o sporné územie a do konfliktu sa zapojili dve veľké mocnosti: Turecko, ktoré vojensky a politicky podporovalo Azerbajdžan, a Rusko, ktoré vystupovalo ako mediátor dvoch nepriateľov2« Relations Russie-Turquie : le prisme du Haut-Karabakh », Confluences Méditerranée, n° 124, Paris, 2023.. Keď ruský prezident Vladimír Putin v roku 2020 rozmiestnil v enkláve svoje mierové zložky, išlo mu o získanie strategického vplyvu v regióne. Najskôr chcel rozšíriť prítomnosť ruských vojenských síl, potom získať monopol na mediáciu medzi Arménskom a Azerbajdžanom. Vyriešenie sporu o Náhorný Karabach bolo pritom odložené na neurčito, napriek tomu, že v Baku dali jasne najavo, že sa neuspokoja so súčasným stavom a nad územím chcú plnú kontrolu (žiadna autónomia ani bezpečnostné záruky pre arménsku populáciu).
Repríza konfliktu v roku 2023 sa odohrala v inom kontexte: Rusko na Ukrajine bojuje proti Západu a kvôli vojenským neúspechom sa pre Putina stali dôležitejšími strategickými spojencami Azerbajdžan a jeho partner Turecko. Putin sa o Arménsko prestal zaujímať. Dva dni pred spustením „špeciálnej vojenskej operácie” Kremeľ prijal v Moskve Alijeva, aby podpísali dohodu o partnerskej spoluprácii3« Declaration on allied interaction between the Republic of Azerbaijan and the Russian Federation », 22. február 2022.. Azerbajdžan sa následne stal platformou reexportu ruskej ropy a kľučovým partnerom pri obchádzaní západných sankcií4Pozri Constant Léon, « L’Arménie en quête de soutien », Le Monde diplomatique, máj 2023.. Čo nasledovalo? Ruská armáda umožnila v septembri 2023 vstup azerbajdžanským jednotkám, čo naznačuje, že krajiny sa dohodli dopredu. Viacerých arménskych politických a vojenských vodcov z Náhorného Karabachu, ktorí boli predtým pod ruskou ochranou, azerbajdžanský režim zatkol bez toho, aby Moskva namietala.5« Bako Sahakian et Arkadi Ghoukassian ne voulaient pas quitter l’Artsakh » (v arménčine), Aravot, Jerevan, 13. október 2023.
Budú sa spochybňovať hranice?
Arménsky premiér Nikol Pašinjan, ktorý stratil hlavného spojenca, hľadal podporu na Západe, ale nikto mu skutočne nepomohol. Európskej únii vyhovuje, že sa zhoršili vzťahy medzi Arménskom a Moskvou, pretože od toho očakáva oslabenie ruského vplyvu na Kaukaze, navyše, nemá v úmysle pokaziť si vzťahy s Azerbajdžanom. Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová navštívila Baku v júli 2022 za účelom vyjednania vyšších dodávok zemného plynu z Azerbajdžanu z 8 miliárd kubických metrov na 12 miliárd v roku 2023 a až na „20 miliárd kubických metrov do niekoľkých rokov”6« Statement by President von der Leyen with Azerbaijan President Aliyev » Commission européenne, 18. júl 2022.. Táto nová dohoda prinesie do štátneho rozpočtu krajiny asi 15,6 miliárd eur ročne7Adrien Pécout a Faustine Vincent, « Arménie : la hausse des importations de gaz d’Azerbaïdjan met l’Europe dans l’embarras », Le Monde, október 2023.. Brusel asi nepovažoval za potrebné upresniť podmienky plnenia tejto zmluvy – napríklad hľadanie mierového riešenia otázky Náhorného Karabachu alebo zastavenie represií voči niektorým náboženským skupinám, ktoré sa považujú za blízke Iránu či ľudskoprávnym aktivistom.
Postoje EÚ sa nezmenili ani po obsadení enklávy. Dôvody nie sú hocijaké: uhľovodíky predstavujú 92 % azerbajdžanského exportu a smerujú prevažne do Európy8Ingilab Ahmadov, « Azerbaijan is among the exporters of low value-added variety of products », Baku Research Institute, 4. september 2023.. Západné sankcie voči Moskve spôsobili napätie na trhu s plynom i ropou a v Bruseli začali rýchlo hľadať dodávateľov mimo Ruska. Azerbajdžan z tejto situácie profituje.
Spojené štáty predviedli podobné ignorantstvo. Za necelých päť dní sa z enklávy vysťahovala celá populácia a Washington nebol ochotný spustiť sankcie, ktoré ohlásil 6. septembra – v čase, keď Azerbajdžan zhromažďoval vojsko9International Crisis Group, « Responding to the humanitarian catastrophe in Nagorno-Karabakh », 29. september 2023.. Rezervovanosť USA súvisí čiastočne s tým, že od arménskej porážky očakávali sekundárnu výhodu: stiahnutie Ruska z územia. Nič však nie je menej isté. Baku o tom v krátkodobom horizonte neuvažuje a Rusi už presmerovali svoju prítomnosť na hlavné komunikačné linky.10Ruský mierový kontingent v Náhornom Karabachu, infografia (v ruštine), 11. november 2023 Moskva naďalej ponúka Jerevanu, že jej pohraničná stráž ochráni pozemný most, o ktorý má záujem Baku, aby získalo priamy prístup k svojej enkláve Nachičevan a odtiaľ až do Turecka.
Irán, južný sused dvoch znepriatelených štátov, bol vždy proti vytvoreniu tohto koridoru na arménskom území. Táto podmienka bola ale súčasťou mierových dohôd z roku 2020, hoci ju Jerevan nesplnil – podobne ako v prípade sprístupnenia ďalších komunikačných spojení (najmä turecko-arménskej hranice, ktorú blokuje Ankara). Pre Teherán predstavuje spochybňovanie súčasných hraníc na Kaukaze neprijateľný precedens, pretože nechce, aby sa Azerbajdžan rozpínal.
Irán sa až do roku 2020 spoliehal na to, že na južnom Kaukaze bude udržiavať status quo Rusko. Iránci boli podobne ako Arméni prekvapení, keď videli, ako Moskva toleruje priame vojenské zapojenie Turecka – mocnosti, ktorá je členom NATO. Teherán sa obáva aj toho, že Azerbajdžan začne spolupracovať s jeho rivalom Izraelom. Podľa Štokholmského medzinárodného inštitútu pre výskum mieru (SIPRI) dodal Tel Aviv Azerbajdžanu od roku 2014 zbrane za viac ako 850 miliónov dolárov a stal sa tak jeho druhým najväčším dodávateľom, hneď po Indii.11«Importer/Exporter TIV tables », 2023. Transfer zbraní, ktorý umožnil aj septembrový útok, by sa mohol ešte zvýšiť.12Avi Scharf a Oded Yaron, « 92 flights from Israel base reveals arm exports to Azerbaijan », Haaretz, Tel-Aviv, 6. marec 2023; Isabel Debre, « Israeli arms quietly helped Azerbaijan retake Nagorno-Karabakh, to the dismay of region’s Armenians », Associated Press, 5 október 2023. Irán má obavy o svoju severozápadnú hranicu, kde sú prítomné izraelské vojská v takom množstve, že by mohli vojensky ohroziť iránske teritórium vo vnútrozemí. Teherán reagoval na posilnenie vplyvu Izraela a Turecka tak, že v októbri 2021 uskutočnil rozsiahle vojenské manévre – prvé od rozpadu Sovietskeho zväzu.
Táto demonštrácia sily Baku nezastrašila, Irán preto skúša cestu dialógu. Ako alternatívu k juhoarménskemu koridoru (región Siunik) navrhol prechodovú trasu na vlastnom území, čím chcel Baku odradiť od anexionistických plánov na arménskom teritóriu. Azerbajdžan a Irán podpísali 6. októbra memorandum o výstavbe železničnej trate; v ten istý deň sa uskutočnil v dedine Agband (región Zangilan) ceremoniál otvárania cestného mosta a colnej infraštruktúry. Na konci októbra diplomatický poradca prezidenta Alijeva Hikmet Hajijev pre americký web Politico uviedol, že pre Baku už juhoarménsky koridor nie je zaujímavý a že jeho vláda sa nechystá „zmocniť násilím tohto regiónu” (o ktorom hovoril ako o Zangezure, čo je azerbajdžanský názov).13Gabriel Gavin, « Avoiding another war in the former Soviet Union », Politico, 30. október 2023.
Svetový geopolitický kontext nepraje dlhodobej stabilite na južnom Kaukaze. Horúce konflikty, ako vojna na Ukrajine či izraelská ofenzíva v Gaze, prispeli k fragmentácii dialógu v regióne. Mocnosti zainteresované v kaukazskej oblasti – Rusko, Turecko, Irán, Spojené štáty, Izrael a ďalšie – momentálne bojujú o iné teritóriá. Do roku 2020 bolo riešenie konfliktu v Náhornom Karabachu delegované na Minskú skupinu a Organizáciu pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), ktorej spoločne predsedali Rusko, Francúzsko a Spojené štáty. Žiadna nová štruktúra zatiaľ neprebrala túto úlohu. Madrid a neskôr Washington ponúkli mediáciu mierových rozhovorov, Alijev sa však rokovaní nechcel zúčastniť, pretože Západ pokladá za neobjektívneho prostredníka. V krátkodobom horizonte zrejme nehrozia nepriateľské akcie. Azerbajdžanský prezident 9. novembra na vojenskej prehliadke v meste Stepanakert (bývalé „hlavné mesto” Náhorného Karabachu premenované po dobytí na Khankendi) vyhlásil: „Nechceme ďalšiu vojnu. Dosiahli sme svoje ciele”.14« Ilham Aliyev : “We do not need a new war” », JAM News, 9. november 2023. Tento záväzok bude platiť do (stále neistého) podpísania mierových dohôd, pretože pre Azerbajdžan ostávajú problémové ich tri enklávy v Arménsku (v regiónoch Tavuš a Ararat), na ktoré si nárokuje právo. Alijev možno vyhral vojnu o Náhorný Karabach, ale nestabilita na južnom Kaukaze ostáva naďalej problémom.
Autor vyučuje medzinárodné vzťahy na Ženevskej univerzite
Preložil Peter Žiak
