Od kladiva k DAV-u

Moderný socializmus je ideológia, ktorú kedysi intelektuáli priniesli robotníckemu hnutiu. Plebejské „grassroots movement“ však nepotrebovalo len ideologickú iskru. Rozvoj veľkých organizácií a proletárskej subkultúry v mnohom závisel aj od toho, v akej miere sa do neho zapojila stredostavovská inteligencia so svojím know-how. Aliancia s robotníckym, socialistickým a komunistickým hnutím mala rôzne podoby. Slovenský príbeh začal koncom devätnásteho storočia a jeho dôležitým míľnikom sa stal vznik DAV-u.

Robotnícke hnutie v priebehu devätnásteho storočia strácalo charakter živelného boja. Prechádzalo do zóny legálneho a inštitucionalizovaného pôsobenia. Stávalo sa disciplinovanou, čoraz širšie organizovanou armádou námezdných síl, ktorá dokázala na povel vypnúť celé sektory hospodárstva. Vytváralo tlak na rozšírenie práv a slobôd. Vďaka nim sa mohli posunúť o kus ďalej k naplneniu svojich cieľov, ktorým dominovala vízia socialistickej premeny spoločnosti. Napriek represii a šikane, vďaka odhodlaniu, obetiam a v neposlednom rade aj silnej utopickej viere získaval boj industriálneho proletariátu rešpekt i politický výtlak.

Hnutie budované zdola zanechalo na tejto ceste viacero ilúzií. Medzi inými aj tú, že proletariát dokáže presadiť svoj program len vlastnými silami, bez pomoci bielych golierov a „buržoáznych“ vzdelancov. Ukazovalo sa, že budovanie socialistickej subkultúry si vyžaduje výrazne iné zručnosti, než umné narábanie kladivom či murárskou lyžicou. Bolo treba písať noviny, rečniť, manažovať čoraz väčšie organizácie, prekladať literatúru, vytvárať angažované umenie, pohybovať sa v spleti právneho systému a nakoniec aj v politike. Vyhrnuté rukávy a obetavosť prestávali stačiť, samorastlým robotníckym aktivistom chýbal čas a predovšetkým vzdelanie.

Pre časť úloh dokázali jednotlivé hnutia nájsť šikovných lídrov zo svojich radov. Poskytli im voľný čas tým, že vygenerovali dostatok financií na vytvorenie platených funkcionárskych miest. Uvoľnili sily, ktoré sa hnutiu mohli venovať na plný úväzok. Horšie to bolo s výzvami, ktoré sa viazali na vzdelanie. Nemuselo byť vyslovene vysokoškolské, no pár ročníkov školskej dochádzky ho nahradiť nedokázalo. K intelektuálnemu kapitálu mali otvorené dvere stredné a vyššie vrstvy, nie proletariát. Otázkou zostávalo, či sa inteligencia z dobrej spoločnosti zapojí do boja za socializmus. Aká bola odpoveď, už záležalo na mieste a čase. Niekde vzdelaní muži a ženy prichádzali sami, inde čakali robotnícki aktivisti a aktivistky  na pomoc márne a podaná ruka zostala dlho prázdna.

Socializmus a inteligencia – príbeh konvergencie

Od poslednej dekády devätnásteho storočia dochádzalo aj v strednej Európe vo výraznejšej miere k zbližovaniu socialistického hnutia a inteligencie. Socializmus sa stával témou, ktorá presahovala úzky rozmer boja za záujmy najnižších tried spoločnosti, a získaval punc širšieho zápasu za všeobecnú emancipáciu spoločnosti, pokrok a humanizmus. Mnoho vzdelancov v habsburskej monarchii začalo nachádzať v marxizme odpovede na krízu spoločnosti. Liberálny konsenzus, ktorý dovtedy sprevádzal prudkú modernizáciu, sa rozpadal a záujem intelektuálov sa obracal k novým doktrínam napravo i naľavo. V metropolách ríše prebiehal nebývalý myšlienkový kvas. Kvitla moderna, stretávali sa umelecké prúdy, miesili sa kultúrne vplyvy a do povedomia rýchlo vstupovali nové ideológie.

Nevšedné názory sa v urbánnych centrách monarchie tolerovali omnoho viac ako inde. Socializmus sa stával dostatočne salonfähig, aby sa ním „inteligent“ v očiach svojej vrstvy už tak neušpinil. Vzdelaní austromarxisti ako Max Adler či Otto Bauer sa viedenským intelektuálnym kruhom snažili vysvetliť, že socializmus sa netýka len spodných poschodí spoločnosti, ale je dôležitou kultúrnou a humanistickou výzvou. Približovali ho ako ideu, ktorá dokáže priniesť celospoločenskú obrodu. Rovnaký potenciál v ňom na prelome storočia nachádzala aj nastupujúca generácia radikálnej budapeštianskej inteligencie a umeleckej avantgardy. Jeden z najvýznačnejších, Oszkár Jászi, v roku 1907 napísal: „Uhorsko sa stane buď socialistickým, alebo prestane existovať.“ Uhorská ani rakúska sociálna demokracia na začiatku dvadsiateho storočia už nemala núdzu o mladých a radikálne naladených intelektuálov.

Slovenský prípad – odstup a opatrnosť

Na tradicionalistickom a agrárnom Slovensku mal príbeh konvergencie trochu iný ráz. Inteligencia tvorila v slovenskom environmente nepatrnú vrstvu permanentne ohrozenú maďarizáciou. Kľúčovú výzvu nachádzala v boji za národnú emancipáciu, „za tú našu slovenčinu“. Na tomto fronte schytávali panslávi od režimu dostatok rán a tu sa našlo aj dosť adrenalínu pre mladú študentskú generáciu. V prípade, že sa stredostavovskí vzdelanci z Horného Uhorska hlásili k maďarstvu, rovnako nemali záujem ísť s kožou na trh kvôli náklonnosti k socializmu. V provinčnom a prevažne malomestskom prostredí predstavoval toxickú ideológiu, ktorá vystavovala jej zástancov a zástankyne ostrakizácii zo strany lepšej spoločnosti.

Prvé socialistické periodiká v slovenčine – budapeštianske Nová doba a Zora v posledných rokoch devätnásteho storočia a prešporské Slovenské robotnícke noviny na začiatku dvadsiateho storočia – vychádzali v tristnej slovenčine a mali biednu intelektuálnu úroveň. Entuziazmus robotníckych aktivistov s niekoľkými triedami ľudovej školy len s ťažkosťami dokázal vyvažovať nedostatok intelektuálnych kompetencií.

Slovenská inteligencia sa – na opakované sklamanie robotníckych aktivistov – do podpory nového hnutia nehrnula. Organizovaný proletariát ako spojenca vnímala najmä jej mladšia a liberálnejšia časť. V blízkosti hnutia sa pred prvou svetovou vojnou objavila celá plejáda nastupujúcich slovenských intelektuálov a politikov, ktorí zväčša študovali v metropolách monarchie. Ich záujem sa obmedzil na občasnú publicistiku a drobnejšiu výpomoc. Motivovala ich skôr národná spolupatričnosť, prípadne záujem o sociálnu otázku, či priamo snaha získať robotníctvo pod nacionálnu zástavu. Príliš plebejský a „hmotársky“ socializmus si ich nezískal.

Živší vzťah slovenskej inteligencie k robotníckemu hnutiu sa vytváral v oblasti právnej pomoci. Už prvé pokusy organizovať slovensky hovoriaci proletariát v Uhorsku v sociálnej demokracii a vydávať socialistickú tlač ukázali, aké bolo dôležité mať právnika. Nemajetní a nevzdelaní robotnícki aktivisti sa ocitali v mínovom poli najrôznejších tlačových a iných deliktov, ktoré končili na súdoch s hrozbou väzenia, a decimujúcich pokút. Mladí slovenskí právnici sa ich dokázali zastať. Ich obhajobou sa nijako nezaväzovali k hlbšej spolupráci, ani nepáchali žiadny väčší prehrešok v očiach meštiackej spoločnosti či vlastného nacionalistického tábora. Bránili len svojich slovenských rodákov a bola to pre nich dobrá škola. Na súdoch sa konfrontovali s mocou, ktorá hádzala obdobné polená pod nohy aj národnému hnutiu.

Našli sa aj oduševnenejšie výnimky. Najviac v ústrety slovenskému socialistickému hnutiu vykročil pred prvou svetovou vojnou mladý právnik Hugo Matzner z Trnavy. Od začiatku storočia bol členom sociálnej demokracie a úzko spolupracoval so slovenskými socialistickými aktivistami okolo Robotníckych novín. Pochádzal zo židovskej rodiny a nemal potrebu sa identifikovať s nacionalistickým úsilím. Naopak, často kritizoval slovenskú inteligenciu, že sa vôbec nezaujíma o materiálne a intelektuálne živoriace robotnícke hnutie. V časoch jeho ostrej perzekúcie osobne ukazoval, v čom tkvela pomoc intelektuála. Úspešne zastupoval slovenských socialistov pred uhorskými súdmi, bez nároku na odmenu, zo „súdružskej povinnosti“.

1918 a pôvab novej utópie

So vznikom Československa v roku 1918 sa politický vesmír prevrátil a na čelo štátu sa dostal dovtedajší disent – medzi nimi aj sociálni demokrati. Ich program sa výrazne uplatnil pri dizajnovaní režimu, obzvlášť jeho sociálnej legislatívy. Označenie „socialista“ prestalo byť aj na Slovensku škaredým slovom a vstup do sociálnej demokracie pre vzdelaných ľudí s dobrým pôvodom už neprinášal deklasovanie, ale skôr nádej na kariérny vzostup. Počet „inteligentov“ vo vládnej sociálnodemokratickej strane rástol.

Republika zároveň vznikla rok po boľševickej revolúcii v Rusku, ktorá okamžite zmenila situáciu aj v ľavicovom hnutí vo svete. Zatiaľ čo socialisti sa (nielen u nás) stali pevným pilierom štátu, pochodeň ľavicového radikalizmu preberali komunisti. Nad existujúcou parlamentnou demokraciou lámali po vzore ruských boľševikov palicu. Postavili sa mimo systému a stali sa novými „podvratnými živlami“. Komunizmus na Slovensku zostal za dverami slušnej spoločnosti. Úspechy najskôr žal medzi poľnohospodárskym proletariátom, odborovo organizovanými robotníkmi a robotníčkami a v prostredí frustrovanej maďarskej menšiny a jej inteligencie. Výrazne prevážili medzi členstvom sociálnej demokracie. V roku 1921 ju opustili a prešli k novozaloženej Komunistickej strane Československa.

Slovenská inteligencia stála plne za demokratickým a národným štátom. No chlieb sa začal čoskoro lámať. Zásadnú úlohu v obrate k ľavému radikalizmu zohrala ďalšia metropola – Praha. Do liberálnej mekky nového štátu prichádzal študovať výkvet mládeže zo Slovenska. Vkladali sa do nej veľké nádeje, mala sa stať elitou svojho národa. Kontakt s politickým, intelektuálnym a umeleckým ruchom hlavného mesta znamenal nemalý kultúrny šok. Slovenskí študenti sa ocitli v prostredí výrazne odlišnom od konzervatívnej a provinčnej atmosféry doma a konfrontovali sa so širokou škálou ideí a svetonázorov. Centrom myšlienkového vrenia boli ako Karlova univerzita – predovšetkým Právnická a Filozofická fakulta –, tak i internáty a študentské spolky. Do tohto prostredia vtrhla aj vzrušujúca komunistická utópia. Militantný politický program ruských boľševikov a československých komunistov sa stával v pražskom intelektuálnom milieu kultúrne príťažlivým protestom, ktorý sa pretavoval do nevšednej tvorby. Sympatie ku komunizmu neznamenali poklesok, skôr pútali pozornosť. Zoči-voči prebudenému a často povrchnému záujmu hraničiacemu s intelektuálnou pózou jeden z hlavných propagátorov ruského boľševizmu na domácej scéne – Zdeněk Nejedlý – vystríhal „pred pôžitkárskym zaoberaním sa socializmom ako modernou ideológiou“.

Radikálne ideály sa nevyhli ani pomerne zomknutej študentskej enkláve zo Slovenska. Prispeli k rýchlej politickej diferenciácii „národnej jednoty“, ktorú v Prahe stelesňoval Zväz slovenského študentstva a spolok Detvan. Študenti, ktorí inklinovali k socializmu a komunizmu, vytvorili agilnú frakciu. Nebolo ich veľa, no vďaka oduševneniu, priebojnosti a podmanivému prejavu získavali pozornosť. Študentský mesačník Mladé Slovensko plnili radikálnymi článkami. V roku 1922 založili neveľké Voľné združenie študentov-socialistov zo Slovenska a pod touto formálnou značkou nadviazali styky s komunistickými študentmi a intelektuálmi v Prahe.

Smerom k DAV-u

Názorový posun študentov-socialistov ku krajnej ľavici viedol nakoniec k prvým kontaktom so slovenskými komunistami, ktorí už niekoľko rokov radikalizovali atmosféru na východe republiky. Začali uverejňovať prvé články v ich tlači. Okrem básní, úryvkov literárnej a divadelnej tvorby sa v nich objavovali aj politické komentáre a teoretické úvahy. Kľúčovým ohnivkom nesmelého, no prelomového spojenia sa stal Klement Gottwald. Vo vtedajšom centre hnutia vo Vrútkach mal na starosti každodenný chod redakcie komunistických časopisov. Angažovanej tvorbe pražských študentov poskytol značný priestor najmä v prílohe Pravdy chudoby s názvom Proletárska nedeľa. Julo Verčík, ktorý zaujal vodcovskú rolu medzi tunajšími komunistami, mohol v roku 1924 v liste súdruhom do Ameriky poukázať na niečo, po čom túžili slovenskí socialistickí aktivisti celé desaťročia: „(m)imo toho na obrovskú radosť nastalo rozštiepenie i u slovenských študentov vysokoškolákov a dnes ich máme v počte asi 15 už organizovaných. Medzi nimi kandidáti lekárstva, inžinierstva, pravotári. Vnikáme teda už do radov inteligencie, ktorá sa dosiaľ nás štítila a hľadela na nás ako na vyvrheľov ľudskej spoločnosti. Študenti tvoria novú literatúru a pracujú aktívne pre proletársku kultúru, už sú vyobcovaní z cirkve šovinistických ztreštencov a oni sa hrdo priznávajú k proletariátu a sociálnej revolúcii.“ O spojení slovenských komunistických intelektuálov pod značkou časopisu DAV, ku ktorému došlo na konci roku, vo svojich neskorších spomienkach podotkol: „Mali sme prvých inteligentov, ktorí študovali v Prahe. Na Vianoce 1924 ma korporatívne navštívili v mojom žilinskom byte. Bol tu Clementis, Urx, Poničan, Svetlík ml., Mistrík, Mráz a. i. Teraz boli sdružení do skupiny DAV. DAV vychádzal v Prahe na Žižkove, tlačil ho Novotný a expedovala ho administrácia ‚Pravdy chudoby‘ na Vrútkach…“

Do prostredia slovenskej radikálnej ľavice po rokoch intelektuálneho živorenia prinášali davisti kultivovaný jazyk a najmä autentickú tvorbu. Vychádzala tak z teórií socialistickej a komunistickej ľavice, ako aj z umeleckej avantgardy svojej doby a reflexie domácej sociálnej reality. Ich básnické zbierky a romány sa zaradili medzi dôležité diela medzivojnovej slovenskej moderny. V očiach nesocialistickej verejnosti im prepožičali nemalý kredit a priťahovali pozornosť k všetkému, čo vzchádzalo z ich pera, vrátane teoretických, politických a vyslovene propagandistických textov. Nerozpakovali sa priznať, že ich DAV bol predovšetkým tribúnou – marxizmu, socializmu a komunizmu – z ktorej chceli presviedčať o svojom svetonázore a indoktrinovať čo najširšie publikum. Chceli byť intelektuálnou avantgardou „nového života“ (Poničan) a „predbojovníkom ľudských práv“ (Okáli).

V tom boli zajedno. Okrem toho, že si predsavzali pôsobiť v úzkom zväzku s robotníckou triedou a komunistickou stranou, zamerali sa na vlastnú generačnú kohortu a nekomunistickú inteligenciu. Mali ich pomaly „otráviť jedom komunizmu“, ako sa vyjadril v jednom z listov Edo Urx. Nechceli sa izolovať ako radikálna sekta. Od počiatku spoločného pôsobenia chceli zostať aj naďalej hlasnými účastníkmi celospoločenského diania, ako hostia „so zubami vlka“. Provokovali, vyvolávali nevôľu a vášnivé polemiky. Časom sa z provokatívnej pózy vo vzťahu k tradicionalizmu, konzervativizmu, nacionalizmu, antiboľševizmu stalo rešpektované postavenie.

Razantne vstúpili do debát o slovenskej otázke, ktorou na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov začala intenzívne žiť nastupujúca generácia inteligencie a stali sa integrálnou súčasťou kritických debát o postavení Slovenska v ČSR, o jeho národných, ekonomických a sociálnych problémoch. Postavenie vplyvných intelektuálov im dalo v slovenskej spoločnosti priestor pri sprostredkovaní pozitívneho obrazu Sovietskeho zväzu, a to práve v dobe, keď v ňom začalo po upevnení Stalinovej moci dochádzať k najväčším zverstvám. V tridsiatych rokoch stavali potemkinovský most dôvery slovenskej spoločnosti v rastúce impérium na Východe. Davisti vytvorili pomerne zomknutý intelektuálny satelit Komunistickej strany Československa. Svojou tvorbou podporovali špecifický boľševický projekt prestavby spoločnosti, ktorý chcel byť zavŕšením dlhého procesu emancipácie robotníckej triedy. Stali sa svojráznym slovenským prípadom zväzku inteligencie a radikálneho ľavicového hnutia.

Autor pracuje v Oddelení novších dejín Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, kde sa venuje dejinám socialistického a komunistického hnutia, sociálnemu radikalizmu a formovaniu politických identít v medzivojnovom období