Prejsť na hlavný obsah

Hľadať

Vaše vyhľadávanie momentálne nezahŕňa produkty.

Pre vyhľadávanie v e-shope prejdite sem.

Návrat ku koreňom alebo obnova sedliackych spomienok

Počet zhliadnutí:
New Patriotic Songbook, Biuro Usług Postartystycznych | Foto: Katarzyna Los

Rekordné státisíce predaného nákladu. Desiatky stretnutí s čitateľmi. Obrovské množstvo recenzií a rozhovorov. A v neposlednom rade – vášnivé rozhovory v spoločensko-vedných kruhoch. Minuloročný úspech historickej reportáže Chłopki. Opowieść o naszych babkach (Sedliačky. Príbeh o našich babkách) Joanny Kuciel-Frydryszak je jedným z najlepších príkladov tzv. návratu Poliek a Poliakov k sedliackym koreňom.

Zdá sa, že situácia je jasná. Podľa historických štatistík tvorila šľachta na území bývalej Poľskej republiky, teda pred rozdelením, ku ktorému došlo koncom osemnásteho storočia, sedem až desať percent obyvateľstva. K tomu treba pripočítať niekoľko percent mešťanov, ktorých v Poľsku nikdy nebolo veľa. Zvyšok, a teda drvivú väčšinu, tvorili sedliaci. Podľa „sedliackeho rozumu“, ako sa v Poľsku hovorí zdravému rozumu, by teda genealógia väčšiny Poliakov mala vychádzať z tohto najnižšieho spoločenského stavu.

Príbeh vlastného pôvodu však nie je vždy odrazom spoľahlivého poznania minulosti. Oveľa častejšie vyjadruje naše túžby alebo… maskuje hanbu. V deväťdesiatych rokoch a v prvej dekáde dvadsiateho prvého storočia nebol sedliacky kultúrny pôvod niečo, čím by sa väčšina poľských rodín chválila. Po desaťročiach reálneho socializmu, ktorý velebil spojenectvo robotníka a roľníka, sa kyvadlo vychýlilo na opačnú stranu. Chceli sme byť moderní, európski a civilizovaní. Vidiek zaváňal skanzenom. Spájal sa s ľudovým umením, ktoré bolo sankcionované režimom alebo PGR, teda nerentabilnými štátnymi družstvami.

Z kultúrneho hľadiska to viedlo k dvom postojom. Niektorí sa snažili úplne oddeliť od svojich sedliackych koreňov a životným štýlom a myslením sa priblížiť západoeurópskej veľkomestskej strednej triede. Iní sa snažili vytvoriť svoje rodokmene a pridať do nich – niekedy oprávnene, inokedy nie – niektorých šľachtických potomkov.

Spoločným menovateľom oboch postojov bol predstavovaný priestor ideálneho života – dom pre jednu rodinu mimo mesta, nevyhnutne s obrovskou záhradou alebo dokonca aj sadom, ktorý by bol oddelený od ostatných susedov vysokým živým plotom, spájajúci nádych moderného individualizmu s tradičným ideálom rodinnej sebestačnosti. Táto vízia veľmi pripomínala šľachtické sídlo. Také sídlo, aké Poliaci a Poľky poznali z povinného čítania – z romantického eposu Pán Tadeáš z devätnásteho storočia, ktorý v roku 1836 vydal v parížskom exile básnik Adam Mickiewicz, kde sa snažil udržať idylický mýtus poľského šľachtického zázemia.

Nie náhodou sa koncom roka 1999, presne na rozhraní dvoch tisícročí, v čase vstupu Poľska do NATO a štyri roky pred vstupom do Európskej únie, stali najpopulárnejšími filmami v poľských kinách dve adaptácie literárnych diel propagujúcich idealizovaný obraz poľskej šľachty – Pán Tadeáš Ohňom a mečom, historický román Henryka Sienkiewicza z roku 1884, ktorý sa odohráva v sedemnástom storočí v Poľskej republike. Až na treťom mieste, s veľkým odstupom, sa umiestnil film Georgea Lucasa Hviezdne vojny: Skrytá hrozba.

Nevedomá revolúcia

Dnes sa v Poľsku postoj k sedliackemu dedičstvu zmenil o stoosemdesiat stupňov. Kedy a ako sa to stalo?

Prvým znakom zmeny kolektívneho autoportrétu poľských žien a mužov bola slávna kniha psychológa a filozofa Andrzeja Ledera Prześniona rewolucja. Ćwiczenia z logiki historycznej (Prespatá revolúcia. Cvičenia z historickej logiky). Vyšla v roku 2014 a na dlho poznačila diskusiu o tom, čo je súčasná poľská spoločnosť a aké sú jej kultúrne korene.

Téma Lederovej knihy bola jednoduchá. V polovici dvadsiateho storočia sa v Poľsku uskutočnila spoločenská revolúcia, ktorú si však široká verejnosť neuvedomovala. Uskutočnila sa totiž nad hlavami Poliakov, ktorí ju „prežívali ako vo sne“, úplne pasívne. Dôvodom bolo, že jej zdroje neboli vnútorné, ale vonkajšie. Oboje súviselo s hekatombou druhej svetovej vojny. Prvým bola nemecká okupácia a vyhladzovanie poľských Židov, druhým vyvlastňovanie zemianstva, ktoré po vojne uskutočnili komunisti, a následná zmena majetkovej štruktúry.

Takmer úplný zánik Židov a likvidácia triedy veľkých vlastníkov pôdy vytvorili vákuum, ktoré umožnilo sociálny vzostup obrovských sedliackych más. Obe udalosti, najmä tá druhá, umožnili aj úplnú zmenu orientácie symbolického poľa, v ktorom sa sedliacka kultúra, dovtedy považovaná za menejcennú, povýšila spolu s robotníckymi predstavami na národný ideál.

Sedliacke korene poľskej strednej triedy

Lederova kniha by zrejme nevyvolala takú diskusiu, keby sa v nej neuvádzali aj závery týkajúce sa súčasnej poľskej spoločnosti. Autor vo svojej práci zdôraznil, že ako každá revolúcia, aj tento „prespaný“, bezprostredne povojnový prevrat bol poznačený násilím. „Keď Nemci,“ napísal, „vyvraždili Židov a komunisti zničili zemanov, zmizli tak dva potenciálne objekty ‚revolučných‘ pocitov predvojnových sedliakov, reakciou na biedu sa stala ‚vojna všetkých proti všetkým‘, hobbesovský režim.“ Dialo sa to na konci štyridsiatych rokov, boli to roky chaosu a ‚veľkého teroru‘, ako toto obdobie nazval historik Marcin Zaremba, keď sa komunistická moc v Poľsku ešte len upevňovala. Spoločenský vzostup stoviek sedliackych rodín, ich usídlenie sa v mestách, zvyšovanie gramotnosti, náhly nárast úrovne vzdelania, jedným slovom ich vstup do moderny, sa tak uskutočnil za cenu utrpenia iných sociálnych skupín, ba ich doslovnej likvidácie.

Práve tak sa, podľa Ledera, v dlhodobom horizonte sformovala poľská stredná trieda, ktorá v rokoch politickej transformácie po roku 1989 uprednostnila vnímanie seba samej ako úplne nového, autonómneho výtvoru, nezaťaženého žiadnou historickou traumou či vinou.

„Prespatá revolúcia“ vyvolala mnoho nesúhlasných hlasov. Historici poukazovali na zjednodušenia – hádzanie všetkých sedliakov do jedného vreca bez ohľadu na regionálne rozdelenie alebo nezohľadňovanie aj pozitívnych aspektov ich napredovania. Odpor vyvolal aj psychoanalytický prístup k problému neschopnosti súčasnej poľskej strednej triedy, prepracovať sa k svojim historickým koreňom. Leder písal, že by si mali uvedomiť, ako sa zrodili z revolučného násilia a prevziať za túto skutočnosť zodpovednosť. Ďalším prvkom autorovej argumentácie, ktorá bola vystavená ostrej kritike, bolo tvrdenie, že sedliaci ako trieda pociťovali akúsi rozkoš, keď sledovali, ako Nemci a potom komunisti likvidujú ich bývalých utláčateľov.

Bez toho, aby sme rozhodovali o tom, do akej miery boli obvinenia voči tézam autora „Prespanej revolúcie“ oprávnené, jedno treba Lederovi priznať – poukázaním na sedliacke korene modernej strednej triedy rozbil ňou vybudovaný mýtus o jej úplne autonómnom sebavytváraní, ktorého hlavným základom bola buď imitácia západných vzorov, alebo asimilácia inteligenčného kódu odvodeného od vyššej kultúry šľachty.

Ľudové dejiny Poľska

V Lederovom diele však boli sedliaci opísaní, ak nie vyslovene ako negatívne postavy, tak určite nepredstavovali pozitívny odkaz. Zmena vo vnímaní tejto spoločenskej vrstvy nastala o niekoľko rokov neskôr s prívalom výskumných monografií, v ktorých sa autori snažili vyrozprávať dovtedy zamlčané alebo jednoducho ignorované dejiny dominujúcich poľských vrstiev. Jednou z najdôležitejších kníh v tomto kontexte sa stala kniha Ludowa historia Polski (Ľudové dejiny Poľska) Adama Leszczyńského, vydaná v roku 2020, ktorá pomenovala celý výskumný trend, ktorý sa v súčasnosti úspešne rozvíja na poľských univerzitách.

Leszczyński si stanovil ambicióznu úlohu – vrátiť sa až do osemnásteho storočia, aby vyrozprával príbeh sedliakov a robotníkov, teda deväťdesiatich percent poľskej spoločnosti, ktorí boli v dvoch desaťročiach po roku 1989 v príbehoch o zdrojoch poľskej identity a kultúry odsunutí do úzadia.

Z vedeckého hľadiska bol problémom tohto zámeru nedostatok materiálu. Až do polovice dvadsiateho storočia boli sedliaci väčšinou negramotní. Svedectvá o nich preto pochádzali z opisov, ktoré zanechala šľachta a neskôr inteligencia vychádzajúca zo šľachty. Bolo tiež výzvou prekonať existujúce spoločenské predsudky. Leszczyński však prišiel v pravý čas. Generácia, ktorá viedla transformáciu v deväťdesiatych rokoch, pomaly ustupovala novému pokoleniu, pre ktoré bola skutočnosť, že roľníctvo po druhej svetovej vojne prevzali komunisti už pomerne vzdialenou históriou. K zmene historickej paradigmy prispel aj globálny antielitársky obrat, ktorý spochybňoval dogmy o voľnom trhu, spôsobený ekonomickou krízou na konci prvej dekády nového milénia.

Leszczynského kniha získala veľa publicity. Podobne ako v prípade Lederovej knihy, jej polemická sila spočívala v tom, že sa vzťahovala na súčasnosť. Leszczyński nielenže ukázal, že poľská spoločnosť má prevažne sedliacke korene (čo nebolo žiadne tajomstvo), ale predovšetkým upozornil na to, že tak komunizmus, ako aj kapitalizmus, ktorý sa rozvinul v deväťdesiatych rokoch a neskôr, reprodukovali feudálne vzťahy známe z obdobia, keď na poľskom území panovalo poddanstvo (poddanstvo bolo zrušené najneskôr na území, ktoré spravovalo Rusko v roku 1863). Podľa Leszczyńského sa dnes feudalizmus prejavuje v kultúre práce, ktorá je často nad ľudské sily. Zároveň však táto kultúra práce sľubuje úspech, ktorý neprichádza a prejavuje sa v nedostatku úcty k pracujúcim. Autor sa spravodlivo postavil aj k sedliakom a ukázal, že sa za nich nemusia hanbiť. Negatívne vlastnosti pripisované tejto spoločenskej vrstve – úzkoprsosť, nedostatok vzdelania, netolerantnosť atď. – boli často dôsledkom útlaku zo strany dominantných tried.

Rodinné her-stories

Avšak žiadna kniha o sedliakoch nebola v posledných rokoch taká úspešná, ako Chłopki. Opowieść o naszych babkach. Rekordné státisíce predaného nákladu. Desiatky stretnutí s čitateľmi. Obrovské množstvo recenzií a rozhovorov. A v neposlednom rade – vášnivé rozhovory v spoločensko-vedných kruhoch. V porovnaní s Lederovými a Leszczyńského knihami, ktoré boli veľkými udalosťami v intelektuálnom svete, Chłopki oslovili veľmi široké publikum. Prečo to tak bolo?

Po prvé, kniha Kuciel-Frydryszak nie je vedeckou monografiou, ale plnokrvnou, výborne napísanou historickou reportážou. Autorka v nej hovorí o obyvateľoch poľskej dediny v medzivojnovom období. Na jednej strane čítame o chudobe, vylúčení, patriarchálnom násilí, hlbokých sociálnych rozdieloch (aj medzi sedliakmi samotnými), na druhej strane o sebazaprení, snoch, túžbe zlepšiť nielen vlastnú existenciu, ale aj existenciu svojich detí. Kniha sa číta jedným dychom, hoci to nie je ľahké čítanie. Núti nás konfrontovať naše zažité predstavy o nezávislom Poľsku na začiatku dvadsiateho storočia s, povedzme, drsnou realitou. A navyše sa dotýka veľmi osobnej roviny. Je totiž zložená z rodinných príbehov, s ktorými sa ľahko stotožní každý čitateľ so sedliackymi koreňmi.

Joanna Kuciel-Frydryszak, ako sa na skúsenú reportérku patrí, dala hlas ani nie tak sebe, ako skôr hrdinkám a ich potomkom. V knihe Chłopki nie sú žiadne obviňujúce tirády ani akademické, sociologické prednášky. Je to samotná holá a krutá realita, vyrozprávaná najmä o ženách a ženami, ktorá obviňuje a žiada nápravu pre naše prababičky a staré mamy. Hoci len v podobe nanovo prerozprávaných dejín Poľska, v ktorých získajú späť svoje právoplatné miesto. Nečudo teda, že dnes sa takmer celé čítajúce Poľsko vidí v tejto reportáži.

Kuciel-Frydryszak reportáž akoby uzatvárala, sumarizovala, a zároveň pokračovala v istom dôležitom procese v Poľsku – v ocenení sedliackych koreňov poľského obyvateľstva, v znovuzískaní sedliackej pamäti a predovšetkým v odstránení hanby za príslušnosť ich predkov k sedliactvu, triede, ktorá bola veľmi dlho ovládaná.

V krajine Visly sa k tomuto postoju v poslednom čase pridalo intenzívne čítanie francúzskych autorov, ako sú Annie Ernaux, Didier Eribon alebo Édouard Louis, zaoberajúci sa témou spoločenského vzostupu a hanby, ktorú tento postup občas vyvoláva. Zdá sa však, že poľskí spisovatelia našli svoj vlastný hlas a začali hovoriť o paradoxoch tektonických spoločenských pohybov bez zahraničnej podpory. Súčasný ľudový obrat v poľskej esejistike a literatúre je toho najlepším príkladom.

Piotr Kieżun – literárny kritik, publicista. Zaoberá sa vzťahmi medzi literatúrou a politikou v dvadsiatom a dvadsiatom prvom storočí, píše o francúzskej literatúre a kultúre. Redaktor týždenníka Kultura Liberalna, kde vedie rubriku knižných recenzií.

Preložila Kristína Poloncová

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.