2019 05 OdboryTanečný KapitálOBETE A ZLOČINCI V SÚČASNOM TANCI

Michaela Pašteková10. mája 201990

 

Performer ustrnie vo figúre, vyberá z vrecka kriedu a obkresľuje hranice zadržiavanej pózy. Na čiernom baletizole ostáva biela stopa pripomínajúca ovál. Ako prečítať tento obraz?

 

Súčasný tanec je pre mnohých ľudí stále synonymom nezrozumiteľnosti. Keďže nemá povinnosť pracovať s jasnou naratívnou linkou, obava z neschopnosti dešifrovať význam jeho jazyka či interpretovať symboliku figúr a gest nie je neoprávnená. Medzinárodný festival súčasného tanca a pohybového divadla Nu Dance Fest, ktorého 14. ročník sa uskutočnil v apríli vo viacerých bratislavských priestoroch, každoročne poukazuje na to, že problematické je vôbec definovať, čo súčasný tanec vlastne je. Zameriam sa na tri predstavenia uvedené na festivale, ktoré vznikli v slovenskej produkcii (resp. koprodukcii). Každé z nich je iným spôsobom súčasné, odlišne pracuje s divákmi a predstavuje vlastnú podobu performatívneho umenia.

 

Kto je najkrajší na svete?

 

Mladé, drzé, generačné, nepredvídateľné – to sú asi najvýstižnejšie prívlastky predstavenia Millennial Magic Mirror s performermi mileniálmi Barborou Janákovou a Lukášom Bobalíkom. Hneď prvá časť nás vťahuje do chaotickej performancie, ktorá ruší akékoľvek hranice medzi javiskom a hľadiskom, je dynamická, nelineárna, interaktívna, vnemovo hyperbolizovaná. Performeri sa prezliekajú, maskujú, vstávajú aj líhajú, fotografujú sa navzájom alebo o to žiadajú publikum. Výsledok okamžite vešajú na instagramové profily, žobronia o lajky a komentáre divákov. Hľadať v tomto vizuálnom a expresívnom ataku záchytné body nie je jednoduché – pripomína to túžbu zorientovať sa v pretlaku informácií na sociálnych sieťach. Práve tie sú v úvodnej tretine predstavenia novodobým „magickým zrkadielkom“, v ktorom hľadáme odpoveď na otázku: Kto je najkrajší na svete?

Stredná pasáž spomaľuje, performeri sa v nej takmer nehýbu. Po totálnom emocionálnom vypätí prichádza útlm. Mobil je však na dosah a prsty sa neustále – hoci nepatrne – pohybujú. Z online sveta dnes už takmer nie je možné úplne sa odpojiť. V čom sa neviditeľné manipulatívne algoritmy umelej inteligencie líšia od príkazov, ktorými ovládajú naše konanie rodičia či nadriadení? Bobalík v záverečnej časti vymýšľa krátku choreografickú kompozíciu, pridáva figúru po figúre a Janáková kroky bez rozmyslu opakuje. Prispôsobuje sa predpísanému tempu aj výrazu. „Roboti sa stále viac podobajú ľuďom, ľudia sa čoraz viac správajú ako roboti,“ píše sa v anotácii k predstaveniu. Všetko postupne akceleruje – rýchlosť pohybu, rytmus a tiež tempo hudobného sprievodu. Diváci sú v tejto chvíli už iba pozorovateľmi, no keď v jednom momente všetko nečakane ustrnie, zastaví sa a zhasne, cítia sa oklamaní – prečo to skončilo práve teraz? Chcem ešte viac! Predstavenie končí náhle, ako keď facebook zasiahne výpadok. Nikto s tým nepočítal, ale už ste takí namotaní, až zrazu neviete, čo so sebou. Millennial Magic Mirror je tak vlastne presnou diagnózou doby, ktorú žijeme.

 

Dialóg tela a obrazu

 

V konfrontácii s Millennial Magic Mirror je tanečná performancia Habibi 2196-18 tematicky ťaživejším dielom. Remake predstavenia z roku 2008 je inšpirovaný skutočným príbehom iránskych tínedžerov – gayov, ktorí sú perzekvovaní za svoju sexuálnu orientáciu. Jeden sa ocitne na úteku a druhý je vo väzení odsúdený na smrť. V Habibi tak súbežne sledujeme dva jasne čitateľné osudy: ten väzenský sa odohráva fyzicky priamo pred nami, útek za európskym azylom je sprítomnený formou videoprojekcie.

Pre pokračovanie článku a pre prístup do archívu, si prosím zakúpte ročné predplatné. Ďakujeme a prajeme dobré čítanie.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *