Kedysi som v jednom čísle časopisu National Geographic čítal reportáž o výstupe na Mount Everest. Autor reportáže v texte použil myšlienku Wherever you go, there you are. Myšlienka vo mne zarezonovala, podvedome som si ju vysvetlil po svojom, ale jej pôvod som ďalej neskúmal. Až prednedávnom som zistil, že ide o názov knihy Jona Kabat-Zinna z roku 1994, v ktorej sa zdôrazňuje, že sa treba sústrediť na prítomnú chvíľu, a tak sa zbaviť stereotypov, ktoré nás spútavajú, keď sa zaoberáme minulosťou či obávame sa budúcnosti.
Ja som si ten citát vtedy vyložil tak, že človek sa nezmení tým, že odcestuje alebo sa presídli do bližšej či vzdialenej cudziny, že to nové, neobvyklé samo osebe človeku nezmení život ani hodnoty, neprivedie ho k šťastiu, hoci sa môže zdať, že práve to iné nám môže poskytnúť nový začiatok. Cudzie miesto, zmena prostredia môže vyvolať istú vnímavosť, citlivosť voči tomu, čo sme považovali za platné či bezproblémové, a tak sa nám môže zdať, že vnímame všetko pozornejšie a že svet cudzosti je zaujímavejší. Že to, čo nás obklopuje, je akési skutočnejšie. V protiklade k tejto viere si nosí rozprávač novely Josefa Pánka s názvom Láska v době globálních klimatických změn svoje nešťastie a vykorenenosť so sebou všade, kadiaľ chodí.
Z cudziny útočisko, z útočiska cudzina
Čo sa týka usporiadania textu, sú tu tri časti, označené rímskymi číslicami, a tieto časti nie sú rovnako dlhé. Prvá a tretia sú pomerne krátke (približne dvadsať strán), druhá je najdlhšia (približne sto strán), pričom táto ako jediná má názov (Globální klimatické změny a přistěhovalectví). Text v rámci týchto troch častí je ďalej členený a číslovaný, jeden z nich, v najrozsiahlejšej druhej časti, má názov Třetí část světa.
S určitou dávkou zjednodušenia možno z textu novely vybrať kostru, sekvenciu niekoľkých základných situácií, ktoré rámcujú ostatné mikropríbehy, zasadené do tejto kostry. Ide v zásade o stretnutie rozprávača, vedca a cestovateľa, s miestnym dievčaťom pred a počas vedeckej konferencie v indickom Bangalore. Po jednej spoločnej noci si rozprávači vymieňajú svoje príbehy na streche hotela.
Z rozprávačského hľadiska stojí za pozornosť spôsob, akým autor sprostredkúva informácie čitateľovi. V texte nachádzame rozprávačskú inštanciu, ktorá na jednej strane čitateľa od začiatku oslovuje, na druhej strane nikdy nehovorí „ja“. Hneď v prvej vete sa dozvedáme, o čom rozprávanie bude (o láske a globálnych klimatických zmenách), a nachádzame tu tiež istý rozvrh rozprávania (že sa o niečom – hoteli – dozvieme neskôr), a potom vstupuje pre text typický spôsob sprostredkovania informácií o fikčnom svete: „Teď z hotelu utečete do ulic“ (s. 7).
Príznačné je, že ako istý orientačný bod sa hneď v úvode knihy spomína hotel ako istá enkláva cestovateľa, zároveň je súčasťou cudzej krajiny a rozprávač z neho uteká, zároveň je čímsi ako súčasťou cestovateľa, kúskom priestoru, ktorý je rozpoznateľný, ktorý môže fungovať ako isté, hoci cudzie, útočisko. Zároveň je však hotel nehostinný. Rozprávač je nútený dotknúť sa cudzosti, ktorú nevie uchopiť, uteká zo zdanlivého útočiska, hotela, priamo na miesta, od ktorých ho odhovárali, paradoxne sa však práve tu cíti bezpečne. Neobvyklé je až stretnutie s mladou ženou, ktorá sa rozpráva s dvomi ďalšími ženami, tie sú však na rozdiel od nej oblečené do sárí. Rozprávač ženu odfotí. Žena nechce, aby ju fotil, pretože na sebe nemá tradičný odev. Rozprávač sa vracia do hotela, ktorý znova pôsobí ako útočisko. Motív fotoaparátu môže slúžiť ako filter cudzosti naokolo. Cudzie je v objektíve fotoaparátu potenciálne zaujímavým záberom a objektív dodáva cudzosti odstup. Rozprávač je v cudzine na konferencii, čo predstavuje ďalšiu špecifickú sociálnu a komunikačnú formáciu. Je to čosi prechodné, udržiavané v cudzej krajine, je to enkláva v cudzine, podobne ako hotel.
Rozprávanie o rozprávaní
Na podľa mňa právom ocenenej novele sa mi páči, že funguje na viacerých úrovniach. Je to v prvom rade štýlovo zvládnuté rozprávanie, ktoré evokuje ústne podanie. Rozprávanie je zároveň sugestívne, keď miestami prechádza do monológu, ktorý sa vyznačuje dlhými vetnými periódami, opakovaním spojok, výrazov, motívov a priamo viet ako návratných a v tomto zmysle neodbytných myšlienok. Predstavuje zároveň pôsobivý literárny cestopis nielen vzdialenej Indie, ale aj geograficky o čosi bližšieho, no zároveň stále vzdialeného Islandu. Okrem toho však ide o zaujímavú literárnu konfrontáciu a reflexiu niektorých kultúrnych javov a hodnôt v prostredí rozprávania, napríklad vedenia, vedy, poznania. Dej rámcuje vedecká konferencia a postoje či sociálny status vedeckej kariéry u nás, v západných krajinách a v Indii. V texte sa zároveň reflektujú hodnoty domova, regionálnej a kultúrnej príslušnosti a skúsenosti cudzieho, iného, čo sa pretavuje do optiky rozprávača, jeho horúčkovitého, vyčerpaného vnímania. A to nielen v Indii a na Islande, ale aj doma, medzi blízkymi a kolegami. Vzhľadom na význam rozprávaní vložených do iných rozprávaní môžeme snáď tiež povedať, že novela je reflexiou hodnoty samotného rozprávania.
Úlohy v nej získali zmyslové vnímanie, elementárne prírodné sily aj kultúrne hodnoty, ktoré sú vo vzájomnom pohybe či konfrontácii. Výrazný je zároveň epický charakter rozprávania, to, že rozprávač je na cestách, kde je konfrontovaný so svojimi ľudskými potrebami v ich elementárnej, očistenej, koncentrovanej podobe, na nehostinnom Islande (hlad, potreba tepla, strach z prírodných síl, vulkánov) a takisto s prívalom vnemov v preľudnenom Bangalore (čuchové a sluchové vnemy). Je tiež konfrontovaný s prejavmi xenofóbie, rasizmu a cynizmu zo strany ostatných účastníkov konferencie či zo strany vlastných blízkych, a istá nervozita vyviera aj z rozprávača. Príkladom reflektovanej kultúrnej hodnoty je už spomínané poznanie, respektíve vedecké poznanie, a inštitúcie vedeckého života, ktoré sa stávajú existenciálnou bázou, sú zdrojom príjmu, živobytia, statusu. Tu sa opäť uplatňuje geografické hľadisko, keď rozprávač ukazuje, ako sa táto hodnota vníma v prostredí, na ktoré sme zvyknutí, a v tom, ktoré je pre nás čímsi novým, ako napríklad systém univerzitného vzdelávania v súčasnej Indii.
Sila tejto knihy však podľa mňa nespočíva v tom, že by prinášala akúsi tézu o vzájomnom vzťahu geopolitických celkov súčasného sveta alebo že by sa jej význam mohol vyjadriť prostredníctvom občasných viac esejistických či monologických pasáží v texte, kde sa skutočne stretávame s akýmsi spoločenským komentárom. Literárny diskurz tieto vyjadrenia používa skôr ako literárne prostriedky a vytvára štruktúru stretu hodnôt alebo štruktúru stretu rozdielneho prístupu k týmto hodnotám. Inými slovami, je síce možné sústrediť sa na zobrazené problémy rasizmu, sociálnej nespravodlivosti, kultúrnych rozdielov či pretrvávajúceho násilia a stereotypov, nemalo by zmysel popierať, že sa tieto témy takto stávajú možným predmetom diskusie, napríklad keď postava indického dievčaťa v závere o svojich krajanoch tvrdí: „nejsou šťastní, protože nic nemají, ale proto, že jim nic jiného nezbývá“ (s. 154). Silou posudzovanej knihy je však podľa mňa skôr rôznorodosť rovín, na ktorých funguje.
Autor je prekladateľ a literárny vedec
