Česká organizácia Konsent vznikla pred troma rokmi ako následok prieskumu o názoroch na sexuálne násilie v Českej republike. Šesť z desiatich opýtaných vtedy v dotazníku súhlasilo s tvrdením, že si za sexuálne násilie môže väčšinou obeť sama. A tak Konsent začal ponúkať službu – hovoriť s mladými ľuďmi o tom, čo je to sexuálne násilie, ako vyzerá súhlas so sexom a čo je to rešpekt. Potom mi jedného dňa niekto poslal video jednej z členiek Konsentu, Johanny Nejedlovej. Hovorila v ňom o pornografii. Súhlas a rešpekt? To vážne?
„Áno, jasné, že som kritická voči mainstreamovej pornografii. Je v nej veľa mizogýnie, to si už snáď nemusíme hovoriť,“ povedala mi Johanna počas nášho prvého rozhovoru. V ich organizácii však neveria na moralistický prístup k sexuálnej výchove. Jeden zo zásadných problémov, na ktorý ako lektorky narážajú, je rámec, v ktorom sa na školách o sexe hovorí. Mladí ľudia majú pocit, že im stále niekto niečo zakazuje – ak sa v školskom prostredí stretnú s debatami o sexe, vždy sa to spája s niečím negatívnym. Taký naratív lektorkám pri téme porna vôbec nepomáha. Ony presadzujú kritický pohľad a vnášajú do debát uznanie schopností tínedžerov a tínedžeriek reflektovať to, čo prijímajú. Z ich skúsenosti mladí ľudia porno naozaj konzumujú. V Konsente preto chcú, aby pri tom vnímali, že ide o produkciu, ktorej podstatou nie je dokumentárna autenticita. U mladých ľudí, ktorí majú zatiaľ len málo skúseností, je rizikové, ak svoj vlastný sexuálny život podriaďujú obrázkom, na ktoré sa pozerajú. Johanna mi so smiechom povedala niečo tautologické, no nepopulárne: aj tí mladí ľudia, ktorí ešte nežijú sexuálnym životom, vedia, že niečo dobré na tom sexe bude – lebo inak by dospelí netrávili toľko času jeho zobrazovaním, už len v mainstreamovom filme.
Afektívny prístup
Inštinkt mi našepkával, že „zmieriť“ porno s výchovou k súhlasu a nenásiliu ide veľmi ťažko. Pre Konsent však nie je podstatné veci rýchlo zaškatuľkovať ako škaredé alebo pekné. Diskusie o pornografii považujú viac za kritickú mediálnu výchovu ako za sexuálnu výchovu. Existuje pornografia, ktorej cieľom je výchova k sexuálnemu životu. Mladí ľudia však majú prístup primárne k voľne dostupnému obsahu, v ktorého kategóriách sa nájde bez zveličovania úplne všetko. Preto aj lektorky z Konsentu primárne volia prístup, ktorý akademička porno štúdií Susanna Paasonen nazýva „afektívne čítanie pornografie“. Princíp afektívneho čítania je jednoduchý a presahuje konvenčné akademické feministické prístupy k analýze erotických obsahov – v podstate vyzýva: poďme sa rozprávať o tom, čo cítime, čo si o tom myslíme, a hlavne ako to súvisí s našimi telami tu a teraz.
Prístup Paasonen ako vedkyne v kultúrnych štúdiách je veľmi blízky angažovanému učeniu Konsentu. V ich ponímaní má afekt (teda pocit) svoje miesto aj v tom, ako mladí ľudia vnímajú cez pornografiu seba a svojich partnerov a partnerky. „Všeobecne chceme, aby nevnímali sex len ako nejaké strašidlo. Chceme, aby poznali svoju hodnotu, že môžu povedať nie. Že nemusia robiť veci, ktoré nechcú robiť. Že môžu kedykoľvek prestať. S tým sa stretávame dosť často – majú pocit, že keď už sa niečo začne, musí sa to aj dorobiť. Chceme tiež, aby mali rešpekt k tomu svojmu partnerovi alebo partnerke a netlačili ich do niečoho, čo sami nechcú robiť,“ povedala mi Johanna. Ich cieľom je hovoriť o rešpekte ako o hodnote, ktorá je súčasťou sexu. „A pravdaže je jedno, či ide o hetero dvojice, dvoch mužov alebo dve ženy – rešpekt a vzájomná starostlivosť sú univerzálne,“ dodáva Johanna a na chvíľku som aj ja presvedčená, že na každého a každú z nás niekde čaká šťastný koniec.
Sestry v boji
Antipornografický prístup v sexuálnej výchove je miesto, kde sa podpisujú zmluvy s diablom vo viere vo vyššie dobro. V devätnástom storočí sa v západnej Európe rozmohli nové politiky zamerané na reštrikciu „materiálu spôsobujúceho skazenosť“. Zväčša tento diskurz verejných politík vychádzal z rastúcej medicínskej paniky z masturbácie, ktorá sa začala s felčiarskym dielom z roku 1760 – L’Onanisme od Samuela-Augusta Tissota. Aby sa zabránilo samohane, ktorá oslabovala telo aj ducha, pochybná literatúra musela ísť preč. Vo Francúzsku napríklad aj niekoľko Baudelairových básní. Antipornografický diskurz dodnes často dominuje vo výskumoch konzumácie pornografie, čo tiež sťažuje ďalšie využitie výsledkov týchto výskumov napríklad pri angažovanej sexuálnej výchove. V médiách sú populárne antipornografické feministické hlasy, ktoré sú neraz ochotné zaprieť výskumné a feministické perspektívy a sociálnu konštrukciu sexuality len preto, aby ich argument znel nepriestrelne. Napríklad ako Gail Dines, ktorá nedávno na svojej facebookovej stránke vysvetľovala, že ľudia s BDSM preferenciou majú skúsenosť so sexuálnym násilím a takto sa vysporadúvajú s traumou. Niektorí žiaľ áno. Ale nie všetci.
Porno ako násilie, no tak trochu inak
Úplne samostatnou témou je moment, keď sa pornografický materiál stane nástrojom násilia. Ako veľmi kreatívne tvory dokážeme používať erotický alebo pornografický obsah aj na tieto účely. V niektorých krajinách je súčasťou právnej úpravy sexuálneho obťažovania aj vystavovanie inej osoby neželanému pornografickému obsahu. Ako napríklad keď vám šéf posiela videá alebo fotky. Byť vystavená takémuto obsahu je pre niekoho nepochybne formou obťažovania. A niekto iný sa zase len zháči a spýta sa, či „to už fakt nemôže poslať kolegyni ani vtipné video“.
Technológie nás nerobia lepšími, čoho prejavom je aj koncept tzv. revenge porn. Ide o pojem neodborného charakteru – porno ako pomsta. V odborných kruhoch sa preň postupne ustaľuje výraz „sexuálne násilie páchané cez obrazové médiá“. Tento dlhý názov existuje preto, aby v pôvodnom, bulvarizujúcom názve nezaniklo, že ide primárne o zneužitie pornografického materiálu voči konkrétnej osobe – ktorá neposkytla súhlas so šírením tohto obsahu, a preto tu problém nespočíva v pornografii ako takej. Táto praktika môže byť (a v mnohých krajinách aj je) klasifikovaná ako násilná, hanlivá a v rozpore s ľudskou dôstojnosťou.
Aj o takejto forme násilia hovorí s mladými ľuďmi Konsent. Prvoradé je podľa nich komunikovať študentkám a študentom, ale aj širšej verejnosti informáciu, že nik nemá právo zneužívať ich osobné videá alebo obrázky, nech už sú s daným človekom v akomkoľvek vzťahu. V odborných vzdelávacích kruhoch sa tiež ustálil názor, že nulová tolerancia a výchova k zákazu na tomto mieste nepomáha. V Dánsku štátom implementovaný projekt Stepping Up Initiatives Against Sexual Abuse presadzuje rovnaký prístup – hovoriť „nefoťte sa a nikomu to neposielajte“ na účinnú prevenciu nestačí. Jeden z lektorov tejto dánskej iniciatívy sa mi raz zveril, že aj on sám v minulosti zdieľal na sociálnych sieťach takýto súkromný obsah, a preto by podľa neho vyžadovalo naozaj silnú dávku arogancie, keby mladým ľuďom hovorili, že len „nerobiť to“ pomáha. Takže hádzať kameňom sa určite neoplatí. Aj Konsentu záleží na tom, aby mladí ľudia vedeli hlavne dve veci – že je to nebezpečné (čo už často vedia) a že nik nemá právo ďalej šíriť ich vlastné fotky a videá alebo sa im tým vyhrážať.
Takto nejako by to mohlo fungovať v Európskej únii. No potom sú tu aj iné miesta a komplikovanejšie situácie. Ako vo všetkom, čo sa spája so sexualitou a zákonom, ani tu nie je v ničom celkom jasno a rozhodne to nie je jednoduché. Johanna mi tiež rozprávala o tom, že ich kontaktovali českí instagramoví influenceri a influencerky s tým, že im často mladí ľudia pod 18 rokov posielajú svoje vlastné nahé videá a fotky. Čo s tým? Otázku, či je slovenský súdny systém pripravený na takéto situácie, nechám radšej len plynúť v našich mysliach. Medzičasom v máji 2019 v štáte Maryland v USA odsúdili za šírenie detskej pornografie tínedžerku. Svoje vlastné video poslala kamarátkam, s ktorými sa mesiac nato rozkmotrili.
Keď o tom nehovoria, asi sa to nedeje
Pokiaľ ide o Konsent a jeho aktivity, pýtať sa „komu tím prospějete“ už nedáva zmysel. Hovorí o tom úspech ich crowdfundingových kampaní aj ich mediálna popularita a najmä to, že si ich na stredné školy volajú vedenia škôl i samotní študenti a študentky. Lektorovanie ich presvedčilo o tom, že mladí ľudia majú vždy veľa otázok. Na skutočne rôzne témy. Ak mladí ľudia nehovoria o sexe, asi majú pocit, že by ich nik nepočúval alebo že by sa nedočkali skutočných odpovedí. Keď som nedávno na jednej strednej škole prednášala o obchodovaní s ľuďmi a sexbiznise, jedna zo študentiek mi akoby mimochodom počas prednášky oznámila, že počula o praktike, keď mladý muž ako pomstu bývalej priateľke vytvorí dievčaťu profil na známom slovenskom portáli pre sexbiznis a zverejní v ňom jej fotografie. Učiteľka bola zhrozená. Nebolo to veľmi konštruktívne, lebo panika pomáha len zriedka.
Sex, zákon, ochrana a násilie, to vie byť strašný bordel.
Autorka je výskumníčka a aktivistka
