„V Bratislave začal vychádzať nový obrázkový mesačník s titulom ‚Nová Bratislava‘. Úpravou i obsahom smeruje k propagácii nových hodnôt vznikajúcich na Slovensku a chce akcentovaním dobrých vecí vyrastajúcich na Slovensku vynútiť Slovensku rešpekt v zahraničí a v historických zemiach.“ – Týmito slovami charakterizoval v roku 1931 svoj najnovší projekt, časopis Nová Bratislava s podtitulom Mesačník nového Slovenska, krátko po vydaní prvého čísla jeho vydavateľ Antonín Hořejš.
Ako rozhľadený teoretik umenia, publicista, spoluzakladateľ Školy umeleckých remesiel v Bratislave a jeden z najaktívnejších propagátorov moderného Slovenska v medzivojnovom období, Antonín Hořejš oslovil s ponukou na účasť na redakcii iba ľudí, s ktorými zdieľal nekompromisne ľavicový pohľad na úlohu kultúry v modernej dobe. Šéfredaktorom jeho časopisu sa stal literárny kritik a spoluzakladateľ časopisu DAV Daniel Okáli, redaktormi boli grafický dizajnér a vedúci grafického oddelenia na Škole umeleckých remesiel Zdeněk Rossmann a architekt Friedrich Weinwurm. Intenzívne s nimi spolupracoval aj fotograf Jaromír Funke, vedúci fotografického oddelenia na Škole umeleckých remesiel, ktorý sa v tom čase začal venovať cyklu sociálnej fotografie s názvom Špatné bydlení.
Syntetický obsah a grafický dizajn v štýle novej typografie
Pri bližšom pohľade na Hořejšovu charakteristiku Novej Bratislavy nepochybne zarazí výraz „obrázkový mesačník“. Prečo sa vydavateľ nesnažil vyzdvihnúť odborný charakter článkov a svoj časopis degradoval na úroveň bohato ilustrovaných, komerčných periodík? To, čo z dnešného pohľadu pôsobí nepochopiteľne, však presne vyjadruje smer, ktorým sa na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov uberali avantgardné časopisy naprieč celou Európou. Ich záujem sa nesústredil iba na jednu oblasť, ale venovali sa celému spektru aspektov modernej spoločnosti – od architektúry cez výtvarné umenie, nové médiá až po cestovný ruch, šport či vzdelávanie. To všetko bohato ilustrované kvalitnými fotografiami. Na rozdiel od bulváru ich úloha však nespočívala v zábave, ale v budovaní novej spoločnosti a kritike panujúcich pomerov. László Moholy-Nagy tento nový typ avantgardného periodika nazval syntetický časopis. Podobný koncept si zvolila aj redakcia Novej Bratislavy. V čase hlbokej bytovej krízy sa do popredia dostávala architektúra a otázky sociálneho bývania. Z existujúcich projektov sa na stránkach Novej Bratislavy predstavil v Bratislave vznikajúci bytový komplex Unitas od Friedricha Weinwurma či Masarykova kolónia obytných domov v Košiciach. Pri hľadaní riešenia katastrofálnej bytovej situácie sa redakcia nevyhla ani utopickým konceptom kolektívneho bývania a výstavbe nových miest v Sovietskom zväze. Popri architektúre sa však bratislavský časopis venoval aj modernému typovému nábytku, keramike, fotografii, gramofónu, divadlu, literatúre či džezu. Hlavným kritériom modernosti vo všetkých týchto oblastiach bol ich sociálny rozmer, ktorý bol v príkrom kontraste k formálnej módnosti. Nová Bratislava tak na prelome rokov 1931 a 1932 predstavovala kritický ľavicový hlas, ktorý nekompromisne vyžadoval využívať všetky výdobytky novej doby pre blaho širokých más. Ideové zameranie časopisu azda najpresnejšie vyjadril Friedrich Weinwurm vo svojom programovom texte Wohin führt der neue Weg? (Kam vedie nová cesta?):
„Technické problémy nie sú už problémami. Záujem ľudstva sústredí sa na spoločnosť. Musí sa nájsť možnosť viesť všetkých ľudí správnou organizáciou, plánovitou úpravou všetkých životných podmienok k šťastnému životu. […] Formové princípy sa odkladajú. I v architektúre formové zásady sú vedľajšie. Spôsob života, životné potreby širokých más pôsobia ako organizačný element v architektúre. Tieto potreby vynucujú si i novú organizáciu výroby a spotreby a novú plánovitú organizáciu spoločenského života.“
Moderná grafická úprava časopisu bola pre redakciu Novej Bratislavy rovnako dôležitá ako obsahová stránka. Nikto iný sa tejto úlohy nemohol zhostiť lepšie ako Zdeněk Rossmann, v tom čase jeden z najvýraznejších predstaviteľov modernej typografie v Československu. Pri hodnotení dizajnu bratislavského časopisu pritom treba začať niečím, čo dnešného čitateľa ani nezaujme – formátom. V medzivojnovom období v progresívnych kruhoch zástancov novej typografie však práve použitie normovaného papiera patrilo k najdôležitejším požiadavkám na úpravu moderného časopisu. Pre Novú Bratislavu Rossmann zvolil formát A4, čím sa prihlásil k myšlienke zavádzania spoločných medzinárodných noriem do výroby. Táto skutočnosť mala preňho taký význam, že formát dokonca zaznamenal priamo na obálku časopisu. Popritom si prirodzene treba všímať aj ostatné aspekty jeho grafickej úpravy:
- farebnosť s dominanciou bielej farby papiera, v kombinácii s tlačiarenskou čerňou a jednou kontrastnou farbou
- totálny odklon od ornamentu
- bohaté využívanie fotografie
- používanie rôznych geometrických znakov (bodiek, čiar, šípok) na členenie textu a zdôraznenie dôležitej informácie
- bezpätkové písmo na obálke a v nadpisoch
- použitie malopisu na obálke
- názov časopisu v diagonále.
Rossmann všetky zásady novej typografie uplatňoval tak striktne, a zároveň sebaisto a vkusne, že Nová Bratislava po grafickej stránke ešte aj dnes pôsobí ako vzorový príklad moderne upraveného časopisu.
Nová Bratislava na vývoz
Vráťme sa však ešte k Hořejšovmu citátu z úvodu. Ten totiž v sebe nesie aj odpoveď na azda najdôležitejšiu otázku: Pre koho bola Nová Bratislava určená? Veď tak názorovo vyhranený časopis si na konzervatívnom Slovensku musel len ťažko hľadať publikum. Sám Hořejš preto zdôrazňoval, že svoj ľavicový „obrázkový časopis“ od začiatku koncipoval ako exkluzívny vývozný artikel. Pritom mu nešlo o komerčný úspech v zahraničí, ale o rešpekt v kruhoch európskej avantgardy. O snahe deklarovať svoju príslušnosť k istému názorovému prúdu svedčí už názov časopisu. Spojenie atribútu „nový“ s názvom mesta znamenalo na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov jasný signál. Prvý s týmto konceptom prišiel v roku 1926 nemecký časopis Das Neue Frankfurt, neskôr sa k nemu pridali Das Neue Berlin, Das Neue Leipzig, v českom prostredí príloha časopisu Index nazvaná Nové Brno. Podobne silný signál pre zahraničie predstavovala Rossmannova grafická úprava, ktorá už na prvý pohľad prezrádzala veľmi dobrú znalosť aktuálnych diskusií v oblasti novej typografie. Okrem názvu časopisu v nemčine a francúzštine, čím sa Bratislava prihlásila k centrám avantgardy Berlínu a Parížu, boli najmä v prvom čísle viaceré články publikované v slovenčine a zároveň aj v nemčine. Veľmi zaujímavo pôsobia aj príspevky od medzinárodne uznávaných prispievateľov, ktoré výrazne zvyšovali kredibilitu bratislavského časopisu v internacionálnom prostredí. V priebehu krátkej, iba päťmesačnej existencie doň prispeli Hannes Meyer, druhý riaditeľ Bauhausu Moisei J. Ginsburg, šéfredaktor časopisu Sovremennaja Architektura, nemecký spisovateľ Erich Kästner a nemecká ľavicová spisovateľka a teoretička umenia Lu Märten. Jedným článkom Hořejšov projekt podporil aj najvýznamnejší predstaviteľ československej avantgardy Karel Teige. Podobne fungovalo aj používanie medzinárodne známeho obrazového materiálu. V čísle venovanom fotografii redakcia Novej Bratislavy napríklad siahla po obrazovom materiáli z vtedy mimoriadne populárnej publikácie Foto-Auge.
O oficiálnej distribúcii časopisu v zahraničí nevieme a asi sa ani nezrealizovala. Opäť si treba uvedomiť, že Hořejš sa snažil osloviť veľmi úzku, názorovo vyhranenú skupinu čitateľov a čitateliek. Práve tu sa ukazuje dôležitosť osobných kontaktov s predstaviteľmi avantgardy. Prostredníctvom Hannesa Meyera Hořejš s prosbou na dodanie materiálu pre časopis oslovil známeho holandského grafického dizajnéra Pieta Zwarta. Zároveň mu sľúbil zaslať prvé číslo. Podobne Zdeněk Rossmann prakticky hneď po svojom príchode na Slovensko adresoval list nemeckému typografovi Janovi Tschicholdovi, ktorému na ukážku poslal exemplár Novej Bratislavy a hneď ho aj požiadal o článok, prípadne nejaké typografické práce na reprodukciu. Jedným dychom si vypýtal aj kontakt na ďalších možných prispievateľov. Je preto dosť pravdepodobné, že redakcia sprvu časopis iniciatívne zasielala konkrétnym osobnostiam a dúfala, že práve vďaka nim sa postupne podarí vybudovať sieť odberateľov.
S takým nekompromisným konceptom a bez väčších ambícií osloviť širšie publikum bratislavský projekt prirodzene nemal šancu na dlhšie trvanie. Nakoniec sa podarilo vydať iba štyri čísla. Aj napriek tomu dnes Nová Bratislava predstavuje jedno z najzaujímavejších periodík, aké na Slovensku v medzivojnovom období vznikli. Dáva nám totiž obraz o tom, ako si malá skupina bratislavských avantgardistov predstavovala moderný časopis, ktorý by jej zabezpečil sebavedomé miesto v sieti európskej avantgardy.
Autorka pôsobí ako výskumná pracovníčka v Slovenskom centre dizajnu. Študovala germanistiku na Univerzite Komenského v Bratislave, kde obhájila dizertačnú prácu o medzinárodnom kontexte slovenských medzivojnových umeleckých časopisov. V rámci svojho výskumu sa venuje najmä Škole umeleckých remesiel v Bratislave, reforme umeleckých škôl a umeleckopriemyselnému hnutiu v prvej polovici 20. storočia. Popri publikačnej činnosti pôsobí aj ako kurátorka.
Číslo Zabudnutá ľavica bolo podporené Nadáciou Rosy Luxemburg.
