Nikdy sa to neskončí…

Ivana Klimentová11. mája 2021491

O fenoméne pokračujúceho násilia voči ženám a deťom v rodičovských sporoch

Tento rozhovor je o tom, že násilie nemusí odchodom či únikom skončiť. Môže sa transformovať do tzv. pokračujúceho násilia. K nemu sa chtiac-nechtiac pridáva štátny moloch veľmi silným tlakom, s ktorým sú ženy a deti konfrontované. O fenoméne pokračujúceho násilia sa rozprávame s Idou Želinskou, ktorá dlhodobo pracuje ako poradkyňa s ľuďmi v násilných vzťahoch.

Vo svojej praxi sa stretávaš s tzv. fenoménom pokračujúceho násilia. Ako to vlastne vyzerá?

Predstavte si časovú os. Na jej začiatok postavte ženu, ktorá žije v násilnom vzťahu, a jej deti – jedno, dve, päť… A krok za krokom, vlastne mesiac po mesiaci, sledujte, čo sa deje. Čo robia ich blízki ľudia, čo expertky či experti. V tom príbehu sa dostanete do bodu, v ktorom máte pocit, že: „Hurá, happy end.“ Dokázala to. Odišla do bezpečia. Ale posuňte sa na tej osi ešte o pár mesiacov ďalej. Nezriedka uvidíte, že tá žena je na tom opäť tak, ako bola v bode nula, alebo ešte horšie: čelí rovnako silnému tlaku, vyhrážkam, má strach. Dennodenne. Prečo? Lebo prostredníctvom detí v tom vzťahu, plnom násilia, zostáva. Ako? Súd ju vrátil do tzv. miesta obvyklého pobytu, čo je miesto, kde naposledy s deťmi žili plus-mínus dlhšie ako rok. Neskúmal, či je to pre ne bezpečné, ak napríklad trestné konanie ešte nie je uzavreté, či vychádzal z predpokladu, že ak sa tá žena vo svojom byte bojí, „príjem jej umožňuje prenajať si inú nehnuteľnosť“. Kvalita života v tom obvyklom prostredí sa jednoducho neskúma. Alebo jej expartner prišiel v čase, ktorý mu súd určil „od stola“, zobral ich dieťa za ruku a ona následne ani jedného z nich nevidela tri roky. Aj také sa deje. Alebo jej povedal: „Dostanem ťa do blázinca a vezmem ti deti.“ A ona teraz žije od pojednávania k pojednávaniu, čelí rozhodnutiam, ktoré nedokáže naplniť, napríklad tomu, že je povinná „pripraviť“ kričiace a brániace sa deti na styk s otcom. To je veľmi ťažké, najmä keď videli, ako ju roky devastoval. Ženy, ktoré žijú tieto príbehy, sa nemajú kedy regenerovať, nazbierať sily, pretože svojich násilníkov majú stále pri sebe, žijú s intenzívnym pocitom, že to všetko, pre čo zo vzťahu utekali, sa môže kedykoľvek vrátiť.

Môžeš nám to ilustrovať na príklade niektorej z tvojich klientok? 

Vždy, keď o tom hovorím, vidím pred sebou M. Stretla som ju, keď mala jedenásť rokov a nesmiernu úzkosť z každého stretnutia so svojím otcom. Nebolo to bezdôvodne, bála sa ho už dlho. Úplne sa zasekla, keď bola pritom, ako vliekol jej mamu za vlasy z prízemia na prvé poschodie. Za tento incident nedostal ani pokutu. Vraj tvrdenie proti tvrdeniu. Pochopil však, že prestrelil, a odvtedy si dával pozor. Už neútočil fyzicky. Ale aj keď sa odsťahoval, kým mali spoločný dom, chodieval doň kedykoľvek – napríklad v noci. Stalo sa, že M sa zobudila a otec len sedel v kresle v jej izbe a pozeral sa, ako spí. Keď neboli doma, bral si, čo chcel: telku, gitaru, chladničku… Volali políciu, tá pokrčila ramenami: „Je to aj jeho majetok, môže ho užívať.“ Keď sa odsťahovali, rozbehol sériu súdnych sporov. Žiadal M do starostlivosti, aj keď ich kontakt bol mesiace koncentrovaný do dvoch viet: „Zbaľ sa a poď.“ – „Nejdem, nechcem byť s tebou.“ Chcel výchovné opatrenie, aby sa napravil ich vzťah. Za šesť rokov ich dostal štyri – dokopy cez 200 hodín poradenstva, u štyroch rôznych psychologičiek. Už tá prvá skonštatovala, že náprava nie je možná, kým pokračuje nevypočítateľné správanie – kým otec dcéru doslova prepadáva na ulici či v škole, kým po nej posiela odkazy. Ale žiadna z nich to nenapísala priamo: že stačí. Použili len slová ako „narušená komunikácia“, alebo „potreba ďalšej psychologickej práce“. Chvíľu M skúšala chodiť s otcom von, na prázdne, tiché prechádzky, pretože ju strašil, že inak si podá nový návrh na zverenie do starostlivosti. Aj tak ho podal. Fotil ju, nahrával bez súhlasu. Naposledy, keď sme sa s M stretli, mala sedemnásť rokov a osem mesiacov – a súd jej uložil povinnosť zúčastniť sa na znaleckom dokazovaní (piatom za takmer sedem rokov!). Bola som s ňou vtedy na sociálke, skúšali sme to zastaviť. Pani za stolom povedala: „Čo by iné deti dali za to, keby sa o ne otec zaujímal tak ako o teba?“ Čože?! Vyšli sme z úradu a M mi povedala: „Ida, ja už to nechcem, rozumieš? Stále si niekoho púšťať k telu a otvárať to.“ Reparovať sa začínajú až teraz, po viac než siedmych rokoch, odkedy sme prvý raz identifikovali a popísali násilie, ktoré sa na matke a dcére dialo.

Zdá sa, že sa to týka častejšie žien ako mužov. Prečo však nespomínaš mužov? Nie sú také prípady? 

Isteže by sme našli nešťastných mužov, ktorým ich ženy veľmi ublížili. A aj tých, ktorí majú v rukách nespravodlivé rozsudky. A je ich veľa. Ale oni čelia svojim osobným tragédiám, nie systémovej nespravodlivosti, nezažívajú ten „sandwichový efekt“, keď v jednom čase musia riešiť naraz niekoľko typov diskriminácie, alebo ich dôsledkov. Preto je aj medzi zdanlivo podobnými prípadmi žien a mužov obrovský rozdiel. Obrovský.

Ženy a deti, ktoré zažívajú násilie, by mali byť chránené. Podľa teba chránené vlastne nie sú. Ako je to možné?

Základom kvalitného rozhodnutia je kvalitná diagnostika. Nie pohľad na momentálnu situáciu (už vôbec nie schematický), ale skutočná analýza toho, čo sa v rodine udialo – najmä, ak je tam náznak násilia, incident vyšetrovaný políciou. Štát si uzurpuje právo rozhodnúť o živote ľudí, ale mechanizmy, akými k tomu rozhodnutiu prichádza, ostávajú skryté. A keď ich dešifrujeme, často nás prekvapí ich povrchnosť. Príklad? Roky hovoríme o diskriminácii žien v prístupe k spoločnému majetku. Skúste ujsť zo spoločného domu, a potom z tisíceurového platu platiť päťsto za prenájom a ešte ďalších dvesto-tristo-päťsto za svoju časť spoločnej hypotéky k domu, do ktorého sa nemôžete, alebo nedokážete, vrátiť. Lebo tak reálne vyzerá situácia mnohých žien, ktoré odišli od násilných partnerov. Keď na to upozornia, počúvajú: „My riešime iba styk s deťmi, nie vaše majetkové spory.“ To pokračujúce násilie môže mať, a často má, aj formu finančnej devastácie. Stačí, že sa musia vrátiť do takzvaného miesta obvyklého pobytu – aj vtedy, keď deti odmietajú kontakt s otcom, keď beží vyšetrovanie násilia a o pár desiatok kilometrov ďalej by mali náhradné zázemie, starých rodičov, mohli by „začať odznova. Nie. Štát (čoraz častejšie) hovorí, že sa musí vytvoriť priestor na reparáciu vzťahu detí s násilníkom. „Platí prezumpcia neviny,“ hovoria administratívne autority. Iste: obvyklý pobyt a jeho stabilizácia sú dôležité. Ale vo funkčných vzťahoch, nie v násilných. Práve tá povrchnosť diagnostiky prebiehajúcich procesov môže veľmi jednoducho spôsobiť, že ženy a deti ostanú uväznené v ubližujúcom prostredí.

Hovoríš teda, že intervencia štátu býva devastačná. To je dosť silné tvrdenie. Ako by si ho obhájila?

Úplne jednoducho: stačí sa pozrieť na normy, podľa ktorých administratívny systém – orgány sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately a súdy – rozhodujú o deťoch. Sú nejasné, neodrážajú premenlivosť sociálneho sveta, príchod nových fenoménov, nových foriem násilia. Úzka skupina niekoľkých stoviek ľudí má na jednej strane moc a možnosť rozhodnúť o každom dieťati v krajine, ale nemá know-how, manuál, ktorý by mohla použiť. A teraz nedramatizujem. Je to hrozivý mechanizmus. Navyše, ľudia, ktorí v tom systéme pracujú, pripravujú podklady a vydávajú rozhodnutia, nečelia odbornému diskurzu, neexistuje verejná kontrola ich postupov. To všetko vytvára prostredie deformované mocou, v ktorom sa ctí formálna hierarchia. A rovnako ten systém aj postupuje v praxi. Preto sa mu jeho vlastné rozhodnutia, ktoré ponechávajú zraniteľných ľudí – ženy a deti – v násilnom prostredí, zdajú v poriadku. Oni sami tak žijú.

Keď konštatuješ, že nereagujú na zmeny v sociálnom svete, aké zmeny máš na mysli?

Jedným z príkladov je tzv. gun-friendly komunita. Nie, nevtipkujem. Na Slovensku existuje a rastie skupina ľudí (a nie sú to iba mafiáni), ktorí majú radi zbrane – doslova. Stretávajú sa, majú spoločnú filozofiu, napríklad odmalička učia deti používať zbrane, nebáť sa ich. Ak sa partneri na tom dohodnú, je to v poriadku. Ak nie, je to problém. Napríklad pani, ktorej meno ani po rokoch nepoznám – taký má strach zo svojho manžela, o ktorom viem len to, že pracuje v silových zložkách štátu –, hovorí: „Naši synovia majú tri a päť rokov. Tri dni v týždni sú so svojím otcom a keď sa vracajú, on mi hovorí: ‚Dnes som ich naučil, ako vložiť náboje do deviny.‘ alebo ‚V. trafil desiatku.‘“ Zbrane sú legálne, jeho psychologický profil je tip-top, to, čo hovorí, balansuje na hrane, no nie je to trestné. Zavrite oči a predstavte si, aké je to, žiť ako ona. Odišla zo vzťahu, násilie zostalo.

Menia sa podľa teba aj spôsoby ohrozenia súkromia žien a detí? Má to súvis s pokračujúcim násilím?

Áno, ja to tak vnímam. Môžeme sledovať najmenej dva pomerne nové násilné akty, ktoré sa týkajú intimity: keď sa zverejňujú intímne detaily zo života ženy (najčastejšie bývalej partnerky) bez jej súhlasu, napríklad intímne videá (verte, že je to čoraz častejšie) alebo fotografie a videá s nešťastnými deťmi. Napríklad v situáciách, keď sa deti bránia svojimi prostriedkami – krikom a plačom – nechcú odísť s rodičom, s ktorým nechcú byť. To sú formy násilia, navyše s nezmazateľnou stopou. Časť svojho života trávime vo virtuálnom priestore. Svoje zážitky, pocity šťastia aj nešťastia, rôzne situácie zdieľame s oveľa širším okruhom známych než kedykoľvek predtým. Vedieme si viac-menej verejné denníky vo forme statusov na sociálnych sieťach, komentárov, videí, fotiek, šifrovaných odkazov. V čase, keď eskaluje násilný konflikt, sa viditeľnosť týchto stôp zosilní.

Aké mechanizmy má štát k dispozícii na to, aby v takýchto situáciách zasiahol? Ako môže postupovať sociálka – a robí to?

To je ďalší fenomén. Ja mu, dosť nešikovne, hovorím administratívne násilie“, nevymyslela som za tie roky praxe nič priliehavejšie. Ide o stav, keď ten silnejší z páru po jeho rozpade zahádže toho druhého podaniami. V skutočnosti sú to obvykle ženy, ktoré mu čelia. A nie je to banalita, pretože na každé podanie musia reagovať, alebo zaplatiť niekomu, kto to urobí za ne. Namiesto regenerácie, namiesto uvoľnenia, majú hlavu stále plnú tých istých konštruktov, tých istých komunikačných vzorcov, pred ktorými utiekli. V jednom príbehu sme počas roka napočítali 116 podaní, na ktoré bolo potrebné 116 ráz reagovať. Paradoxne, reakcia štátnych úradníkov a úradníčok nie je o tom, že by hľadali mechanizmy, ako to pomôcť zastaviť. Nečudo: však oni len reprodukujú usporiadanie sveta podobné tomu ich.

A keď sa podarí násilie ukončiť, čo sa deje potom?

Reparácia škôd, ktoré vzniknú, keď sa násilie medzi partnermi preklopí smerom k deťom a pokračuje aj po rozpade vzťahu, je pomalá a s minimom účinných prostriedkov. Naopak, zahŕňa také, ktoré sú kontraproduktívne. Ako som povedala už skôr – neskúmame fenomén nikdy sa to neskončí“, nereflektujeme postupy. Pozerám sa na príbehy svojich klientok a vidím to ako valiaci sa kolos. Ustrašení ľudia žijú horšie, keď sú možnosti ich obrany limitované. Bez verejného pomenovania, že toto je legitímny problém, bez odborného lobingu, bez otvorenej diskusie a bez jasných metodík bude eliminovanie násilia na ženách a deťoch páchaného ich blízkymi stále len polovičaté.

Ida Želinská je sociálna poradkyňa, pracuje pod vlastnou značkou „iné ako čierno-biele riešenia“. Stojí pri sporoch rodičov o starostlivosť o deti, ale aj pri ich konfliktoch s inštitúciami sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately. Je spoluautorkou niekoľkých publikácií – poslednou je Prečo deti chodievajú na políciu a na súd.

Rozhovor viedla Ivana Klimentová

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: