Dá sa pokaziť niečo, čo nikdy nefungovalo?
Človek dlhodobo kritický voči činnosti kultúrnych inštitúcií na Slovensku sa musí nechtiac červenať pri pomyslení, proti akým malichernostiam ešte včera vystupoval. Po nástupe nominantov SNS do riadiacich funkcií v rezorte vznikla nostalgická ilúzia, že veci predtým fungovali priam ideálne. Nefungovali. Zvlášť to platí pre sféru inštitucionálnej pamiatkovej starostlivosti.
Nedostatok kvalifikovaných pracovníkov, slabé finančné ohodnotenie, nedostatok odborníkov v teréne, zahltenie byrokraciou, katastrofálny stav mnohých objektov ochrany, nepružné vyhlasovanie nových národných kultúrnych pamiatok… To je len začiatok dlhého zoznamu problémov, s ktorými sa pamiatková starostlivosť borí posledné dekády.
„Chceme pokračovať v systematickej práci na ochrane pamiatkového fondu, ktorý patrí občanom tohto štátu, ale to sa nedá bez personálneho, materiálneho posilnenia či potrebného finančného zabezpečenia zamestnancov. Žiadame zachovanie pamiatkového fondu a jeho garanta: pamiatkového úradu. Chceme v tejto práci pokračovať slobodne a dôstojne, s podporou štátu, ktorý svoj záujem chrániť kultúrne dedičstvo opakovane a dlhodobo deklaruje v rámci medzinárodných konvencií a dohôd,“ píšu zamestnanci a zamestnankyne pamiatkového úradu ministerstvu kultúry v otvorenom liste.
Ak má 200 odborných pracovníkov a pracovníčok vydať ročne 30-tisíc rozhodnutí a záväzných stanovísk, nemôžu sa venovať výskumu, osvete ani nevyhnutnej práci v teréne. Porovnania s Českom už stratili výpovednú hodnotu, pretože dávno nejde o bežné zaostávanie, ale o fungovanie v celkom inom vesmíre. Namiesto personálneho posilnenia však ministerstvo celý uplynulý rok tlačí na prepúšťanie zamestnancov a zamestnankýň pamiatkových úradov.
Stav pamiatok je dlhodobo alarmujúci. Približne 250 kúrií a kaštieľov je na Slovensku v havarijnom stave. Ďalšie objekty pôsobia opraveným dojmom, ale v rámci necitlivej rekonštrukcie stratili svoje hodnoty. Keď si prelistujete Menclove komplexné dielo o ľudovej architektúre, zistíte, že sme za polstoročie stratili asi 99 percent hodnotnej ľudovej architektúry. Prichádzame o jednotlivé pamiatky, ale aj celé kontexty. Napríklad Ždiar sa v posledných desaťročiach premenil z rezervácie ľudovej architektúry na hotelové mestečko. Pamiatkarom sa nedarí brániť úmyselnému chátraniu objektov zo strany majiteľov, efektívne ich pokutovať či iniciovať vyvlastnenie takýchto objektov. Notoricky známy je prípad liečebného domu Machnáč v Trenčianskych Tepliciach či padajúci Esterházyho palác na Kapitulskej ulici v Bratislave.
Dávno predtým, ako vznikli dotačné programy ministerstva kultúry, sa do suplovania štátu v tejto oblasti pustili nadšení jednotlivci, odborná verejnosť a občianske združenia. Vždy to bolo občianstvo, ktoré nahrádzalo nefunkčnú štátnu pamiatkovú ochranu. Od aktivizmu Janka Alexyho a Alfréda Piffla, ktorí zachránili Bratislavský hrad, cez záchranu ľudovej architektúry v období reálneho socializmu až po súčasné konzervácie hradov občianskymi iniciatívami.
Podobne na hodnotu industriálnych pamiatok a pamiatok moderny začali upozorňovať ako prví práve aktivisti a aktivistky. Za minulého režimu to bola napríklad záchrana historických lesných železníc, v nultých rokoch iniciatívy proti demoláciám továrenských objektov developermi, dnes Čierne diery. Častokrát sme museli pamiatky zachraňovať proti vôli majiteľa a bez kooperácie s pamiatkovým úradom, pretože im hrozil bezprostredný zánik. Najkvalitnejšie konzervácie a obnovy pamiatok sú samozrejme tie, ktoré dlhodobo realizujú miestne občianske združenia v súlade s požiadavkami príslušného krajského pamiatkového úradu a v spolupráci s odborníkmi. Viaceré takéto realizácie sú unikátne aj v medzinárodnom kontexte.
Čierna diera
Vplyvom neoliberálnych politík sme už dávnejšie nabehli na model zoštíhľovania štátnej ochrany pamiatok a presúvania zodpovednosti za pamiatkový fond na súkromného vlastníka. Štát majiteľom finančne nekompenzuje rozdiel medzi bežnou a pamiatkovo vhodnou obnovou, čím občania strácajú motiváciu. Ponúka síce grantové výzvy, žiadosti však človek bez predošlých skúseností nedokáže vypracovať, prípadne na to nemá energiu ani čas. Pamiatková ochrana tak vystupuje pred bežným občanom ako prekážka či nutná nepríjemnosť, ktorú je najlepšie obchádzať. Nahromadenú frustráciu si potom ventiluje na zamestnanectve pamiatkového úradu.
Motivácia však chýba aj na strane pamiatkarov a pamiatkarok. Pracujú za veľmi nízke platy a bez príležitosti na osobný profesijný rozvoj na pracovisku. Degradovali z pozície kvalifikovaného výskumníctva do role úradníctva, ktorého spoločenská autorita je mizivá. Stále častejšie ťahajú za kratší koniec v sporoch s majiteľmi či finančnými skupinami, ktorých zastupujú a zbavujú zodpovednosti skúsené právnické kancelárie. Výsledkom je, že nevhodné zásahy do pamiatok sa na Slovensku odstraňujú asi tak často ako čierne stavby – teda vôbec. Zároveň sa fyzická záchrana kultúrneho dedičstva (výskum aj realizácia) zverila izolovaným jednotkám konkurujúcim si na trhu namiesto interdisciplinárnych tímov zastrešených inštitúciami, s kvalitným technologickým vybavením. Stav depozitárov, reštaurátorských ateliérov, laboratórií, zbierok či galerijných priestorov je alarmujúci. Pamiatková ochrana je politikmi a političkami vnímaná ako neproduktívna čierna diera našej ekonomiky a záťaž pre štátny rozpočet.
Štátny pamiatkový úrad dlho predstavoval skostnatenú inštitúciu, v rámci ktorej ani nebolo jasné, či považuje záchranu pamiatkového fondu za svoj primárny cieľ. V posledných dvoch rokoch, potom ako bol Pavol Ižvolt vymenovaný do funkcie riaditeľa Pamiatkového úradu SR, sa zdalo, že atmosféra sa môže zlepšiť. Minimálne sa otvoril priestor na to, aby sa problémy pomenovali a prediskutovali. Na post generálneho riaditeľa prišiel niekto, kto ešte celkom neprijal dlhoročnú dogmu pamiatkového úradu: subordináciu reálneho sveta svetu papierovému.
Ižvolt sa v roku 2021 zviditeľnil tým, že verejne vystúpil proti ministerstvom plánovanej transformácii pamiatkových úradov na špecializované stavebné úrady. Môže sa však pochváliť aj dvoma úspešnými projektami, ktoré inicioval. Projekt zapojenia nezamestnaných do záchrany kultúrneho dedičstva, ktorý pomohol záchrane hradov a zároveň ohrozeným skupinám obyvateľstva. Priemerne zamestnal asi 580 dlhodobo nezamestnaných ľudí z regiónov každý rok, čím im pomohol prekonať náročné obdobie a uplatniť sa následne v inom zamestnaní. Ďalším projektom bola Pro monumenta – prevencia údržbou, kde vyškolené tímy praktických pamiatkarov a pamiatkarok riešili akútne poškodenia historických budov a poskytovali im niečo ako prvú pomoc. Boli to projekty, za ktoré si ho ľudia z pamiatkovej sféry vážia, a ktoré sú aktuálne ohrozené.
Bez podpory normálne fungujúceho ministerstva kultúry je pamiatkový úrad fiktívna organizácia, kde sa vám môže ľahko stať, že ako riaditeľ prevezmete zodpovednosť aj za veci, ktoré nemáte v rukách. Respektíve, že budete riaditeľom bez právomocí a peňazí, ktorý musí realizovať politiku ministerstva. Pani ministerka odvolávajúca generálneho riaditeľa (x-tého či x-tú v rade) nevie o Ižvoltovi nič, ktovie, či sa vôbec niekedy stretli. Rovnako nevie, už tradične, artikulovať, čo mu vyčíta z hľadiska jeho kvalifikácie či jeho doterajšieho výkonu. Pamiatková rada zložená ešte stále z odborníkov a odborníčok zasadla pred pár týždňami a generálneho riaditeľa odvolať neodporučila. Proti odvolaniu je aj ICOMOS Slovensko. Menovanie nového riaditeľa je netransparentné a svojvoľné. V roku 2022 prebehlo aspoň verejné vypočutie kandidátov na generálneho riaditeľa, kde sme sa mohli ako verejnosť zapojiť do diskusie. Úspešný bol Pavol Ižvolt napriek tomu, že vtedajšia ministerka Natália Milanová si ho na tejto pozícii príliš neželala. Dnes sa len cez úniky informácií človek dozvedá, akých viac-menej náhodných ľudí ministerstvo oslovuje na danú pozíciu. Údajne plánuje menovať kontroverzného archeológa Mária Comissa, známeho protiprávnym držaním archeologických nálezov a urýchľovaním predstihových výskumov pre potreby investorov. Univerzálnu formulku: „odvolávanie a menovanie generálnych riaditeľov inštitúcií je výhradnou kompetenciou príslušných ministrov“ už môže hovorkyňa ministerstva kultúry púšťať v slučke zo záznamu.
Vpred do 19. storočia
V súčasnosti panuje (nielen) v tejto oblasti napätá atmosféra. Na sociálnych sieťach kolujú dohady o rušení pamiatok a rozpredávaní zbierkových fondov. Zamestnanci pamiatkových úradov netušia, či budú mať budúci rok prácu. Rovnako ako množstvo odborníkov a odborníčok pracujúcich na pamiatkach. Hovorí sa o presune dotačných schém pod nové ministerstvo športu a cestovného ruchu, čo je tiež signál ako vníma súčasná vláda kultúrne dedičstvo. Neistota narastá a predpokladám, že váha aj samotné vedenie ministerstva. Hromadné prepúšťanie, zatváranie múzeí, rozpredávanie zbierok a ničenie národného pamiatkového fondu by sa asi ťažko obhajovalo aj pred výnimočne dezorientovaným elektorátom SNS.
Slovenskí nacionalisti ako obvykle nič nevymysleli. Aj tu len napodobujú recepty svojich pendantov z Maďarska. Tam sa Viktorovi Orbánovi podarilo rozložiť štátnu pamiatkovú starostlivosť a vrátiť ju do 19. storočia, kedy bola nevedecká a previazaná s budovaním národného mýtu. Maďarská vláda síce obnovu pamiatok štedro financuje, dokonca aj na území južného Slovenska, ale realizácia je často okázalá a bezohľadná, čím vznikajú povestné maďarské hrady z pórobetónu. Návrat k purizmu 19. storočia sa u nás udial už za vojnového slovenského štátu, potom ako sme z neho vyhnali skúsenejších českých metodikov a pamiatkarov. Inšpiračné zdroje sú teda jasné a málo prekvapivé.
Autor textu opravuje hrad Uhrovec. Zadarmo, pod čiernou vlajkou, ktorá visí na desiatkach hradov a pamiatok na protest proti súčasnému vedeniu ministerstva kultúry. Foto: Ema Čerešníková
Pamiatková starostlivosť na Slovensku je v kríze z hlbokých systémových a historických príčin. Nepáči sa mi preto, keď sa diskusia redukuje na otázku dotácií. Model vrážania veľkých peňazí nárazovo do pamiatky je neudržateľný a deštruktívny voči samotnému predmetu záchrany. Dosiahne sa síce opravený vzhľad požadovaný verejnosťou a politikmi, ale takáto rekonštrukcia ide vždy na úkor historickej hodnoty pamiatky. Pomalosť a zdržanlivosť je v citlivej pamiatkovej obnove cnosť. Vyžadujú si to tradičné technológie aj kvalitné remeselné prevedenie zásahov. Vápenné technológie umožňujú pomalší proces než práca s cementom, sekať kamenné ostenie trvá dlhšie než imitácia v umelom kameni, okresať drevo z guľatiny trvá dlhšie ako použiť pílené hranoly. Pri pamiatkach často platí: čím dlhšie, tým kvalitnejšie a čím menej zásahov, tým viac pôvodnej hmoty sa zachová pre budúce generácie. Rovnako kvalitné výskumy na pamiatke si vyžadujú čas. Prevencia a kontinuálna starostlivosť môžu predchádzať nutnosti veľkých finančných stimulov zo strany štátu. Preto potrebujeme prehľadný systém, ktorý bude fungovať dlhodobo a spoľahlivo. Je to podobné ako s ochranou prírody alebo v zdravotníctve: potrebujeme neustálu starostlivosť a kontrolu, ale ideálne minimum vonkajších zásahov či transplantácií.
Netvrdím, že sa pamiatky obídu celkom bez financií. Pravidelné, viacročné financovanie metodicky dobre podchytených projektov je nevyhnutnosť. Mohol by som ukázať konkrétne murivá plné nenahraditeľných historických informácií, ktoré pravdepodobne zaniknú, pretože sme ministerskú dotáciu na mojej domovskej pamiatke dostali v deň, keď sa skončila sezóna. Chátranie vplyvom času je však spravidla menej nebezpečné, než narýchlo robená obnova objektu za veľké peniaze.
Pamiatková starostlivosť sa nedá založiť na miliónových zákazkách pre pár vyvolených. Takisto sa nedá založiť na každoročnom žobraní jednotlivcov a združení o štátne dotácie. V takomto modeli môžu byť subjekty záchrany ľahko postavené do opozície voči verejnému záujmu. Komu záleží na kultúre a pamiatkach, je odrazu záujmová skupina sledujúca vlastný zisk. Samozrejme, že sa aj tu trestuhodne strácali peniaze. Neboli to však občianske združenia, kto sa nabaľoval, ale v prvom rade monopolistické firmy typu Váhostav, obnovujúce pamiatky bez akejkoľvek kvalifikácie na prácu s kultúrnym dedičstvom. Takýto model pamiatkovej starostlivosti otváral dvere mafiánskym praktikám a hlavne nezmyselným zásahom na pamiatkach. Po skončení trápneho vystúpenia SNS na ministerstve kultúry nepotrebujeme návrat do normálu, ale radikálne prekopať celý systém pamiatkovej starostlivosti.
Kritizujem, ale mám alternatívu
Napriek tomu, že podmienkou publikovania v ľavicovom časopise je kritizovať, ale neponúkať alternatívu, predsa to skúsim. Potrebujeme pozdvihnúť spoločenský status pamiatkara a vrátiť tejto profesii jej kompetencie a dôstojnosť. Samozrejme, osveta a súčinnosť s verejnosťou sú toho podmienkou. Veľkú časť pamiatkových výskumov by mali realizovať samotné pamiatkové úrady, na ktorých by sa vytvorili pozície pre metodikov/metodičky, výskumníctvo, reštaurátorstvo či archeológov/archeologičky. To pritiahne vzdelaných ľudí, samozrejme, za predpokladu adekvátnych platov. Inšpirovať sa môžeme Českou republikou.
Ďalej potrebujeme efektívne chrániť celé kontexty utvárané aj pamiatkami menšieho významu namiesto neustáleho dotovania niekoľkých preferovaných stavieb, najvhodnejších na vytĺkanie politického kapitálu. Tak, ako sa v prípade ochrany prírody pracuje na zonácii národných parkov, potrebujeme aj zonáciu kultúrnej krajiny. Príkladom v tejto oblasti nám môže byť Francúzsko. Potrebujeme zapojiť širokú verejnosť a prepojiť pamiatkovú starostlivosť s rozvojom regiónov, otázkou dostupnosti bývania aj s odborným školstvom. Oplatí sa pozrieť na talianske riešenie, kde sú historické nehnuteľnosti dostupné za nízke ceny pod podmienkou, že sa majitelia zaviažu rekonštruovať historickú pamiatku a zamestnať pri tom lokálne remeselníctvo. Ide o funkčný model, ako udržať aj drobné pamiatky pri živote a zachovať špecifický ráz historickej krajiny.
Namiesto konkurencie budeme do budúcna potrebovať spoluprácu. Namiesto monopolu niekoľkých reštaurátorov a stavebných firiem potrebujeme začleniť do ochrany a výskumu pamiatok čo najviac odborníčok a odborníkov z rôznych oblastí: architektúra, kunsthistória, chémia, konzervátorstvo, archeológia, ale aj murárstvo, tesárstvo, kamenárstvo, kováčstvo, klampiarstvo… S tým súvisí kvalitné stredne odborné a umelecké školstvo. Musíme sa zamyslieť nad tým, či trhový konkurenčný model nie je v prípade pamiatkovej sféry z dlhodobého hľadiska nebezpečným nezmyslom. Či nie je na čase ho opustiť a vybudovať kvalitné kultúrne a vzdelávacie inštitúcie a stabilné interdisciplinárne tímy. Ďalším nevyhnutným krokom je posilniť komunikáciu a kooperáciu s aktívnou verejnosťou, pretože veľkú časť fondu tu stále máme vďaka nadšencom a nadšenkyniam. Slovenská spoločnosť prejavuje o autentické pamiatky mimoriadny záujem. Počet návštevníctva ukážkovo konzervovaných pamiatok stále narastá. Vzniká množstvo nových iniciatív zdola. Potenciál je obrovský, len sa nenechajme demotivovať hlúposťou mocných a rozdeliť nezmyselným konkurenčným bojom o dotácie a zákazky.
Autor je dlhoročný guerilla pamiatkar