Sociálne siete musia byť zospoločenštené

Audio verzia článku

Hlas zapožičala Michaela Malíková.Je pre nás dôležité, aby mal prístup k našim textom každý, preto je odteraz náš obsah dostupný aj v audio forme – napríklad pre ľudí so zrakovým znevýhodnením.
 Hlas pre audioverziu zapožičala Michaela Malíkova. Text bol konvertovaný pomocou AI nástroja. Túto možnosť vám prinášame vďaka podpore programu Perspectives. Viac o audioverzii

Pre časť spoločnosti sa stali sociálne siete hyperrealitou: realitou skutočnejšou, ako je život na ulici. Bez rámcového pochopenia toho, ako funguje napríklad Facebook, niet principiálneho rozdielu medzi posúvaním prstom po obrazovke a prechádzkou po námestí. Ľudia sa na sociálnych sieťach hádajú a zabávajú, niektorí hovoria sami k sebe, ďalší apelujú na spoluobčanov. Kto vyznáva heslo, že máme taký parlament, aký si zaslúžime, mal by pritakať aj tomu, že sociálne siete sú verným obrazom nás samých. Väčšinu používateľov Facebooku tvoria tí istí ľudia, akých stretávame na úradoch, v čakárni u lekára alebo vo vlaku. Jediný rozdiel je v tom, že Mark Zuckerberg všetkým rozdal megafóny.

Takáto predstava je, samozrejme, naivná. Obsah na sociálnych sieťach je nám totiž sprostredkovaný: a kde je sprostredkovateľ, tam je aj jeho záujem a riziko manipulácie. Sociálne siete už dávno nie sú – a zrejme ani nikdy neboli – len neutrálnou technológiou na spájanie sa s inými ľuďmi, ako je napríklad telefón. Aby si Facebook či Instagram udržali zdanie relevancie, musia sčasti pracovať aj s materiálom reality. Ten však spracúvajú spôsobom, ktorého výsledkom je virtualizovaná realita. A čím viac „reprezentácií“, ktoré mimo sociálnych sietí nereprezentujú vôbec nič (vymyslené udalosti, generované obrázky či videá), tým väčšmi sa z virtualizovanej reality sociálnych sietí stáva virtuálna realita. Rozdiel medzi nimi je vo vzdialenosti od toho, ako a čím žijeme mimo obrazoviek.

Elity online

V súčasnosti si fakt, že sociálne siete nie sú prostým digitálnym zrkadlom našich „analógových“ životov, uvedomujeme už takmer všetci. Náš prístup k týmto platformám však tomu nezodpovedá. Zvlášť závažný vplyv to má na mienkotvorcov s významným verejným vplyvom, ako sú napríklad novinári či politici. Čím väčšmi nás špecialisti na národnú mentalitu diagnostikujú na základe sociálnych sietí, tým väčšmi posilňujú aj v „lepšom Slovensku“ také chápanie spoločnosti a politiky, ktoré prostredníctvom konkrétneho konania a rozhodovania (ako je napríklad rezignácia na vybavovanie sa s „postsedliakmi“) v konečnom dôsledku nahráva práve tým, pred ktorými nás chceli vystríhať. A keď ide o vrcholovú politiku, algoritmy, a teda záujmy technologického veľkokapitálu, sú v nej zastupované čoraz dôslednejšie než občania – teda záujmy verejnosti a pracujúcej väčšiny. 

V takejto situácii možno ľahko získať dojem, že za stav súčasného sveta môžu predovšetkým sociálne siete. Akokoľvek tieto platformy podporujú rozkladné tendencie v spoločnosti – nech už ide o sociálnu atomizáciu, podkopávanie inštitucionálnych riešení konfliktov v prospech sily alebo zväčšovanie nerovností –, nie sú ich zdrojom. Ak vývoj v smere, ktorý som práve opísal, považujeme za nežiaduci, potrebujeme uvažovať aj konať omnoho dôslednejšie, ako navrhuje Samo Marec vo svojej najnovšej knihe Sociálne siete musia byť zničené.

Politika medzi mačiatkami

Hneď prvú vetu zo záložky prebalu dnes už môžeme považovať za axiómu, teda tvrdenie, ktoré netreba dokazovať: „Sociálne siete nám škodia, kazia naše vzťahy, rozkladajú spoločnosť a deformujú politiku.“ Literatúry k tejto téme je už aj v slovenčine nepreberne: Manfred Spitzer v Digitálnej demencii vysvetľuje, ako v dôsledku nestriedmeho používania sociálnych sietí upadajú naše kognitívne schopnosti; Maik Fielitz a Holger Marcks v Digitálnom fašizme odhaľujú sociálne médiá ako motor pravicového extrémizmu. A napokon Sarah Wynn-Williams v Bezohľadných ľuďoch ukazuje, že platformy spoločnosti Meta sa nepokazili samy od seba. Naopak, sú výsledkom zámerných rozhodnutí vznikajúcich v prostredí, ktoré akýkoľvek ohľad na slabších – a pred technologickým veľkokapitálom sme nimi všetci – už ani nepredstiera. Slovenským rámcom sa napríklad v knihe Pravda a lož na Facebooku zaoberal Vladimír Šnídl. Ak uprednostňujete beletriu, odporúčam román Michala Franku Na brehu spieva dav o vplyve sociálnych sietí na životy konkrétnych ľudí.

Vo výpočte titulov podávajúcich priamu alebo nepriamu kritiku sociálnych sietí som neuviedol nijaké knihy v češtine ani angličtine – o článkoch, podcastoch, videách či filmoch ani nehovoriac. Skrátka, nemusíte byť používateľom Facebooku ani Instagramu, aby ste chápali, že sociálne siete v súčasnej podobe – ako zdôrazňuje Marec – sú problémom. Nespokojní sú vlastne všetci, azda s výnimkou Elona Muska a Marka Zuckerberga. Podľa liberálov nie je obsah cirkulujúci na sociálnych sieťach dostatočne regulovaný, krajná pravica sa zas cíti cenzurovaná. Ak na TikTok chodíte pre mačiatka, otravuje vás tam politika. A keby ste chceli používať YouTube výlučne ako informačný zdroj, nevyhnete sa vnucujúcim sa zábavným skečom. Zatiaľ čo všetci poznáme horlivých diskutérov, ktorí sa rozčuľujú, ako môžu byť „tí druhí“ takí debilní, my zas nechápeme, ako môžu byť takí debilní tí, ktorí sa snažia argumentovať proti botom, trolom a fikcii sveta za obrazovkou.

Fenomenológiu sociálnych sietí poznáme.  A ľudí, ktorí o sociálnych sieťach netušia vôbec nič, ale zároveň by chceli spoznať pocit, aké to je byť na Facebooku, bez toho, aby si založili konto, spočítam na Slovensku na prstoch jednej ruky. Práve tomuto okruhu čitateľov sú určené prvé štyri pätiny Marcovej knihy. Psychické, spoločenské a politické problémy spôsobené sociálnymi sieťami ani účinky ich používania dnes už netreba opisovať, ale skôr hĺbkovo chápať a dôsledne riešiť. V tomto zmysle je úvodných dvesto strán knihy s podtitulom „Ako algoritmy škodia nám aj nášmu svetu…“ predslovom k tomu jedinému, o čom má zmysel diskutovať: „…ako to zmeniť“.

Toto sme tu ešte nemali

Marec uvažuje o riešeniach v dvoch rovinách: čo môžeme urobiť ako jednotlivci a čo môžeme urobiť ako spoločnosť. Keďže zaujímavý je skôr politický rozmer knihy než „lajfstajlové“ odporúčania, venujme sa Marcovým návrhom na reguláciu sociálnych sietí. Ako znejú? „Deanonymizácia, moderovanie, zmena algoritmov a zverejnenie zdrojového kódu. Transparentné pravidlá, ich transparentné uplatňovanie a transparentná vymožiteľnosť, transparentné rozhodovacie procesy a transparentné kontrolné mechanizmy. Transparentnosť, transparentnosť, transparentnosť. A zodpovednosť.“ Všetky tieto opatrenia by skutočne mohli prispieť k tomu, aby sa sociálne siete stali aspoň o čosi civilizovanejším prostredím. Pristavme sa pri dvoch z nich, ktoré podnecujú polemiku, respektíve nutnosť ich domyslieť: ide o moderovanie a zmenu algoritmov.

Sociálne siete – prinajmenšom tie v portfóliu spoločnosti Meta – majú pravidlá moderovania, teda odstraňovania „nevhodného obsahu“, už dlho. Problémom je, že samotná Meta tieto pravidlá prakticky takmer nevymáha – ako upozorňuje Marec, moderovanie na Facebooku je personálne poddimenzované, rozhodnutia moderátorov sú nepredvídateľné a neexistuje funkčný systém odvolania sa v prípade nesúhlasu s vymazaním obsahu alebo zablokovaním používateľského konta. Liberálny dôraz na dodržiavanie pravidiel zo strany používateľov aj prevádzkovateľov týchto platforiem je namieste. Z ľavicového hľadiska je však problémom, ako tieto pravidlá vznikajú a kto ich stanovuje – „komunitné pravidlá“ tu totiž nemajú nič spoločné s komunitou. Práve naopak, o tomto kódexe rozhoduje prevádzkovateľ platformy a verejnosť naň nemá nijaký priamy dosah.

Mohli by ste sa opýtať: A prečo by to mal byť problém? V súkromnom podniku predsa pravidlá stanovuje majiteľ. Ak ti nevyhovujú, môžeš ísť inde. Táto analógia však nesedí. Všeobecné sociálne siete, to jest globálne siete bez špecifického obsahového zamerania, ako sú napríklad Facebook alebo Instagram, nie sú len jednou službou spomedzi mnohých, ktorú možno poľahky vymeniť za inú, ak ti prestane vyhovovať. Sociálne siete treba chápať skôr ako telegraf a telefón, prípadne rádio a televíziu v prvých rokoch prevádzky: komunikačný nástroj, ktorý je kvalitatívne úplne odlišný od všetkého, čo sme tu doteraz mali. Telegraf a telefón prekonávali dovtedajšie komunikačné technológie svojou rýchlosťou, rádio a televízia zásahom a typom obsahu, ktorý dokázali prenášať. A hoci paralelne existovali aj iné komunikačné kanály, funkčne s novými technológiami neboli rovnocenné. Nemalo teda zmysel vyhlásiť: ak sa ti nepáči telefón, pošli list; ak nie si spokojný s televíziou, čítaj noviny. Individuálne sa síce môžeme rozhodnúť „nebyť na tepe dňa“, nič to však nemení na tom, že najnovšie technológie menia spoločnosť, a tak nepriamo zasahujú aj do života ľudí, ktorí ich nepoužívajú.

Dedinská rozprávka

Sociálne siete sa stali prelomovou „technológiou“ vďaka kombinácii participatívnosti a dosahu. Telegraf a telefón ľudí interaktívne prepájali, rozhlas a televízia sú zas nástrojmi masovej komunikácie. Sociálne siete kombinujú oboje: teoreticky má dnes radový používateľ Facebooku možnosť zasiahnuť viac ľudí než najväčšie svetové noviny či televízne a rozhlasové stanice. Ide o historicky bezprecedentnú situáciu. Ak je svet aj vďaka sociálnym sieťam „globálnou dedinou“, zároveň to znamená, že jej najväčšie námestie, kde sú všetky obchody a služby, kde sa schádzajú skoro všetci známi a kde sa koná väčšina politických, spoločenských aj kultúrnych podujatí, vlastní partička oportunistických miliardárov. Na starom hlavnom námestí to funguje tak, že sa tam môžeme zhromažďovať a hovoriť si, čo chceme – starosta alebo policajt by nám to mohli zakázať len vtedy, keby sme porušovali zákon. Potom tu je niekoľko krčiem, kde slovo udeľuje a berie vedúci, ale každý má jasno v tom, v ktorom šenku si vypočuje aké názory, kde je vítaný, a kde nie, a prípadne aj pod ktorou viechou smie rečnícky apelovať na pohostinskú pospolitosť. Z týchto priestorov sa však väčšina ľudí nedávno presunula inam. Investori zo Silicon Valley totiž v „globálnej dedine“ vybudovali najväčšie a najmodernejšie námestie, kde si môže každý robiť a rozprávať čo len chce. Akési pravidlá vraj existovali aj tam, ale nikto ich poriadne nepoznal a nestaral sa o ne, keďže ich takmer nikdy nikto nevymáhal. Postupne však zákonite došlo k niekoľkým väčším konfliktom, takže majitelia tohto súkromného námestia – ktoré ako „filantropi“ dali do bezplatného verejného užívania – udelili pár exemplárnych trestov za prehrešky proti komunitným pravidlám. Nespokojní však boli takmer všetci: niektorým tresty pripadali len symbolické, druhým zas celkom drakonické.

Obecnému zastupiteľstvu sa v tejto situácii možno podarí majiteľov námestia prinútiť, aby konzistentne vymáhali pravidlá, ktoré sami stanovujú. Súčasne sa však môže stať, že si títo kalifornskí dobrodinci povedia: „Dobre teda, ak vy takto, tak my takto.“ V komunitných pravidlách sa ocitne aj zákaz extrémistických aktivít. Liberálna väčšina v obecnom zastupiteľstve sa najprv poteší, že námestie sa konečne začína civilizovať. Postupne sa však na námestí prestane objavovať miestny Diogenes, na knižný trh nie je pripustené malé vydavateľstvo politickej filozofie a dlho sa tam nekonala ani odborárska demonštrácia, ktorá predtým bývala relatívne často. Ale veď nech, komu budú chýbať títo radikáli? Nijaká ujma sa im nestala – môžu zaliezť do tých svojich krčiem alebo ísť protestovať do bočnej uličky, kam takmer nik nechodí.

Človeku s umierneným myslením, so šľachetným srdcom a slušným správaním (ale len voči tým, ktorí sú ho hodní) – ako tromi liberálnymi prútmi, ktoré sa na klope saka dobrého človeka vynímajú ako symbol piety pred bohatstvom a súkromným majetkom – sa čosi také nemôže stať. Aká už len moc by túžila ublížiť takejto krotkej duši? A predsa sa z letného programu na námestí vytrácajú ďalšie body: pochod hrdosti, feministický festival a prázdne miesto ostalo aj po petičnom stánku za nový klimatický zákon. Majitelia námestia dostanú pár sťažností, ale čo sa dá robiť – prišla taká doba. Už predtým síce na prenájmoch reklamných plôch a predaji dát o pohybe a správaní ľudí na námestí zarobili viac než vlastní polovica tamojších občanov, ale potenciál námestia je ešte väčší. V novom letnom programe je živé nahrávanie podcastu Fikiho Sulíka, predvolebný míting Republiky a festivalová strelnica, kde si možno vyskúšať najnovšie modely amerických útočných pušiek.

Keďže sa tieto zmeny diali postupne, väčšina ľudí z dediny si ich ani neuvedomila – veď na námestie aj tak chodia najmä za známymi a nákupmi. Protesty nespokojencov sú márne: určovanie dramaturgie programu a komunitných pravidiel je nedotknuteľným právom súkromného majiteľa priestoru. A keď obecní disidenti na vyľudnenom starom námestí, v krčmách a bočných uličkách – keďže z nového námestia boli vykázaní – prácne vyzbierali dosť petičných podpisov na to, aby sa obmedzila svojvôľa urbanistických vizionárov zo Spojených štátov, tí v centre obce navarili kotlík gulášu, zorganizovali MMA zápas a obratom vyzbierali trikrát toľko podpisov, aby nielen všetko ostalo po starom, ale aby im k tomu obec predala aj ďalšie okolité pozemky na rozšírenie ich námestia.

Jednoducho, kým sú sociálne siete chápané ako štandardný trhový produkt či služba, pravidlá ich používania, respektíve poskytovania stanovuje podnikateľ. Rovnako ako by vám ideologicky konzervatívna reklamná agentúra mohla za istých okolností legálne odmietnuť objednávku bilbordov s dúhovým posolstvom, môžu súkromné sociálne siete z ideologických dôvodov rozhodnúť o obmedzení dosahu vašich príspevkov alebo zablokovaní vášho konta. Ak teda voláme po lepšom moderovaní sociálnych sietí, jedným dychom treba dodať, kto a ako by mal o pravidlách týchto platforiem rozhodovať.

Úžitok z jednoty

Ak tvrdím, že pravidlá všeobecných sociálnych sietí nemôžu byť ponechané na svojvôľu majiteľov, tak preto, že dôvodom je ich veľkosť a vplyv. Facebook s viac ako tromi miliardami používateľov už nie je len jednou z mnohých sociálnych sietí – stal sa verejnou komunikačnou infraštruktúrou, ktorá musí mať celkom odlišný právny aj politický status ako bežný trhový tovar či služba.

Sociálna sieť je totiž vďaka sieťovému efektu prirodzeným monopolom. Sieťový efekt znamená, že hodnota komunikačnej (v dopravnom aj informačnom význame) siete je tým väčšia, čím viac miest alebo používateľov prepája. Keď sa začali zavádzať pevné telefónne linky, pre bežných ľudí boli viac-menej zbytočné – nemali sa kam dovolať. Čím viac domácností však bolo týmto spojením vybavených, tým zaujímavejšie bolo zadovážiť si telefón tiež. Podobne je to so železnicami: sú tým atraktívnejšie, čím viac destinácií ponúkajú. Sociálne siete fungujú na rovnakom princípe: čím viac ľudí, inštitúcií a firiem ich používa, tým je ich hodnota vyššia – a rastie nie lineárne, ale exponenciálne. To je dôvodom, prečo sa žiadnej konkurencii Facebooku alebo Instagramu – spomeňme aspoň Bluesky, Ello alebo Mastodon – nikdy nepodarilo ani len priblížiť k ich dominantnému postaveniu na trhu, hoci sa o to pokúšali absenciou reklamy, lepšou ochranou používateľských dát či prívetivejším používateľským rozhraním. Skúste však presvedčiť známych, aby prešli na četovaciu aplikáciu, ktorú dovtedy nepoužívali, a získate dokonalú predstavu o tom, ako to funguje na trhu komunikačných platforiem.

Sieťové odvetvia sú zvyčajne monopolné. Málokedy v štáte existujú dve nezávislé diaľničné alebo železničné siete a v obciach spravidla nebýva viacero oddelených vodovodov či kanalizácií. Dôvodom nie sú len vysoké vstupné náklady pre prípadného záujemcu o vstup na takýto trh a nehospodárnosť budovania duplicitnej infraštruktúry, ale predovšetkým fakt, že jednotná sieť poskytuje omnoho vyššiu úžitkovú hodnotu. V súvislosti s digitálnymi monopolmi sa preto niekedy hovorí aj o možnosti ich rozbitia protimonopolným úradom. V minulom storočí boli takto v Spojených štátoch rozštiepené aj také veľké korporácie ako Standard Oil alebo AT&T. Problémom takéhoto postupu napríklad v prípade Facebooku však nie je len to, že by po čase mohlo dôjsť k opätovnej konsolidácii trhu (nezabúdajme na agresívnu akvizičnú politiku spoločnosti Meta, ktorá kúpou Instagramu spacifikovala potenciálnu konkurenciu), ale najmä to, že rozbitím sociálnych sietí napríklad do národných rámcov by sa v podstate eliminovala ich unikátna úžitková hodnota spočívajúca práve v globálnej sieti používateľov.

Náhly politický realizmus

Ak majú sociálne siete vďaka svojej veľkosti a unikátnej funkcionalite zásadný vplyv na spoločnosť a jej budúci vývoj, musíme ich považovať za verejnú komunikačnú infraštruktúru. A keďže trhovú reguláciu prerástli, musia byť regulované politicky. To sa netýka len pravidiel používania sociálnych sietí, ale aj ich algoritmov. Marec v tejto súvislosti navrhuje, aby boli  príspevky zobrazované chronologicky a len od ľudí a stránok, ktoré človek aktívne sleduje. Prečo nie?

K tomu najzaujímavejšiemu však prichádza v úplnom závere knihy, kde sa píše: „Ak namiesto následku chceme vyriešiť príčinu, riešenie má ekonomický charakter: reklamu je na sociálnych sieťach potrebné buď zakázať úplne, alebo zdaniť natoľko, aby sa neoplatila. (…) Ak by sme problém sociálnych sietí chceli vyriešiť naozaj dôsledne a namiesto následkov sa zaoberať príčinou, to riešenie by vyzeralo práve takto.“  A hoci tým Marec triafa klinec po hlavičke, sám neverí, že je čosi také možné politicky presadiť. Prečo však vníma kategorický rozdiel medzi relatívne realistickou možnosťou prinútiť sociálne siete zmeniť algoritmy a len málo pravdepodobnou možnosťou zakázať na týchto platformách reklamu? Oboje je predsa zásahom do ich podnikateľského modelu. Meta za svoje obrovské zisky vďačí do veľkej miery práve tým algoritmom, ktoré by sa podľa Marca mali zmeniť, pretože motivujú ľudí generovať na Facebooku alebo Instagrame viac dát a vystavujú používateľov väčšiemu objemu reklamy.

Služba dvom pánom

Je príznačné, že riešenia, ktoré Marec navrhuje, neprekračujú rámec minimalizácie škôd – podobne ako pri regulácii hazardu alebo tabakového priemyslu. Problém sociálnych sietí však nemožno považovať za vyriešený, kým bohatstvo ich majiteľov, ktorí sa podľa autorových slov „demokraciou nezaťažujú a vôbec sa tým netaja“, ostáva nedotknuté. Nie je náhoda, že deväť z desiatich najväčších sociálnych médií vlastní len šesť miliardárov.

V tejto súvislosti Marec píše: „Je to bezprecedentná koncentrácia bohatstva, ale to by bolo plus-mínus jedno, veď kto po tom veľmi túži, nech je hoci aj nekonečne bohatý. Zároveň je to však aj bezprecedentná koncentrácia moci a najmä – a toto chcem trikrát podčiarknuť a pridať štyri výkričníky – informačných zdrojov. Na to, aby sme pochopili, že je to obrovský problém a veľké nebezpečenstvo, nepotrebujeme citovať Orwella. Naozaj nemám nič proti odlišným názorom ani bohatstvu jednotlivcov, ale z hľadiska života bežných ľudí sú to katastrofálne správy.“

Skvelé, to už je takmer slovník politickej ekonómie. Čosi tu však nesedí. Autor považuje koncentráciu moci a zdrojov za problém, uvedomuje si priamu súvislosť ekonomického a politického kapitálu a zastáva stranu demokracie, ktorej zmyslom podľa neho je, „aby slovo mali aj ľudia, ktorí bohatí ani mocní nie sú, teda väčšina z nás (…) – vy máte peniaze a moc, ale nás je veľa“. Súčasne však blahosklonne konštatuje, že „kto po tom veľmi túži, nech je hoci aj nekonečne bohatý“, a nemá výhrady voči „bohatstvu jednotlivcov“. Tieto dva postoje sa vecne vylučujú. Ako totiž vraví Ježiš v Matúšovom evanjeliu, „nikto nemôže slúžiť dvom pánom. Buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým pohrdne. Nemôžete slúžiť Bohu aj mamone“ (Mt 6:24).

Tohtoročná správa Oxfamu Resisting the Rule of the Rich vysvetľuje, že rast bohatstva jednotlivcov na úkor spoločnosti priamo súvisí so vzostupom autoritárskych politických tendencií. Krajiny s najväčšími ekonomickými nerovnosťami čelia až sedemnásobne vyššiemu riziku rozkladu demokracie ako rovnostárske krajiny – a miliardári majú až štvortisícnásobne (!) vyššiu šancu dostať sa do politickej funkcie ako bežný človek. Ak ste bohatí, dokážete získavať disproporčný politický vplyv priamym (politickými darmi, založením strany či osobnou kandidatúrou) alebo nepriamym spôsobom (korupciou, lobingom alebo mediálnou podporou). Ak nechceme použiť cudzie slovo plutokracia, nazvime to dolárovou demokraciou, ktorú omnoho viac než formálny princíp „jeden človek, jeden hlas“ vystihuje faktický stav „jeden dolár, jeden hlas“. Liberálom mimoriadne záleží na tom, aby ich nikto neobvinil z neprajnosti úspechu, no súčasne sa hlásia aj k étosu sociálnej zodpovednosti, takže zastávajú stanovisko, nech sa vlk nažerie a ovca zostane celá. To síce znie náramne veľkodušne a najmä ďaleko od všetkých extrémov. Kto sa však v situácii, keď tucet miliardárov vlastní viac majetku než chudobnejšia polovica ľudstva, hlási k demokracii i verejnému záujmu a zároveň nemá nič proti „bohatstvu jednotlivcov“, musí buď trpieť kognitívnou disonanciou, alebo tárať, čo mu slina na jazyk prinesie. V politickej parafráze Svätého písma totiž nemožno slúžiť kapitalizmu aj demokracii: ak jedno podporujete, bojujete proti druhému; ak sa jedného pridržiavate, pohŕdate druhým.

Lepšie digitálne služby pre všetkých

Dosiaľ bola reč len o regulácii, ale prístup k sociálnym sieťam môže mať aj pozitívnu podobu: verejnoprávnu alternatívu ku komerčným platformám. Predstavu o tom, ako by mohla vyzerať a fungovať, predkladá James Muldoon v eseji a nadväzujúcej knihe. Keďže kľúčovou vlastnosťou sociálnych sietí je globálnosť, akákoľvek ich kvalitnejšia nekomerčná verzia s podobným či dokonca väčším počtom používateľov by mohla vyplynúť len z medzinárodnej spolupráce. Muldoon preto navrhuje zriadenie Organizácie globálnych digitálnych služieb (OGDS), ktorá by fungovala ako samostatná medzinárodná inštitúcia alebo by bola organizačnou zložkou Organizácie spojených národov, podobne ako napríklad Medzinárodná telekomunikačná únia. (O tom, či má ešte zmysel OSN akokoľvek dopĺňať a opravovať, alebo ju treba založiť nanovo, zasa nabudúce.)

Táto organizácia by poskytovala nekomerčné digitálne služby – internetový vyhľadávač, komunikačné platformy a tak ďalej – vo verejnom záujme a podliehala by demokratickému riadeniu a transparentnej kontrole. Každá členská krajina tejto organizácie by do jej valného zhromaždenia nominovala troch delegátov s rovnakými hlasovacími právami – jedného nominanta vlády, jedného nominanta občianskej spoločnosti a jedného vyžrebovaného zástupcu verejnosti. Valné zhromaždenie by rozhodovalo o strategickom smerovaní organizácie, volilo jej výkonný výbor a menovalo technických expertov. OGDS by bola financovaná z daní uvalených na komerčné sociálne siete. Peniaze by boli využité na vývoj udržateľnejšej a zmysluplnejšej alternatívy, ktorá by na rozdiel od súčasných sociálnych sietí mohla skutočne zbližovať ľudí, podporovať občiansku participáciu na spoločenskom živote a správe vecí verejných a sprístupňovať používateľom kvalitný obsah, vďaka čomu by „odomkla“ emancipačný a progresívny potenciál tejto technológie.

Moderné problémy si vyžadujú nemoderné riešenia

Krajným, ale plne legálnym riešením problémov so sociálnymi sieťami – za predpokladu, že by sa nepodarilo presadiť ich reguláciu ani vybudovať ich verejnoprávnu alternatívu – je zospoločenštiť ich vo verejnom záujme. To by bolo, samozrejme, možné len prostredníctvom americkej vlády a za finančnej spoluúčasti medzinárodného spoločenstva (ale to sme už od rámca Marcovho uvažovania ďaleko). Ak by sme sociálne siete chápali ako verejnú komunikačnú infraštruktúru, nešlo by o bezprecedentný krok. V roku 1870 Spojené kráľovstvo znárodnilo dovtedy súkromníkmi budovanú telegrafnú sieť, v roku 1912 bola vyvlastnená aj telefónna sieť – a to ani jedna z týchto vtedy prevratných komunikačných technológií nemala na spoločnosť také negatívne psychické, sociálne a politické dôsledky, aké so sebou prinášajú sociálne siete. V roku 1927 bola znárodnená BBC – dovtedy British Broadcasting Company, odvtedy British Broadcasting Corporation –, ktorá napriek kopiacim sa problémom dodnes ostáva celosvetovým etalónom verejnoprávnych médií.  

Podobne bola v strategickom záujme štátu v minulosti vyvlastnená dopravná infraštruktúra, okrem iného železnice – a to napríklad vo Francúzsku (1878), v Nemecku (1879), v Taliansku (1905) alebo v Japonsku (1906). A kto neverí, že takýto radikálny krok sa dá presadiť voči technologickému veľkokapitálu, možno ho zaujme, že Švédsko v 70. rokoch minulého storočia znárodnilo celú lekárenskú sieť a štát mal až do roku 2009 monopol na predaj liekov. Pozornému čitateľovi iste neušlo, že ani jeden z uvedených príkladov nepochádza z komunistických režimov a dokonca ani z obdobia bezprostredne po druhej svetovej vojne, keď po celom svete došlo k dovtedy bezprecedentnej vlne znárodňovania celých strategických odvetví. A skôr, ako budem obvinený z boľševizmu, pripomeniem, že o zospoločenštení Facebooku diskutujú v serióznych svetových médiách akademici z renomovaných univerzít už vyše pätnásť rokov.

Rozhoduje kohútik peňazovodu

Mnohé problémy sociálnych sietí ostali v Marcovej knihe aj v mojom texte nedotknuté – samostatnú pozornosť by si zaslúžil vpád umelej inteligencie na tieto platformy a biznis s používateľskými dátami. Chápem argument, že ide „len“ o prehľadovú knihu, ktorá nesľubuje nič zásadne nové a už vôbec nie vyčerpanie témy. Jednako však vzbudzuje rozpaky – nezahŕňa žiadne radikálnejšie perspektívy, neponúka nijaký konkrétny návod, ako politicky presadiť potrebné regulácie, ale zároveň si v mene politického „realizmu“ netrúfa preskúmať riešenie príčin namiesto dôsledkov, hoci samotný autor tento smer uvažovania naznačuje na posledných stránkach svojej knihy.

Marcovi treba uznať, že v ostatnom období si trúfa verejne formulovať aj také odvážne myšlienky – zaiste aspoň pre záchranárov demokracie –, že by sme pár státisícov ľudí na Slovensku nemuseli nazývať dezolátmi ani lúzou. Ale bez irónie: vo svojich textoch z nedávnych mesiacov prejavuje schopnosť sebareflexie a kritiky aj do vlastných radov, čo je vzácne vo všetkých mediálnych aj politických táboroch. Oceňujem tiež, že v knihe Sociálne siete musia byť zničené uvažuje – na rozdiel od mnohých svojich kolegov – menej v pojmoch morálky a viac v pojmoch politickej ekonómie. Je veľmi osviežujúce čítať liberálneho autora, ktorý slová moc a záujmy používa častejšie než dobro a zlo.

Každý konštruktívny pokus o riešenie problémov našej doby – v protiklade k cynickému demoralizačnému glosovaniu – je vítaný prinajmenšom ako signál, akým smerom sa vyvíja uvažovanie v rôznych častiach spoločnosti. K Marcovým návrhom na krotenie sociálnych sietí sa za istých podmienok môže prihlásiť aj ľavica. Z jej perspektívy však ide skôr o používateľské vylepšenia než o podstatnú zmenu kurzu, akým sa sociálne siete vyvíjajú. Sám autor v závere priznáva, že o prienik k podstate mu vlastne ani nejde, a trebárs by stačilo, „keby sme sa sústredili na tie najvypuklejšie problémy. Nazvime to orezávanie okrajov. […] Už len to by viedlo k radikálnemu zlepšeniu situácie a nie, opäť to nie je dokonalé riešenie, ale pravdepodobne sa zhodneme, že aj nedokonalé riešenie je lepšie ako žiadne.“

Isteže, politika „všetko alebo nič“ je nezmyslom. Zároveň nerozumiem tomu, prečo by sme sa už vopred mali uspokojiť s tlmením príznakov našich ťažkostí namiesto útoku na ich príčinu. Nedokonalé riešenie môže byť čestným výsledkom neúspechu, ale nemalo by byť apriórnym predsavzatím, že „takto to stačí“. Príbeh sociálnych sietí je totiž príbehom spoločného menovateľa všetkých našich hlavných spoločenských problémov, ktorým je koncentrácia moci. Marec podľa vlastných slov vo svojej knihe neformuluje „argument proti kapitalizmu ako takému, ale proti jeho neregulovanej podobe“. No práve v tom spočíva základný problém. Nech už budú sociálne siete také alebo onaké, dokým budú Elonovi Muskovi a Markovi Zuckerbergovi zveľaďovať majetok, každým ďalším dolárom sa títo a ďalší miliardári budú približovať k tomu, aby si svoje algoritmy v politike kúpili späť a už nikdy si ich nedali vziať.