Nesúdiť, ale pomáhať: sociálne služby pre rodiny zažívajúce násilie

Ivana Klimentová11. mája 2021284

Čo robiť, keď sa rodina ocitne v kríze, z ktorej sa nevie dostať sama? Je vtedy potrebný zásah štátu? Ak sa zhodneme, že áno, ako má taký zásah vyzerať? Jednou z možností pomoci je využitie sociálnych služieb, ktoré by mali poskytovať podporu, sprevádzanie, nehodnotiaci prístup, a najmä, krízovú intervenciu. Zámerne píšem „by mali“, pretože prax nám ukazuje, že nie vždy je to tak.

„Nechápem, prečo neodídu, veď majú kam ísť…“ Aj s takýmito predsudkami či mýtmi sa stretávame pri práci s osobami, ktoré sú ohrozené násilím alebo ho priamo zažívajú. Únik pred násilím nie je porovnateľný s únikom zo školy pred hodinou telocviku. Samotný únik predstavuje pre osobu zažívajúcu násilie najrizikovejší moment. Je to moment, ktorý môže byť aj fatálny. Toto si uvedomovali v pomáhajúcich profesiách a sociálnych službách a sociálnej pomoci už v deväťdesiatych rokoch, keď sa téma násilia páchaného na ženách stala politickou témou a začala prenikať na verejnosť ako celospoločenský problém. Najmä vďaka iniciatívam feministických združení a organizácií tu dnes máme služby, ktoré sa vyšpecifikovali na prácu s násilím. Aj vďaka ich práci poznáme i v slovenských podmienkach procesy, postupy a najmä prístupy, ako čo najšetrnejšie a účinne pracovať s touto cieľovou skupinou. Bol a je to práve feministický prístup, ktorý jasne demýtizuje a vysvetľuje javy, ako bludný kruh násilia a opakujúce sa násilie, či neľahké postavenie žien v spoločnosti, ktorá k násiliu podnecuje.

Feministické myslenie môžeme vnímať ako prístup ku všetkému politickému a spoločenskému, ale najmä slúži ako zdroj poznania pre vytváranie najúčinnejších nástrojov na prácu a intervenciu práve s osobami so skúsenosťou s násilím.

Podstata služby

V krízovej situácii sú jednou z možností tzv. sociálne služby. Zákon ich definuje ako odbornú, obslužnú činnosť alebo inú činnosť, ktorá je zameraná na prevenciu vzniku, resp. riešenie alebo zmiernenie nepriaznivej sociálnej situácie fyzickej osoby, rodiny alebo komunity.

V prenesenom zmysle slova môžeme definovať sociálnu službu ako súbor určitých činností, ktoré by nás mali chrániť, prípadne eliminovať sociálne situácie, ktoré zákon (488/2008 Z. z.) definuje ako ohrozenie sociálnym vylúčením, alebo obmedzením schopnosti sa spoločensky začleniť a samostatne riešiť svoje problémy. Takéto ohrozenie môže byť tiež spôsobené inými fyzickými osobami. Ide teda o situácie, s ktorými si osoba sama nevie poradiť a potrebuje intervenciu alebo odbornú pomoc zvonku. Zákon definuje aj tzv. krízovú sociálnu situáciu, ktorá je vymedzená ako ohrozenie života alebo zdravia fyzickej osoby a rodiny, ktoré vyžaduje bezodkladné riešenie sociálnou službou. A tá sa podľa tohto zákona vykonáva prostredníctvom sociálnej práce, postupmi zodpovedajúcimi poznatkom spoločenských vied a poznatkom o stave a vývoji poskytovania sociálnych služieb.

Ak by sme sa mali riadiť zákonom, je to práve sociálna práca, ako vedný a interdisciplinárny odbor, ktorý má riešiť krízovú sociálnu situáciu, akou bezpochyby násilie je. Otázne však zostáva, či vzdelávacie inštitúcie venujú problematike násilia dostatočnú pozornosť. Aj v spomínanom zákone sa explicitne spomína, že ohrozujúce správanie fyzických osôb môže predstavovať domáce násilie, rodovo podmienené násilie alebo násilný trestný čin. To, že sa podarilo dostať rodovú perspektívu do legislatívy, je pomerne obdivuhodný počin v danej politickej situácii. No tam to asi aj končí, ak máme hovoriť o doterajšom záujme autorít počnúc ministerstvom práce až po konkrétne zariadenia.

Stojí tiež za zmienku, že doteraz sa na vysokých školách, univerzitách či ďalších vzdelávacích inštitúciách venovaných sociálnej práci nevzdelávalo špecificky so zameraním na prácu s osobami ohrozenými násilím. Máme postupy práce a predmety, ako sú práca s marginalizovanými komunitami, práca s užívateľmi a užívateľkami drog, práca s ľuďmi bez domova, ale na prácu s osobami v násilných vzťahoch sa akosi zabudlo. Prečo?

Pramene sociálnej práce

V možnostiach vzdelávania budúcich sociálnych pracovníkov a pracovníčok na Slovensku zriedka nachádzame prístupy rodových alebo queer štúdií. Počas môjho štúdia sme rodovej rovnosti ako takej venovali dve hodiny. Paradoxom je, že práve aktivisti a aktivistky z feministických a queer komunít sa snažili profesionalizovať sociálnu prácu požiadavkou, aby bola braná ako platená práca. Dovtedy bola sociálna práca vnímaná ako všeobecná služba štátu, rodine, komunite, teda niečo, čo je povinnosťou, nie profesionálnym, odborným výkonom. Kedysi nielenže štát rozhodoval o tom, komu a v akej miere pomôže, no okrem toho ešte aj sociálne pracovníčky (väčšinou ženy) poskytovali túto službu zadarmo, ako svoju sociálnu povinnosť.

V Európe, kde boli a sú sociálne služby a sociálna starostlivosť do veľkej miery manažované štátom, museli sociálne pracovníčky vyvinúť značné úsilie, aby sa ich profesia dočkala uznania. Súčasťou tohto procesu bolo presadzovanie potreby odborného vzdelávania v oblasti sociálnej práce, ktoré by študentov a študentky pripravovalo na výkon špecializovaných činností závislých na špecifických poznatkoch.

S tým úzko súvisela potreba odlíšiť „profesionálnu“ sociálnu prácu od laických poskytovateľov sociálnych služieb a sociálnej starostlivosti alebo od dobrovoľníckych aktivít. Na to, aby sa sociálne pracovníčky mohli prezentovať ako profesionálky, bolo nevyhnutné stanoviť určité kritériá, na základe ktorých by bolo takéto odlíšenie možné. Na tomto mieste zohrávali významnú úlohu štandardy kvality, ktoré vznikali konsenzom „odborného grémia“. Predstavovali ho profesijné združenia, organizácie alebo konferencie či sympóziá. Vo všetkých týchto oblastiach hrali významnú rolu sociálne pracovníčky-aktivistky, a predovšetkým feministky. Tieto ženy sa však z dejín vytratili a odpoveď na otázku „prečo?“ je zrejmá. Patriarchát.

V európskom priestore pri tvorbe koncepcií sociálnej práce zohráva doteraz hlavnú úlohu kresťanský morálny „relativizmus“, teda morálka hlásajúca „miluj blížneho ako seba samého“ a pod. Boli to práve cirkvi, ktoré v Európe zavádzali vzdelávanie v tomto odbore, napríklad v roku 1836 Theodor Fliedner vzdelávanie v materskom dome diakoniek. Jeho príklad nasledoval v roku 1850 Johann Wichern, ktorý pre diakoniu mužov otvoril vzdelávacie kurzy vychovávateľstva. Treba však pripomenúť, že tieto snahy cirkevných inštitúcií vytesňovali sociálnu prácu ako „službu blížnemu“, nie ako profesionálnu službu, ktorej dostupnosť patrí každému a každej bez rozdielov.

V kresťanskom učení existuje očakávanie, že každý kresťan či kresťanka miluje svojich blížnych, aj keď na praktickej úrovni to nie je nevyhnutne všeobecná pravda. Táto paradigma je úplne závislá od osobného vybavenia jednotlivca – emocionálnej inteligencie, prežitých tráum, schopnosti sebareflexie a mnohého ďalšieho. Problém je tiež, ak rozdeľujeme ľudí napríklad do kategórií, ako veriaci a neveriaci, a následne skĺzavame do očakávaní, že veriaci sú tí dobrí a na správnej ceste, kým neveriacich ľudí je potrebné „odvrátiť zo zlej cesty“. Nemusí ísť o vedomý proces, ale tým, že ľudí zaraďujeme aj do týchto kategórií, často ich automaticky vyviňujeme, alebo naopak obviňujeme za „neželané“ správanie.

Kresťanský morálny relativizmus môžeme vidieť aj v praxi, dokonca aj priamo v nastavení sociálnych služieb. Sama sa pri práci stretávam s tým, že sú ľudia sociálnymi pracovníkmi a pracovníčkami súdení. Nezriedka ich hodnotia práve na základe svojej viery či životného nastavenia.

Koncept „kresťanskej lásky“ v sociálnej práci môže tiež viesť k podporovaniu rodových stereotypov. Je to sféra, kde majú ženy jasnú rolu večne prijímajúcej a starostlivej osoby a muži sú tí, čo vládnu a držia kormidlo. Iné komunity, ako LGBTQI+ ľudia, sa, nanešťastie, v tomto koncepte ani nespomínajú. Ak sa objavia, je to v spojení s ich dehonestáciou pod základnú úroveň ľudských práv. Preto prístup „všeobjímajúcej kresťanskej lásky“ v sociálnej práci nie je patentom na profesionalitu. Skôr naopak, ukazuje sa, že tento morálny relativizmus navádza k hodnoteniu a posudzovaniu ľudí cez prizmu presvedčenia, že sami si môžu za to, v akej situácii sa ocitli.

To, že si kresťanský morálny relativizmus udržiava svoje stále miesto aj v profesionalizácii odboru sociálnej práce (a pomáhajúcich profesií), dokazuje aj monopolné postavenie Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Škola ročne vychrlí stovky sociálnych pracovníkov a pracovníčok, netají sa svojím „kresťanským zameraním a vedením Duchom Svätým“ a ponúka študijné odbory ako misiológia a sociálna práca. O feminizme a rodových perspektívach v sociálnej práci sa v takýchto prostrediach nezriedka premýšľa ako o „nepriateľoch kresťanskej morálky“.

Odhliadnuc od rétoriky nepriateľstva, feministické prístupy v sociálnej práci sú od tých „slovenských kresťanských“ značne odlišné. Feministické prístupy sú postavené na nehodnotení, nesúdení životných situácií ľudí a rolí, v ktorých sa ocitli. Ich základným cieľom je inklúzia na báze rovnosti. Ak máme hovoriť o profesionálnych sociálnych službách, k ich základom by mali patriť nehodnotenie, prijatie klientov a klientok takých, akí a aké sú, a spoločné hľadanie riešení, ktoré budú vhodné pre nich, nie pre nás. To je však vyššia sociálna zručnosť, ktorá sa nedá získať len z teoretických poznatkov, a určite nie spomínaným morálnym relativizmom.

Profesionálna pomoc ľuďom v násilných vzťahoch

Ak hovoríme o situáciách rodín, žien a detí, ktoré sa ocitli v násilnom vzťahu, je otázka profesionality kľúčová. Títo ľudia majú mať nárok na kvalitné, šetrné a sprevádzajúce sociálne či krízové poradenstvo. To, že je niekto absolventom alebo absolventkou štúdia sociálnej práce, či pracovník alebo pracovníčka so skúsenosťami, však ešte nezaručuje, že bude pristupovať k iným bez hodnotenia a bez predsudkov. Práve feministické a rodové prístupy v práci s touto cieľovou skupinou pomáhajú nastavovať zrkadlo. Ukazujú nám cestu k inkluzivite a intersekcionalite.

V slovenských podmienkach sa vzdelávanie špecializované na prácu s násilím formovalo postupne, v ostatných dekádach. Feministické združenia a organizácie na Slovensku si ho „priniesli“ z iných inštitúcií, napríklad zo zahraničných krízových a sociálnych ubytovní a poradenských centier. Práve tieto združenia apelovali na zvyšovanie citlivosti v pomáhajúcich profesiách a na odstraňovanie mýtov v problematike násilia, čo je v slovenskej spoločnosti stále aktuálne. Veľký dôraz kládli na dovzdelávanie a nastavovanie poradenstva ako takého.

V súčasnosti sú všetky špecializované sociálne služby, aj Koordinačno–metodické centrum pre rodovo podmienené a domáce násilie, pod ktoré patrí aj súčasná Národná linka pre ženy zažívajúca násilie, z väčšej časti financované zo zdrojov Európskej únie (konkrétne z Európskeho sociálneho fondu), nie zo štátneho rozpočtu. Jednoducho, ak nie je EÚ a jej zdroje, nie sú špecializované služby pre ženy zažívajúce násilie. Nevideli sme ani legislatívne kroky na zabezpečenie postavenia vytvorených služieb; do zákona 448/2008 Z. z. o sociálnych službách, ktorý túto oblasť upravuje, sa bezpečné ženské domy ani poradne nedostali.

Okrem európskej pomoci existujú aj iné mechanizmy, napríklad Nórsky finančný mechanizmus, ktorý je rovnako aktívny v tejto téme. Vďaka Nórskemu finančnému mechanizmu vznikli sociálne služby pre ženy zažívajúce násilie, bezpečné ženské domy, ktoré sa riadia štandardmi Rady Európy, a vďaka tomuto mechanizmu tiež bolo možné zabezpečiť financovanie už existujúcich poradní. Ale ako každá grantová schéma, aj táto skončila a služby pre ženy a deti zažívajúce násilie (ktoré sa špecializovali a sprofesionalizovali) zostali bez kontinuálneho financovania. Ironicky, jednou z podmienok Nórskeho kráľovstva pri podpisovaní finančného mechanizmu bolo legislatívne nastavenie a zabezpečenie kontinuálneho financovanie pre tieto špecializované služby. Mechanizmus bol vyše roka „zablokovaný“, pretože staronovému ministrovi práce, sociálnych veci a rodiny Krajniakovi sa nepáčia slová rod a rodová rovnosť. Čo je veľká smola, keďže tieto mechanizmy majú rod a rodovú rovnosť nielen v názve a konceptoch, ale sú postavené na európskych hodnotách, kde je rodová rovnosť štandardizovaný pojem.

Výsledkom tohto marazmu sú unavené, podfinancované, podpersonalizované sociálne služby, ktoré sú pritom veľmi potrebné, špecifické a majú svoju históriu. No momentálne bojujú o prežitie a strácajú už vyškolený personál, ktorý tento tlak a neistotu jednoducho v dlhodobej perspektíve nezvláda a je nútený si hľadať stabilitu inde.

Posilnenie ako sociálna pomoc

V súlade s legislatívou existuje na Slovensku aj sociálna služba, akou je „zariadenie núdzového bývania“, ktoré poskytuje základné sociálne poradenstvo. Pri problematike domáceho násilia či násilia v blízkych vzťahoch to jednoducho nestačí, keďže ide o problém s viacerými rozmermi. Veľakrát sa stáva, že takáto sociálna služba, ktorej poskytovatelia a poskytovateľky neprešli komplexným vzdelávaním a nezískali rodovú perspektívu, jednoducho nevedia správne nastaviť postupy a metódy práce s touto klientelou. Stáva sa (čoho som bola opakovane svedkyňou), že nepochopia komplexnosť násilia na ženách, jeho spoločenské pozadie, a cez služby „veselo“ sekundárne traumatizujú svoje klientky a klientov, ktorým by mali pomáhať.

Ako každý človek, aj osoba v pomáhajúcej profesii má isté predstavy, ako by taká „ideálna obeť“ mala vyzerať, ako by sa mala prejavovať, aké následky by sa mali u nej prejavovať. Ale každý z nás je jedinečný, takže aj na zažité traumy či skúsenosti reagujeme inak ako sa píše v učebniciach či ako okolie očakáva na základe predsudkov. Násilie často sprevádzajú aj iné (sociopatologické) javy, ktoré celú situáciu ešte viac komplikujú. A práve správne čítanie príznakov bez hodnotenia a dôvera klientky či klienta tvoria úplný základ, ak ich chceme posilniť a umožniť im, aby sami riešili svoju situáciu. Ale to, ako má tento proces vyzerať, si každý v sociálnych službách predstavuje inak.

Feministické postupy v poskytovaní sociálnych služieb sú špecifické aj tým, že za expertov a expertky v danej situácii považujú svoje klientky a klientov, nie sociálnych poradcov a poradkyne. V opačnom prípade tu nastáva zlom, keďže má sociálny poradca či poradkyňa na klientku alebo klienta hneď niekoľko požiadaviek ako postupovať. Tie klientka nemusí chcieť splniť alebo jednoducho pri tom všetkom násilí nemá na to energiu, priestor či kapacity. Deje sa celkom bežne, že klientka nedokáže splniť požiadavky poradkyne, čo sa vyhodnocuje ako nesplnenie podmienok uvedených v dohode o spolupráci.

Mám skúsenosť zo zariadenia núdzového bývania, kam prišla klientka spolu so svojimi dvoma staršími deťmi po silnom fyzickom, psychickom, ekonomickom a sociálnom násilí od partnera. Klientka bola schopná fungovať cez deň len pár hodín, väčšinu dňa prespala, čo je úplne bežná reakcia osoby, ktorá sa z nebezpečia dostala do bezpečia. Jej telo sa potrebuje „nabiť“, tak spí. To však nepochopil personál, ktorý klientku nútil vstávať o pol siedmej ráno a zúčastňovať sa všetkých „pracovných terapií“ (zametanie lístia, vytrhávanie buriny a pod.). Klientka takto získala niekoľko napomenutí a prešla, prirodzene, do odporu, čo vyústilo do jej vylúčenia zo zariadenia. Následne sa dostala do ďalšieho násilného vzťahu.

Takýchto príbehov je veľmi veľa. Nastavenie sociálnych služieb, citlivejšie vnímanie témy násilia a práca so stereotypmi poradcov a poradkýň sú preto nevyhnutné, ak chceme skutočne eliminovať domáce násilie a násilie v intímnych vzťahoch. Prístup „kresťanskej lásky“ v sociálnej práci môže mať od posilnenia klientok a klientov veľmi ďaleko, hlavne ak je jeho metódou hodnotenie, vedúce k ich odsúdeniu.

Neporovnateľne vyšší potenciál efektívneho riešenia problematiky má feministický koncept sociálnej práce, ktorý sa na násilie pozerá z rodovej perspektívy. Prajem si viac feministických perspektív v sociálnych službách, viac feministov a feministiek, ktorí pracujú s ľuďmi zažívajúcimi násilie, viac odbornosti a profesionality ako máme dnes.

Autorka sa považuje za praktizujúcu evanjeličku (Evanjelická cirkev augsburského vyznania) a feministku. Momentálne pracuje v Poradenskom centre pre obete násilia v Centre sociálnych služieb v Krupine a v Zariadení núdzového bývania v Krupine.

Referencie:

MATOUŠEK, O., ŠUSTOVÁ, J. 2007. Vývoj sociální práce jako oboru v západním světě. In: MATOUŠEK, O. a kol.: Základy sociální práce. Praha : Portál

PAYNE, M. 2005. The Origins of Social Work: Continuity and Change. London : PalgraveMacmillan.

Zákon o sociálnych službách 448/ 2008 Z.z dostupné na https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2008/448/

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: