V Buči nezažil fyzické násilie, ani mu tam nezavraždili nikoho blízkeho. Napriek tomu zanechali štyri týždne ruskej okupácie na Oleksijovi Babanskom nezmazateľné stopy. Tomu, čo on, čelia na Ukrajine tisícky ľudí.
Oleksija som stretla začiatkom apríla 2022. Pár dní po oslobodení Buče. V dedinskom dome v horách na Zakarpatí v Ivanofrankivskej oblasti. Prišiel tam za svojou ženou Veronikou, ktorej sa z Buče podarilo našťastie evakuovať a prvé týždne ruskej invázie do Ukrajiny tak prežila relatívne v bezpečí. Niekoľko hodín sme sa spolu rozprávali, pili čaj, Oleksij cmúľal kyslé cukríky. Mal pred sebou niekoľko otvorených balení rôznych druhov. V pivnici toho za posledný mesiac veľa nezjedol… Jeho spomienky boli vtedy ešte živé, pocity nespracované. Vysvetľoval mi svoju stratégiu prežitia v pivnici bytového domu plného ruských vojakov. Uvažovali sme nad tým, kde sa v človeku berú sklony k násiliu. Čo môže z ľudskej bytosti urobiť vraždiace, znásilňujúce a mučiace monštrum a prečo si Rusi myslia, že Ukrajina im patrí. Kto boli násilníci v Buči a prečo sa správali takým spôsobom?
Rovnaké otázky som mu položila nedávno, pri našom druhom stretnutí. To hlavné, čo ma však zaujímalo, bolo, aké stopy zanechala okupácia na ňom samom. Nemusela som sa ani pýtať. Veľa z nich bolo viditeľných na prvý pohľad. Oleksij sa stal doslova odborníkom na prežitie. „Neznesiem už pocit bezmocnosti v tmavých a chladných uzavretých priestoroch,“ vyhlásil rezolútne.
Predsa to začalo
Oleksij Babansky má štyridsaťosem rokov a pracuje ako tlmočník a prekladateľ. S manželkou Veronikou majú kapelu Marmelonica. Počas ruskej okupácie napísal v pivnici na smartfóne knihu pre deti, inšpirovanú udalosťami v Buči. Viedol si aj denník – v angličtine. Okrem toho si vyvinul stratégiu prežitia. Žiadne hrdinstvá, tie by akurát ohrozili životy ľudí okolo.
Do Buče sa s mamou presťahovali pred šestnástimi rokmi. V novostavbe kúpili byt s dvomi poschodiami. Počas ruskej okupácie dostala budova niekoľko priamych zásahov z tanku, no na rozdiel od mnohých iných vydržala. Aj ruskí vojaci si všimli jej kvality. A usadili sa tam.
Deň pred ruskou inváziou cítil Oleksij v duši čudné prázdno. Akoby nič nemalo význam. Dvadsiateho štvrtého februára 2022 sa s Veronikou zobudili na zvuky výbuchov od hostomeľského vojenského letiska. Explózie, helikoptéry, bojové lietadlá. „Tak to predsa začalo,“ pomyslel si.
Počas nasledujúcich dní bolo počuť čoraz viac zbraní. Boje sa približovali. „Dúfali sme, že to rýchlo skončí. No na tretí deň sa boje zintenzívnili. Večer sme radšej zišli do pivnice. Pre mamu to bolo ťažké. Je stará, zle sa jej chodí. Náš byt je na jedenástom poschodí a používanie výťahov bolo nebezpečné, lebo elektrina mohla kedykoľvek vypadnúť.“
Niektorí obyvatelia odchádzali, hlavne tí, ktorí mali deti a autá. „Ja nemám auto. A nechcel som odísť. Bol som predsa vo svojom dome. Navyše to bol pevný dom. Mohli sme dúfať, že nás ochráni pred bombami a ostreľovaním. Vonku by sme boli nechránení a netušili by sme, kam vlastne ísť. Veľa ľudí zahynulo pri pokuse opustiť Buču. Po niekoľkých dňoch sme na našej ulici videli prvú bitku. Vtedy sme sa rozhodli, že skúsime evakuovať Veroniku. Lebo pre mladé ženy je to na takom mieste nebezpečné. Ako sme neskôr zistili, bolo to správne rozhodnutie.“
K evakuačným autobusom bolo treba kráčať asi polhodinu do Irpiňa alebo do centra Buče. Pre Oleksijovu mamu nemysliteľné. Nezašla by tam. Oleksij a Veronika sa k evakuačnému bodu dostali na bicykloch. Veronike sa podarilo odísť, Oleksij nasadol na bicykel a vrátil sa za mamou. To bolo 2. marca 2022.
O tri dni neskôr obsadili Buču Rusi.
Tridsať minút
„Po ohlušujúcom boji nastalo zrazu ticho. Možno to skončilo, pomysleli sme si. Išli sme do bytu, osprchovali sme sa, prezliekli, nabili smartfóny, skontrolovali správy na internete. O jednej popoludní som zbadal tanky, obrnené vozidlá a vojakov. Vozidlá boli označené písmenom V. Mariňáci. Len čo vstúpili do Buče, odrezali nás od elektriny, vody a internetu.“
Začali sa ozývať zvuky vylamovania dverí a krik ľudí v bytoch na nižších poschodiach. „Čakali sme, kedy sa dostanú aj k našim dverám. No obsadili iba prvé tri poschodia. Obyvateľom povedali, že majú tridsať minút na to, aby odišli. Že oni si berú ich byty a ľudia majú ísť do pivníc. Boli tam tehotné ženy, malé deti, ich to však nezaujímalo. Skrátka, o tridsať minút tam už nikto nemal byť. Veliteľstvo si zriadili v škôlke blízko nás. Mala kuchyňu, takže tam mohli mať kantínu. Odvliekli tam niektorých ľudí z našej bytovky. Prikázali im ľahnúť si na zem a verbálne ich ponižovali. Mužov, u ktorých našli zbrane alebo vojenské suveníry, bili a niektorých zastrelili. Varovali nás, že ak niekto podnikne niečo proti nim alebo sa o nich nepekne vyjadrí, bude mať problém. A tak aj bolo.“
Vďaka povolaniu tlmočníka mal Oleksij veľa záložných zdrojov energie. Powerbanky a niekoľko smartfónov. „V byte bol aj audio systém, z ktorého som mohol smartfóny nabiť. S tým všetkým som pri maximálnom šetrení energiou, vypínaním mobilu a používaním len najekonomickejšieho režimu vydržal celý mesiac.“
Deviateho marca 2022 sa s mamou rozhodli zísť do pivnice. O dva dni nato sa rozchýrilo, že Rusi zorganizovali zelený koridor. Pred škôlkou stáli vojenské nákladiaky. Niektorí Oleksijovi susedia sa balili a odchádzali. On z toho nemal dobrý pocit. Nevie, čo sa nakoniec stalo s tými, ktorí nastúpili do nákladiakov.
V pivnici si Oleksij zabral jednu miestnosť pre seba. „Som tichý človek. Ak si ticho, môžeš odpočuť útržky konverzácií a získať dôležité informácie. Ale to ostatní nerobili. Celý čas sa rozprávali, hlavne ženy boli hlučné.“ Vojaci, ktorí sa v dome ubytovali, patrili k vyšším dôstojníkom. Civilisti a lúpenie ich nezaujímali. „Sľúbili, že nám neublížia. Čo bolo zábavné, keďže predtým ostreľovali náš dom z tanku. Raz som ležal so slúchadlami na ušiach. Zrazu sa otvorili dvere a vojak na mňa namieril zbraň aj s lúčom svetla. Spýtal sa, prečo som mu neodpovedal, keď kričal, či tu niekto je. Ukázal som na slúchadlá. Vyzvedal, či som ozbrojený. Odvetil som, že nie. ,To je zlé, v tieto dni je to bez zbrane nebezpečné,‘ odpovedal. A odišiel.“
Vojaci prehľadávali byty. Pátrali po dôkazoch o protiruských aktivitách a po nacistických symboloch. Oleksijovi povedali, že ak im dá kľúč, nevylomia dvere. Byt vraj prehľadajú, zamknú a kľúč mu vrátia. „No určite, pomyslel som si. Ale o dve hodiny mi kľúč naozaj doniesli. Potom nám kázali zostať v pivniciach a neukazovať sa na ulici, lebo určite nechceme stretnúť ich spolubojovníkov. To bolo naposledy, keď sme videli profesionálnych vojakov. Pätnásteho marca odišli. Tí, čo prišli po nich, už regulárnu armádu ani zďaleka nepripomínali.“
Hra na nemého idiota
Z ulice sa vtedy často ozývala streľba. Rusi zabíjali civilistov. Oleksij mal neuveriteľné šťastie, že mu nič neurobili. „Možno som im pripadal príliš chudý a neškodný. Správal som sa ako stratená existencia. Vojaci sa na mňa pýtali susedov. Že prečo som divný a usmievam sa, keď rúbem drevo. Raz za mnou prišli dvaja vojaci a vypytovali sa na nacistov. ,Prišli sme vás od nich oslobodiť,‘ hovorili mi. Hral som zmäteného človeka. ,Čo, nacisti?‘ Pýtali sa aj na Pravý sektor a či sú v ňom britskí snajperi. ,Sektor, to je niečo s futbalom?‘ pokračoval som vo svojej úlohe. Lebo v takých situáciách si spôsobíš len problémy, ak sa hráš na múdreho.“
S niektorými najmladšími vojakmi sa dalo podľa Oleksija normálne porozprávať. Tiež boli vystrašení. Tvrdili im, že idú na cvičenie, a namiesto toho skončili v aktívnej vojnovej zóne. Oleksij si však vypočul aj veľa nenávistných komentárov o tom, ako ich Rusi všetkých vyvraždia a mesto zrovnajú so zemou. Že sú spodina a nezaslúžia si žiť. „Mozgy takých vojakov sú ako bomba, ktorú musíš zneškodniť. Ak prestrihneš nesprávny kábel, vybuchnú. Ľudia robili v komunikácii s nimi veľa chýb. Pýtali sa, prečo sem prišli, posielali ich domov. Ale to ničomu nepomôže. Ak chceš prežiť, musí sa z teba stať herec. Musíš sa naučiť hrať rôzne úlohy vrátane nemého idiota. Ak ti ozbrojení agresívni vojaci prikážu kričať ,sláva Putinovi‘, tak to urob. Závisia od toho aj životy ľudí okolo. Hlúpe hrdinstvo môže mať za následok smrť nevinných. Ja som hral idiota. A možno mi to zachránilo život.“
Oleksijova susedka sa raz vrátila do pivnice bledá a roztrasená. Vojakom povedala, že sú nacisti a nemajú na Ukrajine čo robiť. Dali jej na hlavu vrece, niekam ju odvliekli, k spánku jej priložili zbraň a vrece zložili. Dívala sa na mŕtvolu nejakého muža. „Rozmýšľame, že ti urobíme presne to isté, chceš?!“ zajstrájali sa. Ale z nejakého dôvodu ju nezabili. Mužov v takých prípadoch nikdy neušetrili. Pohrozili jej však, že ak sa to zopakuje, zaplatia za to všetci.
Inokedy si Oleksij vypočul, ako sa jeden z vojakov domáhal sexu od mladej ženy. Hovoril síce z pozície moci, ale nedopustil sa ničoho brutálneho. Bolo to niečo v štýle dnes mám narodeniny, kto sa so mnou vyspí ako narodeninový darček? Žena plakala, snažila sa ho odhovoriť, ale nechcela ho vyprovokovať. „Našťastie sa to nezvrhlo na násilie. Ako sme však neskôr zistili, vojaci bežne znásilňovali ženy aj deti.“
Vodku nepijú, ale jedia
Oleksij si postupne vyvinul vlastnú stratégiu, aby zvládol nehostinné podmienky v studenej pivnici. Najdôležitejšie bolo zostať zdravý a udržať si telo v teple. Varilo sa vonku na ohni, vodu brali obyvatelia zo studne susedného domu. Drevo zbieral Oleksij po okolí. Po ostreľovaní ležali všade konáre zo stromov. V mrazivom chlade mu stačilo štyri až päť hodín spánku, aby sa zobudil oddýchnutý a s jasnou hlavou. Do desiatej ráno čítal a písal. Vždy, keď mohol vybehnúť hore do bytu, doniesol si nejaké knihy. Potom chystal drevo a pomáhal s varením. Popoludní sa vrátil do svojej miestnosti a opäť čítal a písal. Hodinu denne počúval hudbu, aby sa od všetkého odreagoval. Nie clivú, melancholickú, splín a smútok si zakázal. „Keď sa človek rozcíti, zabije to jeho imunitu. Smútok je ako strela do hlavy. Telo vypovie službu, lebo si mu dal taký príkaz,“ vysvetľoval mi. Hýbal sa čo najmenej, aby šetril energiu a zachoval si čo najviac telesného tepla. Ležal, z času na čas si zacvičil.
Kým Rusi hore terorizovali a vraždili civilistov, písal Oleksij v tmavej studenej pivnici na smartfóne s externou klávesnicou denník a knihu pre deti. Písal rýchlo, aby šetril baterku. Kniha je inšpirovaná udalosťami v Buči, je o dvoch bojujúcich armádach. Oleksij používal zašifrovanú aplikáciu pre prípad, že by mu vojaci mobil našli, a prístroj dôsledne skrýval. Aj v situácii bez elektriny, keď mohol postupne prísť o baterky a všetku energiu z audio systému v byte, bolo kľúčové zamerať sa na niečo zmysluplné. „Ak ti v každom okamihu hrozí smrť, môžeš podliehať beznádeji, zúfalstvu, depresii a panike, no lepšie jej odviesť pozornosť od tej mizérie,“ opisoval mi svoj systém prežitia.
Ostatní obyvatelia pivnice prežívali situáciu rôzne. Niekto bol v depresii, iný plakal, ďalší prejavil odvahu. „Jednoznačne sa však treba strániť tvrdého alkoholu. Moji susedia mali brandy. Raz večer sa opili. O jedenástej večer začali kričať a hádať sa. Musel som zasiahnuť, aby to nedopadlo zle. Všeobecne sa mi nepáči sovietska kultúra pitia vodky, rozšírená aj u nás. Myslím si, že je hlavnou príčinou toho, čo vidíme v ruskej armáde. Tých hrôz a neľudskosti. Alkoholizmus sa dostal v Rusku mimo akúkoľvek kontrolu. Vodku nepijú, ale jedia. Na raňajky, na obed aj na večeru. Také niečo poznačí ľudský mozog. Človek sa potom ľahšie dopustí ohavných činov.“
Ďalšiu príčinu vidí Oleksij v chudobe. „Každý sa diví, ako mohli vojaci páchať vraždy, znásilnenia a lúpeže. Ale pozrime sa, ako žijú. V Rusku sú dve hedonistické mestá a tisícky kilometrov chudoby. Ruskí vojaci z chudobných pomerov nás nenávidia aj preto, že Ukrajina je iná. Velitelia im dali zbrane a povedali, aby sa nám pomstili za to, že si žijeme ako v televízii. Na jeden zničený dom napísali: kto vám dovolil mať taký dobrý život? A Rusi sa cítili oprávnení lúpiť. Z bytov ukradli, čo mohli.“ Oleksijov byt zostal akoby zázrakom nedotknutý. Možno sa im nechcelo ťahať náradie na vylamovanie dverí až na jedenáste poschodie.
Prišiel prvý apríl 2022. A Rusi zrazu z Buče zmizli. Oleksijova mama bola vtedy už úplne zúfalá a pripravená odísť kamkoľvek, hlavne von z tmavej a chladnej pivnice. „Vyšli sme na ulicu, zobral som bicykel a šiel som zháňať nejaké jedlo.“ Cestou videl veľa zničených budov. Od Rusov vedel, že všetko je zamínované, takže bol opatrný. Stretol dobrovoľníkov s humanitárnou pomocou. Dali mu potraviny a na druhý deň ho aj s mamou z Buče odviezli.
Pripravený zapáliť
Od nášho prvého stretnutia uplynul rok aj niekoľko mesiacov. S Oleksijom vstupujem do vchodu bytového domu v Buči, kde býva a v pivnici ktorého prežil okupáciu. Hovorí, že do pivníc ma zobrať nemôže, musel by mať súhlas ostatných vlastníkov. A že pôjdeme na jedenáste poschodie pešo, elektrina môže kedykoľvek vypadnúť, takže bude lepšie nebyť vtedy vo výťahu.
Spomína, ako touto chodbou potajomky vybiehal z pivnice do bytu, keď bola väčšina vojakov preč z okupovaných bytov. Nabíjal si tam smartfón z audio systému, snažil sa pripojiť na internet, napísať Veronike, že je v poriadku, prečítať si nejaké správy. Odomyká byt, stretávam jeho mamu a syna z prvého manželstva. Na poschodí, v priestore, ktorý obýva s Veronikou, majú nahrávacie štúdio a obývací priestor. V izbe sa rozvaľuje kocúr Ryboslav, pod oknom sú tri malé kovové piecky. „Hľadal som kerozínové piecky, ktoré by som mohol prerobiť na olej, a na internetovom blšom trhu som našiel tieto,“ vysvetľuje Oleksij. „Niekto ich predával po starej mame, ktorá ich mala ešte z povojnového obdobia. Nadizajnovali ich v Amerike pre armádu a Sovieti ich vyrábali až do deväťdesiatych rokov minulého storočia.“
Oleksij mi opisuje, ako nenávidel pocit bezmocnosti v studenej pivnici, ako ho ochromila panika kvôli vlastnej zraniteľnosti. Aj preto sa stal doslova posadnutý hľadaním efektívnych riešení, ako vyhriať a osvetliť priestor. „Vtedy sme nemali ani sviečky. Bol som nahnevaný sám na seba: ako sme mohli tak dopadnúť?! Mali sme plyn a žili sme sa v ilúzii, aký je super efektívny. No vypli ho a skončili sme.“ Uvažoval, čím iným by sa dalo kúriť. „Drevom? V bytovom dome ho nemáme kde uskladniť.“ Po okupácii začal skúmať všetko, čo horí. Chcel to mať doma a byť v každom momente pripravený.“ Objavil olej, ktorý pália v kostoloch. „Vydáva obrovské množstvo tepla. Je čistý a ekonomický, horí veľmi pomaly. Jedna fľaška nám vydrží dva – tri dni.“ Celé mesiace experimentoval s rôznymi typmi materiálov na knôty, aby našiel ten najlepší.
V byte majú svoje pevné miesto aj plastové fľaše s vodou. Rusi ničia ukrajinskú infraštruktúru, často nie je voda, elektrina ani teplo. Oleksij chce byť pripravený. „Keď prišiel november a výpadky energie, ľudia boli bezmocní. Ale my nie. Zapálili sme lampy a hneď sme mali teplo, mohli sme variť. A plameň piecky bol taký príjemný a radostný.“
Prečo existuje násilie
Pýtam sa, ako sa cítil, keď sa po okupácii vrátil domov. „Jednoducho sme žili ďalej,“ povie. Po našom prvom stretnutí zostal v dedinskom dome v horách na Zakarpatí ešte niekoľko týždňov. Keď sa dal trochu dokopy, cítil, že musí opäť začať pracovať. Prvýkrát prišiel do Buče v máji 2022. Upratal byt, otvoril kovové žalúzie, ktoré počas ostreľovania ochránili okenné sklá pred rozbitím. Cítil sa pritom zvláštne? „Vždy sa z toho môžeš zblázniť. Každú minútu. Ja som stále nemohol uveriť, aké som mal šťastie. Znie to divne, ale pre mňa to bol nonstop pocit šťastia.“
Niektorí susedia sa nevrátili. Buď neprežili alebo si medzitým naštartovali život inde. Prichádzali však novinári a vyšetrovatelia. Oleksij sa s nimi nechcel stretávať. „Pracoval som na svojom PTSD (posttraumatická stresová porucha, pozn. autorky),“ konštatuje. Varí pritom čaj a ja mám pocit, že tam, v dedinskom dome na Zakarpatí, s čajom a kyslými cukríkmi bol psychicky vyrovnanejší, ako je dnes. Logické. Skúsenosť, ktorou prešiel, ho naplno zasiahla až s odstupom času.
Oleksij si chcel so svojimi pocitmi poradiť sám. Na internete hľadal informácie a tréningy. Robil rôzne cvičenia zamerané na vysporiadanie sa so stresom, snažil sa pracovať so svojím nervovým systémom a zvládať nepríjemné reakcie organizmu. „Tlak cítim stále. Nedokážem ho vypnúť. Je to prirodzená odpoveď ľudského tela na krízovú situáciu. To celé ma prinútilo uvažovať o tom, prečo existuje násilie, prečo sa ho ľudia dopúšťajú, hoci nemusia, keďže už nemusia loviť kvôli potrave. Prečo je násilie pre niektorých ľudí nevyhnutnosť – ako základná potreba, jedlo či sex. Pocit úľavy im prináša len ventilácia násilia. Často nastúpia k ozbrojeným zložkám, pretože tam majú priestor dopúšťať sa násilia – a budú to robiť sadistickým spôsobom.“
Ľudskosť je krehká
Oleksij hovorí, že čo sa týka technológií, sme vyspelí, no o fungovaní nášho nervového systému vieme stále málo. Nedokážeme pracovať s negatívnymi emóciami. Rozmýšľal o príslušníkoch bieloruských špeciálnych jednotiek, ktorí každodenne v súkromí rešpektovali základné pravidlá ľudského spolužitia a zrazu akoby niekto uvoľnil poistku a oni sa počas protivládnych protestov agresívne vrhali na svojich spoluobčanov. „My sme mali takých v Berkute. Trénovali ich vo väzniciach, aby boli schopní páchať čo najhoršie násilie. Zatvorili ich do miestnosti s väzňami a prikázali im mlátiť ich. Aby ich dostali do stavu, že budú niečoho takého schopní. Myslím, že len človek vyrastajúci s traumou alebo v traumatizujúcom prostredí má niečo také v sebe. Trauma sa doňho vpečatí a môže ho priviesť k agresivite. Ľudia s nešťastným vnútorným nastavením sa stanú zbraňou násilia. Lebo režimy ich programovo vyhľadávajú, aby ich mohli použiť na určitý typ práce. Ľudskosť je totiž veľmi krehká vec. Keď ľudí dehumanizuješ, budú schopní robiť nehumánne veci. Kto vyrastal v atmosfére násilia alebo ako jeho obeť, bude schopný v ňom pokračovať.“
V lete 2022 začal Oleksij s Veronikou prekladať pro bono pre mimovládne organizácie a Ukrajinské krízové mediálne centrum. Koncom leta prišli prvé malé platené zákazky. V zime absolvovali mesačnú cestu po celej Ukrajine s Organizáciou spojených národov (OSN). Medzitým boli neustále blackouty, nešla elektrina ani kúrenie. Samozrejme, Oleksij si zbalil aj svoju piecku na olej… Nemohol byť bez tepla.
Pre OSN tlmočili počas vyšetrovania vojnových trestných činov. Napriek svojej skúsenosti Oleksij ani neuvažoval nad tým, že by túto prácu odmietol. Poznal už cvičenia na odstránenie stresu. „Celú zimu sme žili v temnote. Každú chvíľu sme počítali s tým, že budeme utekať do krytu a rozhovor bude pokračovať v podzemí. Raz som sa zobudil na zvuk iránskych šáhidov. Keď som ich počul prvýkrát, znelo to ako gitara. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, že niečo letí. Drony potom zasiahla protivzdušná obrana. Pochopil som, že mám na výber: buď sa nechám bombardovať vlastnými hormónmi a nebudem spať, alebo sa dobre vyspím a ráno pôjdem do práce s čistou hlavou. Vybral som si druhú možnosť. Urobil som pár cvičení, ktoré naladili moje telo a emócie, a do pätnástich minút som zaspal. Chcem byť pánom nad vlastným vedomím. Nie cítiť traumu a negatívne emócie.“
Národ šťastia
Oleksij priznáva, že sa musel naučiť spracovať aj vlastný hnev. Ventiluje ho na internete. Vyjadruje sa k príspevkom na sociálnych sieťach, ktoré popierajú vojnu na Ukrajine, vojnové zločiny Ruska, udalosti v Buči a podobne. „Praktizujem kyslý cynizmus a brutálnu iróniu, ktoré reálne dokážu druhého zraniť. Chápem, že za tými príspevkami sú chorí ľudia, ktorí nedokážu nič lepšie ako popierať pravdu.“
Začalo sa to nejakým Talianom, ktorý písal, že žiadna Buča nebola, že išlo o operáciu ukrajinských tajných služieb. „Je to hlboko zraňujúce. Cítil som bezhraničný hnev. Keby ten človek stál vedľa mňa, možno by som ho napadol. Ale potom som začal rozmýšľať nad tým, čo je to za človeka. Vybral si svoju verziu reality a poprel akékoľvek fakty, ktoré som mu predostrel. Je ako divé zviera, s ktorým sa nedá hovoriť rozumne. Presne to vidím u Rusov. Fakt, že sú zločincami, pred sebou skrývajú. Majú to schované hlboko v sebe a opatrne okolo toho našľapujú, aby to neodpálili.“
Keď dnes Oleksij stretne niektorého zo susedov, s ktorými prežili mesiac v pivnici, väčšinou mlčia. „Nedávno som vo vlaku cestoval so susedkou, s ktorou sme chodili zbierať drevo na oheň. Stál som vedľa nej, keď sa jej ruskí vojaci vyhrážali, že ju zabijú, ak ešte raz povie, čo práve povedala… Vo vlaku sme na seba niekoľko minút pozerali. Ani jeden z nás nič nepovedal. A potom šiel každý svojou cestou. Pozreli sme jeden na druhého a stopercentne sme si rozumeli. Slová neboli potrebné.“
Pýtam sa, či cíti so susedmi nejaké zvláštne, špecifické puto? „Dúfam, že každý z tých ľudí si vytvoril puto v prvom rade sám so sebou. Že sa viac o sebe naučili, keď už mali to šťastie a prežili. Dúfam, že cítia vďačnosť. Naspäť môžeme urobiť to, že budeme lepšími ľuďmi.“
Buča bude už navždy spojená s tragédiou, odohrali sa tu prípady sadistického násilia, ľudia trpeli a zomierali. Podľa Oleksija je pred všetkými obrovské množstvo práce, aby znovu našli normálny stav mysle. Každý musí pracovať so svojimi emóciami. Aj on má v hlave celú delostreleckú jednotku. Neustále pracuje na tom, aby z nej tie explózie odstránil.
Rovnako ako tisícky ďalších obyvateľov Ukrajiny. „Naša krajina sa musí pripraviť na prácu s traumou. Ukrajinci sú národ šťastia. Verím, že budeme schopní opäť si vybudovať pocit šťastia vďaka maličkostiam. Žiť pekný život. Tak, ako Rusi napísali na múr nášho domu: kto vám dovolil mať taký dobrý život? Ako keby sme potrebovali od nich povolenie… Oni žijú v krajine alkoholu a drevených latrín. Túto otázku sa pýtajú preto, lebo im nedovolili žiť pekné životy a dokonca ich presvedčili, že ich ani žiť nechcú. Čo je lož, lebo oni to chcú. Hlboko vo vnútri chcú jednoduchý, pekný život, ktorý nám tak závidia.“
Jana Čavojská
Autorka je reportérka, fotografka a videožurnalistka. Pracovne s fotoaparátom precestovala desiatky krajín. Napísala knihy Dunaj – rieka príbehov a Humans – 30 tvárí lepšieho Slovenska. Zaujímajú ju príbehy konkrétnych ľudí žijúcich na rôznych miestach sveta vrátane konfliktných oblastí, krajín s komplikovaným medzinárodným statusom či regiónov zasiahnutých krízou alebo katastrofou.
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.
V rámci projektu Perspectives si k téme vojny na Ukrajine môžete prečítať aj tieto texty či vypočuť podcasty z partnerských médií:
Filip Rudnik: Dwa lata wojny – pewność Kremla, defetyzm Zachodu (Kultura Liberalna)
Daryna Melashenko: Sirény v noci: Co dělá poplach s naší psychikou (revue Prostor)
Galyna Ostapovets: Jak Rusko každý den pustoší ukrajinské pohraničí (revue Prostor)
Oleh Kotsarev: Makrosnímky: Buča plná kontrastů (JÁDU)
Kristína Harmaňošová: „Ľudia chcú zo seba dostať svoje príbehy a emócie“ (JÁDU)
Peggy Lohse: Leto bolesti. Vojnová každodennosť na Ukrajine (JÁDU)
Serhiy Demchuk: Ukrajina je dnes amputačné centrum (JÁDU)
Oksana Shchur: Nad oponami. Ukrajinští umělci/umělkyně v exilu (JÁDU)
Tetyana Hrubenyuk: Prosiłam matkę, żeby zapomniała o dziecku, które miała, bo jej syn wróci z wojny jako kto inny (Kultura Liberalna)
WOJCZAL: Czy Ukraina jest niewdzięczna ? (Kultura Liberalna)
Witold Jurasz: Konflikt Ukraina – Polska. Zboże i embargo – kto ma racje? (Kultura Liberalna)
Aurelija Babinskienė: Lietuvoje besikuriantys ukrainiečiai: baiminamės, kad netrukus galime netekti darbo [Ukrainians setting up in Lithuania: we fear we may soon lose our jobs] (Bendra.lt)
Karolis Vyšniauskas: „Šitaip moteris paima ginklą.“ Eglė Murauskaitė apie moteris – karo nusikaltėles [„This is how a woman takes a weapon.“ Eglė Murauskaitė about women – war criminals] (NARA)
